Rada: Výbava na viacdenné pochody

Fotky (33)

Popis fotky

Táborenie na túre v čase, keď som ešte experimentoval s ihlanovým prístreškom, varenie na ohni, pohodičkaaa! Zatvoriť

Rada Výbava na viacdenné pochody

14. 10. 2020

Po niekoľkých diskusiách s priateľmi na tému “vybavenie na viacdňové turistické výpravy”, som sa rozhodol spísať svoje skúsenosti a odporúčania. Keď text koloval medzi kamarátmi, prečo ho nezverejniť ako článok? Kým na jednodňových túrach bežne beriem aj veci, ktoré by iní považovali za zbytočnosti, pri viacdenných pochodoch sa snažím udržať hmotnosť nákladu v rozumných medziach, ale myslím, že sa ešte stále nezaraďujem do kategórie “ultra light”. V článku spomeniem aj mnou stále častejšie používaný (ale turistami zabudnutý) spôsob prípravy stravy na klasickom ohni.

Dávnejšie vyšiel môj článok o výbave na jednodňovú túru, treba povedať, že som v ňom asi málo zdôraznil, že som sa snažil zverejniť maximalistický zoznam, ktorý si každý zoškrtá podľa svojich preferencií, nikdy by mi neprišlo na um, že si čitatelia budú myslieť, že majú za každých okolností vláčiť všetko. Je pravda, že aj na jednodňovky beriem často plný batoh, ale keď som svojho času prešiel Malé Karpaty od Trstína po Bratislavu, mal som len malý chlebník.

Článok som v skutočnosti písal 30 rokov, dokumentuje výbavu, ktorú v poslednom čase reálne nosím na viacdňové turistické výpravy, pri niektorých položkách sa pokúsim objasniť svoje uvažovanie, skúsenosti a ďalšie plány. Za posledný rok som značne prehodnotil prístup k vareniu, ale to si prečítate ďalej v texte.

Poznámka: Nepatrím k ľuďom, ktorí považujú samotné znižovanie váhy výbavy do rekordných hodnôt za vzrušujúci šport. Nosím veci, ktoré by ortodoxný ultralajtista vyradil, lebo buď mi záleží na istom komforte, alebo mám k niektorým veciam sentimentálny vzťah. Napriek tomu treba dodať, že hlavným účelom je samotná turistika – užívať si prírodu a asi mi mnohí ľudia dajú za pravdu, že kým batoh s celkovou hmotnosťou 20 kg je hnusná sviňa, ktorá výrazne znehodnotí celý zážitok, 15 kg je ešte prijateľná záťaž a 11 kg priam žúžo.

Obutie

Na dlhšie pochody si najradšej obúvam nízke vibramy, v mojom prípade Prabos Ampato, proti padaniu bordelu do topánok si zvyknem nasadiť ešte tenké priehlavkové návleky.

Ak idem vedome do divočiny bez chodníkov, prípadne hrozí vytrvalejší dážď či nebodaj sneh, brodenie vodou, húštinami a mokrou trávou, vezmem si masívnu vysokú obuv, v mojom prípade bude prvá voľba Prabos Pular, výborné skúsenosti mám aj s topánkami Asolo Kongur či s viacerými modelmi značky Salewa.

Zvykol som nosiť ešte do rezervy (a na motanie sa v tábore či na chate) Vibram Fivefingers, ale v poslednom čase som kvôli minimalizmu prešiel na ponožky Skinners, zaberú totiž menej miesta a sú aj ľahšie. Na moje prekvapenie sa v nich dá prejsť celkom slušná vzdialenosť, len si treba dávať pozor, aby človek nezakopol o nejaký koreň a pod. Výborne sa hodia aj na brodenie hlbokej vody, čo som ocenil napr. pri potulkách ramenami Dunaja či prechodoch potokov, kde chýba mostík.

Batoh

Mám rád menšie batohy. Okrem toho, že aj samotný ruksak niečo váži, menší objem človeka donúti vyradiť zbytočnosti. Momentálne je mojím favoritom Fjällraven Abisko Friluft s objemom 45 + 10 litrov, ktorý váži 1680 gramov. Je veľmi pohodlný a pri mojej tendencii nadmerného potenia si veľmi pochvaľujem odvetranie chrbta.

Slabší dážď batoh zvládne vďaka tomu, že látku voskujem, ale ak hrozí lejak, beriem aj originálny návlek, čo je ďalších 120 gramov nákladu.

Ako alternatívu na skutočne dlhé pochody ešte obzerám 900-gramový 3F UL Gear batoh.

Táborenie

V tejto sfére postupne spejem k úspore hmotnosti, lebo na väčšinu výprav sa už vzdávam stanu (ak, potom dlhými rokmi overený dvojmiestny Ferrino Lightent). Experimentoval som jeden čas s ihlanovým prístreškom, ktorý je aj na titulnej fotke, ale napokon som zaktovil pri 3 x 3 m tarpe značky ARICXI, so šnúrami má 600 g, k tomu nosím ešte hliníkové kolíky. Asi by stačil aj menší rozmer (pod týmto by sa pri troche skromnosti a zvolenej konfigurácii uchýlili aj 3 - 4 ľudia), ale pri malom tarpe treba veľmi zvažovať smer padajúcich kvapiek a vetra, v zlom počasí je nutné stavať ho veľmi pri zemi a pod., čo znamená, že pobyt pod ním by vyhovoval skôr mrštnej húseničke. Ja dávam prednosť pohodliu, ešte aj keď ukotvím plachtu úplne k zemi, stále sa tam dá pohodlne sedieť. Veľký tarp umožňuje, že sa pri prednej hrane dá rozložiť oheň (postriebrený povrch v takomto “kutlochu” nádherne odráža teplo, nielen ľudské, ale vatra perfektne vykúri vnútorný priestor). Tarp nosím pripnutý na batohu, súvisí to aj s tým, že ak ráno prší, tak sa kompletne zbalím pod ním. Dávať ho potom zbalený, no mokrý do batoha, to by sa mi nepáčilo. Ak sa cez deň vyčasí, pri niektorej prestávke ho vysuším. Podobne večer, keď prichádzam na táborisko a prší, je praktické mať tarp poruke, postaviť ho a čokoľvek ďalšie už sa odohráva v relatívnom suchu pod strechou. Niektorí ľudia by 80 g hliníkových kolíkov nahradili tým, že by si vždy na táborisku vystrúhali nové, ale niekedy sa tam nenachádza vhodný materiál, resp. už som zažil, že som chcel kvôli začínajúcemu dažďu postaviť tarp expresne a vtedy budete preklínať, že ste tie hliníkové nevzali.

Na zem kladiem aj kvôli ochrane karimatky 2,5 mm 200 x 100 cm penovú podložku s obojstrannou striebornou fóliou (116 g), ktorú obvykle počas pochodu balím do obalu k tarpu. Prísne vzaté, nie je úplne nevyhnutná, ale keďže tarp nemá podlahu, táto veľká podložka mi do istej chráni karimatku pred prepichnutím a spacák pred ušpinením. Zvyšuje aj ochranu pred kliešťami, keby som si ustlal rovno na tráve. Na podložku dávam nafukovaciu karimatku Thermarest Neoair (600 g). Ak niečo naozaj dramaticky zvýšilo komfort pri prespávaní v divočine, je to tento úžasný kúštik výbavy; to nehovorím o tom, že po spakovaní je omnoho menšia od klasickej karimatky. Ešte treba dodať, že tá strieborná podložka je tak trochu poistkou pre prípad, že by nafukovacia karimatka predsa len nejako vyfučala, lebo aj pri svojej minimálnej hrúbke trochu izoluje a odráža teplo. Na nafukovačku mám záplatu a lepidlo, ale nikdy som to za tie roky nepotreboval.

Keby som chcel ešte znížiť hmotnosť nákladu, uskromnil by som sa so skladacou karimatkou Thermarest Z-Lite (400 g), ďalšou výhodou je, že netreba každý deň nafukovať a ráno baliť nafukovačku. Takto ušetrím 350 gramov, ale za cenu, že sa až tak dobre nevyspím.

Ako spacák používam už dlhé roky páperový Rimo 600 od Sir Joseph. Pripúšťam, že na vrcholné leto je to trochu “overkill”, ale aj pri svojich 1230 gramoch sa dá dosť úsporne zbaliť, čo je napokon pre páperové spacáky typické. Už by som syntetiku nechcel. Vcelku pohodlne sa v ňom vyspím do -5 °C, to už sa musím doňho trochu naobliekať. Aj som uvažoval, že si zoženiem letný páperák, ale potom som si uvedomil, že jediný skutočný dôvod by bolo ušetrených nejakých 250, možno 350 gramov a to trochu odporuje môjmu presvedčeniu nekupovať zbesilo stále nové a nové veci.

K táboreniu patrí aj hygiena. Nosím taký minimalistický “nesesér”, kde je špeciálny outdoorový uterák OUTGO, tekuté mydlo, kefka a miniatúrna pasta, WC papier (aj malý balíček vlhčeného), Bepanten proti zapareninám a štuple do uší na útulne. Podľa podmienok ešte zvažujem opaľovací krém a repelent.

Na dlhých pochodoch považujem za samozrejmú povinnosť zakopávať fekálie. Doteraz som to riešil skôr improvizovane, mám však v pláne objednať si malú duralovú lopatku na tento účel, nezaberie takmer žiadne miesto a váži len pár gramov.

Varenie

Tu som sa výrazne vybral smerom k bushcraftovým zručnostiam, namiesto plynových a benzínových varičov je mojím zdrojom tepla najčastejšie drevo a z neho založený malý ohník. Koho to nezaujíma a drží sa obvyklého varenia na plynovom variči, nech preskočí rovno na ďalšiu časť článku.

Snažím sa už nejaký čas vyhýbať jedlám, ktoré treba vyslovene “kuchtiť”, namiesto toho som prešiel v čo najväčšej miere k strave, ktorú stačí zaliať vriacou vodou. V mojom prípade sú to ovsáky, vifonky a najmä lyofilizovaná expedičná strava. Vodu zohrievam v litrovom hliníkovom čajníku (200 g) priamo na klasickom ohni. Pôvodne som mal obavy, že začmudený čajník by mohol zašpiniť obsah batoha, ale na moje prekvapenie som zistil, že tomu zabráni už aj obyčajný sieťkový obal. Obsah čajníka som vyberal podľa veľkých porcií lyofylizovanej stravy, kde typicky treba do 0,8 l vriacej vody.

Aby som sa pri vylievaní neobaril parou, resp. aj na manipuláciu s horúcimi polienkami v ohni, prácu s drevom a pod., nosím ľavú pracovnú rukavicu.

Ak je kvôli suchu vyhlásený zákaz rozkladania ohňa, vtedy si pribalím do batoha aj neveľký splyňovací varič na drevo (drievkáč 400 g), ale to sa po rozpačitých skúsenostiach už deje dosť zriedka. Tento splyňovací drievkáč ma príliš neočaril, vyžaduje si totiž naozaj suché drevo a to sa nedá vždy zohnať. Momentálne ho uvažujem nahradiť nejakým iným varičom, napr. Kelly kettle, Sidewinder Ti-Tri, alebo Kombuis rocket stove. Najviac sa mi koncepčne páči prvý zo zoznamu, ale odrádza ma príliš malý objem vody v najmenšom modeli.

Ak sa chystám na fakt dlhú túru s premenlivým počasím, prihodím si do batoha ako rezervu aj 100 ml plechovku plynu a varič (buď VAR alebo Primus), ten príde k slovu najmä počas denného pochodu, keď ma prepadne vlčí hlad a mám chuť napr. na jedny vifonky. Aj toto prihodím do batoha iba zriedka, jednoznačne to však rieši aj pobyt v chránených územiach, kde je zákaz zakladať akýkoľvek otvorený oheň, prípadne tam nie je palivo (hôľnatý terén a pod.), prípadne ak sa pri nejakej chate či útulni nedá zakladať oheň. Práve mi dorazil aj alkoholový varič, nožičky z neho budem používať ako stojan na čajník do ohňa, samotný varič a k nemu lieh môže byť dobrou alternatívou voči plynu, nikdy sa napr. neupchá tryska, ale treba čestne dodať, že alkohol sa výhrevnosťou na plyn “nechytá”. Ak na nejakej výprave varím len na plyne, pre dvojicu rátam so spotrebou do 25 - 30 g na deň.

Ako železnú rezervu pre prípad nedostatku suchého palivového dreva nosím zopár tabliet pevného liehu, resp. v sáčku v čajníku mám vždy brezovú kôru, ktorá je asi najlepším podpaľovačom ohňa vôbec. Výborný tip na zapálenie ohňa je aj obyčajný buničinový tampón na odlíčenie. Okrem zápaliek nosím dlhé roky aj magnéziové kresadlo ako poslednú záchranu a dodávam, že ním viem naozaj zapáliť oheň.

Na tomto mieste treba čosi povedať o výbere noža. Všetko totiž závisí od toho, na akú túru idem. Keďže často chodievam vyslovene na “vandre” trampského typu, kde je takmer pravidlom, že odbočím mimo akýkoľvek chodník a neraz mi cestu zahradia rôzne kroviny, z ktorých najhoršie sú ostnaté šľahúne černičia, vtedy je lepšou voľbou survival nôž, ktorého váha a dĺžka čepele umožňuje sekať ako s mačetou. Na toto používam nôž s názvom Pali Pracant (tomu názvu sa nedalo odolať). Táto masívna obluda z Elmaxu s tvrdosťou HRC 60-62 by dokázala zoťať aj menší strom, pomerne často ním presekávam aj zarastené, zanedbané turistické chodníky a hodil by sa pri obrane mojej lepšej polovičky pred zákerným útokom ľadového medveďa. Patrí k najobľúbenejším kúskom v mojej výbave, používam ho aj pri práci s drevom na túrach aj okolo domu a na kratších výpravách mi neprekáža ani jeho dosť veľká hmotnosť (s puzdrom 420 g).

Na dlhších viacdňových pochodoch po turistických magistrálach, kde sa nepotrebujem nikam presekávať, je veľký survival nôž “overkill”, tam mi stačí bushcraftový nôž so štvrtinovou hmotnosťou, ale stále platí, že musí byť dostatočne masívny, aby zniesol prípravu dreva, hlavne techniku, ktorá sa volá batoning. Pre mňa je ťažným koňom v tomto smere Hultafors OK4, v tejto kategórii sa dajú odporúčať napr. aj viaceré modely značky Morakniv (veľmi sympatické sú modely Companion alebo Bushcraft Survival). Všetky menované sa vyznačujú scandi výbrusom, ktorého veľkou výhodou je, že ich dokážu nabrúsiť aj úplní začiatočníci, na poskytnutú kvalitu sú až nečakane lacné, a preto nebudete nariekať, keď ich stratíte, či sa k nim budete správať nešetrne. Môj nožík sa mi veľmi osvedčil, tvrdosť ocele 58 - 60 znamená, že výborne drží ostrie, na chrbte čepele má zámerne vybrúsené ostrejšie hrany pre masívne iskry z magnéziového kresadla, ktoré sa dá nosiť spolu s nožom na opasku v očku, ktoré na to nachystal výrobca.

V žiadnom prípade neodporúčam na hotovanie dreva a batoning zatvárací nôž.

Rozložiť rýchlo oheň, na ktorom sa dá variť, vyžaduje istú dávku zručnosti a skúsenosti. Komfort prípravy paliva výrazne zvyšujem neveľkou pílkou, ktorú som si vyrobil uchytením pílového listu do rúčky od špachtle (40 g). Tajomstvo totiž spočíva v tom, že odumreté haluze, ktoré sú ešte na stojacom dreve (ležiace na zemi bývajú často beznádejne navlhnuté) majú aj po dlhšom daždi takmer vždy dostatočne suché drevo aspoň úplne uprostred. Vedieť odrezať takýto konár pílkou je teda zásadná vec. Zároveň si tak vyrobím aj akýsi obušok (odtiaľ pojem “batoning”, niekde sa používa aj gramatická verzia batonning), s pomocou ktorého si viem odrezanú haluz veľmi efektívne naštiepať nožom, inak by som musel vláčiť sekeru. Je neobyčajne dôležité vedieť rozdeliť drevo na celkom tenké kusy. Najmä po dlhšom daždi sme priam odkázaní na suchšie drevo zo stredu konára a z tejto časti vždy nastružlikám najtenšie kúsky, ktoré sú popri pomôckach typu brezová kôra, základom pre rýchle a úspešné založenie ohňa. Možno sa budete smiať, ale objednal som si aj teleskopickú rúrku (22 g) na dúchanie, kto však bol po dlhšom daždi v divočine odkázaný na oheň, ten sa smiať nebude. Na naozaj dlhšie túry nosím aj maličkú diamantovú brúsku.

Varím teda zväčša na táborovom ohníku, čo je spravidla až na mieste, kde sa usadím na noc. Lyofilizovaná strava sa zarába priamo v obale výrobku, veľká výhoda je, že výsledný odpad zaberie v batohu minimum miesta a váži nula celá nič a slúži aj ako odpadkový kôš, napr. pre po použití zošliapnutím zlisované obaly od paštét, obaly z instantnej kávy a pod. Vifonky a ovsáky zarábam v plastovom riade s vekom (Light My Fire), na čistenie mám maličkú hubku a malú ampulku saponátu. Lyofilizovaná strava sa musí po zaliatí vriacou vodou veľmi dôsledne premiešať v celom objeme sáčku, na tento účel nosím dlhú plastovú lyžičku. Ak sa ponáhľam, riad často nestihne po rannom varení uschnúť, preto mám vo výbave aj malú utierku z mikrovlákien (napr. Vileda), aby som mohol všetko rýchlo pobaliť na ďalší pochod.

Príprava lyofilizovanej stravy vyžaduje presnú dávku vody. Na to mám trojdecový plastový pohár, na ktorom som si vyznačil ryskami odmerky na vodu, samozrejme, pohár používam na zarobenie kávy a čaju. K tomu nosím kyselinu citrónovú a cukor, ktorý “škrečkujem” v reštauráciách, tam si totiž kávu nikdy nesladím a trojgramové balenia si odnášam ako korisť domov.

Voda

S varením súvisí aj voda, veľmi rád táborím na mieste, kde je studnička, ale to nie je vždy možné, lebo najmä niektoré útulne na hrebeňoch sú umiestnené tak, že k nim treba doniesť vodu na večeru a raňajky z väčšej vzdialenosti. Pre ten účel som si zadovážil “spľasnuteľnú” 5 l bandasku na vodu, z ktorej sa dá urobiť úplná placka a umiestniť úsporne aj v batohu. Je to veľmi praktický kus výbavy, lebo pri táborení je voda často kus ďalej od miesta nocľahu (typický príklad by sme našli na Ramži či Nižnej Kľakovej) a možnosť nabrať viac vody ušetrí chodenie hore-dolu. Keď potom už vyrážam na samotný pochod, nechám v tejto mojej bandaske len potrebné množstvo vody, napr. 1 - 2 litre a uložím v hornej časti batoha. Poznámka – pri poslednej túre začala bandaska, ktorú vidíte na fotkách, mokvať pri uzávere a aj keď sa mi podarilo ju zalepiť, objednal som si už inú (harmonikovú) nádobu, no v čase uverejnenia článku je ešte len na ceste.

Na priebežné hasenie smädu mám v bočnom vrecku 0,7 l Nalgene fľašu. Jeden čas som nosil na turistiku namiesto fľaše ako hlavný zdroj vody 2,5 l Camelback, ale v horúčavách mi ani toto množstvo nestačilo, na vak v batohu nevidíte, čo znamená, že ostanete “na suchu” v najnevhodnejšej chvíli a manipulácia pri dopĺňaní vody ma pri plnom batohu tiež nenadchýnala, preto ho dnes nosím už len na bicykel.

Z pozorovania za dlhé roky mi vyplýva, že studničky sú následkom klimatickej zmeny stále častejšie bez vody alebo netečú dostatočne. Ak je životodarná tekutina len v mláke vedľa telesa prameňa, pomôže už len filter. Podobne postupujem, ak je jediným zdrojom potok, v batohu mám vždy filter s otvormi na desatinu mikrónu, ktorý odfiltruje všetky bežné baktérie a améby. Keď som bol na viacdennej túre na dunajských ramenách, nikde nebola studňa, tak som si mohol s pomocou jednoduchého zariadenia filtrovať obyčajnú riečnu vodu. Asi 100 g rád odnesiem, len upozorňujem, že sa pri filtrovaní človek dosť nadrie a ak treba veľa vody, odpor pumpičky postupne rastie zanášaním keramickej vložky, ktorá sa však našťastie dá ešte vyčistiť. Pozor, filter NESMIE zamrznúť, vložku takmer naisto roztrhne.

Ak treba, na batohu nosím aj špeciálnu fľašku pre psy s napájadlom, tým pádom nepotrebujem nosiť extra misku na vodu, lebo z fľašky sa dá voda vytlačiť rovno do akéhosi žľabu, z ktorého sa pes pohodlne napije.

Strava

Toto je dosť individuálna záležitosť, no pre úplnosť pridám vlastné tipy. V poslednom čase vídam, ako turisti zverejňujú fotky, kde si doprajú na túre kávu z koťoga, jedlo štýlovo naservírované na polkilovom drevenom lopári, vo výbave nechýba ani kuchynský krájač vajíčok na plátky, oceľové hrnčeky, nerezovú fľašku na tvrdý alkohol... Musím povedať, že asi som už celkom “zmäkol”, lebo nič podobné sa mi vláčiť nechce, asi by som jednoducho nevládal. Naopak, snažím sa nosiť minimálnu váhu a potom jedálny lístok vyzerá nasledovne:

Obvyklé raňajky sú sáčok ochutených ovsených vločiek preliatych Pikaom, prípadne malá paštéta s chlebom, pohár kávy. Cez deň vydržím väčšinou na müsli a proteínových tyčinkách, ak by ma pochytila kríza, vyrieši to väčšinou polievka do hrnčeka alebo vifonky so syrom Bambino v črievku. Večera je spravidla expedičná lyofilizovaná strava. Ako rezervu nosím balíček sušeného mäsa (jerky) a sušené ovocie, najčastejšie jablká alebo slivky. Väčšina týchto jedál má obrovskú výhodu v tom, že voda sa dá nájsť na túre a doplní sa spravidla až na mieste táborenia, čím sa ušetrí väčšina hmotnosti v porovnaní s klasickými konzervami. Často varím pri studničke, aby som nemusel vláčiť vodu na varenie so sebou a tiež kvôli bezpečnosti, aby som mohol oheň ľahko uhasiť pri zdroji vody.

Pri tomto druhu stravovania zvyknem nosiť aj multivitamíny a céčko.

Na prvý večer občas beriem klobásku alebo slaninku na opekanie, na začiatku mávam aj nejaké ovocie, najradšej banány a pomaranče. Celá strava býva zabalená do ľahkej látkovej tašky.

Tip: lyofilizovaná strava vyžaduje presné množstvo vody, ktoré je na obale napísané maličkým písmom, keďže do blízka až tak dobre nevidím, na každý obal si prepíšem údaj fixkou, aby som nemusel dolovať z batoha okuliare.

Ak ide so mnou Hugo, beriem mu granule a piškótky.

Elektronika

Používam najmenší dostupný model iPhone, mám v ňom offline elektronické mapy – mapy.cz, Phone Maps, waypointy, najmä studničky a útulne mám poznačené v appke Motion-X (bohužiaľ, jej podpora končí, budem musieť nájsť niečo iné), párkrát ma zachránila asi tá najjednoduchšia mapová appka s názvom Turistická mapa. Mobilom aj fotím, jeho aparát už ponúka veľmi vysokú kvalitu a nedám dopustiť najmä na možnosť nasnímať veľmi široké panorámy. Občas si mobilom nakrútim aj krátke dokumentačné videá. Keď mám chuť pustiť si v bivaku hudbu, použijem obyčajné štupľové slúchadlá do uší, výnimočne si pustím hudbu aj počas pochodu, na tento účel sa mi najviac osvedčil prastarý iPod Mini.

Pri intenzívnejšom používaní mobilu vstavaná batéria veľa nevydrží, tak používam 10.000 mAh zdroj (s káblami 300 g), vydrží mi niekoľko dní. Keby som mal ísť úplne mimo civilizácie na 5 dní a viac, vzal by som si aj solárny článok (formát A5, 320 g). Mám overené, že za ideálnych podmienok udrží mobilný telefón pri živote, ale problém je v tom, že je takmer nemožné neustále natáčať solárne články do slnka, nehovoriac o chodení lesom alebo keď je pošmúrne počasie. Na dlhšie výpravy s občasným zastavením sa na chate zabalím aj nabíjačku na telefón na 230 V.

Fotím s kompaktom Canon 9GX s 1” senzorom, je naozaj maličký, váži len 240 g a oceňujem, že sa dá dobíjať cez USB. Samozrejmosť je fotenie do RAW formátu. Ušil som si špeciálny obal, ktorý pripínam na popruh batoha, aby bol vždy poruke. V batohu mám ešte Lenspen na čistenie objektívu a handričku na optiku.

Na akúkoľvek túru nosím už starší (ale podľa mňa neprekonaný) model čelovky Petzl Tactikka a ak už signalizuje slabnutie batérií, dám do batoha aj 3 ks AAA bateriek ako rezervu.

Aj keď to nie je elektronika, ale logicky to patrí sem – na batohu mám zavesenú píšťalku s analógovým teplomerom, lupou a kompasom.

Občas si urobím na farebnej kopírke príslušný výsek papierovej mapy a zatavím ho do fólie, veľká výhoda tohto “zariadenia” je, že nepotrebuje elektrinu.

Poznámka: zvažujem zadovážiť si nejaký vodotesný telefón s batériou okolo 8-10.000 mAh, čím by som vyradil z výbavy battery pack, keďže tieto telefóny sú koncipované tak, že sa z nich dajú nabíjať iné zariadenia.

Núdzové stavy

Vždy so sebou nosím turistickú lekárničku, doplnil som ju o pinzetu a “vyťahovátka” na kliešte, Ibalgin, striebornú fóliu na zateplenie, proti pľuzgierom špeciálny gél a náplasti Compeed.

Vo vrchnáku nosím v prípade náročnejšieho či odľahlejšieho terénu ešte fóliový bivakový vak (118 g), do ktorého sa dá úplne vliezť a má reflexnú vrstvu kvôli udržaniu tepla.

Okrem šnúr k tarpu, mám v batohu vždy zo 10 m 4 mm repšnúry, čo na medveďoidných táboriskách poslúži aj na vyvesenie tašky s potravinami mimo dosah hladného Ursus arctos, aj keď podľa mojich skúseností je omnoho väčšou hrozbou šabľozubý variant Dryomys nitedula. Bushcraftoví fanatici si môžu miesto klasickej repšnúry zohnať tzv. firecord, na prvý pohľad sa od normálnej repky nelíši, ale pod opletom objavíte medzi jednotlivými zväzkami vlákien vpletený zapaľovač – proti vode impregnovaný knôt, ktorý sa dá ľahko zapáliť aj kresadlom.

Ako poslednú záchranu občas nosím miniatúrnu USB nabíjačku na dve AA batérie, čo teoreticky patrí ešte do kapitoly o elektronických “gizmoch”.

Zimným podmienkam sa v tomto článku veľmi nevenujem, ale ako zaujímavosť uvediem, že vtedy nosím núdzovú lopatu Snow Claw, raz som s ňou v rámci tréningu úspešne vykopal záhrab, ale inak by sa dala použiť aj ako veľmi účinná núdzová dlaha pri zlomeninách. Ak hrozia na trase strmé snehové polia, do zoznamu patria aj mačky (aj keď treba dodať, že viacdenné chodenie po Tatrách je špecifické, okrem karimatky a spacáku totiž netreba na neohlásené nocovanie na chatách nič).

Oblečenie

Aj táto kapitola je veľmi individuálna, navyše sa výbava mení podľa ročného obdobia a predpovede počasia. Budem sa v tomto texte držať skôr obdobia od jari do jesene, lebo zimné túry s prenocovaním vonku vyžadujú trochu iný prístup a nechcem to teraz komplikovať.

Vždy mám najmenej dva páry stredne hrubých ponožiek, jedny na nohách a druhé rezervné v batohu. Ak ich úplne prepotím, neváham si ich vymeniť aj počas pochodu.

Jedny spoďáre mám na sebe a druhé v rezerve, pri dlhých pochodoch sa nedá vyhnúť praniu, na to použijem mydlo, prací prostriedok nenosím.

Vždy mám na sebe tričko, čo dobre odvádza pot, a najmenej jedno ďalšie v rezerve v batohu, pre chladnejšie počasie mám termoprádlo – tričko s dlhými rukávmi.

Najčastejšie nosím gate, na ktorých sa dajú odzipsovať časti od kolien nadol. Ak je chladno (jednociferné teploty), resp. čakám studené noci, beriem do batoha jedny tenké rytierky, v tých vtedy spím a sú aj rezervou pod gate v prípade veľkého ochladenia, prípadne keby som si chcel niečo prezliecť po túre po úplnom premoknutí, páde do potoka a pod.

Pre nižšie teploty mám tenkú flísovú bundu na zips (pri jednociferných teplotách by som ju vymenil za hrubú flísovú bundu). Ako rezervu mám páperovú vestu, je pomerne ľahká (240 g), dá sa stlačiť do minimálneho objemu a raz ma priam zachránila počas zimného prechodu Krížnej vo vetre s rýchlosťou 140 km/h. Navyše, ak Hugo nespí so mnou v spacáku, táto vestička je jeho osvedčeným brlôžkom.

Pomerne nezvyčajnou časťou výbavy, ktorou v poslednom čase nahrádzam teplú bundu, je flísové pončo 110 x 160 cm. Kedysi mi ho manželka ušila skôr z recesie na karneval, ale neskôr som zistil, že je to veľmi praktická vec, nie náhodou je tak obľúbeným odevom v celej Latinskej Amerike. Okrem toho, že sa dá nosiť ako ďalšia tepelná vrstva, ktorá sa dá buď šnúrkou zavrieť alebo podľa potreby počas pochodu ventilovať, je to skvelá vec na zakutranie sa večer pri ohni v tábore či ako vrchná deka, keď už teploty klesajú pod komfortnú zónu spacáka. No nenosím ho vždy, patrí skôr k nižším teplotám. Ak už je pomerne chladno, beriem aj tenkú flísku aj pončo a táto kombinácia umožňuje čeliť vhodným vrstvením už akýmkoľvek výkyvom teploty.

Pre turistiku v pľušti v chladnejších obdobiach som objavil v army shope goretexový hardshell komplet “Sahara” britskej armády (spolu za menej ako 75 €, čo je v porovnaní s outdoor značkami priam absurdná cena). V tomto období mám vždy v batohu anorak a len v prípade skutočne zlej predpovede počasia pribaľujem aj gate. Ide o masívny a veľmi odolný materiál (nepredralo ho ani nosenie ťažkého batoha, čo zvykne takmer naisto zruinovať tenké outdoorové goretexy), preto je ten komplet trochu ťažší (700 + 520 g), ale overil som si jeho funkčnosť aj v hustom novembrovom daždi za búrlivého vetra pri +4 °C a výborne sa mi osvedčil aj pri najtvrdšej zimnej turistike ako vrchná vrstva. Pri daždivej predpovedi zvyknem zobrať aj nepremokavý klobúk.

Pre turistiku na rozhraní zimy zvyknem nosiť tenké prstové rukavice a flísovú čiapku.

V horúcom období nosím proti dažďu len pršiplášťové pončo, pod ktorým ukryjem aj ruksak, preto vtedy vyradím z výbavy kryt na batoh.

V batohu mi nechýba ani buffka (hodí sa nielen ako čiapka, ale v čase karantény poslúžila aj ako improvizované rúško) a jedna šatka, aby mi nestekal pot do očí.

Ako som už povedal, oblečenie je značne individuálna záležitosť, ale pridám jednu osvedčenú radu. Ak putujete viac dní v sychravom počasí, je takmer nevyhnutné udržať si v batohu v nepremokavom obale sadu suchého oblečenia na táborenie. Treba mať disciplínu a po rozložení tarpu / stanu sa prezliecť. Mokré oblečenie z poslednej etapy sa asi počas noci nepodarí usušiť a test odolnosti prichádza ráno, kedy suchá sada ide opäť do batoha a vlhký pochodový odev treba navliecť na seba, brrr. Aj preto je dôležité používať materiály, ktoré hrejú aj mokré. Počas pochodu potom telesné teplo robí divy a pokračovať sa dá aj takto. Ale na večer treba mať niečo suché, takto sa dá zvládnuť aj niekoľkodňový pochod v daždivom počasí.

Ak chcete mať optimálnu výbavu, odporúčam robiť si poznámky ohľadom toho, čo vám chýbalo a naopak, čo ste vláčili zbytočne.

K oblečeniu ešte patrí tričko a pršiplášť pre Huga – ak je chladnejšie alebo prší.

Rôzne

V turistickom zozname je dobré nezabudnúť na doklady, kľúče, peniaze a platobnú kartu.

Nie som veľký fanúšik paličiek, ale zvyknem na viacdenné túry brať jednu karbónovú (Naturehike Ultralight, 178 g), potrebujem ju totiž často k tarpu, ak nemám možnosť natiahnuť celtu pomedzi stromy, resp. nenadchýna ma predstava, že by som musel na každom táborisku narúbať oporné haluze. Samozrejme, v strmých zostupoch sa palička zíde na odľahčenie kolien a zlepšenie stability.

V zadnom vrecku batoha nosím ešte podsedák (skladacia pidikarimatka), je to len 25 gramov a urobí veľkú službu v chladnejšom počasí alebo ak si chcem na trase sadnúť a všetko je mokré po daždi.

V kapsičke na bedrovom popruhu mám v pevnom obale okuliare do blízka, ja mám totiž výborné oči, len ruky mám krátke. Sem-tam potrebujem niečo drobné študovať napr. v telefóne a vtedy už potrebujem optiku. Niekto by určite zaradil do výbavy aj slnečné okuliare, ale tie nosím, len keď je snehová pokrývka a do toho praží slnko.

Ak idem so psami, na krku mám špeciálnu píšťalku. Samozrejmosťou je vôdzka, aj keď dodávam pre psíkofóbne charaktery, že pes sa dá skutočne vycvičiť tak, že sa bude držať pána na pol metra za akýchkoľvek okolností.

Zhrnutie

Typická hmotnosť môjho zbaleného batoha bez jedla a vody na jar a jeseň je teraz aj v najhoršom prípade k 9 kg, vo vrcholiacom lete sa dostávam len niečo cez 7 kg. Keď idem na tri dni, dávam na plecia celkový náklad okolo 11 kg (vrátane jedla a vody), čo sa mi zdá celkom akceptovateľné číslo, pri dlhších trasách pribúda strava – typicky do 400 g na deň a obvykle ešte pár gramov nejakého teplého oblečenia do rezervy. Keď sme nedávno končili túru Štiavnickými vrchmi, mal som na konci 11 kg, vrátane vody a nespotrebovaného jedla pre dvoch, ktoré by nám vydržalo ešte dva dni, a to už som mal aj nejaké to teplejšie oblečenie, keďže v noci klesala teplota k 10 °C.

Keby som chcel ísť “na krv” a dosiahnuť maximálnu úsporu, vyradil by som tieto veci: battery pack, penovú fóliu, núdzový bivak, páperovú vestu, Skinnersy, lopatku, pílku, kresadlo, turistickú palicu, goretexy naisto nahradil pončom. Nafukovačku by som nahradil skladacou Z-Lite karimatkou.

Poznámka: Nemám žiadne komerčné vzťahy s výrobcami či obchodmi, tipy na konkrétne výrobky dávam len na základe osobnej skúsenosti.

Výsledný zoznam