Do sedla Buttensattel

Tamischbach je kopec, ktorý spoznáte ľahko. Ide o pravidelnú trávnatú pyramídu, ktorá medzi okolitými vápencovými bralami svieti ako päsť na oko. Skaly sú iba na severovýchodnej strane kopca a práve popod ne vedie zaujímavý, oficiálne neznačený chodník.

Auto som odstavil v doline potoka Tamischbach. Pred zákazom vjazdu je na ľavej strane štrkovej cesty neveľké parkovisko (750 m). Vyhodil som si na chrbát batoh a vybral som sa hore zvážnicou.

V ostrej zákrute som odbočil na slabšie vyjazdenú cestu a po dvoch serpentínach som začal porovnávať terén s mapou. Na malej rúbani treba odbočiť do kopca. V minulosti tu bola skalná pyramída, ktorá sa pri ťažbe dreva zničila. Vietor tu zhodil les. Keď však vyjdete hore rúbaňou, nájdete ďalšie skalné pyramídy a červené puntíky. Ďalej je trasa vyznačená červenými puntíkmi tak, že pri troche pozornosti nemôžete zablúdiť.

Spočiatku sa ide hore suchým korytom potoka a na to lesom, širokým splazom. Lesom sa stúpa pomerne dlho, až sa zahne do žľabu po pravej strane. Na skalných platniach je zopár kolíkov, aby sa turisti nešmýkali. Potom sa chvíľu ide trávou pomedzi kosodrevinu a prídete do sedla Buttensattel (1579 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tamischbachturm

Zdá sa, že som vo forme. Čosi viac ako 800 výškových metrov som vybehol za 2.15 hodiny, a to som nešiel po pekne vychodenom chodníku. Na mňa dobré. Východne od sedla je krásne bralo Almmauer, avšak teraz som naň nešiel. Snáď nabudúce. Vybral som sa hrebienkom na Tamischbachturm.

Hrebienok nie je značený tak dobre ako výstup do sedla, ale trasa je zrejmá. Zväčša sa ide priamo hrebeňom, iba na krátkom úseku ho treba podísť sprava. V týchto miestach je pod skalným previsom ukrytá kniha Steigu. Tenký notes sa zapĺňa iba pomaly.

Na vrchole Tamischbachturmu (2035 m) som sa napojil na štandardnú značku. Trochu tam fúkalo, tak som pár metrov zbehol a vyvalil som sa na terasu pri kosodrevine. Obed.

Ležal som v tráve a vychutnával som si panorámu. Je tu krásne. Väčšinu okolitých kopcov poznám, lebo som na nich bol. Zatiaľ iba raz. Tamischbachturmom začínam druhé kolo.

Zostup

Z kopca som zbehol k Ennstaler Hütte. Chata je v prevádzke, na lavičkách sa slnilo zopár ľudí. Mňa tam zaujali červené plody zemoleza alpínskeho. Jeden som aj rozpitval, vnútri mal semiačka ako šípka. Kvetín však už veľa nekvitne. Fotil som najmä očianky a horčeky. Určovať očianky je náročné, ale určovať horčeky je hotová katastrofa.

Zišiel som na rázcestie pod chatou a zahol som doprava. Aj tu je rúbaň, hoci staršieho dáta. Na lavičke s výhľadom ponad holorub som si oddýchol a zbehol som do doliny k autu. Počas celého výletu moje oči priťahoval bralnatý Almmauer, ktorý vidno aj z doliny. Keďže naň nevedie značený chodník, musím si naštudovať, kadiaľ sa naň dá dostať. Raz sa naň vyberiem.

Záver

Najpohodlnejší výstup na Tamischbachturm ide lesom a lúkami po značených chodníkoch z Gstatterbodenu. Výstup z doliny potoka Tamischbach je kratší, prudší a atraktívnejší. Páčil sa mi.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek