Nočný úvod

Na prechádzku som si vybral začiatok septembra, keď sú čučoriedky zrelé, a zamieril som do Rakúska. V Oberwölze som zahol do údolia a prišiel som pred rampu. Na malom pľácku pred ňou som auto odstavil a uložil som sa na noc.

Čakal ma dlhší výlet, preto som sa vnútorne naprogramoval na skoré vstávanie. Akosi som to však prehnal a zobudil som sa o 4.00 h. Keďže bolo zrejmé, že už nezaspím, vstal som. Zbalil som si veci a so zapnutou baterkou v ruke som o 4.15 h vyrazil hore dolinou.

Bolo pod mrakom, na nebi som nevidel jedinú hviezdu. Postupne tma redla a keď som prišiel do záveru doliny, rozvidnelo sa. Bolo načase, pretože som sa ocitol pred širokým potokom, cez ktorý chodia autá brodom. Trochu som sa poobzeral a keď som sa kúsok vrátil, našiel som mostík pre peších.

Hohenwart

Voľačo som vystúpal a spravil som si pauzu. Raňajky. Po oddychu som vošiel do mrakov. Vrstva oblakov však mala hrúbku iba pár desiatok metrov a keď som ju prešiel, ocitol som sa v inom svete. Dolu podo mnou bolo husté oblačné more, z ktorého trčali hory zaliate slnkom. Paráda. Kvôli takýmto pohľadom sa oplatí chodiť do hôr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Išiel som po chodníku, ktorý bol značený veľmi sporo. Preto som sa z času na čas poradil so smartfónom či s papierovou mapou. Vyšiel som na hrebeň a po kratšom výšvihu som prišiel na Hohenwart (2363 m), najvyšší kopec, ktorý som mal na trase. Odfotil som panorámu a išiel som pozrieť Eiskarspitz (2350 m), ležiaci kúsok ďalej. Obidva kopce sú na hlavnom hrebeni Wölzer Tauern. Južne od hrebeňa sa až po horizont rozlievalo biele oblačné more, zatiaľ čo severne boli iba kde-tu malé obláčiky. A cez sedlo, do ktorého som schádzal, sa mlieko prelievalo z južnej na severnú stranu hôr.

Zbehol som do sedla, v ktorom je kaplnka. Jej múry a strop tvoria voľne uložené kamene. Aby sa to na návštevníkov nezrútilo, vložili dovnútra akúsi železnú konštrukciu. Konštrukcia kaplnku špatí, je však zrejmé, prečo tu musí byť.

Cestou-necestou

Za sedlom som schádzal do dolinky. Rázcestie je veľmi ďaleko, preto som po čase z chodníka odbočil a pustil som sa krížom cez dolinu. Bolo to dosť divoké, ale konečne som mal okolo seba kríky obsypané čučoriedkami. Podchvíľou som sa zastavil a obral som za hrsť bobúľ. Prišiel som na správny chodník a opäť som začal stúpať. Dúfal som, že chodník bude značený lepšie, ale opak bol pravdou. Značenie bolo staré, slabé a chodník sa miestami vôbec nedal sledovať.

Prekrižoval som močiar a začal som prudšie stúpať. Na prvých serpentínach som išiel so zapnutým smartfónom, na ktorom som si kontroloval trasu. Lenže vyššie ma mobil posielal do neschodného terénu. Trasa bola na mape zakreslená zle, a tak som zázrak techniky vypol.

Vyšiel som pod sedlo. Zjavilo sa tam pleso, ktoré nemám na mape. Bol som ďaleko od trasy, ktorú vykresľoval mobil, no z času na čas som míňal bledé rot-weiß-rot pásiky. Chodníka nebolo. Zjavil sa, až keď som schádzal do ďalšieho sedla.

V sedle sa ku mne pripojil chodník z doliny, ale ani teraz sa značenie nezlepšilo. O to viac ma prekvapilo, keď sa na trase zjavil krátky zaistený úsek. Zdá sa, že v minulosti bola trasa využívaná viac ako v súčasnosti.

Hrebeňom Gstoderu

Za isteným úsekom ma chodník priviedol na bočný hrebienok a stratil sa nadobro. Sem-tam som ešte videl značku, možno dve až tri na kilometer, ale na tom nezáležalo. Bolo očividné, že treba ísť po hrebeni. Vyštveral som sa na Gstoder (2318 m) a začal som klesať. Zostupoval som nádherným hôľnatým hrebienkom. Občas na ňom boli skaly a na jednom mieste sa išlo cez úzku špáru, ale zväčša som šliapal po tráve. Na konci hrebienka je chata, kde som zbadal prvých dnešných ľudí.

Pod chatou som prekrižoval les a zvážnicou som prišiel k peknej kaplnke. Od nej som sa vracal po ceste. Na nej som míňal tašky šmarené doprostred zvážnice. Dvaja hubári obehávali blízke svahy a tu si nechali veci, aby sa s nimi nemuseli vláčiť. K autu som sa vrátil o 17.45 h, takže mi dnešná prechádzka trvala takmer 14 hodín.

Záver

Dnešný výlet bol parádny, ale nejako ma neuspokojil. Plesá som videl iba z diaľky a ani prestávok na jafury som nemal toľko, koľko by som si želal. Preto som si na ďalší deň naplánoval "oddychovku" (opäť 30 km, ale pri prevýšení iba 1300 m) a išiel som do susednej doliny k plesám Fischegelsee a Zagelsee. Pomotal som sa okolo nich a keď som bol modro-fialový aj za ušami, spokojne som sa vrátil späť. Druhá prechádzka však patrí do “gastroturistiky”, preto sa jej na Hikingu nevenujem obšírnejšie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek