Tip na túru v okrese Poprad.

Trasa

Liptovská Teplička – sedlo pod Doštiankou – Panská hoľa – sedlo pod Doštiankou – Liptovská Teplička

Po zamračenom dni sa popoludní relatívne vyčasuje, a tak rýchlo premýšľam, kam by som si ešte do tmy vybehla. Už dlho sa chystám popozerať si lúky nad Liptovskou Tepličkou, tak si vyberám časť z nich, prejdem sa z obce po žltej značke na Panskú hoľu.

Presúvam sa autom do Liptovskej Tepličky, na veľké parkovisko pod dlhšie nevyužívaným lyžiarskym strediskom. Túto sezónu má byť vraj opäť v prevádzke. Teraz mám parkovisko prakticky pre seba a na túre tiež veľa ľudí nestretnem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď pri parkovisku sa nachádza prameň Čierny grúň s upraveným okolím. Je tu jazierko, lavičky a náučná tabuľa s informáciami o miestnych prameňoch, potokoch a rieke Váh. Dlho sa tu nezdržím, pretože je dosť neskoro a nechcem sa vracať potme, hoci čelovku mám.

Rezko teda stúpam po modrej značke do sedla pod Doštiankou. Výšku naberám rýchlo. Ďalej to už bude podstatne miernejšie. V sedle ma vítajú vtáčiky, polooblačné počasie a rozľahlé lúky. Naozaj rozľahlé. Keby som nevedela, že som na kopci, tak si pripadám ako niekde za dedinou. Pripája sa tu žltá značka, ktorá sem vedie cez ďalšie lúky spod Soľanky a okolo Doštianky. Niekedy si chcem prejsť aj túto časť.

Dojem "za dedinou" ešte umocňuje ohradený kríž skrytý pod dvomi majestátnymi stromami, široko-ďaleko jedinými. Pokračujem okolo nich po ceste, až po chvíli si všimnem, že som mala stúpať pod kopec a neignorovať krikľavé oranžové šípky na zemi, ktoré tu dopĺňajú tradičné turistické značenie. Nie že by sa tu dalo seriózne stratiť, keď má človek mapu a najmä vidí okolo. Za hmly to bude asi iné.

Správny chodník ma privedie k vrchnej stanici vleku. Stojí tu Búda nad Liptovskou Tepličkou. Výhľady odtiaľto sú krásne, no v búde by som asi nocovala len v prípade veľkej núdze. Na podlahe z udupanej hliny je dosť smetí, veľmi provizórne ohnisko a pri neexistujúcich dverách pomerne veľký, stabilný stôl, kde by sa dalo natiahnuť, ak si človek nebude všímať vtáčie hovienka. Steny sú bez škár, a tak sa dá utiahnuť dnu a zohriať sa v prípade silného vetra.

Pokračujem ďalej, z najbližšieho kopčeka je pekný výhľad späť. Neskoré slnko osvetľuje lúky, vzadu je tmavomodrá hradba Tatier, ktorých vrcholky sa strácajú v oblakoch. Škoda, že aj oveľa bližšie mám oblaky, ktoré mi onedlho slnko schovajú na zvyšok dňa.

Ďalej kráčam prakticky po rovine, jeseň sfarbila čučoriedie a kríky do oranžova, pekne kontrastujú s tmavozelenými ihličnanmi. Vľavo míňam veľký posed, ktorý dominuje celému okoliu.

Vychádzam na ďalšiu obrovskú lúku, kde vidíme plechový hangár pre stádo, za ním bude kolibka. A ešte ďalej vidím svoj dnešný cieľ, veľmi nenápadne vytŕčajúci zalesnený kopec Panská hoľa.

Salaš pod Panskou hoľou je v oveľa lepšom stave než predchádzajúca búda. Dvere sa dajú zaistiť, podlaha z udupanej hliny je bez smetí. Steny bez škár, po bokoch sú uložené vyradené autosedačky a lavica, pri vchode otvorené ohnisko. Neďaleko stoja ruiny ďalšej drevenej stavby, tá sa už nedá použiť ani v núdzi.

Posledná časť výstupu vedie najprv lúkou, potom kamenistou zvážnicou do lesíka. Skladám sa pri smerovníku a olovrantujem. Potom sa ešte vyberiem pár metrov k výhľadu na širokú lúku, za ňou vidieť Veľký bok. V tráve ma poteší niekoľko pahorcov brvitých. Kvetinky s mihalnicami.

Rozfúkalo sa a ochladilo, tak na cestu späť si vyberám rukavice. Aj fotiť budem menej, slnko je beznádejne za oblakmi a nie je dosť svetla. Zopár lúčov sa prederie len pri veľkom posede. No za ním predsa len vyťahujem foťák na dlhšie, je tu veľká mláka, ktorú som si predtým nevšimla. Teraz sa v nej krásne odráža obloha. Potom ma čakajú len posledné metre lúkami, dole k autu zbehnem rovno popod vlek. Odchádzam už za tmy, spokojná, že som videla niečo nové.