Od susedných planín ju oddeľuje dvojica krásnych dolín, Zádielska a Hájska. Horná časť Zádielskej planiny objektívne nemôže atraktivitou súťažiť so svojou dolnou časťou, keďže Zádielska dolina pod ňou je kompletne zalesnená, bez dramatických vysokých skalných útesov. Nejaké skalné vyhliadky sa tu však nájdu a aj keď poskytnú výhľady len na okolité koruny stromov, svoje čaro rozhodne majú.

Súčasťou okruhu bude blízky Jelení vrch, najvyšší kopec v okolí. Patrí síce do Volovských vrchov, no cez jeho vrchol prechádza hranica Národného parku Slovenský kras, nechávajúc jednu výhľadovú lúčku v národnom parku, nebude to teda až taký geomorfologický prehrešok.

Trasa

Hačava – Hačavské sedlo – sedlo Krížna poľana – Jelení vrch – Hačavské sedlo – Na lazy – Bezvody – Horné lúky – Hačava

Okruh začíname vo dvojici s manželkou počas jedného pekného dňa babieho leta v rázovitej obci Hačava v závere Hájskej doliny a mierime na Jelení vrch. Najkratšou a najprirodzenejšou cestou je strmý výstup lesnou roklinou cez sedlo Krížna poľana. Avšak ako sa tak okolo seba rozhliadam, zdá sa, že máme šťastie na peknú farebnú októbrovú prírodu, vyberáme sa teda do Hačavského sedla. Je to síce okľuka, poskytne však viac otvorenej prírody. Už prvé metre nad dedinou dosvedčujú, že sa to dnes oplatí. Okolité lesy hrajú všetkými farbami jesene a pohľad je to vskutku nádherný. Nenáročný výstup na planinu netrvá dlho a po pol hodinke sme v Hačavskom sedle. Za ten čas som si urobil svoj osobný rekord v počte nafotených stromov, a to sme ešte ani poriadne nezačali. Lúky prestriedané farebnými hájikmi či lesíkmi nás sprevádzajú aj na ďalšom úseku pod Jelení vrch. Do sedla Krížna poľana prechádza chodník lesom. Z lúky Krížnej poľany sa opäť vnára do lesa severovýchodným smerom stále popod Jelení vrch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na jeho vrchol je potrebné prudko zabočiť doľava a po dvíhajúcom sa hrebeni presne po hranici národného parku nás chodník vyvedie až na vrcholovú lúčku. Poskytuje dosť obmedzený, no pekný pohľad na východ do Košickej kotliny. Nie však dnes, nížiny sú, žiaľ, vyplnené nepriehľadným oparom teplého jesenného dňa a dohľadnosť sa ráta na jednotky kilometrov. Do sprievodnej fotogalérie preto vkladám náhradnú fotku z jednej májovej návštevy Jelenieho vrchu, kedy bolo vidieť aspoň Slanské vrchy na druhej strane Košickej kotliny. Špecialitkou výhľadovej lúčky je možnosť dovidieť na 220 km vzdialenú ukrajinskú horu Strymba (ukr. Стрuмба), čo je s obrovským náskokom najvzdialenejšie možné pozorovanie z územia Slovenského krasu. Deň, kedy sa to podarí, nastáva tak raz za rok, aj to nie každý rok, preto nemôžem poslúžiť fotodôkazom. Keď aj nastanú takéto podmienky, vždy dostane prednosť nejaký významnejší vrch.

Opúšťame územie NP a z vrcholovej lúčky sa krátkym brezovým hájikom presúvame k mohutnému stožiaru vysielača, ktorý sa nachádza na hornom okraji rozľahlej lúčnatej časti južného svahu Jelenieho vrchu. Pre výhľady na juh do krajiny platí vyššie spomenuté, obdivovať sa však dajú vyššie položené pestrofarebné koberce okolitých lesov či neďaleký Osadník vo Volovských vrchoch. Zostupom juhozápadným smerom po lúkach Jelenieho vrchu sa opäť pripájame na prejdený chodník a vraciame sa do Hačavského sedla.

Odtiaľ sa vyberáme po žltej značke paralelne so severnou hranicou Krasu do lúčnatého sedla na severozápadnom cípe Zádielskej planiny. V mieste zvanom Na lazy, priamo z chodníka sa na severnom obzore ukážu Zbojnícka skala a Kloptaň vo Volovských vrchoch, no zachádzku sem nerobíme kvôli nim. Kúsok vedľa sa totiž nachádza prvá skalná vyhliadka nad Zádielskou dolinou. Je to bralo na okraji planiny, ktorá sa tu prudko zvažuje do zalesnenej hornej časti Zádielskej doliny. Je odtiaľ pekný pohľad na časť hlavného hrebeňa Volovských vrchov v úseku Osadník - Skorušina - Tupý vrch (Cesta hrdinov SNP) a na blízku rázsochu, ktorá spája Zádielsku planinu s Osadníkom (pokračovanie žltej značky). Pre svoju lepšiu orientáciu ako aj pre potreby článku nazvem vyhliadku pod Grečovom podľa neďalekého pahorku.

Z vyhliadky pod Grečovom sa vraciame kúsok späť a presúvame sa k rázcestníku Bezvody. Nachádza sa na lúke, z ktorej je pekný pohľad na Jelení vrch. Ďalšie putovanie nás privádza k miestu, označenému na niektorých mapách ako Ploština. Opäť ide o rozľahlejšiu lúku pri okraji planiny a práve tu sa nachádza ďalšia vyhliadka. Menej dramatická, je to len malá škrapová čistinka nad zalesnenou strednou časťou Zádielskej doliny. Poskytuje pohľad na protiľahlú Bôrčanskú planinu a do nej vrezanú Šajbovu dolinu, nad ktorou je pekne vidieť Sovie bralá.

Nasledujúci úsek putovania Zádielskou planinou prechádza lesom, čiže fotoaparát si môže na chvíľu oddýchnuť. Pred vstupom do lesa sa pripájame na cyklotrasu, prichádzajúcu z hornej časti Zádielskej doliny. Na výraznej lesnej ceste sme sa zarozprávali tak, že sme si, samozrejme, nevšimli odbočku, späť na značku sa preto musíme kúsok predierať lesom. Keď sa z neho nakoniec opäť vynoríme, nachádzame sa na mieste zvanom Horné lúky či Želiarske lúky, podľa toho, o akú mapu ide. Je odtiaľ pekne vidieť dolnú, južnú časť Zádielskej planiny, lemovanej Turnianskym hradom naľavo a útesmi Zádielskej doliny napravo. Zároveň by to mohol byť ďalší výhľad ďalej do krajiny na juhu, avšak zakalený vzduch dole v nížinách je proti ešte viac, ako bol ráno. Preto je rozumné nestrácať čas čumákovaním týmto smerom a venovať sa naďalej útesom nad Zádielskou dolinou. Na tomto mieste je skalných vyhliadok hneď niekoľko, nakoľko sa tu nachádzajú vedľa seba dva zárezy do planiny zhruba v tvare písmena U, odhaľujúc tak na koncoch oblúkov zaujímavé skalné formácie.

Prvý zárez (severnejší) sa nachádza približne nad Zádielskou chatou, schovanou v hĺbke doliny. Obe jeho vyhliadky si nazvem presne podľa tohto faktu a odlíšim ich od seba svetovou stranou. Vyhliadky Nad chatou sever a juh poskytujú pekné pohľady vzájomne na seba plus oproti na Bôrčanskú planinu a do hĺbok Zádielskej doliny. Druhý, južnejší zárez sa nachádza nad rázcestníkom Zádielska dolina, horáreň, čo je najväčšia križovatka turistických trás v doline. Pre výhľady z dvoch vyhliadok Nad horárňou platí to isté, čo pre severnejšiu dvojicu, rozšírené sú však o pohľady na Bôrčanské sedlo, južnú časť Zádielskej planiny a samozrejme na nádherné útesy dolnej časti Zádielskej doliny. Tento súhrn z nich robí asi najatraktívnejšie zo všetkých, ktoré sme dnes videli, aj keď výsledky sú veľmi tesné. Najmä južná vyhliadka Nad horárňou je sama o sebe veľmi pekné miesto poskytujúce vzdušné pohľady na okraji kolmých skalných stien.

Sme na najjužnejšom bode dnešnej túry, tak si to tu dosýta užijeme a čaká nás cesta späť. Pravdu povediac, návrat do Hačavského sedla po rovnakej trase nás nejako veľmi neláka, rozhodujeme sa preto využiť na návrat cyklotrasu, ktorá nás druhou stranou planiny privedie priamo do Hačavy, čím si prejdeme pekný okruh. Najkratšou cestou sa teda presúvame na lesnú cestu určenú pre cyklistov a v nádeji, že žiadnemu nebudeme prekážať, sa vraciame späť. Prechod na východný okraj planiny prebieha v lese. Cesta sa potom stáča na sever a pozdĺž Hájskej doliny smeruje do Hačavy, poskytujúc na niekoľkých miestach pohľady na náprotivnú Jasovskú planinu.

Celý dnešný deň sa babie leto pred nami doslova predvádza vo svojom najkrajšom kostýme. To najlepšie si ale rafinovane nechalo na záver. Po vystúpení spomedzi posledných stromov na lúku priamo nad Hačavou zostávame očarení stáť. Mäkké podvečerné slnečné svetlo doslova zapálilo farebnú nádheru pred nami. Efekt je o to silnejší, že hodnú chvíľu putujeme v tmavnúcom tieni východného okraja planiny a teraz stojíme na zatienenom svahu Hájskej doliny. Strechy Hačavy pod nami sú tiež schované v tieni. Do protiľahlého svahu sa však naplno opierajú lúče zapadajúceho slnka, zvýrazňujúc tak každý jeden odtieň októbrových pasteliek. 20 (slovom dvadsať) minút sa to snažím zvečniť na pamäťovú kartu, no moja snaha je márna. Buď dosiahnem potrebný jas, no farby už nestíhajú, alebo trafím farby, avšak nestíha jas. Darmo sa snažím čarovať s clonami či režimami, ani jedna fotka nezodpovedá realite. Musím sa zmieriť s faktom, že moje turistické výcvaky z ruky na scénu nedosiahnu. Asi by to chcelo statív a filtre a dlhšie expozičné časy a čojaviemčo, ale to by asi nebolo o turistike. Musím vyzdvihnúť trpezlivosť mojej manželky, ktorá tam snáď medzitým vystála dieru. Len tak napoly spokojný sa nakoniec opäť vraciam k dnešnej pôvodnej činnosti, ktorou je túra. Posledné metre nás privedú k hačavskému kostolíku nad dedinou, kde si ešte naposledy vychutnáme čarovné okamihy dnešnej zlatej hodinky, krásnej bodky za krásnym dňom v Slovenskom krase.

Zhodnotenie

Vytvoriť článok o túre som pôvodne nemal v úmysle, nakoľko sa mi zdalo, že na sprievodných fotkách sú len samé stromy. Tohtoročné nepresvedčivé babie leto, ktoré namiesto slnka prinieslo záplavy, ma namotivovalo celú vec prehodnotiť. Musím uznať, že okruh severnou časťou Zádielskej planiny bol zážitkom nad očakávanie, k čomu určite dopomohla jeseň na svojom vrchole. Bol som veľmi zvedavý, ako dlho farebná krása vydrží, využil som preto prvú príležitosť a o štyri dni som sa sem vrátil, tentokrát s bicyklom. Ako sa dalo čakať, iskrivé farby boli preč a celé sa to preklopilo o čosi viac do hneda. Mali sme teda s manželkou šťastie a zdá sa, že sme trafili správny čas. Je jasné, že strmé útesy Zádielskej doliny v jej spodnej časti sú oveľa väčším lákadlom, ako skromné vyhliadky nad jej strednou časťou. My sme však s našou prechádzkou zákutiami tejto časti planiny oprávnene spokojní a naplno sme si užili jej neopozerané krásy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek