Trasa

Štrbské Pleso – Trigan – Popradské pleso – rázc. nad Žabím potokom – Veľké Hincovo pleso – Vyšné Kôprovské sedlo – Kôprovský štít – Hlinská dolina – Kmeťov vodopád – Kôprová dolina – rázc. pod Grúnikom – rázc. nad Bytom – Tri studničky – Cesta slobody, parkovisko pod bývalou Važeckou chatou

S kamarátmi Radom a Maťom sa dohodujeme na čase odchodu a logistike túry, keďže ju plánujeme začať na Štrbskom Plese a ukončiť na Troch studničkách. Jedno auto teda ostáva v cieli túry a všetci traja sa presúvame na Štrbské Pleso. Nie je ešte ani 5.30 h, keď vyrážame z parkoviska po červenej smerom na Popradské pleso. Štrbské Pleso s početnými staveniskami nechávame za sebou a sviežim tempom naberáme výšku. Slnko sa len pomaly škriabe nad tatranské hrebene, takže nie je veľmi čo fotiť. Zlomisková dolina ma neustále priťahovala a ani teraz to nebolo inak. Je ale v úplnom protisvetle, preto fotky majú skôr dokumentačný charakter. Pri smerovníku na Popradskom plese sa motá zopár ľudí, no nie je veľa dôvodov sa tu zastaviť. Ešte je málo hodín a stále je pomerne chladno, raňajky sa teda budú podávať pri Veľkom Hincovom plese.

Niečo po pol siedmej prichádzame na rázcestie nad Žabím potokom. Napriek tomu, že je skoro ráno, chodníkom na Rysy putuje množstvo ľudí. Zatiaľ to nie sú masy, aké natočil turista pár dní dozadu, ale o pár hodín tu bude podstatne väčšia plnka. Po modrej značke nás ide len niekoľko, vzadu počuť nejaké hlasy a ďaleko pred nami je na chodníku vidieť malú skupinku. Prudké stúpanie ma ničí a ledva stačím s dychom. Kondička je fuč, na túry mám v poslednom čase len veľmi málo času (prakticky dva až tri razy za rok, viac nie). Až mi je zo seba samého smiešne, ale nedá sa nič robiť – „ku předu, spátky ni krok!“. Stúpanie sa našťastie pomaly zmierňuje a okolo 7.45 h prichádzame k Veľkému Hincovmu plesu. Konečne nastal čas na proviant a doplnenie tekutín. Nedostatok kondičky kompenzujem skúsenosťami - lejem do seba jonťák a prekladám ho hroznovým cukrom.

Prestávka trvá na môj vkus (a stav) krátko, ale zase nechcem kamarátov brzdiť viac než je nutné. Vyrážame teda ďalej do Vyšného Kôprovského sedla. Energetický mix zaberá a ide sa mi celkom dobre. Možno je to aj tým, že z času na čas sa zastavím a fotím, keďže Slnko je už vyššie. Na oblohe sa ukazujú mraky, ktorých však postupne pribúda. Začínam mať mierne obavy, čo bude hore, ale s tým teraz aj tak nič nenarobím. Krátko na to sme v sedle, odkiaľ by to malo byť na štít len 45 minút. Nie je čas na rozjímanie, ide sa hore. Z túr spred rokov mám dodnes v albumoch fotky Veľkého Hincovho plesa, nasnímané z hrebeňových úsekov chodníka. Dnes však počasie až tak nepraje, obloha sa zahaľuje do mrakov, a tak sa fotením príliš neobťažujem. O to viac ma zase začína zamestnávať moja vlastná kondička. Tento úsek si nejako extra neužívam a posledné výškové metre sú doslova peklo. Nohy v keli, pľúca v ohni, hlava vo zveráku, a čo je najhoršie – vrchol v mrakoch. Je pár minút po deviatej, keď sa doplazím za Radom a Maťom na najvyšší bod dnešnej túry – Kôprovský štít.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je tu kosa, zopár ľudí a husté mraky, lenivo sa povaľujúce všade naokolo. Stihnem sa ešte trochu rozhliadnuť, dokumentačne cvaknúť magické Temnosmrečinské plesá, očami zavadiť o sedlo Závory, a potom sa to zadeklovalo takmer úplne. Nie je preto dôvod sa tu veľmi zdržiavať. Po predýchaní, prezlečení, doplnení energie a povinnej selfie sa poberáme naspäť dolu do sedla. Počasie nestojí za veľa, ale ešte je len desať hodín. Bola by škoda byť už na obed na Štrbskom Plese. Navyše jedno auto nás čaká na Troch studničkách. Nebolo treba robiť žiadny dlhý brainstorming, voľba bola jasná – spustíme sa dole Hlinskou dolinou. Nikto z nás tu predtým nebol, takže to bude pre všetkých premiéra.

Hlinská dolina je jednoducho krásna - divoká, členitá, ľudoprázdna a vtesnaná medzi dva výrazné tatranské hrebene. Zostup je spočiatku prudký, potom sa klesanie zmierňuje. Hlinský potok postupne naberá na intenzite a preteká mnohými terénnymi stupňami. Viem si predstaviť vyšantiť sa tu so statívom a dlhými časmi v kombinácii s fotogenickou miestnou flórou. Dnes na to ale nie je veľmi čas, hoci počasie by prialo práve tomuto žánru. Naopak, fotiť krajinu je dnes ako za trest – mdlé svetlo spôsobuje, že fotky sú ploché a chýba im hĺbka aj dynamika. Až keď sa ponoríme do lesa, začne to byť trochu zaujímavé. Štíhle smreky v kombinácii s tmavou oblohou, hradbou hôr v pozadí a papraďovému porastu v popredí vytvárajú scénu ako z filmu.

Ako sa blížime k ústiu Hlinskej doliny, pomer medzi ľuďmi a stromami sa začína meniť – ľudí pribúda, stromov ubúda (hlavne zdravých). Toto miesto bolo v minulosti silno postihnuté lykožrútovou kalamitou. Na prvý pohľad vyzerá tunajšia krajina trochu postapokalypticky, avšak po chvíli zastavenia a pozorovania je zrejmé, že vyschnuté stromy tu onedlho nahradí nový zmiešaný les. Mladé stromčeky rašia odvšadiaľ – zo zeme, zo skál aj z popadaných stromov. Uvidíme, aké to tu bude o pár rokov. Obloha sa zaťahuje čoraz viac a začína slabo mrholiť. Prístrešok na rázcestí pod Hlinskou okupuje dvojica, s ktorou sme sa dnes už viackrát stretli. Nechceme rušiť, takže pokračujeme v zostupe, teraz Kôprovou dolinou. Hľadáme miesto na krátku prestávku, predsa len, máme v nohách 2,5 hodiny nonstop klesania o 1 000 výškových metrov. Aj ďalší prístrešok je obsadený, tentokrát hlučnou partiou cyklistov. Sadáme si na neďaleké lavičky a v drobnom mrholení likvidujeme posledné zásoby proviantu.

Zostup dolinou je príjemný, aj keď pomerne monotónny. Výhľady nie sú žiadna sláva, ale aspoň Kriváň máme takmer celý čas na dohľad. Ľudí je tu oveľa viac, peších aj cyklistov. Na odbočke ku Kmeťovmu vodopádu je čulý ruch. Aj my si odbiehame na povinnú jazdu a nepovinný cvak. Až dodatočne zisťujem, že to bol návrat sem po 13 rokoch, a to takmer na deň presne! Po zbehnutí späť na asfaltku je ďalší zostup ešte rýchlejší. Občas je treba uskočiť cyklistom, občas obdivujeme rýchlosť, akou do kopca jazdia ľudia na elektrobicykloch. O druhej poobede prichádzame na rázcestie pod Grúnikom. Cestu do Podbanského nechávame za sebou a vchádzame do riedkeho lesa. Pár metrov ešte nastúpame, a potom to už s nami ide iba z kopca. K autu na parkovisku pod bývalou Važeckou chatou prichádzame presne o 15-tej.

Zhodnotenie

Dnešná túra mala výživných 24 km a trvala približne 9,5 hodiny. Nebyť mojej mizernej kondičky, dala by sa absolvovať aj za kratší čas. Počasie mohlo byť lepšie, ale boli sme vďační aj za to, že s výnimkou krátkeho mrholenia celý deň nepršalo. Fotky veľmi nevyšli, no vďaka exifom aspoň viem presný čas, kedy sme tým - ktorým miestom prechádzali. A aj keď sa to z tohto záveru možno nezdá, napriek všetkému to bola jedna parádna túra. Videli sme miesta, na ktoré sme sa už dlho chceli pozrieť, a obzreli sme si terén na ďalšie výlety (napríklad Temnosmrečinské plesá, sedlo Závory a Hladké sedlo). Túra určite stála za to, no a keď máte radi predovšetkým pokojnejšie miesta Tatier, Hlinská dolina je pre vás ako stvorená.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek