1. deň

Šahy – Preseľany – Vyškovce – Červený majer – Ipeľský Sokolec – Bielovce – Pastovce – Malé Kosihy - Salka – Chľaba – Kováčov – Kamenica nad Hronom – žel. stan. Štúrovo

Nijako som sa nevedel dostať skoro ráno do Štúrova či Šiah a večer do Bratislavy. Preto som privítal ponuku brata Ivana, ktorého známy chodil každý piatok po týždňovke domov do Dudiniec a bol ochotný ma odviezť autom. Ubytoval som sa v penzióne Bystrica. V rámci večere som zažil reklamnú večeru pre pozvaných na zakúpenie šialene drahých hrncov. Bolo zaujímavé pozorovať, ako párik predávajúcich masíruje zväčša staršie manželské páry. Penzión viedol manželský pár a tomu sa náramne páčila moja myšlienka obísť Slovensko. Trochu som sa pred večerou bol prejsť po Dudinciach. Udivilo ma, že tu nebola viditeľná možnosť využitia voľného času. Kúpeľné mestečko mi pripadalo až veľmi ospalé.

Ráno som vstával o piatej. Naraňajkoval som sa a autobusom, ktorý chodil namiesto vlaku, som o 6:08 úplne sám šiel do Šiah. Keď som sa na Veľkonočné sviatky chcel tým istým autobusom odviesť opäť do Šiah a ísť na Slovenské Ďarmoty, skončil som vo Zvolene, lebo som si nevšimol smer a sprievodkyňa zase môj podozrivo lacný lístok. Ešte večer som bol na prekvapenie blízkych doma a chodil som po Malých Karpatoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autobus ma vyložil na mŕtvej železničnej stanici v Šahách. Zašiel som si do Potravín pre pečiatku a rožky. Cestný ukazovateľ ma nasmeroval k Ipľu a po asfaltke som dokráčal do Preseľan. Cesta potom opisovala veľký oblúk, nuž som po koľajniciach kráčal až do Ipeľských Sokoliec. Šliapal som v botaskách a snehu až tak veľa nebolo. Po koľajniciach som prešiel aj cez štyri mosty za Červeným majerom. Cestou som videl veľa sŕn a dokonca som sa skoro zrazil s vyplašeným srncom. V Pastovciach som opäť prišiel k Ipľu, no nechcelo sa mi ísť po hrádzi a tak som pokračoval po asfaltke doprostred polí k jazerám. Tam sa asfaltka skončila a ja som sa musel brodiť bahnom na cestu.

Obed – dva rožky a mäsovú konzervu - som zjedol za Vyškovcami. V Bielovciach som si kúpil kávenku a zjedol som ju s jablkom. V Salke som si dal dve deci kofoly a po hrádzi zamrznutého Ipľa som šiel k pohoriu Burda. Pôvodne som ho chcel obísť po asfaltke, no mal som dobrý medzičas a tak som šiel poctivo po hranici. Dve hodiny som sa v botaskách brodil snehom po kolená! Keď som v Chľabe vyšiel na cestu, už sa mi nechcelo pokračovať k sútoku Ipľa s Dunajom, ale som túžil byť čo najskôr na stanici v Štúrove. V Chľabe som si zašiel na železničnú stanicu. Cesta viedla cez opustené a rozbité stavby asi bývalého JRD. Vyzeralo to tam ako po vojne. Vyšiel som popod trať a upaľoval po asfaltke povedľa chát v Kováčove. Spravil sa mi otlak pod palcom a zvyšok cesty bol utrpenie. Vedel som, že ak nechytím rýchlik 18:10 do Bratislavy, budem musieť v Štúrove prespať a to sa mi nechcelo. Cesta z Kamenice na železničnú stanicu v Štúrove mi pripadala nekonečná. Dorazil som päť minút pred odchodom vlaku. V kupé som sa vyzul a sušil ubolené nožičky.

Tých 62 km bola moja najdlhšia jednorázovo prejdená trasa a po takejto skúsenosti ma nik nenahovorí na žiadnu stovku, hoci som pravidelným účastníkom diaľkoplazeckých pochodov.
Žiaľ z tohto úseku nemám žiadne fotografie. Ono rytmus 1km za 9 minút nejde dohromady s fotením.

2. deň

Štúrovo – Obidská pustatina – Mužlianska sihoť – Čenkov – Kravany nad Dunajom – Moča – Radvaň nad Dunajom – Žitava – Patince – Veľký Harčáš – Komárno

Mrazivé sobotné ráno ma neodradilo a ranným rýchlikom som vycestoval do Štúrova. Cesta prebehla v pohode a zo stanice som sa poučený minulosťou odviezol do mesta MHD. Vystúpil som neďaleko cintorína Červenoarmejcov a pokračoval peši mestom. Minul som vchod na termálne kúpalisko Vadaš i bohatú ponuku penziónov. Prezrel som si pomník pripomínajúci históriu Štúrova a jeho predchádzajúce názvy, pamätník obetiam oboch svetových vojen a prišiel som k Dunaju. Mušle na pieskovej pláži navodili atmosféru morského brehu. Na druhej strane sa týčila Ostrihomská bazilika, vpravo most Márie Valérie. Obišiel som colnicu a výpadovka z mesta ma doviedla k Parku Mieru. Pod stromami tu majú tabuľky s menom takí velikáni boja za svetový mier, ako boli Olaf Palme, Matka Tereza, Martin Luther King a ďalší. Pekná myšlienka.

Cesta ma doviedla k bývalému Juhocelpapu, dnes Smurfit Kappa. Popri záhradkárskej osade som prišiel k brehu Dunaja a po betónovej hrádzi som lesom prišie k vlečke s obrovským žeriavom. Z koľajiska som zoskočil na breh Dunaja a lesom som prišle k betónke, ktorá viedla k odkališťu popolčeka z továrne. Potom som už pokračoval po hrádzi smerom na Obidský kanál. Dunaj tu má na rozdiel od úseku po Komárno vcelku pevné koryto a netvorí močariny s lužným lesom. Rovina na našej strane kontrastovala so zdanlivo vysokými kopcami na maďarskej strane. V diaľke som videl kostoly v obciach Obid a Mužla. Obzor uzatvárali Belianske kopce. Cesta na hrádzi bola štrková, čo nohám dosť prekážalo. Prešiel som ponad vyústenie Mužlianskeho potoka do Dunaja a povedľa Mužlianskej sihoti som došiel k Čenkovskej lesostepi.

Toto územie je chránené od roku 1965. Zachovalo sa tu pôvodné spoločenstvo panónskej piesočnej lesostepi mimoriadnej vedeckej hodnoty. Je preň charakteristické topoľovo – borievkové spoločenstvo. Rastie tu borievka obyčajná, hloh jednosmerný, vtáči zob obyčajný, topoľ biely a sivý. Akékoľvek formy ľudského zásahu sú zakázané.
V zime 2002 som kráčal po hlavnej ceste a bol som fascinovaný borovicovým lesom, ktorý tu človek jednoducho nečaká. Teraz som šiel po hrádzi okolo jazierka s krásnymi červenými vážkami. Cesta prechádzajúca cez hrádzu ma zaviedla na breh Dunaja k vyťaženému štrku. Na druhom brehu bolo mestečko Nyergesújfalu. Ostrov uprostred Dunaja patrí nám. Za kamennými prahmi práve plávala proti prúdu nákladná loď. Vyšiel som na hlavnú cestu oproti Čárde. Práve kosili trávnik okolo nej. Popri Kravianskom kanáli som prišiel do obce Kravany nad Dunajom. Je tu hraničný priechod pre plavidlá medzi Kravanmi a Lábatlanom. V obci je prírodný park pri kaštieli Lángovcov, založený na prelome 19. a 20. storočia. Žiaľ, od hrádze ho oddeľoval betónový plot s ostnatým drôtom. Zašiel som teda len ku kostolu s peknou, osve stojacou drevenou zvonicou a do dvora Hroššovej kúrie. Stál tu veľký vojenský stan a kúria mala steny pomaľované detskými obrázkami. Za obcou začínali prekrásne pieskové pláže a Dunaj bol pre mňa Bratislavčana neskutočne priezračný. Pripomenulo mi to detstvo na plážach Lida pri Moste Červenej armády. Na konci obce pod hrádzou stál drevený stĺp, napokon ako v každej maďarskej obci. Škoda, že neviem po maďarsky. Neviem teda, čo bolo napísané na mramorovej doske, no na menších boli asi pôvodné názvy okolitých obcí.

Popod hrádzu šla pekná asfaltka, nuž som sa vybral po nej. Prekročil som vyústenie Modrianskeho potoka do Dunaja. Zjavili sa ostrovy v Dunaji, ktoré patria Maďarsku. Cesta ma doviedla do Moče. Aj tu je riečny hraničný priechod, pre zmenu do obce Süttő. Popri Čárde som musel vyjsť na hlavnú cestu. Nezastavil som sa na občerstvenie, lebo ma už tlačil čas. Zjavili sa prvé vinice a záhradkárskou osadou som prišiel do Radvane nad Dunajom. Tu majú až tri drevené stĺpy a pri jednom sú aj mená asi padlých, vytesané do čierneho kameňa.
Prešiel som do obce Žitava. Je v nej pomník sovietskych námorníkov z II. svetovej vojny, ktorí sa tu vylodili 29.3.1945. Od neho som pokračoval na Patince. Pri ceste je budova parnej prečerpávacej stanice. Prečerpávala vodu z Dunaja do zavlažovacieho kanálu.
Patince sú široko-ďaleko známe svojím rekreačným areálom – kúpeľným strediskom s termálnym prameňom, liečivé účinky ktorého boli známe už za čias Rimanov. Bazény, umelé jazero, športové ihriská, letný amfiteáter či reštaurácie, ale i dobré ubytovacie možnosti poskytujú na ploche temer 30 ha každému návštevníkovi priestor na aktívny odpočinok i pokojné relaxovanie.

Územie obce je významnou archeologickou lokalitou: neolitické sídlisko želiezovskej kultúry, eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, sídlisko a pohrebisko severopanónskej kultúry zo staršej doby bronzovej, ako aj laténske, rímsko – barbarské a slovanské sídliská z doby Veľkomoravskej ríše.
V katastri obce Patince sa nachádza najjužnejší bod Slovenska a časom som prišiel na myšlienku prejsť z nich do najsevernejšieho bodu Slovenska na Orave. Je ním Medralowa / Beskydok /. No to je už iný príbeh.
Keďže čas ma už naozaj tlačil, pridal som plyn a cez Ižu som len preletel. Vedľa hrádze sa nachádzajú zvyšky rímskeho kastela - opevneného vojenského tábora a rímskej osady Celemantia. Rimania tu postupne vybudovali rozsiahly obranný pevnostný systém, ktorého súčasťou bol aj vojenský tábor, v roku 1991 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Po prekročení Váhu som prišiel do Komárna. Rozhodol som sa ešte prebehnúť mestom. Pozrel som si Dôstojnícky pavilón, sochu generála Klapku pred Mestskou radnicou, Európske námestie, súsošie Cyrila a Metoda na budove Matice Slovenskej, sochu generála Štefánika, pamätník námorníkom pomáhajúcim pri povodni v roku 1965, vodárenskú vežu a doslova som utekal na vlak. Pevnosť v Komárne si zaslúži celodennú návštevu. Už za tmy ma spokojného z krásne prežitého dňa odvážal vlak cez Nové Zámky domov do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek