Keď sme sa minulý rok v septembri s červenou značkou lúčili v Telgárte, boli sme si takmer istí, že v roku 2020 to potiahneme v dvoch ďalších 5-dňových fázach až do konca na Dukle. Nie, nebolo to koronou, aj keď nebyť jej, možno by sme to stihli absolvovať ešte v predstihu. Dôvod, prečo sme tento rok nepokračovali v pôvodnom pláne, je omnoho príjemnejší. Stáleho člena nášho tímu, Andyho, akurát počas doby, kedy sa začal sneh za Telgártom roztápať a proti-covidové opatrenia uvoľňovať, čakal druhý prírastok. O tom, že tento rok budeme putovanie po E8 skrečovať, nebolo treba dlho rozhodovať. V tejto trojici ideme od začiatku, červená tam bude aj o rok. Ale pre nás s Marekom to znamenalo vymyslieť novú trasu. Niečo na čo vybúchame naše dovolenky a priepustky od rodiny. A práve tu nám prišla vhod ďalšia európska magistrála - E3.

Prípravy

Takže plán B. Už dlho mi v hlave ležal nápad prejsť z nejakého východiskového bodu do Zuberca, ktorý mi za posledné roky prirástol k srdcu. A prečo práve z Nezbudskej Lúčky? Malú Fatru milujem, v podstate som v nej vyrastal, keďže sme pár rokov z môjho detstva pravidelne dovolenkovali v Zázrivej. V poslednej dobe však jej hrebeň zanedbávam. Necelá stovka a 5k prevýšenie, to by mohlo stačiť. Mareka som na to ukecal pomerne rýchlo. Za Andyho sme našli takmer doslovnú náhradu - Aďa. V trochu pozmenenej trojici sme mohli opäť vyraziť. A vlastne ešte jedna vec. Dohodli sme sa, že putovanie pojmeme pre nás netradične. Zbalili sme sa do trailových a príručných batohov, dá sa povedať, že naľahko. A rozhodli sme sa, že určité časti hrebeňa a Oravskej Magury budeme bežať.

Druhým dychom by som ešte rád predišiel tomu, aby naša aktivita bola nesprávne zaškatuľkovaná ako cros, trail alebo dokonca ultra, hoci sme niektoré časti bežali. Nešlo nám o odbehnuté kilometre ani o to, aby sme odbehli horský ultramaratón, skôr sme to poňali ako turistiku naľahko s cieľom zdolať naplánované úseky čo najrýchlejšie. Čiže áno, malo to športový rozmer, ale my sa snažíme chodiť rýchlo aj pešie trasy s "plnou poľnou". Zámer sa zrodil aj s ohľadom na situáciu, že sme skúšali iný diaľkový pochod, mimo Cesty hrdinov SNP a rovnako aj s ohľadom na búrkové obdobie, ktoré sa pomaly stáva neodmysliteľnou súčasťou našich výletov. Beh sme brali ako doplnok, niečo čo sme si mohli dovoliť vzhľadom na nižšiu hmotnosť batohov a na úsekoch, ktoré neboli veľmi technické. Ak to vezmem od oka, z celej trasy sme bežali maximálne 3 hodiny.

Späť k prípravám. Všetci behávame v kopcoch, takže ak si odmyslíme dosť uletený tréning jedno sobotné ráno v Bratislave, počas ktorého sme 3x vybehli Devínsku Kobylu (mimochodom celkom makačka - 1200 m prevýšenie), nejak špeciálne sme na trasu netrénovali. Takže prípravy sa obmedzili na jediný cieľ, dokázať sa zbaliť "naľahko", tak aby sme mohli fungovať viac dní. Zámer zbaliť sa len do trailového batohu padol tak rýchlo ako myšlienka vznikla. Chápem, že na jednodňovky ultra batoh dostačuje, ale pre nás - ak sme chceli aspoň druhý pár oblečenia a energiu na 3 dni - to bola nereálna úloha. S Marekom sme si zadovážili cyklistické ľadvinky na chrbát - ktoré boli super, keď sme kráčali do kopca, ale až tak super neboli pri zbehoch z kopca - a svoj cieľ celkom splnili. Poňali asi 10 l, batohy majú 15 l, a tak sme mali na sebe 25 l naprataných na maximum + palice. Výhodou bolo, že trailové batohy pri behu splynú s telom a neskáču. Ako som naznačil, s ľadvinkami to bolo trochu horšie, ale dalo sa to zvládnuť. Aďo stavil na jeden 20 l cykloruksak, ktorý napratal doplna a tiež s ním v pohode bežal. Ešte jedna poznámka k ultralight. Na internete som našiel 2 - 3 články, ktoré riešili ako sa zbaliť ultralight na viacdňový beh cez hory. Články boli dosť nápomocné, čo sa týka tipov na výbavu, jedinou nevýhodou bolo, že všetky boli sponzorované - t. j. promovali konkrétne ultralight veci. Pozeral som aj tipy bežcov, ktorý prešli SNP-čku, tie som však použiť nedokázal, keďže väčšina mala podporný tím s autom a výbavou a to sme na našich troch dňoch nemali. Niežeby som si trúfol sa s nimi porovnávať, len proste, ak hľadáte tipy ako sa zbaliť naľahko, rady tu nenájdete. Je to teda o osobných preferenciách a kompromise medzi výbavou a rýchlosťou. V budúcnosti by som stavil skôr na kratšiu trasu a iba trailový ruksak, ale zas ktovie, či by sme boli ochotní obetovať kilometre a zážitok z viacdňového prechodu?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozdiel oproti našim bežným výletom bol aj v ubytovaní a v strave. Bivak či útulne, žiaľ, neprichádzali do úvahy, keďže okrem spacáka sme nemali miesto ani na poriadne teplé veci na noc, takže každú noc sme nocovali pod strechou. Čo sa týka stravy, tam bolo menej rozdielov, ale počas aktívnej časti dňa (keď sme kráčali alebo bežali) sme boli vybavení najmä rýchlym cukrom v akejkoľvek podobe. Samozrejme, mudrovanie o rýchlom cukre pozná každý vytrvalec, ale rovnako vieme, že po výkone telo potrebuje všetko. V tom nám prišla vhod väčšia rýchlosť počas etáp a to, že sme končili okolo obeda. To, čo sme dostali do seba medzi obedom a večerou bolo naším hlavným jedlom a podarilo sa nám to vždy načasovať do obce či na chatu. Keď nám to nestačilo, dorazili sme sa jedným z dvoch tuniakov, čo sa zmestili do batohov.

0. deň Nezbudská Lúčka – Chata pod Suchým

Dlho bolo otázne či nejaký nultý deň vôbec bude. Plán bol navečer vyjsť na Chatu pod Suchým a druhý deň pokračovať hrebeňom. Takmer do posledného dňa sme si neboli istí či sa nám to podarí, pretože na chatách stále platili koro-opatrenia a ubytovať sa nedalo. Spacáky sme brať nemohli, takže nám hrozilo, že budeme ťahať do Zázrivej až zo Strečna, kde sa budeme musieť na noc ubytovať. Našťastie, v týždni pred naším odchodom sa opatrenia uvoľnili a z chaty sme dostali odpoveď, že nás čakajú, a tak sme si v nultý deň vzali vlak do Žiliny a odtiaľ sa dopravili do Nezbudskej Lúčky.

Už vo vlaku nás križoval obrovský búrkový mrak, v ktorom sme boli od Trenčína až do Žiliny. V mojej rodine koluje interný vtip, ktorý spočíva v tom, že počasie na horskú turistiku je možné predpovedať podľa toho, keď ide Tomáš na hory, lebo vtedy budú zaručene búrky. Nehovorím, že im to nevychádza, ale na druhej strane nepopieram ani to, že mojím najobľúbenejším mesiacom v prírode, a to platí najmä pre hory, je jún, keď všetko žiari zelenou. Rád by som však podotkol, že nie sme nejakí blázni (dobre, blázni sme, ale nie tohto druhu), čo chcú zostať v búrke len preto, aby za každú cenu vyšli na kopec. Osobne som to celkom intenzívne zažil počas Cesty hrdinov SNP a nie je to niečo, čo by som si túžil zopakovať. Predpovede, grafy a radary sa stali našou bežnou rutinou, ktorú pred a počas pochodu absolvujeme a inak tomu nebolo ani teraz. Koniec koncov, beh, čo sme do nášho programu zaradili, bol z veľkej časti práve reakciou na toto.

Aj teraz nám to vyšlo a v skoro 800-metrovom stúpaní z Nezbudskej Lúčky na Chatu pod Suchým sa búrka rozplynula a z oblohy miestami vykúkalo večerné slnko. Po daždi však na štrkovej ceste zostalo po ceste kopec mlák a blato, čo nám znemožnilo pokračovať po strmšej červenej a vidieť Starhrad a Domašínsky meander. Mali sme len trailové topánky, a tak sme sa rozhodli pokračovať po cyklotrase a bez väčších problémov sme za hodinu a pol dorazili na Chatu pod Suchým.

Na chate a pred ňou to žilo. Okrem štyroch partií prišla aj veľká skupinka rodiniek a detí. Atmosféra bola len čiastočne poznačená končiacou prvou vlnou. Objednávanie v rúškach a dezinfekcia. Zaplatili sme za ubytovanie, kúpili si niečo pod zub a z terasy sme si vychutnali západ Slnka a výhľadom na Martinské hole. Potom nás čakali večerné prípravy na zajtrajší skorý odchod. Oblečenie, voda, zuby, ionťáky, budíky a ide sa spať. Keďže plánujeme vstávať o 3.30 h, ideme spať asi o 21.00. Chata však stále žije, generátor beží do desiatej a na izbách je rušno. Niežeby to bol dôvod prečo nespím. Je to skôr adrenalín, na to, aby ma spoľahlivo vyplo. V skorej hodine sa budem musieť v ďalšie dni trochu zničiť. Túto noc, tak ako už mnoho nocí predtým (najmä počas bivakov vonku), sa mi opäť potvrdilo, že oddych, aj keď poznačený nedostatkom spánku, má silnú moc.

1. deň Hrebeňom Malej Fatry

Budím sa o 3.05 h na poryvy vetra, ktoré k nám doliehajú cez otvorené okno. Vysoké smreky pred chatou sa kolíšu zo strany na stranu ako kyvadlo. Blesky smerom do doliny nevidno, ale možno je to nad nami. Zapnem radar SHMÚ (neuveriteľné, na chate je signál) a vidím, že celé Slovensko je jeden veľký búrkový mrak, ktorý smeruje na sever. Budí sa aj Aďo a konštatujeme, že budík na 3.30 je nereálny. Prestavujeme na 4.35 s tým, že uvidíme, ako to bude za hodinu a pol.

Hodinu navyše som využil naplno. Zobudil som sa až na zvonenie budíka a k dobru si pripočítam ďalšiu hodinu a pol spánku. Snáď ju na dnešnej trase zužitkujem. Pozeráme z okna, aj radar. Všetko je čisté. Pripravíme sa a o 5.15 h konečne, stále ako prví, vyrážame z chaty. Na Javorinu je to kúsok, takže sme hneď tam a poslednýkrát kontrolujem radar. S výnimkou búrky nad Kysucami, ktorá sa hýbe smerom na ČR - od nás, je celé Slovensko čisté. Minimálne dopoludnia nás čaká krásny deň. Ale aj tak, treba sa mať na pozore, pretože ani nočnú búrku nikto nepredpovedal.

Pobehli sme na Príslop pod Suchým, kde sme "prestúpili" na žltú v smere do sedla Vráta. Suchý, Stoh a Rozsutce sme sa na trase rozhodli traverzovať a minimálne pri Stohu to bolo správne rozhodnutie, ale o tom neskôr. Do sedla je strmší výstup, takže tu sme museli spomaliť, čo je dobré, pretože je čo obdivovať. Otvorili sa nám výhľady smerom na Belú a na Kysuce a v smere nášho putovania sme zas mohli obdivovať skalné bralá pod Suchým a Biele skaly. Do sedla sme dorazili o chvíľu, ale pravé výhľady začali až po výstupe na Stratenec.

Chvíľu spomalíme a výhľad na oblúk po Malý Kriváň, ktorý nás čaká najbližšie, a Koniarky v diaľke, nám vezme dych. Pred nami je hojdačka - hore, dole - jeden z nezameniteľných symbolov hrebeňovky. Na Malý Kriváň je to strmé, ale pobehneme aspoň do sedla Priehyb, odkiaľ fotíme menšieho brata najvyššieho malofatranského kopca s jeho dočervena zafarbenou pokrývkou.

Na vrchole sme o 6.34 h. Obzeráme si výhľady na Turany aj smerom na Zázrivú. V diaľke sa črtá Veľký Rozsutec, ranný opar však ešte úplne nevyprchal, a tak cieľ našej dnešnej cesty - Minčol a Kubínsku hoľu poriadne nevidno. Z Malého Kriváňa je možné z hrebeňa odbočiť smerom na Sučany, kde môže aspoň ako tak ako úkryt pred nepriaznivým počasím poslúžiť Chata Vendovka pod Ostredkom.

V ďalšom klesaní do sedla Bublen sme sa trochu rozdelili. Niekto beží, niekto rýchlo kráča. Nakoniec k prameňu pod sedlom prichádzame spoločne a prvýkrát na dnešnej trase naberáme vodu. Dlho som váhal, či do prázdnej fľaše zarobiť ďalší ionťák, až tak mi dole krkom nešiel, ale stále som mal jednu fľašu plnú čistej vody, takže nakoniec som ho zarobil. Síl bol stále dostatok a do sedla sme valili naplno. Zo sedla je to pod Veľký Kriváň (na "hranu") naozaj len kúsok, ale zato 140 m prevýšenia a ďalších 70 m z hrany na vrchol Veľkého Kriváňa. Opäť sme sa rozdelili, nech si každý určí svoje tempo, ale nezastavujeme sa a na najvyššom vrchu Malej Fatry sme sa ocitli o 7.31 h. Smerovníky nás pripravovali na 4,5 hodiny, nám sa to podarilo za 2.15. Sme spokojní. No zároveň si uvedomujeme, že budeme musieť spomaliť. Treba šetriť sily, ešte nie sme ani v polovici. Zároveň Slnko definitívne vyšlo nad obzor a po stopách búrky a oblačnosti už nebolo (s výnimkou odznievajúceho mračna nad Kysucami) ani stopy. Slnko osvetlilo Chleb, Steny a Poludňový grúň a zvyšok hrebeňovky pod Rozsutce si musíme užiť.

Prešli sme ponad stanicu lanovky na Snilovskom sedle a o chvíľu sme dorazili na Chleb. Ešte predtým sme mali možnosť zísť z trasy po zelenej a dorazili by sme na Chatu pod Chlebom, no vzhľadom na to, koľko bolo hodín a na dĺžku dnešnej trasy sme sa museli uspokojiť s výhľadom na chatu zo samotného Chlebu. Nielen tento pohľad bol ohromujúci. Z Chlebu sme parádne videli Veľkú Fatru, Veľký Choč, Nízke Tatry, v diaľke Západné Tatry, no a samozrejme - blízky severný hrebeň Malej Fatry po Veľký Rozsutec, po ktorom sme pokračovali. Pohľady z Chlebu, ktoré sa nám naskytli boli tým najkrajším za celé tri dni. Možno to dokáže tromfnúť Veľký Kriváň, kto vie, ale za nás to tak nebolo, keďže počas 20 minút, kým sme prešli na Chleb sa obloha úplne vyčistila. Z takéhoto miesta to človeka veľmi neťahá pokračovať, zostal by sedieť a kochať sa kľudne aj do večera. Ale to je, žiaľ, mínus diaľkových pochodov, ak chcete vidieť veľa, musíte vstať, pokračovať a dúfať, že za ďalších pár kilometrov to zažijete opäť. A keďže to tam predsa len trochu poznáme, tak sme nemali až taký problém vstať a pokračovať, pretože sme vedeli, že aj posledný úsek hrebeňa bude prekrásny.

Cez Hromové, Stienky a Steny striedame chôdzu a beh. Aďo zisťuje, že po ceste stratil okuliare od frajerky z Chorvátska, ale vrátiť sa po ne pod Suchý nás neukecá ani pod hrozbou medzinárodnej vojenskej intervencie. Ideme ďalej a stretávame prvých ľudí, čo idú opačným smerom. Je medzi nimi mladý chalan, chudáčisko, dostáva od Aďa úlohu, aby sa po nich po ceste poobzeral. Vymieňajú si kontakty, ale my, čo vieme ako "kauza okuliare" dopadla, musíme, bohužiaľ, čitateľom oznámiť zlú správu - okuliare sa nenašli. Na druhej strane, Aďo sa s nami stále stretáva a má frajerku, takže koniec kauzy je vlastne dobrý. A zároveň, ešte raz vďaka chalanovi za jeho ochotu.

Na ďalších ľudí sme natrafili na Poludňovom grúni, kde sme dorazili pred 9-tou. Dvaja chalani sem prišli z Chaty na Grúni a plánovali ísť na Veľký Kriváň. Slnko začalo poriadne piecť, a tak sme si dali krátku prestávku. Od Poludňového grúňa sa pomaly začali vytrácať výhľady smerom na juh, na druhej strane sa však otvorila ďalšia úchvatná panoráma - po ľavej strane majestátny Veľký Rozsutec a vpravo oblý a mohutný Stoh. Onedlho sme prišli do sedla pod ním, z ktorého bolo potrebné vystúpiť k smerovníku Chrbát Stohu. To, čo na mape vyzeralo ako krátky traverz sa zmenilo azda na najhoršiu časť dňa, keďže chodník smerom na Stoh, ale aj jeho traverz boli úplne rozbahnené. Už krátke stúpanie na chrbát Stohu nám veľa napovedalo a veru, boli sme šťastní, že sme sa rozhodli ho traverzovať. Neviem či niekto v ten deň išiel až hore, pretože každého, koho sme stretli v opačnom smere, išiel traverzom, ale ak áno, musel to byť ozaj nezabudnuteľný zážitok. Značená trasa zo západu, zo severu a aj traverzujúci žltý chodník pripomínali skôr koryto potoka ako turistický chodník. Inak povedané, jeden krok hore, dva kroky dole. Každopádne, v traverze, v ktorom sme viac metrov klesli ako nastúpali, sme sa riadne zdržali práve kvôli brodeniu sa blatom. Čoskoro sme sa rozdelili, ja som mal svoj svet klasicky vpredu a niekoľko metrov za mnou sa ozývali občasné výkriky Aďa a Mareka. Nebolo to len o blate, svoje tu začínala zohrávať aj únava s prichádzajúcim 20. kilometrom a nedostatok vody, takže na sedlo Medziholie sme sa poriadne tešili.

Do sedla medzi Stohom a Veľkým Rozsutcom prichádzame niečo po 10-tej. Chvíľu ešte sedím, čakám, kým sa Marek s Aďom vynoria z traverzu a obzerám sa naokolo. Netuším, koľkokrát som sa v tomto sedle ocitol, ale určite to bude niečo okolo dvacky. Je to pre mňa asi najmagickejšie miesto v slovenských horách. O to väčšia hanba je, že v posledných rokoch neviem presne nájsť miesto bývalej Chaty pod Rozsutcom. Viackrát pri kratších prechádzkach s kamarátmi alebo s rodinou som tu blúdil a snažil sa lokalizovať miesto, kde presne chata stála, ale nepodarilo sa mi to. Chatu som nezažil, na to som mladý ročník, ale články a fotky z netu a Hikingu mám naštudované. Napriek tomu som buď miesto nenašiel, alebo je rokmi dobre zamaskované trávou. Netuším. Pamätám si, že počas jednej z mojich prvých návštev sedla ešte s rodičmi (v 90-tich rokoch), sme na zemi s bratom našli stopy po základoch. Dnes sa o to nesnažím, iba oddychujem a kochám sa Veľkým Rozsutcom. Obchádzame ho. Nie je mi to ľúto. Hore som bol päťkrát a je fakt horúco. Máme pred sebou kus cesty, takže mu iba kývnem na pozdrav. Počkám na chalanov, naberieme si vodu v prameni, ktorý je kúsok po modrej v smere k sedlu Osnice a potom sa vydáme smer Zázrivá. Je to ešte 8,5 km. To je dosť, ale máme výborný čas a na oblohe sa zjavuje len pár mrakov. Chceme však obed. A potom sa uvidí.

Cestu z Medziholia pozná azda každý skúsený turista, ale ak ste v družnej debate, žltú značku miniete celkom ľahko a ďalej pôjdete po modrej, ktorá je viac intuitívna smerom na Medzirozsutce. Neviem či je to úplne normálne, ale nám sa to stalo. Z toho vyplýva len to, čo si stále opakujeme aj počas trás na E8, menej kecať a viac sledovať značky. Po klesaní sme onedlho prešli traverzom pod Bielymi stenami a stretli veselú partičku turistov takmer pri sedle Príslop. Celkom nám dvihli náladu, ale keďže sme sa ponáhľali a oni išli opačným smerom, museli sme sa rýchlo rozlúčiť. Z Príslopu je to do Petrovej, čo je časť Zázrivej smerom na Terchovú, len kúsok. Najprv sme obišli niekoľko dreveníc a potom penzión, kde je možnosť sa najesť, ale my sme chceli prísť až do Zázrivej. Prešli sme preto cez hlavnú cestu a na opačnej strane vošli opäť do lesa. Časť nazývaná Bôrická mláka je chránenou prírodnou pamiatkou, ide o rašelinisko. Treba tu trochu hľadať značky, aj smerom od cesty aj v lese, ale nakoniec sa nám to podarilo a z juhozápadu sme dorazili do Zázrivej.

Príchod do Zázrivej je kostrbatý. Najprv strácame značku na lúkach nad dedinou, keďže niekto značenie zatrel a chodník ohradil. Trochu to obchádzame, štekajú po nás psi, ale žiadna dráma sa nekoná. Skáčeme z jedného jarku a sme pri ceste. Asi je lepšie zísť zo značky skôr a ísť lesnou cestou. V obci je horúco a nad neďalekými kopcami, aj vzdialenejším Veľkým Chočom sa zgrupuje kopovitá oblačnosť. Bude z toho búrka? Netušíme. Je poludnie. Máme v nohách 28 km a musíme sa najesť. Radi by sme dnes prešli až na Kubínsku hoľu, keďže ďalšie dni sa má počasie pokaziť ešte pred obedom, ale bez prestávky to nedáme. Nachádzame reštauráciu priamo v centre. Na to, že po korone je opäť možné dovolenkovať na Slovensku je Zázrivá vyľudnená. To nám neprekáža, skôr naopak. Sadáme si na obed a sledujeme predpovede. Smerom na Minčol sa zaťahuje.

Najedli sme sa dosýta a čašník si všimol, že riešime počasie. O chvíľu doniesol účet aj s informáciou od kuchára, ktorý tvrdil, že v správach akurát dávali druhú výstrahu pred búrkami. V Zázrivej dostanete k obedu aj dobrú radu o počasí. Smejeme sa, ale aj ako vtip je to dosť reálne. Dlho špekulujeme čo a ako. Na stole sú viaceré možnosti. Ja by som zostal, prespal a prihodil si druhý deň alebo išiel navečer, keď to prehrmí. Aďo by to riskol a išiel a Marekovi je to jedno, ale nechce prihadzovať a ani čakať do večera. Nevyzerá, že by sa to malo spustiť a nad kopcami je stále tmavo. Ako to už býva, z dlhého špekulovania a pod nátlakom predpovedí (a kuchára) nakoniec vyberáme najhoršiu možnosť. Volíme presun do Dolného Kubína autobusom, keďže na druhý deň opäť hrozia prehánky od 10-tej. Ale autobus v normálnom čase nejde, nakoniec teda končíme v taxíku, ktorý nás zavezie k vlekom na Kubínskej holi. K Chate na Kubínskej holi musíme ešte vystúpať 400 m a 3 km, čo je podstatne menej ako pôvodný plán a Minčol bohužiaľ obchádzame.

Teraz vieme, že to bolo zlé rozhodnutie. Druhý deň bol podstatne jednoduchší (aj keď kilometrovo takmer totožný) a počasie bolo v poriadku. S prehľadom by sme to zvládli, ak by sme prespali v Zázrivej, ale čo už? Človek sa učí celý život, a tak sme si naše putovanie prvého dňa skrátili o asi 7 km a 450 m prevýšenia. Manko v kilometroch sme čiastočne s Marekom dorovnali v posledný deň, keď sme si trasu predĺžili o ďalšie 4 km do Zuberca (plánovali sme končiť pri skanzene), ale aj tak to zamrzí. O tom sme však v prvý deň nevedeli, a tak sme boli radi, keď sme konečne dorazili na Chatu na Kubínskej holi. Stretli sme tam parádneho a ochotného chatára, ktorý nás ubytoval a pripravil nám večeru. Osobne som na nej bol prvýkrát, ale ochotu a snaživosť chatára sme museli naozaj oceniť. Škoda len, že sme tam boli takmer sami. Po večeri sme si pripravili veci na ďalší deň, nastavili budík na 4.30 h a zvyšok večera sme hybernovali v posteliach. Aďo nám oznámil, že musí ísť zajtra z Nižnej domov, takže tretí deň to do Zuberca budeme musieť dať vo dvojici. Tentokrát sme zaspali bez problémov a o 19.30 sme už boli tuhí.

2. deň Oravskou Magurou do Nižnej

Spali sme pri otvorenom okne a do rána žiadna búrka nedorazila. Keďže sme spali skoro 9 hodín, vstať na budík bola maličkosť a o 5-tej sme už stúpali po modrej značke, aby sme sa pripojili na červenú E3 smerom do dnešného cieľa - Nižnej. Po krátkom stúpaní sme natrafili na pamätník venovaný obetiam lavíny, ktorá tu spadla v roku 1968. Príbeh sme čiastočne poznali, čiastočne sme si doplnili informácie po diskusii s chatárom počas večere. Rovnako ako každý podobný príbeh z úpätia hôr, ide o smutný a zároveň veľmi silný príbeh. Teraz sú svahy zalesnené, lyžuje sa niekoľko stoviek metrov ďalej. Je ťažké predstaviť si miesto ako miesto lavínovej tragédie. Ale lavíny si nevyberajú. Spomenieme si na prechod Krížnou počas našich putovaní na Ceste hrdinov SNP a na obdobnú tragédiu v osade Rybô. Vzdáme hold, ale nezdržujeme sa a o pár minút sme na hrebeni Oravskej Magury.

Zhora sme chceli fotiť Veľký Choč, ale kombinácia hmly a zalesneného vrcholu nám to nedovoľuje. Včera z Minčola by sme ho videli, nuž to je cena za skratku. Našťastie, Marek ho stihol cvaknúť z chaty. Do sedla Príslop to je nejakých 9 km. Pokračujeme po hrebeni, terén je príjemný, no nie veľmi zaujímavý. Široký chodník najprv lemujú lúky, potom sa zúži a chvíľu ideme lesom. Stále je hmla a je to tak 50 na 50. Buď bude pršať alebo sa to zdvihne a bude krásny deň. Občas pobehneme, no väčšinu trasy kráčame. Onedlho vyjdeme na lúku s poľovníckym posedom, je celá zahalená v hmle. Chvíľu sa započúvame do zvukov ranného lesa. Obchádzame vrch s jednoduchým, ale pôsobivým názvom Dva pne a za ním pomaly začíname klesať do sedla Príslop. V lese je stále hmlisto a všade plno blata.

Kúsok pred finálnym klesaním do sedla Príslop sme opäť stratili koncentráciu a na chvíľu zišli zo značky. V hustom smrekovom lese za horárňou to zvádza zísť po lesnej ceste, ale na červenú treba ísť viac doľava. Cesty by sa nad sedlom Príslop aj tak spojili, ale my sme sa radšej vrátili. Do sedla sme prišli o siedmej. Sedlo medzi Hruštínom a Oravským Podzámkom ráno dýchalo prázdnotou. V sedlách ako Príslop sme sa počas našich potuliek Slovenskom ocitli niekoľkokrát. Fačkovské sedlo, Vrícke sedlo, Vyšehradské sedlo, Malý Šturec. Všetky vyzerajú rovnako. Hneď na trase je motorest, ale v skorej rannej hodine, keď sme okolo neho prechádzali, bol beznádejne zatvorený. Sadli sme si preto na lavičky a dali si krátku pauzu. Potom sme vyrazili chodníkom na druhej strane cesty, kde sa nám v stúpaní lúkou na Poľanu konečne ukázali nejaké výhľady na časť Oravskej Magury, z ktorej sme prišli a na Oravskú priehradu. Hmla sa pomaly začala dvíhať a Slnko začalo presvitať. Nádej na pekný deň.

Z Poľany pokračujeme ďalej, cez priesek VN, širokým a priamym stúpaním na Javorovú. Chodník je priamy, ale nie rovný. Z Príslopu treba na Javorovú nastúpať asi 300 metrov. Za celý druhý deň nastúpame iba 900 m, takže s touto tretinou nemáme problém. Nepríjemný je iba rozbahnený chodník. Počas cesty je informačná tabuľa orientovaná vľavo, smerom na sever a Oravskú priehradu. Ešte stále máme hmlu, ale inak sa tu môže otvárať zaujímavá panoráma. Na konci časti, v ktorej je stúpanie priame a predtým ako sa chodník zvrtne, sa stavajú nejaké chaty. Vyzerá to ako salaš, ale kto vie, môže to byť hocičo. Snáď to nebude niečo, čo tu bude veľmi biť do očí. Okrem nich tu však nájdete chatku Javorová, môže v prípade zlého počasia alebo potreby núdzového spania celkom dobre poslúžiť. Odtiaľto musíme mať oči na stopkách, pretože sa značka stráca v spleti popadaných a vyrúbaných stromov. Značenie ide po jednej zo zvážnic, ale keďže je ich tu celá križovatka, musíme byť opatrní. Ako to už býva, správna je zvážnica s najvyšším prevýšením. Po chvíli sme hore a objavujeme smerovník ukrytý v lese.

Smerom na Čistý grúň sa terén znova otvoril. Po pár krokoch sa nám opäť podarilo mierne sa odchýliť o značky, ale rýchlo sme si to všimli. V okolí Čistého grúňa je zo západnej strany hrebeňa prameň (vody sme mali dosť, takže sme ho nekontrolovali) a onedlho na druhej strane hrebeňa zasa nový altánok. Naskytli sa nám výhľady na Oravskú kotlinu a povodie Oravy: Trstenú, Tvrdošín a náš cieľ - Nižnú. Hrebeň mi trochu pripomenul Spišskú Maguru. Široká cesta, zjazdná aj pre ťažšie mechanizmy a smrekové lesy s častými priesekmi. Nie je to úplne moja šálka kávy, ale verím že cyklisti si to tu užívajú. Terénom bez výraznejšej zmeny sme sa vydali ďalej - občas behom, ale väčšinou krokom - cez Prípor až na Šubovku, kde sme natrafili na rázcestník.

Tu sa s hrebeňom Oravskej Magury lúčime. Z toho, čo som pozeral na mapách, vynecháme celkom zaujímavú poslednú časť - Budín a Magurku s ikonickým vysielačom. No ak chceme prísť do Zuberca ďalší deň dopoludnia, najrozumnejší bude prechod cez Nižnú. Takže nabudúce. Šubovka je na hrebeni, no uprostred lesa a bez výhľadov. Vieme, čo nás čaká. Musíme klesnúť skoro 700 metrov do Nižnej. Stále je však iba 9 hodín a obloha sa krásne vyčistila. Zostup odhadujeme nesprávne. Nakoniec neušetríme žiadny čas, dáme to podľa smerovníkov za približne 2 hodiny. Klesanie na Petrovku je katastrofa. Brodíme sa v hustom blate ako zapadnutý traktor na poli. Veľmi pomalú chôdzu cez rozryté zvážnice nám spríjemňujú iba výhľady na okolité lúky, ku ktorým sa postupne blížime. Po výstupe z lesa na Petrovke je pred lúkou prístrešok a o niečo ďalej sme obišli pomník leteckej katastrofy. Po krátkej chôdzi cez lúku vidíme ďalší rázcestník, ale je iba informačný, takže pokračujeme ďalej po modrej až k rázcestníku Za Lučivným.

Za Lučivným sme prestúpili na žltú značku do Nižnej a po dlhšej dobe nás čakalo aj trochu stúpania, hoci zanedbateľného. Prekonať Lučivný vrch bola záležitosť pár metrov, ale aj tak nás kopček milo prekvapil, pripomenul nám náš Považský Inovec alebo Strážovské vrchy. Za Lučivným vrchom to bolo iba o klesaní. Najprv lesnou cestou, potom lúkou nad Nižnou. V klesaní sme stretli jediného turistu v opačnom smere. Dievča vyrážalo opačným smerom a chystalo sa na Budín. Blížil sa obed a bola nedeľa. Snáď poobede si ľudia nájdu čas aj na výlet. Do Nižnej sme dorazili o 11-tej. Na smerovníku nad obcou bola vyznačená reštaurácia, ale onedlho sme zistili, že je minulosťou.

Prísť v nedeľu pred obedom do civilizácie na Orave je dvojsečná zbraň. Síce máme po zvyšok dňa kopec času, aby sme sa trebárs okúpali v Orave, ale všetko, vrátane nášho ubytka, je beznádejne zatvorené. Voláme s pani domácou a dohodneme sa na 14-tej, keďže je momentálne v Oraviciach. Máme tri hodiny, tak hľadáme reštauráciu. Hneď pri žeezničnej stanici sú dve, ale obe sú zatvorené. Vtedy mi napadne, že medzi ubytovacími možnosťami v obci bol salaš. Keďže poskytujú permanentné ubytovanie, snáď budú mať otvorené. Omyl. Je nedeľa, po korone, zatvorený je tiež. Nakoniec sa znova vrátime k pizzerii pri stanici a majiteľa ukecáme aspoň na posedenie pri radleroch. Onedlho povolí, otvorí a urobí nám aj pizzu. Výborný podnik, zisťujeme len, že na Orave sú aj dve pizze pre troch až až. Spokojní odchádzame na ubytko, kde nám medzičasom domáca nechala kľúčik s tým, že sa večer zastaví. Aďo s nami ešte chvíľu posedí, a potom sa zberá na vlak. Lúčime sa. Hneď ako sa dáme trochu dokopy, zaľahneme a ani neviem ako, budíme sa až o 17-tej. Vonku je pani domáca s vnukom, tak sa chvíľu zhovárame. Nechce nám veriť, odkiaľ ideme. A pritom tohtoročný výlet nie je žiadna štreka. Odporúča nám termálne kúpalisko na Oraviciach, ale hovoríme, že poznáme, boli sme a nie je to úplne náš štýl. Keď jej hovoríme, že sme z Piešťan, len sa smeje: "Ja vás obdivujem vy 'dolňáci', ako chodíte po horách." No, asi je to tak. Každý to, čo mu je vzácne.

Ubytovanie sa nedá nepochváliť. Pani domáca nám navečer doniesla čerstvý chlieb a limonádu. S našimi poslednými zásobami sme z toho vyskladali celkom solídne menu a aspoň sme nemuseli hľadať večeru inde, keďže do toho sa nám nechcelo. Večer prišla búrka, stihli sme správy a poprosiť majiteľku, aby nám ráno nezamykala a kľúče nechala zvnútra. Potom naposledy, do tretice, nastavujeme budík.

3. deň Nižná – Zuberec

Spoľahlivo zazvonil o 4.30 h. Celé ubytko sme mali pre seba, takže sme sa trochu motali, ale o 5-tej sme boli s prehľadom vonku a kráčali k smerovníku na malom námestí pri stanici. Tentokrát to bolo bez hmly, no oblohu pokrývali mraky a ochladilo sa. Veľkolepé výhľady nás nečakali. Po krátkej prechádzke Nižnou, kde nám prechod cez húpací most na Orave pripomenul niekdajšiu "dominantu" našej domoviny v Piešťanoch, sme začali výstup na Prasatín. V 300-metrovom stúpaní sme sa opäť pripojil na nový hrebeň - tentokrát Skorušinských vrchov. Čakalo nás zhruba 13 km po miernom hrebeni a potom ďalších 9 cez Brestovú do Zuberca.

Výhľady na Oravský Biely Potok, Habovku, Zuberec a postupne začínajúce Západné Tatry by boli určite krajšie v priaznivejšom počasí. Najkrajší bol asi výstup po zjazdovke na Prasatín. Odvtedy sme v oblaku a striedavo sa buď brodíme blatom alebo vysokou trávou. Na niektorých miestach je cesta celá zatarasená hlbokými mlákami, ako spomienkami na predchádzajúce obdobie dažďov. Čaro pre nás však má aj takáto turistika. Je tu prázdno a divočina. Smreky a vysoká tráva v zajatí hmly nám pripomínajú posledné dni v Nízkych Tatrách z minulého roka. Postupne prechádzame cez Košariská, Osly, Javorkovú až na Mikulovku. Ak by sme pokračovali, prídeme cez Skorušinu až do Oravíc, ale naša trasa ako sme si ju do Zuberca naplánovali tu odbáča. V klesaní za Mikulovkou začína ozajstné peklo. Chodník v strmom klesaní kopíruje lesné cesty s hlbokými stopami automobilov. Sú plné blata a vody. Obchádzame ich okrajom lesa, aby sme nezapadli. Našťastie úsek nemá dlhé trvanie a onedlho vychádzame na lúke ústiacej do Blatnej doliny.

Začína mrholiť, takže ďalších niekoľko metrov sme si odbehli. Bol to prvý a zároveň posledný beh dnešného dňa aj celého prechodu. Keď sme prišli k smerovníku na opačnej strane cesty, mrholenie ustalo, na chvíľu dokonca vykuklo Slnko a mraky nám nakrátko odhalili výhľad na Mačacie diery. Aprílové počasie. Od rázcestníka sme sa chvíľu obzerali po zelenej značke. Hoci tu začína TANAP, vidno, že úsek nie je veľmi frekventovaný. Nie je to chyba značenia, je stred júna a tráva je obrovská. Treba ísť cez lúku a potom chvíľu popri potoku - Blatnej. Celú lúku sme doslova prebrodili, keďže vo vysokej tráve bola stojatá voda. Posledný deň sme išli takmer od začiatku v mokrých teniskách, takže nám to ani neprišlo. Na toto bol Goretex v trailových teniskách krátky. Po chvíli sme cez mostík prešli do lesa a prekonali krátke posledné stúpanie lesom a zostup k horárni Brestová.

K rázcestníku, kde sme pôvodne plánovali naše putovanie ukončiť, prichádzame o 9.15 h. Pôvodný plán bol chytiť autobus od skanzenu na Brestovej, ale máme čas, tak sa prejdeme až do Zuberca. Koniec koncov, prvý deň sme si predsa skrátili, takto získame aspoň 4 km navyše a do Zuberca je to pohodová prechádza. Fotíme si ešte okolie skanzenu, ktorý dobre poznáme. Stále je zamračené, ale s pribúdajúcimi minútami sa začína trochu vyjasňovať. Malej natáčam a domov posielam zvieratká v ohrade. Potom pokračujeme širokou lesom cestou, po ktorej som ju párkrát kočíkoval a pomaly najprv popri ceste a potom dedinou sa vraciame do civilizácie.

Záver

Do Zuberca, k rázcestníku pred kostolom, kde sme to nadobro zabalili, sme prišli o 9.50 h. Dobrý čas, ale dnes nás potrápila skôr voda a blato ako kilometre. Návrat do reality chutil ako vždy, sladkokyslo. Po kilometroch v prírode sú tu ľudia, ktorých sa nevieme dočkať a veci, bez ktorých by sme sa zaobišli. Našťastie, autobus do Kraľovian nám išiel až o 12-tej, a tak nám zostal dostatok času, aby sme si návrat spríjemnili burgrom a pivom v reštike. Tentokrát to bolo predsa len trochu iné. Nebolo to ako byť tri noci na hrebeni s minimálnym kontaktom na civilizáciu. Prechádzali sme Zázrivou a Nižnou a dokonca sme spali v penziónoch. No predsa len, z prírody a zo Zuberca sa človeku len tak nechce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek