My sme ju mali naplánovanú na 30. 11. 2017. Bol štvrtok, posledný deň mesiaca, a keďže, ako každý mesiac, som bol na hrane s mesačným počtom minimálne odpracovaných hodín, rozhodol som sa ísť asi prvýkrát za 4 roky skorším autobusom, aby som si urobil časovú rezervu a v kľude sa po práci presunul na spomínanú akciu. Čo čert nechcel, do rána napadlo vyše 20 cm snehu, spoje meškali, a tak napriek snahe prísť do práce o hodinu skôr, prichádzam o polhodinu neskôr ako zvyčajne. Posledný deň mesiaca a s vedomím, že budem musieť byť dlhšie, som nadával ako pohan. Milá pani vedúca ma však uvoľnila s tým, že budúci mesiac "pracovný kredit" vylepším. Samozrejme, že sa mi to za už 6 rokov asi dva až tri razy podarilo. Inak je to každý mesiac vždy maximálne plus pár minút k dobru.

Akcia sa vydarila a na druhý deň som si zobral (pre istotu, ako väčšina osadenstva) dovolenku. Už počas popíjania som sa tešil na krásnu zimnú krajinu, ktorá ma čaká po divokej noci. Popili sme celkom slušne, ale pretože som mal plán ísť autobusom, krotil som sa len do takej miery, aby som bol na druhý deň schopný šliapať okolo 10 km. Trasu som mal vymyslenú z Čertovice cez Beňušku zísť do horehronského Braväcova. Zo sedla dole do doliny by to nemalo byť náročne. To som ale nevedel, čo ma čaká na druhý deň.

Ráno o šiestej hodine, mierne nevyspatý, ale nadšený cestujem autobusom. Po rozvidnení obdivujem krásnu zasneženú krajinu. Cestou serpentínami nad Jarabou si všímam, že "snežné mantinely" popri ceste sú oveľa vyššie ako som 1. decembra očakával. Ťažkú hlavu si z toho však nerobím. Okolo ôsmej vystupujem pomedzi pár nechápajúcich cestujúcich vrátane šoféra na rozprávkovo bielom sedle Čertovica. Po pár metroch zdolaných za známym motorestom zisťujem, že výška snehu dosahuje pol metra s tendenciou rastu. Pochopiteľne, po včerajšej snehovej kalamite smerom na sedlo za Lenivou nešiel nikto. Pomaly prešliapavam stopu bez snežníc (ktoré som vtedy ešte nemal) a po vyše hodine námahy zisťujem, že som prešiel až 1 km. Síl každých 100 metrov ubúda a snehu nanešťastie pribúda. Pred spomínaným sedlom je ho určite 60 cm. Po príchode k dočasnému cieľu odhrabávam oddychový stôl s lavicami a sadám si naň. Hodnú chvíľu oddychujem a začínam rozmýšľať, čo ďalej. Spoje naspäť som si samozrejme nepozrel, lebo ani v najhoršom sne som si nepredstavoval, že tu bude toľko snehu a "trápnu” 10-kilometrovú trasu budem musieť asi vzdať.

Na druhej strane ma však intenzívne vábi dokonalé počasie, ktoré po včerajšej snehovej víchrici vládne. Neskutočná zimná rozprávka s bohatou nádielkou snehu všade okolo mňa mi zas vleje nové sily a niečo po 10-tej hodine vyrážam. Mám v pláne vystúpiť "aspoň" na neďalekú Beňušku, kde som ešte nikdy nebol. Po pár sto metroch čiastočne miznem v metrových závejoch a v polovici výstupu to vzdávam. "Toto veru nepôjde," hovorím si. Znovu oddychujem a volám bratovi, nech mi pozrie spoje naspäť z Čertovice. Zisťujem, že mám pár hodín času, a tak sa rozhodnem "prejsť sa" ešte kúsok po lesnej zvážnici smerujúcej k útulni Líška, o ktorej som vtedy ešte netušil, že vôbec existuje. Okolitá krása ma napriek rastúcej únave opantávala ako grécke Sirény svojím spevom a vrátiť sa mi jakživ nechcelo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rýchlosťou 1 km za hodinu teda ďalej smerujem už našťastie po rovine a v "len" 60 cm prašane svorne vpred. Pravidelné prestávky spojené s oddychom nastávajú každých 50 až 100 metrov. Obdivujem v diaľke sa týčiaci Veľký bok a pod ním sa rozprestierajúcu inverznú oblačnosť. Predstavujem si aké to tam hore teraz musí byť. Som v týchto miestach prvýkrát, a preto ma zaujíma tiahly rovinatý hrebeň s názvom Kriváň smerom k Vrchbánskemu grúňu. Je naozaj lákavý a ako neznalý tunajších pomerov som na chvíľu v pomykove, či trasa nevedie práve tadiaľ. Pohľad do mapy v mobile ma rýchlo vyvádza z omylu a smerujem ďalej po zvážnici.

Keď sa už-už rozhodujem otočiť a vrátiť, zbadám asi 100 metrov odo mňa nádhernú chatu, ktorá spolu s kalamitnými východnými svahmi Beňušky, ožiarenými slnkom a trblietajúcim sa čerstvým prašanom, vytvára nádhernú scenériu. Taký nádherný pohľad som poriadne dávno nevidel. Kochám sa s otvorenými ústami a neváham nádheru aj zvečniť. Po pár minútach zimnej extázy sa definitívne rozhodnem vrátiť a už sa aj otáčam.

Urobím pár krokov a vidím, že sa ku mne blíži starší bežkár, s ktorým sa o chvíľu dávam do reči. Krúti hlavou nad mojou odvahou ísť pešo v toľkom snehu a zároveň uznáva, že som zašiel celkom ďaleko. Podobne ako ja, aj on vyrážal z Čertovice, kam ho doviezla manželka a plánuje zísť smerom až do Brezna po južných svahoch pohoria. Vidí ma mne únavu, ale povzbudzuje ma, že nech idem za ním po bežkárskej stope, že to bude o čosi ľahšie. Zdá sa mi, že spomína niečo o chatke, v ktorej ma počká. Vraj leží o niečo viac ako kilometer zvážnicou ďalej.

Po týchto slovách svižne bežkuje a ja po krátkom zhodnotení síl pokračujem zas vpred. Po bežkárskej stope sa mi ide o niečo jednoduchšie, ale každý piaty krok sa zabáram až "po jaja". Pán mizne z dohľadu, čo mi na chuti veľa nepridáva. Makám však ďalej. Skúšam rôzne spôsoby chôdze, ako napríklad "ísť bokom" a chodidlami stúpať naraz do oboch pásov po bežkách. Niekedy to ide lepšie, niekedy horšie.

Po ďalšej polhodinke vidím v diaľke nejaký objekt a teším sa na oddych. Delí ma však ešte asi 300 metrov, čo mojím tempom trvá drsných 20 minút brodenia. Dosť dobre zničený prichádzam k útulni po vyše 5-hodinovom boji s 5 kilometrami takmer po rovine. Moje súčasné rozpoloženie nedokáže nadchnúť ani krásna, do oranžova "svietiaca" parádne postavená útulňa ukrytá pod bohatou snehovou pokrývkou. Po náročnom očistení sa vchádzam dnu. Po pár minútach akého-takého zviechania sa začínam sa obzerať okolo na naozaj úžasne vybavenú milú útulničku. Pozerám fotky na stenách a dávame sa do reči. Pán spomína, že je členom turisticko-bežkárskeho klubu niekde z Brezna (neviem presne) a ich partia dala útulňu dokopy. Vyslovujem uznanie a na to ma hneď čaká kalíštek domácej pálenky. Neodmietam. "Na vyrovnávku" po včerajšku padne vhod.

V piecke už praská drevo a dnu začína byť pomaly, ale isto teplejšie, k čomu určite pomáha aj kalíštek číslo dva a tri. Po tortúre akú som posledné hodiny zažil, mi silná domáca pálenka, aj keď v malom množstve "zapíše" a môj trpiteľský výraz tváre dostáva "príjemnejšie kontúry". Po pár desiatkach minút je hotová na panvici pražiaca sa domáca slaninka, ktorej vôňa, rozliehajúca sa pár kubickými metrami vzduchu v útulni, sa rovná božskej manne. A tá chuť. Doteraz sa mi pri pomyslení na to zbierajú slinky.

Po vyše hodinke výdatnej stravy, pijatiky a tiež obohacujúceho kecania o horách s príjemným pánom, začíname útulňu dávať do poriadku a balíme sa. Je niečo po 14-tej hodine a posilnený telesnou aj duševnou stravou sa rozhodujem, že to dolu kopcom do Braväcova nejako dotiahnem. Lýtka však protestujú. Rozum a srdce posilnené trochou alkoholu však velia ísť do toho. Počasie vonku je veľmi vľúdne, a tak som plný optimizmu. Aká-taká neistota, či to zvládnem, vo mne napriek tomu zotrváva. Až teraz, oddýchnutý, si dostatočne vychutnávam zasneženú útulňu s náležitým názvom Líška aj zvonku. V okolitej snehobielej krajine sa jej oranžový zovňajšok poriadne vyníma a napriek nezvyčajnej farbe to vyzerá skvele. Fotím a kochám sa okolitou nádherou. Teší ma, že som sa neotočil a môžem zažívať magické chvíle. Podobne som nadšený z krásnych fotiek na pamiatku.

Môj hostiteľ sa pomaly poberá dole a keď mizne v zasneženom poraste, začína ma napĺňať úzkosť, že som zas sám v zradnom zimnom raji. Nie je však čas na špekulácie, a tak vyrážam tiež. Dole sa ide o dosť lepšie. Občas ma zastavujú hlboké záveje, z ktorých sa dostávam len veľmi náročne. Zisťujem, že napriek posilneniu sú moje sily dosť biedne. Pomaly to ale ide a smerom dole, na juh snehu začína ubúdať. Po asi hodine sa dostávam do "ďalšej kapitoly rozprávky", keď klesám lesom cez krásnu inverznú oblačnosť. Okolitý les, z ktorého padá topiaci sa sneh a trblietavo víri vzduchom. Estetické zážitky mi pomáhajú skoncentrovať posledné sily na zostup cez stráne s pekným názvom Srnkovo až do dediny, kde čakám na spoj.

Záver

V autobusoch cestou domov regenerujem sily a spracúvam dnešný zážitok. Mám pocit, že som sa naozaj vrátil z rozprávky, v ktorej som strávil dnešný deň. Nebola to však žiadna prechádzka ružovou záhradou. Bol to dlhý a náročný boj so snehovými závejmi a so sebou samým. Omamné "spevy Sirén" symbolizujúce okolitú nádheru a tiež povzbudivé slová a pomoc kamaráta na ceste ma výrazne hnali vpred. Neistota, obavy a pocit sebazáchovy ma na druhej strane brzdili. Ako pravý rozprávkový hrdina som dnes dal na tie prvé a vyplatilo sa.

Pamätná túra dodnes patrí medzi moje najobľúbenejšie. Mám z nej úžasné spomienky a vládla tam jedna z najkrajších zimných scenérií aké som kedy zažil. Mrzí ma, že som si nezapamätal meno pomocníka na ceste, bez ktorému by sa mi to nepodarilo. Možno ho však ešte niekedy stretnem.

Bol to pre mňa aj veľmi prelomový zážitok, ktorý vo mne vzbudil túžbu chodiť nielen na stále tie isté, aj keď obľúbené miesta v pár najbližších horstvách, ale spoznávať aj iné, neznáme končiny. To sa mi dodnes darí veľmi dobre a je to asi najcennejšie, čo mi takmer rozprávkový príbeh dal.

Ďakujem.

OZ Horské spoločenstvo chce zabezpečiť kvalitnú úpravu bežkárskych tratí zo sedla Čertovica. Podporte, prosím, dobrú myšlienku. Ide o nákup nového pásového vozidla na profesionálnu úpravu lyžiarskych tratí v centrálnej časti Nízkych Tatier v oblasti vrchu Beňuška s ideálnymi terénmi na bežkovanie a dobrými snehovými podmienkami počas celej zimy.

Fotogaléria k článku