Rok divočiny nie je úplne nová kniha, vydal ju Arolla Film v roku 2016, a kupovala som druhé vydanie z roku 2017. Je plnofarebná, v tvrdej väzbe, na 216 stranách tu nájdete fotografie a texty Karola Kaliského, pričom ťažisko je na fotkách.

Fotografických kníh zo slovenských hôr som videla už viac, no táto je trochu iná. Karol Kaliský je lesník, ochranár a dobrovoľný strážca prírody, trávi v nej teda veľa času. A o tom kniha je. O čase, ktorý prejde, kým človek zistí, kde čo žije, kvitne, o vzťahoch v prírode, o tom, kedy slnko osvetľuje len kúsok doliny a vykúka spoza štítu tak, ako to chce odfotiť.

Kniha je rozdelená do dvanástich kapitol podľa mesiacov v roku. V každej kapitole nájdeme od 11 do 22 fotografií rôznej veľkosti. Veľa z nich zaberá celú stranu, aj viac. V tomto smere je kniha poňatá veľkoryso, fotografia jednoducho potrebuje dosť priestoru (nechcem ani vedieť, koľko to stálo). A čo je na nich? Zahmlené hory, štíty osvetlené slnkom nad inverznou oblačnosťou, koráliky rosy na pavučine, horský potok, lejak v pralese, mláďatá jazveca či vtáčik s potravou v zobáku. Mnohé z nich pôsobia veľmi dynamicky, ako film prerušený pauzou.

Každý mesiac začína textom, ktorý opisuje, čo sa v tatranskej prírode vtedy deje. Plus predslov a doslov. Texty sú krátke a zaujímavé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Predslov hovorí o tom, že žiadne maľby, fotografie či slová nenahradia lúče slnka, poryvy vetra či vôňu lesa, a kniha ani nechce nahradiť pocity uprostred prírody, len nám umožniť do nej nahliadnuť. Keďže Karol Kaliský sa vo svojej tvorbe veľa venuje divokým zvieratám, toto nahliadnutie je práve o nich. Aspoň pre mňa, lebo predsa len nejaké fotky z krajšej strany inverzie mám tiež. No vystrájanie rysíčat, vyvádzanie medvieďat z brloha alebo ich obžieranie limbových šišiek nie je zážitok pre bežného návštevníka hôr.

Okrem fotografií sa zvieratám venuje podstatná časť textov k jednotlivým mesiacom. Všeličo som sa dozvedela, napríklad ako si medvedica vystiela trávou brloh pred zimným spánkom, akým spôsobom lovia vlky a ako prebieha súboj jeleňov v ruji. Viac sa dá prečítať aj o tokajúcich hlucháňoch, kamzičích škôlkach či orešniciach sadiacich limbové lesy. Doslov sa krátko pristavuje pri tom, prečo potrebujeme divokú prírodu.

Niekedy je kratučký príbeh aj v popise fotografie, napríklad ako musel netopier núdzovo pristáť, alebo sled fotografií o tom, ako vlk zavetrí pod snehom uhynutého kamzíka, medveď ho vyhrabáva a líška odnáša korisť v papuli.

Okrem toho, že autor musel vedieť, kde sa zvieratá zdržujú, musel stráviť veľmi veľa času čakaním na to, kým budú robiť to, pri čom ich chce zachytiť a ešte mať aj dobré svetlo. Karol Kaliský nepoužíva žiadne návnady, fotí a filmuje zvieratá pri ich prirodzenom správaní.

Ani fotky statickej prírody nie sú z časového hľadiska zadarmo. V mesiaci február sa mi páči jedna, kde slnko osvetľuje len uzučké línie hrebeňov. Pochybujem, že ide o nejaký “výcvak”, to by muselo byť naozaj šťastie a veľmi veľa šťastia, prakticky pri každej fotke. Alebo inak, šťastie praje pripraveným. Treba vedieť, že takto tam bude zapadajúce slnko svietiť a dúfať, že práve v deň výstupu nepríde solitérny mrak, ktorý ho prekryje. Ísť do inverzie a dúfať, že hmla skončí v prijateľnej výške. A ak neskončí, tak v nej bude niečo zaujímavé, napríklad kamzík chúliaci sa za skalou.

Práve hodiny a príbehy, ktoré sú za fotkami, robia z knihy zaujímavý kúsok, ku ktorému sa ja aj naši malí prírodovedci vraciame. A berieme ich aj do lesa mimo chodníkov, aby niečo z toho zažili aj sami.