Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skalný útvar Hus
Skalný útvar Hus Zatvoriť

Túra České středohoří – okolím Litoměřic

Náš T. O. Bjatek sa v roku 2020 dožíva 20. výročia svojej existencie. Na tento, pre nás tak významný rok, sme si pripravili viacero zájazdov – švajčiarske štvortisícovky, jednodňovky na Madeire, rakúske pohodové dvojtisícovky a České středohoří. Prišla však pandémia a plány nielen na zahraničie, ale aj domáce akcie padali jeden za druhým.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+2101 m stúpanie, -2239 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 27.08.2020
Pohoria
Česká republika: České středohoří / České stredohorie - Milešovské středohoří
Trasa
  • Najvyšší bod: 837 m n. m. Milešovka
  • Najnižší bod: 141 m n. m.
Voda
prameň Hradecký dúl pod hradom Helfenburk
Nocľah
Litoměřice (hotel Roosevelt)
Doprava
Litoměřice (vlak, bus)

Napokon sa nám podarilo trafiť do "medzivlnovej" medzery a zorganizovali sme aspoň autobusový zájazd do okolia Litoměříc. Prežili sme predlhú cestu z Bratislavy do Litoměříc a ubytovali sme sa v hoteli Roosevelt. Mimochodom, s kompletne slovenskou obsluhou.

1. deň

Bořislav – Bílka – Milešovka – Nad Velemínem – Velemín – Chotiměř – Oparenské údolí – hrad Oparno – Císařský mlýn – Malé Žernoseky

Keďže zloženie oddielu je vekovo i výkonnostne veľmi rozličné, mávame vždy tri alternatívne trasy na daný deň. Vyberám si väčšinou najdlhšiu, lebo aj tak je na môj vkus krátka. Po rokoch však bola so mnou manželka, a keďže turisticky dosť dlho absentovala zo zdravotných i opatrovateľských dôvodov, vo výbere mala hlavné slovo ona.

Autobus nás všetkých vysadil v obci Bořislav. Miernym stúpaním sme sa vybrali po žltej značke do obce Bílka. Cestu priateľstva lemovalo štrnásť plastík od nemeckých a českých sochárov a sochársky projekt dostal jednu z cien „Prorok 2003“ za najlepší projekt neštátnej neziskovky. Náš cieľ bol najvyšší kopec CHKO České středohoří – 837 m vysoká Milešovka s rozhľadňou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Od kaplnky sv. Václava sme stúpali lesom po serpentínach lesnej cesty a vcelku strmé stúpanie nám spestrovali „kamenní mužíci“. Na vrch vedie nákladná lanovka, ktorá dopravuje materiál pre Ústav fyziky atmosféry AV ČR, ktorá tu má observatórium. Od roku 1905 sa tu trikrát denne zapisujú meteorologické údaje a putujú ako z jedinej meteorologickej stanice v ČR do medzinárodnej siete klimatických pozorovaní GCOS.

Bolo slnečno, a tak sme veru hore prišli značne spotení. Potešili sme sa otvorenej krčme, menej už zatvorenej rozhľadni, ktorá je v rekonštrukcii. Z terasy pod krčmou sú nádherné, panoramatické výhľady. Odchod autobusu z Malých Žernosek bol známy každému, a tak sa vytvárali rôzne skupinky, ktoré rôznymi trasami kráčali k cieľu. My sme sa napokon vybrali štyria dolu po modrej značke do Velemína. Keď sme vyšli z lesa, ukázala sa nám kuželovitá Milešovka s vežičkou rozhľadne v plnej kráse. Na pravej strane lesnej cesty, za elektrickým ohradníkom, sa medzi stromami popásali kravy s teliatkami. V už páliacom slnku sme došli do Velemínu. Z dvoch možností pokračovania sme si vybrali zelenú značku a urobili sme dobre. Kráčali sme popri slivkách, hruškách, jabloniach a doslova sme sa popásali. V Chotiměři sme sa chceli posadiť za stoly terasy zatvorenej krčmy, ale vybehla vietnamská majiteľka a vyhnala nás. Nuž sme pokračovali popod autostrádu do Oparenského údolia. Pri Oparenskom mlyne sme sa stretli s tými, čo sa vybrali z Velemína po modrej značke a spolu sme po zelenej vystúpili k ruine hradu Oparno. Tu sme sa zložili a dopriali si zaslúžený obed.

Nechcelo sa nám strmo zostupovať k Milešovskému potoku, a tak sme sa vrátili k Oparenskému mlynu a po rovine vedľa Černého Mlýna a Císařského Mlýna sme došli k bývalému detskému táboru. Na všetkom bolo vidno, že si pamätá lepšie časy a je to škoda, lebo leží v prekrásnom prostredí. Za táborom nás zaujal Morový kríž z roku 1680. V duchu som sa pýtal, či pribudne aj Covitový 2020. Celým údolím nás sprevádzala Naučná stezka skřítka Portáše a zopár detí ju naozaj aktívne študovalo. Z údolia sme došli k chatovo-záhradkárskej kolónii a napokon k futbalovému štadiónu SK Sokol Malé Žernoseky. Autobus nás potom odviezol do Třebenic, kde sme navštívili Múzeum Českého granátu, umiestnené v kostole. Avizovaný lejak sa spustil až po návrate do hotela.

2. deň

Obrok – Obrocká cesta – Kostelec – Kostelíček – Tisícový kámen – Martinská stěna – Husí cesta – Husa – sedlo pod Husou – Nad Kravími doly – Skalka – Krásna Studánka – Hradecký důl – Helfenburk – Ptačí důl – Ostré

Na druhý deň nás autobus po raňajkách zaviezol do obce Obrok. Namiesto avizovaného dažďa bolo len dusno, a kým sme menili oblečenie, všetci nám ušli. Napokon som bol rád, lebo sme si skoro celú trasu vychutnali vo dvojici. Hneď na začiatku ma zaujal pamätník význačnému českému zoológovi, profesorovi RNDr. Júliusovi Komárkovi, no najmä božie muky, ktoré vraj postavili na oslavu toho, že po zatmení opäť vyšlo Slnko. Okolo nás boli krásne udržiavané typické biele chalupy s hnedými trámami. Modrou značkou sme stúpali lesom na Obrockú cestu a od TIM po zelenej značke sme vošli do PR Kostelecké bory. Zrazu som sa cítil ako vo Fínsku. Borovicový les popretkávaný brezami, všade vres a mierne zvlnený terén. Naozaj nádherná príroda. Keď sa k tomu začali pridávať rôzne tvarované skaly, len som fotil a fotil. Významovou odbočkou sme zašli k Tisícovému kameňu. Pod veľkým kamenným previsom je tu typický trampský flek a pri Kostelíčku ďalší. To sme už dobehli zopár našich, ale celkovo to bol deň „roztratených“.

Vrátili sme sa na hlavnú trasu a došli sme k miestu, kde vraj 12.5.1921 zomrel Jára Cimrman. Pomníček vraj odolal všetkým režimom, až ho zničili súčasní demokrati. Tabuľku stráži hus s rúškom, ako odkaz súčasnosti a zároveň upozornenie na skalný útvar Husa, ku ktorému sme sa malým komínom v skalách vyškriabali. Neďaleko je tiež skalný trón. Skoro pod každým previsom je ohnisko a stretli sme skupinu dospelých s deťmi, ktorí sa evidentne niekde chystali na noc utáboriť.

Vyšli sme zo skalných útvarov a lesnou cestou sme došli k táborisku a lesnej krčme Skalka. Poobjednávali sme si jedivo i pitivo a sledovali typickú českú, trampsko-turistickú krčmovú atmosféru. Posilnení sme pokračovali kúsok po asfaltke, ale pri odbočke na Kokotín a Dorotín, sme znovu začali klesať lesom. Hrádecký důl nás doviedol k hradu Helfenburk, ktorý je postavený na a v skale. Je však zaujímavé, že keď človek stojí na jeho veži, tak sa pozerá na okolité polia, ktoré sú vyššie položené. Musel byť z nich predsa ľahko ostreľovaný.

Čas nás už tlačil, a tak sme zrýchlene pokračovali po miestnom okruhu k parkovisku Ostré, kde nás čakali rýchlejší. Autobus nás potom zaviezol do mestečka Úštěk. Je tu Múzeum čertov, v miestnej galérii predávajú obrázky od Ringa Čecha, Černockej, Brodského a iných umelcov, no nie profesionálnych maliarov. Tiež sú tu veľmi zaujímavo postavené domy. Z jednej strany ulice sú prízemné, no z druhej strany pokračujú po skale dolu do údolia.

3. deň

Sebuzín – Rytina soutěska – Čeřenište – Nemčí – Průčelská rokle – Srdíčko - Brná – hrad Střekov

Na máloktorú túru poviem, že bola zle naplánovaná, no táto bola vzornou ukážkou. Manželka, tak ako väčšina zájazdu, už mala turistiky dosť, a tak som z autobusu vystúpil s menšou skupinou ochotných ešte nejakú túru absolvovať. Keby som si bol lepšie pozrel mapu, tak by som na plán túry nepristúpil. V otrasnom dusne sme sa škriabali zablateným chodníčkom hore na hrebeň. Takých soutěsek je v okolí Záhorskej Bystrice kopec. Vyšli sme v chatárskej obci Čeřenište a po rozbitej lesnej ceste sme sa presunuli do druhej – Nemčí.

Cestou zaujal len 400-ročný dub Marie a kopy vyrúbaných stromov, zakrytých sieťovinou napustenou nejakou chemikáliou. Z Nemčí sme priam strmo klesali rozbahneným chodníčkom Průčelskou roklí. S roklinami Slovenského raja to nemalo nič spoločného. Proste rozbahnený, strmý, lesný chodník, z ktorého nič v okolí nebolo vidno. Keď sme vyšli v Srdíčku na úrovni východzieho bodu Sebuzín, odmietol som sa zase škriabať na hrebeň po Náuční stezce Pod Vysokým Ostrým. To sme predsa mohli rovno začínať v Srdíčku a nie sa takto nezmyselne naháňať hore, dolu!

Spolu s kamarátkou sme pokračovali po zelenej k hradu Střekov. Stojí od roku 1316 na skalnom ostrohu nad Labe a je z neho nádherný výhľad do šíreho okolia. Priamo pod ním je na Labe Masarykovo zdymadlo a v diaľke vidno Ústí nad Labem. Hrad vrátili pôvodným majiteľom – rodu Lobkowitz. Keďže sa spustil vytrvalý dážď, boli sme radi, že sme pod strechou a po prehliadke hradu sme sa pridali k veľkej skupine našich, ktorí hodovali v hradnej reštaurácii.

Štvrtý deň nášho zájazdu sme navštívili zámok Ploskovice a katakomby pevnosti Terezín, kde sme sa cítili skoro ako v Citadelle v Lille. Len francúzska je v ďaleko lepšom stave. Po výdatnom obede v reštaurácii Diakonie, kde našli vďaka Českobratskej církvi evangelickej mentálne handicapovaní zamestnanie, sme pokračovali v dlhej ceste do Bratislavy. A o dva týždne bola ČR červeným pandémiovým štátom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie