Dozvedel som sa, že sa skladá z troch častí – Koruna Strážovských vrchov, Everest Strážovských vrchov a Zaujímavé vrcholy Strážovských vrchov a zavedie ma dokopy na 75 vrcholov. Pri osobnom stretnutí s pánom Petrincom v Piešťanoch som dostal Záznamník a prísľub, že pre mňa plnenie podmienok predĺži do konca roku 2021. Rozhodol som sa plniť Korunu Strážovských vrchov, lebo predsa len cestovanie z Bratislavy do obcí za Žilinou, Bánovcami nad Bebravou či Prievidzou je časovo náročné.

Trasa

Zliechov – Javorina – Gábrišské vrchy – Na Rúbani – Rohatá skala – Mraznica – sedlo Mraznica – Hrúštie – Veľké Košecké Podhradie

Rozhodol som sa napriek krátkemu dňu využiť ukončenie potreby pri cestovaní zo zelených okresov do červených predložiť aktuálne potvrdenie o negatívnom teste a začať plniť Korunu Strážovských vrchov. Pridali sa ku mne Pelé a Ctibor a v sobotu 21. novembra sme vlakom vycestovali do Trenčína a autobusmi sme sa cez Ilavu dostali krátko pred 10-tou na konečnú v Zliechove. Vítala nás modrá obloha a mrazivý deň. Vcelku som sa po vystúpení z autobusu vytešoval, že som nahodil na seba zimné oblečenie.

Smer Javorina

Vykročili sme po zelenej, červenej a modrej TZT. Ako prvá odbočila vpravo červená na Strážov. Tade pôjdem inokedy. Kaluže vody boli zamrznuté na kosť. Kým som fotil okolité kopce, kde ešte stále prevládala zelená farba, chalani bystro kráčali vpred. Keď som ich dohonil, uvedomil som si, že nikde nevidím modrú značku. Pohľad do tabletu mi potvrdil, že sme mali dávno odbočiť vľavo, aby sme po modrej stúpali na masív Javoriny. Nechcelo sa nám vracať, a tak sme po chvíľke odbočili vľavo na lesnú cestu a po zvážnici obchádzali masív Javoriny zozadu. Síce sme si predĺžili trasu, ale zase nebola taká strmá. Došli sme do zákruty, z ktorej sa dalo začať stúpať doľava po hrebeni. Všade bola kopa napadaného lístia a človek musel dávať veľký pozor, čo sa pod ním nachádza.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Išiel som ako prvý a keď sa zjavili skaly, v jednom okamihu krásne cez štrbinu mi svietilo priamo do očí ostré zimné slnko. Zastal som pri vrcholovom kameni a keďže na mape nie je bodkou označený vrchol Javorína (Javoriny), myslel som si že som na ňom. Až Ctiborov pohľad do jeho elektronickej mapy, nás poslal ešte o pár desiatok metrov doprava a tam bol pravý vrcholový kameň 1 010 m vysokého Javorína. Dali sme si po šálke čaju a začal celkom strmý zostup na modrú. Nebola to sranda, v popadanom listí klesať strmo pomedzi popadané stromy. Takže sme sa celkom potešili, keď sme zastali na úzkom chodníčku a po ňom pokračovali popod skaly k smerovníku Javorina. Netrvalo dlho a ocitli sme sa pri stožiaroch vleku nad Mojtínom.

Smer Gábrišské vrchy

Otvorili sa nám pekné výhľady do šíreho okolia, no vibramky nám začala obaľovať námraza z trávy. Na strome som objavil žltú plastovú šípku k hrobu neznámeho vojaka. Uvedomil som si, že keď chceme dôjsť na Gábrišské vŕšky, musíme opustiť značku a stúpať lesom doľava hore. Vyšli sme na lesnú cestu, ktorá končila pri chate a konečnej lyžiarskeho vleku. Nad ňou bola skala a hoci tam nebol vrcholový kameň, vyššie sa už nedalo ísť, tak sme usúdili, že sme na druhom z vrcholov Koruny.

Po zjazdovke sme zišli na lúky nad Mojtínom. Našli sme tam na kameň zamrznuté hríby a jesienky. Rozhodli sme sa nepokračovať po žltej, ktorá prišla zľava, do Mojtína, ale pokračovať neznačene po lúke smerom na kameňolom v diaľke. Na mape som si všimol značku jaskyne, a tak som si myslel, že ju nájdeme. No keď sme sa ocitli pod elektrickým vedením, uvedomili sme si, že na mape je zakreslené úplne inde, a tak, hoci sme tušili, že by jaskyňa mohla byť niekde v skalách napravo od nás, pokračovali sme k ovečkám pasúcim sa na stále zelenej tráve. Ovečky postupne vychádzali z plechového hangára, kde mali na zemi rozhádzané seno. Evidentne ich vylákalo slniečko, ktoré bolo stále silnejšie.

Za hangárom sme narazili na žltú, ktorá z Mojtína išla naším smerom, a tak sme sa po nej vybrali doľava. Neďaleko svätého obrázku s lavičkou sa pásli ďalšie ovečky. My sme zase stúpali kobercom popadaného lístia a veru som zavadil o pod ním skrytý konár a hodil celkom slušnú šípku do lístia. Našťastie to dobre dopadlo.

Smer Rohatá skala

Lesná cesta, po ktorej sme išli, pokračovala doľava, no značka sa prudko zvrtla doprava a po krátkom klesnutí sme vystúpali na skalnatú lúčku s krásnymi výhľadmi. Tu sme sa rozhodli naobedovať. Po krátkej pauze, lebo napriek slnku nám začalo byť zima, sme začali záverečné stúpanie na Rohatú skalu. Je zaradená medzi 25 zaujímavých vrcholov Strážovských vrchov. Od smerovníka sme sa vybrali k samotnej skale a veru mi padla sánka, keď som zbadal reťaze. Nemám rád pod sebou prázdno, a tak som uvažoval, že sa na to neodhodlám. Pelé však vyliezol hore ako lasica, a keď sa tam zjavil Ctibor aj bez reťazí, veď bol horolezec, tak som sa pomaly súkal hore tiež. S duševnou podporou kamarátov som to dokázal a po zápise do vrcholovej knihy sme sa mohli kochať perfektnými výhľadmi.

Napokon došlo k tomu najhoršiemu a to k hľadaniu, kam dať nohy pri zostupe. Ale Ctibor ma zdola dirigoval, a tak som celý spotený napokon zastal na pevnej zemi. Radosť netrvala dlho, lebo zrazu Pelé zakričal: "Reťaze!" Neveril som vlastným očiam, keď mi popri skale zmizol dolu. Zostup bol istený voľne pohodenými reťazami, no keby bolo len trošku mokrejšie, tak fakt neviem, ako by sme zišli k smerovníku Pod Rohatou skalou.

Chvíľku sme išli po relatívnej rovine a ukázali sa opäť pekné výhľady. Najprv som myslel, že pozerám na jazero a chatu na jeho okraji a potom som si uvedomil, že je to zamrznutá tráva. No a potom prišlo ďalšie divoké klesanie a musel som naštartovať paličky, lebo som nebol schopný na lístí a vlhkej pôde udržať stabilitu. Veru. tri dni som mal svalovicu z toho klesania.

Zostup tmou presvetľovanou Mesiacom

Veľmi som sa potešil, keď sme konečne zišli na lesnú cestu okolo lúky Mraznica. Stojí tam maringotka, ktorá asi slúži ako chata, lebo je ohradená. Cesta nás oblúkom doviedla do sedla Mraznica. Pri spätnom pohľade sme onemeli úžasom. Masív Rohatej skaly bol už úplne čierny a len samotné skaly osvetľovalo zapadajúce slnko za zlata. Úžasný pohľad!

V sedle sme si uvedomili, že do odchodu autobusu nám zostáva 40 minút a podľa smerovníka je to 50 minút. Navyše slnko skoro zapadlo a cestu nám osvetľoval Mesiac. Nuž sme chytili, ako sa hovorí, bradavky do rúk a vyrazili, na náš vek až nepatričným tempom, dolu lesnou cestou. Minuli sme prameň, ktorý nie je zaznačený v mape, no nemal som fakt čas si zaznamenať jeho polohu. Keď sa v diaľke objavilo prvé svetielko, dúfal som, že to nebude „Perníková chalúpka“. Nebola! Ale od prvých domov lazov Hrúštie sa z hlinenej cesty stal rozbahnený tankodrom. Nebyť paličiek, určite by sme zopárkrát padli.

Asfaltke v dedine sme sa vyslovene potešili, ako už dávno nie. Ctibor s dlhými nohami nám v závere unikol, a tak som nevedel, či išiel doprava, či doľava. Spýtal som sa miestneho bicyklistu, kde je zastávka autobusu a vybral som sa vpravo. Keď sme napokon s Pelém zastali, zistili sme, že sme špinaví ako prasce. Čo už. Snáď nás šofér zoberie. Zobral nás.

Dnes sme cestovali dlhšie, ako sme šliapali, ale boli sme spokojní a sľúbili sme si, že až budú dni dlhšie, budeme v Korune pokračovať.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek