Prvý deň

Zaparkoval som neďaleko Ponte degli Alberi a vyrazil som k infocentru. Motali sa tam lesní robotníci, pričom jeden mladší vedel po anglicky. Vysvetlil mi, že uzavretá je najmä cyklotrasa vedúca dolinou, pretože v nej ťažie. Posledné dva roky tu vietor vyvrátil veľa stromov, ale turistické chodníky by mali byť priechodné. Potešilo ma to.

Prvú časť trasy som už poznal. Lesom som vystúpal do veľkého kotla, do ktorého padá snáď 100 metrov vysoký vodopád. Nádherné prírodné divadlo. Prekrižoval som šotolinu, za pomoci istenia som vyšiel na skalku a ocitol som sa na lúčke poniže bivaku Voltolina. Na lúke som hľadal rázcestie, ale toho nebolo. Tak som sa vybral podľa mapy v mobile. Podľa krpatej hlúposti som bol na značke, ale išiel som krížom cez pahorky so skalami. Nikde ani náznak chodníka, nieto značky.

Vykašľal som sa na navigáciu a zamieril som k skalnej stene. A pod ňou som značku našiel. Červené pásiky boli obnovené iba nedávno, avšak križovali lúku bez chodníka. Nuž, bude to zaujímavé.

Našťastie, keď sa lúčka zúžila, zjavil sa aj chodník. Priviedol ma ku skalnému rebru, ktoré bolo treba prejsť za pomoci istenia po rozbitej rímse. Keď som to zbadal, trochu som sa naľakal. Bol to však najnáročnejší úsek čiastočne zaisteného chodníka Sanmarchi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle

Stúpanie je nekonečné. Parkovisko je vo výške 1150 metrov a hrebeň, cez ktorý mám prejsť, má takmer 2600 m. Ale už vidím sedlo. Je ním úzka špára v skalnej stene. Schádza sa doň za pomoci reťazí.

Zišiel som do sedla a ostal som stáť ako obarený. Mal by som zbehnúť dolu do dolinky a vzápätí vystúpať na protiľahlý hrebeň, lenže keď som videl tú hĺbku, bolo mi zrejmé, že toto dnes nedám. Ak sa budem veľmi ponáhľať, tak na protiľahlom hrebeni môžem byť podvečer a k bivaku Musatti prídem za tmy. Noc v ňom prežijem, ale čo budem jesť? Chytala ma depka.

Do doliny sa nejde priamo zo sedla, treba najprv obísť širokú skalnú vežu. Ďalšie výškové metre navyše. Zbehol som pod bralo a šotolinou som vystúpal opäť na hrebeň. Vyšiel som hore a dolu sa zjavila dolinka. Bola však iná ako tá, do ktorej som hľadel zo sedla. Táto bola iba 600 metrov podo mnou a bola akási menšia. Túto dám bez problémov. Postupne mi dochádzalo, že som sa zo sedla nepozeral na východ, do doliny Meduce di Fuori, ale na juhovýchod, do doliny, ktorá je oveľa hlbšia.

Na hrebeni som zjedol obed a za pomoci dlhej série rebríkov som zbehol zo skál. Na lúčnatých svahoch bolo náročné sledovať značku, lebo chodník sa opäť vyparil, ale zatiaľ som neblúdil. Zbehol som do dolinky, v ktorej som prekrižoval snehové pole. Stretol som tam skupinu mladých Talianov, ktorí išli cez Marmarole tretí deň a plánovali spať v bivaku Voltolina.

Zostup

Za dolinkou som prešiel cez hrebienok, ktorý bol podstatne nižší ako predchádzajúci, a zbehol som k bivaku Musatti. Bol otvorený. Času mám však dosť, a tak som zamieril do doliny. V jej hornej časti vyviera zo skaly výdatný prameň. Opláchol som sa v ňom, napil a zriedil som si zvyšok limonády vo fľaši.

Zostup z bivaku Musatti bol náročný. Chodník je poriadne strmý a veľa ľudí ním nechodí. Ani značenie za veľa nestojí. Je tu nejaké istenie a na jednom mieste treba ísť cez odtrh so zeminou a kosodrevinou. Je tu však krásne. Dnešný deň mi dal zabrať, ale absolvoval som najkrajšiu trasu tohoročnej návštevy Dolomitov.

Druhý deň

Jeden deň som si oddýchol, pozrel som si vodopády vo Fanes, a opäť som išiel do Marmarole. Chcel som prejsť zvyšok cesty Sanmarchi. Parkoval som tak ako minule a známou trasou som stúpal k bivaku Musatti. Zdalo sa mi, že smerom zdola je chodník značený celkom dobre.

Pri bivaku som zahol na východ a vzápätí som stratil značku. Trasa bola v mape opäť zakreslená zle, takže mi smartfón s offline mapou nepomohol. Odhadoval som, že značka môže byť kus južnejšie, a keď som prešiel zopár vyvýšenín, aj som ju tam našiel.

Kúsok som išiel po peknom chodníku, za ktorým bolo obrovské kamenné more. Kamienky boli malé, takže sa so mnou kĺzali dolu svahom. Stúpanie bolo poriadne únavné. Dolu sa však zjavila turistka, ktorej skálie nerobilo problémy. Išla asi dvakrát tak rýchlo ako ja, a keď ma nad šotolinou míňala, mal som chuť vystrčiť palec, reku, či neberie stopárov.

Výhľady

Vyšiel som na hrebeň, na ktorom je nevýrazný kopček. Vrchol. Sadol som si naň a kochal som sa výhľadom. Dnes je krajšie ako predvčerom. V hlavnom hrebeni Marmarole vidno vedľa sedla skalné okno. Je to však ďaleko, preto som si jeho veľkosť netrúfal odhadnúť.

Z kopčeka sa spočiatku schádza skalným hrebeňom, nato značka zamieri na lúky. Rastú na nich zaujímavé kvetiny, ale skalokrásku pyrenejskú som videl iba na opačnej strane hrebeňa, keď som vytrvalo stúpal a fotením som sa nezaťažoval.

Dával som dobrý pozor, no aj tak som značku stratil. Povedal som si, že neprekáža, pretože bivaky už vidím. Lenže skalné galérie boli proti. A tak som sa kus vrátil, aby som našiel špáru, ktorou sa dalo zliezť do doliny.

Pri bivakoch som stretol dve partie turistov. Zdá sa, že Marmarole už nie sú tak pusté, ako pred piatimi rokmi. Pokochal som sa výhľadom na Sextenské Dolomity a hádal som, kde by mohla byť chata Rifugio Carducci, na ktorej som voľakedy dve noci spal. Nato som zamieril do doliny.

Dolina mieri ku chatám, preto som očakával, že v nej bude lepšie vychodený chodník. Mýlil som sa. Našťastie, značenie bolo na talianske pomery dobré, takže som nezablúdil. Dolu v doline som našiel zrelé jahody, ktoré chutili tak, ako mali. Čučoriedky poniže bivaku boli bez chuti. Preliezol som nejaké popadané stromy a cyklotrasou som sa vrátil k autu.

Záver

Dnes som v doline stretol turistov, ktorí išli naťažko. Mali so sebou stany, pretože bivaky sú vraj kvôli korone zatvorené. Keď som oponoval, že som hore stretol skupiny idúce naľahko, odvetili, že si zrejme v doline vyzdvihli kľúče. Asi som spravil dobre, keď som sa rozhodol, že budem toto leto v Dolomitoch spať v aute.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek