Trasa

Veľká Lodina – studnička pod Prielohmi – Holica – Bokšov – Napoleonov klobúk – Malá Lodina

Ako ale na Napoleonov klobúk? Otázka mi nárazovo zamestnávala myseľ a občasne som vyvíjal aktivitu, aby som nejakého miesta znalého parťáka na to nalákal. Vždy ale buď niekto nemohol, alebo som nemohol ja. Minimálne traja parťáci tam už boli, ale buď jeden už tam nechcel ísť, lebo tam bol asi z každej strany, ďalší o sebe nedal vedieť a s treťou potencionálnou parťačkou som sa stihol povadiť.

Tak som sa musel spoľahnúť na seba samého. A teda čítanie terénu z mapy a prieskum informácií z článkov na Hikingu či článkov súkromných blogov. Tu mi pomohli Košičania, ktorí dva výlety v jednom mesiaci pretvorili na detailný popis s mapkami. Rovnako pomohol starší článok Petra Mišoviča a koniec koncov som veril svojmu tuláckemu zmyslu.

Po dlhom čase som sa dohodol na prieskumnej túre s parťáčkou Evou, s ktorou sme len tak-tak stihli každoročnú aspoň jednu túru. Ale dopredu som ju upozorňoval, že možno to bude komplikovanejšie. Ale komplikovanejšie boli aj predchádzajúce výlety, tak sa len zasmiala a neriešila. No ráno tajne dúfala, že sa mi nebude chcieť vstávať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V nedeľu dopoludnia ale hlásili ešte vcelku dobré počasie, a tak som navzdory jej tajným dúfaniam ráno vstal na autobus a následne sme po asi polhodine zaparkovali vo Vyšnej Lodine pred kostolom. Podhorská dedinka sa mi páči, lebo má svoje čaro. Možno preto, že je tak skromne krásna, bez rušivej modernej výstavby. Alebo preto, že sa rozprestiera na úpätí svahu hory, na ktorú sme mali vyjsť a preto pohľad zdola hore či naopak je netradičný a pekný. Spravili sme si krátku prehliadku a najviac ma zaujal okachličkovaný predok domu, čo je na Slovensku vcelku vzácnosť. Tým mi to hneď pripomenulo Portugalsko, ktorého symbolom sú kachličky s rôznymi motívmi.

Keďže podľa informácií sme mali na úvodný postup využiť modrú značku, hľadali sme ju v dedine. Ale tej zo začiatku nikde. Ani pri zastávke SAD, ani pri obecnom úrade, a tak nám ostávalo len dôjsť k železničnej stanici, kde sme ju našli. No nie presne podľa kóšer pravidiel bezpečnosti prechodov cez železničnú trať, ale tu sme asi len ťažko mohli predpokladať nejakého policajta, aj keď dopravní sa vedia skryť na najbizarnejšie miesta.

Popri trati sme teda išli po modrej, klesli pod železničný most a odtiaľ stúpali do lesa. Pri senníku sme odbočili na správnu zvážnicu a čakalo nás asi polhodinové mierne strmé stúpanie, ktoré sa uvoľnilo až pri čistinke s prameňom Mária. Tu sme podľa informácii mali opustiť značku a tomu nasvedčovalo aj čítanie terénu, keď sa nad nami vypínal úzky svalnatejší hrebeň. Tým bolo jasné, že musíme zabočiť doprava a dostať sa naň. Využili sme na to zvážnicu, ktorá k nemu postupne stúpala.

Tak sme sa teda dostali na hrebeň a na dlhší čas nebol problém so smerom. No vyvstal iný problém, s ktorým som až tak nepočítal, a to s relatívne mnohými popadanými kmeňmi, ktoré niekedy bol problém prekračovať a minimálne spomaľovali našu chôdzu. Tá však aj tak nebola extra rýchla, lebo po dlhých mesiacoch, čo sme sa nevideli, sme sa dosť rozprávali.

Podľa informácií, hlavne z rôznych webov, ktoré upozorňovali na relatívne nebezpečný terén na Napoleonov klobúk, som mal obavy pred nasledujúcim postupom, ale skutočnosť bola o dosť pohodovejšia. Aj keď po takých úzkych hrebienkoch som ešte nešiel, teda ak nepočítam vyslovene skalnatú Hradovú. Ale postup tu bol oveľa jednoduchší, ako upozorňovali z blogov.

To, že po hrebienku so strmo padajúcimi stranami chodí relatívne dosť ľudí, nasvedčoval vcelku vyšliapaný chodník. Po čase sme prešli cez 806 m vysokú Holicu. Ale žeby som vedel, ktorá terénna vyvýšenina to bola, na to nie som až taký macher. Každopádne sme ňou prešli.

Ďalším hrbom, ktorým sme prešli a mohli sme len hádať, že je to ten konkrétny, bol o pár metrov vyšší Bokšov. Vedel som, že tu by sa malo nachádzať Bokšovské skalné mesto, ale presne som nevedel kde. Zrejme sme od klesajúceho sedla mali zájsť napravo. My sme však boli zvedavejší na vyhliadku, tak sme skalné mestečko nechali pre Tomku a Maťa Knora, a hodný povesti milovníka hôľ, lúk a malebných lazníckych oblasti či výhľadov som sa musel uspokojiť s posledné menovaným, kvôli ktorým sa ľudia driapu od kopčekov po vysoké štíty.

Zmienený výhľad sme mali hľadať naľavo od sedla, a to v momente, keď sme si mysleli, že tam budeme. Čiže sme boli v imaginárnom časovom sklze, keďže som frajeril, že to bude na štyri hodiny. No ale nebolo. Aj keď v sedle nebol vyšliapaný chodník, skúsil som ísť naľavo, či tam čosi také nenájdem. A i našiel, a tak sme pokračovali tadiaľ.

Schádzajúc z Bokšova opäť o čosi užším hrebienkom s rôznymi skalnými útvarmi, ktorými by sa iste kochali zmienení kolegovia, som zrazu stretol zo šesť turistov, ktorých som sa spýtal na vyhliadku a či idem dobre. Zareagovali kladne a následne sa oni spýtali, či idú dobre na Bokšov. Odobril som im to a pokračovali sme každý svojím smerom. Tak som počkal na Evu, keďže sme sa dohodli, že pôjdem napred.

Klesali sme ďalej strmšie i miernejšie, až sme napravo mali možnosť vidieť dole do doliny, a to na Veľkú Lodinu a kopce v pozadí. No to ešte nebola vyhliadka, a tak sme išli ešte ďalej a keď som naľavo zbadal povievajúce papieriky na špagátiku, ako dosvedčuje fotka na TuristickaMapa.sk, a zároveň sa tam vyskytovala trojica, tak som vedel, že tam máme zájsť. Približujúc sme zazreli parádny výhľad na Hornád, Sivec a ostatné kopce. Ideálu bránila len vysoká oblačnosť, ale na druhej strane som bol rád, že to nebolo čisté mlieko.

Už pri postupe k tomuto miestu som rozmýšľal o návrate naspäť a zhodli sme sa, že naspäť rovnakou trasou nejdeme. No strmé a ešte strmšie svahy nedávali veľmi nádej na pohodové zostupovanie. Keď sme teda stretli trojicu, tak som sa ich spýtal na výstupovú a najmä zostupovú cestu. Vysvitlo, že idú z Malej Lodiny, a tak som sa spýtal, či sa môžeme pridať. Oni s tým nemali problém, tak sme sa po chvíľke na krásnom mieste a po spoločnej fotke s Evou, dali na spoločný odchod.

Spočíval v tom, že sme sa trochu vrátili a následne zabočili doľava a skoro neviditeľným chodníčkom klesali na niektorých miestach aj kolmo dole. No budem sa opakovať, neviem si predstaviť tadiaľ ísť za blata či snehu. Podobné však bolo aj chodenie po lístí, ktorým sa tiež dosť šmýkalo. Eva, pamätajúc na úraz v Nepále, išla pomalšie, a tak sme ju čakali.

Takýto priebeh mal zostup až k pásmu smrekov, keď nám trojica ozrejmila, že sa ponáhľajú, a teda stačí nám ísť len cez to pásmo a uvidíme dedinu. To aj mne bolo jasné, tak sme sa im ešte raz poďakovali a oni zrýchlili. Cez krátky úsek ihličnanov sme sa dostali nad lúku a popod vysokonapäťové drôty sme zbehli na začiatok Malej Lodiny, kde akurát štartovala zmienená trojica, a tak sme ich ešte poslednýkrát pootravovali, či nás môžu hodiť do Veľkej Lodiny, ktorou aj tak prechádzali. Tým sme si skrátili asi polhodinové šliapanie popri Hornáde, čo by nebol problém, ale keďže som chcel dôjsť domov skôr, tak sme volili takúto možnosť.

Zhrnutie

Aj keď na Napoleonov klobúk nevedia značený chodník a je aj škoda, že tomu tak nie je, problém, ako sa tam dostať, nie je veľký. Odporúčal by som asi pohodovejší okruh zo začiatkom vo Veľkej Lodine a so zostupom do Malej Lodiny. Lebo stúpať ďalej na Bokšov a Holicu sa asi nebude chcieť nikomu, najmä keď vyhliadka je hneď v úvode.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek