Zimná rozprávka na Koniarkach
Príbeh

Zimný salaš

24. 12. 2020
Je to už pár rokov, keď som prvýkrát navštívil salaš Martina pod Suchým vrchom. Pár desiatok minút strávených pri ňom, v nádhernej scenérii patrí medzi najsilnejšie zážitky mojich dovtedajších výletov. Odvtedy som navštívil veľa salašov, útulní a búd určených pre turistov na prespanie alebo ako krásne fotogenické zátišie. Pri slove salaš si automaticky vybavím a myslím si, že nielen ja, slávny salaš v „srdci“ Veľkej Fatry.

Plánovanie

Postupom času sa moje turistické výlety rozšírili nielen o menej známe miesta, ale aj o kilometre a čas strávený v prírode. Keďže nie každý z mojich kamarátov, s ktorými som na túry chodil, ostal verný tejto aktivite, stále častejšie sa vyberám na túry aj sám. Celkom som si to aj obľúbil. Ísť kam chcem, kedy chcem, ako rýchlo a ako ďaleko chcem, má svoje čaro.

Najviac sa mi však zapáčilo stráviť v horách aj noc. Obohatiť sa o čarovnú večernú a rannú atmosféru na viac či menej opustených útulniach, salašoch, búdach alebo len tak „pod smrekom“. Vychutnávať si západ a východ slnka alebo príjemné teplo útulne, keď vonku zúri víchrica a počuť kvílenie Meluzíny. Vstávať na zimu v spacáku, šuchot teplom prebudených myší, vietor v korunách stromov, zvuky zvierat lesa alebo len tak, s radosťou do ďalšieho krásneho dňa na horách. Sú to momenty na nezaplatenie, s čím budú určite mnohí turisti súhlasiť, ale najmä tí, ktorí to už zažili.

Od prvých letných nocí strávených v našich horách mi stále „behalo po rozume“ zažiť poriadnu zimnú atmosféru na salaši pod Suchým vrchom. A tak po zabehnutí sa cez leto a jeseň a nazbieraní nejakých skúseností, som sa odhodlal aj na zimné dvojdňové putovanie krajinou. Najžiarivejšou destináciou bol samozrejme salaš Martina. Je známy, často navštevovaný, a tak skúsenosti hovorili, že lepšie bude ísť cez pracovný týždeň, ak som sa chcel vyhnúť tomu, že tam bude až príliš plno.

Vyrážam

Je január 2018. Snehu je na horách požehnane už od začiatku decembra, keď som sa nečakane brodil na Čertovici v 60 cm prašane a odvtedy ešte viackrát snežilo. Podmienky sú ideálne na prežitie zimnej rozprávky na najkrajšom salaši. Večer sa balím a zavčas rána sa veziem do Liptovských Revúc. Ráno je jasné a na január primerane studené. Prvé kilometre si zvykám na ťažší batoh, ale hovorím si, že idem len nejakých 10 km, tak to dám. Mám plán dostať sa na salaš skôr, nech si stihnem zakúriť, prípadne nachystať drevo a tiež pre prípad, ak by bolo plno a musel by som sa presunúť niekam inam. Je to predsa moja prvá zimná dvojdňovka.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Oddychujem v pravidelných intervaloch. Pod sedlom Ploskej nesmie chýbať ľadový vietor a podmienky sa výrazne zhoršujú. Altánok je tradične zafúkaný a plný snehu, a tak sa veľmi nezastavujem. Na Ploskú to ide ťažšie, ale nie je to ďaleko, a to ešte neviem, čo ma čaká ďalej. Atmosféra na Ploskej ma očarí. Vchádzam do rozprávky, posledné stromčeky pod jej vrcholom sú zmenené na nepoznanie do bizarných tvarov vytvorených vetrom, snehom a ľadom. Kochám sa a fotím. Je polojasno a okolité vrchy a pohoria sa striedavo odhaľujú a zahaľujú v oblakoch. Spoznávam Borišov, Suchý vrch, Krížnu a biely hrebeň, ktorým budem postupovať. V diaľke sa objavujú Chochule z Nízkych Tatier. Sever je zahalený viac. Ľadový vietor ma však núti postupovať ďalej. Smerom na Chyžky (Kýšky) zas neodolám a fotím. Krása bohato zasneženej krajiny mi bráni, aby som išiel ďalej. Po čase zas odolávam a pohodlne sa dostávam na Chyžky. Vietor je tu slabší, a tak oddychujem a obedujem.

Lesom do bieleho pekla

Po pol hodinke sa pohýnam. Síce o tom ešte neviem, ale začína najhoršia časť. Strmý nástup smerom na Koniarky je v nezimných podmienkach príjemným zadýchaním sa na 10 minút, po ktorých nasleduje mierny „stupáčik“ až na Koniarky. Teraz je tu však vyše metra čerstvého snehu a žiadna stopa. Snežnice síce pomáhajú, ale aj tak sa prebáram dobrého pol metra. Ledva ich dvíham do potrebnej výšky. Prvých 10 m a oddych. Ďalších desať a ďalších.

„Fúúúú, toto bude ešte sranda,“ hovorím si. V diaľke vidím, že z Ploskej sa blížia skialpinisti. Až im v mojej situácii trošku závidím ako ľahko zbehnú až dole. Po 20 minútach striedavej chôdze a plazenia sa po snehu zvládnem úvodný „stupáčik“ a terén začína byť mierny. Podmienky sa však vôbec nezlepšia. Stromy sú obalené snehom akoby boli z cukrovej vaty. Konáre a vrcholce menších stromov sú naklonené k chodníku. Doslova sa prebíjam cez snehové peklo. Snehu je požehnane, a tak sa pohybujem o meter vyššie, ako je “vychodený” priestor pre chôdzu v období bez snehu. Prechádzam teda cez konáre a koruny menších stromov, ohnuté pod ťarchou snehu ako luk rovno do chodníka. Odhŕňam ich rukami a paličkami. Vietor spôsobuje, že zo stromov na mňa padajú niekoľkokilové masy snehu. Našťastie nie sú veľmi tvrdé. Sneh mám už aj tak všade. Postup je poriadne náročný, ale na druhej strane je to tu krásne a v určitej miere si to aj užívam.

Z bieleho pekla priamo do zimného raja

Po asi hodinke vychádzam z lesa. Konečne som vonku zo zradne krásneho bieleho pekla. Hovorím si: “Takéto podmienky som veru ešte nezažil.” Oddychujem. Som kúsok mimo chodníka, a tak sa ho snažím nájsť. Po chvíli sa mi to aj darí. Ďalej to už celkom ide. Predo mnou je čerstvo zasnežená krajina bez akýchkoľvek stôp. Takéto podmienky zbožňujem. O chvíľku stojím na Koniarkach. Teším sa, že je to len kúsok. Strháva ma však zimná atmosféra, ktorá tu vládne. Neviem sa nabažiť krásnej, bohato zasneženej krajiny. Kochám sa, fotím a fotím. Najkrajšie pohľady sú na masív Ploskej, ktorej vrchol je ukrytý v zlovestnom mraku. Rovnako nádherný je pohľad na východ smerom do Suchej doliny s Liptovskými Revúcami a ďalej k snehom žiariacemu hrebeňu Nízkych Tatier v diaľke.

O chvíľu stretávam dvoch turistov, ktorí spali na Mandolíne a schádzajú do doliny. Dávam sa do reči. Pomedzi rozprávanie nás zas strhávajú skvelé podmienky na fotenie, keď nízka oblačnosť od juhovýchodu pomaly zakrýva masív Suchého vrchu. Sú to magické okamihy, kedy sa dokonale napĺňajú moje sny o “zimnom salaši”, ktoré si teraz plním. Hodinka ubehla ako nič a vidím, že sa na Koniarky blížia spomínaní skialpinisti, a tak sa lúčim a smerujem na salaš, obsadiť si miesto. Oblačnosť dosť postúpila a viditeľnosť je okolo 100 metrov. Salaš, trčiaci z vyše metrovej snehovej nádielky, zakrytý nadýchanou perinou a z polovice obkolesený bielymi postavami stromov, vyzerá ako rozprávky. Znovu neodolám a fotím.

Plnenie sna o zimnom salaši

Keď prídem bližšie, vidím, že salaš je prázdny. Som rád, že nemusím ísť ďalej a môžem stráviť noc na tomto, pre mňa jednom z najkrajších miest na Slovensku. Pri salaši je dotiahnutý strom tak s drevom by nemal byť problém, aj keď si ho bude treba napíliť a narúbať. Drevo však nevyzerá najsuchšie, ale na pár stupňov viac ako sú momentálne 4 na teplomeri vnútri, to postačí. Rozbaľujem sa a vyberám si najlepšie miesto na spanie. Popri jedení vidím, že došli aj skialpinisti, ktorí sa však po chvíli poberajú ďalej. Po krátkom oddychu začínam s kúrením.

Katolícke noviny ako „dedičstvo po starej mati“ som si na rozkúrenie doniesol z domu. Dnu je pár klátikov, z ktorých urobím fakličky a prichystám aj drevo na rozkúrenie. Drevo však nie je najsuchšie, a tak oheň nehorí najlepšie. Mne to však neprekáža a verím, že sa to postupne zlepší. Vychutnávam si atmosféru miesta, ktorú nemôže nič pokaziť. Počasie sa horší, vonku je zamračené a slabá hmla. Pomaly prichystávam drevo, čo mi však po poldňovej snežnicovačke a najmä “mordovačke” nad Chyžkami nejde najlepšie. Na nejaký deň kúrenia sa mi však podarí napíliť. Oheň sa pomaličky rozbieha.

Keď sa zotmie urobím pár nočných záberov a presúvam sa dnu užívať si pravú zimnú pohodu na horách. Vonku začína snežiť. Najem sa a okolo 19-tej hodiny sa ukladám na odpočinok. Vo vnútri je príjemných 17 stupňov, čo je paráda. O 19.30, keď je vonku tma nejaké 3 hodiny, cez okienko vidím, že sa k salašu blíži nejaké svetlo. O chvíľu sa dvere otvoria a dnu vstúpia chlap zo ženou. Síce v prítmí salaša nevidím ich pohľady, ale ich radosť je jasná, že dnu je teplo. Idú vraj z Krížnej a trošku to podcenili. Od poobedia na hrebeni panujú zlé podmienky a sú radi, že v hmle a snežení došli. Obdivujem slečnu, že to zvládla a nenadáva. A možno si to len necháva na zajtra alebo je to pravá “horalka”, ktorej takéto podmienky neprekážajú. Po nejakej hodinke sa ukladajú spať aj oni a dávame sa na odpočinok. V noci ma párkrát prebúdzajú stáli štvornohí obyvatelia salaša, ale inak je noc príjemná.

Na hodinku stratený

Ráno po uprataní a najedení, sa tradične pohýnam relatívne zavčasu o siedmej hodine. Moja predstava je, v pohodlnom tempe po včerajších stopách zostúpiť do Vyšnej Revúcej. Zapínam si snežnice a vyrážam. Vonku je však hustá hmla a po nočnom snežení nevidno ani moje stopy zo včera. Stále slabo sneží a fúka mierny vietor. Touto cestou som párkrát šiel a preto smeru a orientácii nevenujem pozornosť. Míňam Koniarky. Za nimi však je, ako sa hovorí, “mlieko”. Všetko, čo vidím sú len biele stromy a zasnežená krajina. Na každú stranu to vyzerá takmer rovnako. Chvíľu idem po tyčovom značení, ale za chvíľu ho strácam. Hovorím si: „Veď na mne známom hrebienku smerom na Chyžky nemám kde zablúdiť,“ a idem priam veselo ďalej.

Obchádzam stromy, jeden, druhý, tretí a pomaly začínam uvažovať, či idem správne. Snažím sa nájsť značku alebo tyčové značenie. To sa mi však nedarí. Postupujem však ďalej. Zrazu nájdem takmer čerstvé stopy po snežniciach. “Paráda, som dobre,” hovorím si. Asi niekto išiel tadiaľto skoro ráno. Idem veselo po stopách, ale po asi 200 m začína mierny stupák. Nezdá sa mi to a rozpamätávam sa kde je za Koniarkami smerom na Chyžky stupák? “Sakra, však tam žiadny nie je.” Skúmam stopy lepšie a zisťujem, že sú vlastne moje. Neviem či sa mám smiať, či čo. Sú už trochu zafúkané a pretože mám snežnice v tvare piškóty nie je ľahké zistiť, ktorým smerom stopy smerujú.

Dôvod, prečo som zastavil však bol začínajúci kopec, ktorý by po mojej trase nemal byť. Preto sa otáčam a idem zas smerom z kopca. Po pár minútach sa dostávam k stromom, okolo ktorých som sa, ani neviem ako, otočil o 180° stupňov a išiel opačne. Nechápem ako sa to stalo, veď predsa som nijak nemenil smer. Opak je však pravdou. Biele bludisko na polianke so smrekmi, kde na každú stranu vidím takmer to isté, je zradné. Zapínam orientačný zmysel na 100% a rozmýšľam kadiaľ je vlastne správny smer. Môj starší mobil mám takmer vybitý a signál tam bohvieaký nie je. Kým sa načíta lokalizácia je takmer vybitý, a tak to radšej s mobilom vzdávam. Veď čo ak ho dnes ešte budem potrebovať, ak sa nedajbože poriadne zapráskam.

Snažím sa teda pomôcť si sám. Skúšam ísť smerom tam, kde sa moje stopy otáčajú pravdepodobne zas smerom naspäť na Koniarky. Som celkom zamotaný a ani poriadne neviem, kde je smer, odkiaľ som prišiel a kde mám smerovať. Toto sa mi ešte nestalo. Kompas však bohužiaľ nemám. Spomenul som si však na situáciu spred 15 rokov, keď som zablúdil v lese, ktorý som nepoznal a vybral som sa sám domov, pričom kamaráti ostali v lese. Bol to les relatívne na rovine, bola jeseň a hustá hmla a vybral som sa priamo cez les. Nebola tam žiadna cesta ani chodník a blúdil som tak asi hodinu. Mobil som vtedy ešte nemal. Žiadne orientačné body, len les a lúky, ale po asi hodine som sa vtedy dostal na kukuričné pole, kde som to už poznal. Vtedy som si povedal, že toto sa mi už nesmie stať. Odvtedy sa mi to v takomto rozsahu ani nestalo a myslím, že som v orientácii v teréne skúsený.

Rozmýšľam, čo ďalej, ako sa teda vybrať a po dlhých rokoch sa vyhrabať z ďalšej podobnej kaše. Podmienky sú vážnejšie. Je zima a množstvo snehu. Upokojoval ma však fakt, že je ráno, okolo 8.30 a som plný síl. Viem, že sa musím držať na hrebeni, ktorý sa tiahne od stúpania z Chyžiek cez les a polianky Koniarok až smerom k výraznému stúpaniu na Suchý vrch ponad salaš. Nesmiem ani veľmi klesať ani stúpať, ale je treba sa držať hrebeňa a ísť relatívne rovinatými úsekom cez polianky a les až k strmšiemu klesaniu na lúky Chyžiek. Volím smer a snažím sa nájsť nejaké záchytné body, či už značku alebo tyčové značenie. Stromy sú však priam dokonale obalené snehom a nájsť tu značku by bol priam zázrak. Zameriavam sa skôr na nájdenie náznakov mojich stôp v hlbokom snehu zo včera, prípadne tyčí. Mám pocit, že som viac naľavo od chodníka a tyče sú až za chodníkom, napravo od chodníka. Priznám sa, že som si ich na tomto úseku nikdy nejako nevšímal. Nikdy by som nepovedal, že sa tu dá poblúdiť. Ale stalo sa.

Po pár minútach som vhupol do lesa, ktorý sa mi už zdá, že by to mohol byť správny smer a dúfam, že tu niekde naďabím na moje stopy alebo na značku. Aby toho nebolo málo, k hľadaniu chodníka sa v lese pridali aj problémy zo včera a to s prebíjaním sa cez husto zasnežený les a konáre poprehýbané kade-tade. Vzhľadom na väčšie problémy s orientáciou a mierny stres tomu nevenujem až takú veľkú pozornosť. Párkrát skúšam zošúchať sneh z kmeňov stromov, ale značka nikde. Netrvá však dlho a nachádzam ako sa u nás hovorí “rigol ako po diviakovi”. Sú to moje stopy, resp. rigol zo včera. Pretože je okolo les, stopy ostali po nočnej víchrici nezafúkané a sú viditeľné.

“Hurá”, potešil som sa, že po vyše hodine útrap som našiel správny smer. Na Chyžky prichádzam bez problémov. Rozmýšľam, či sa vydám do dediny Zelenou dolinou, čo je o niečo bližšie a nemusím stúpať na Ploskú, ale po predošlých problémoch v lese som si zvolil orientačne ľahšiu cestu s tyčovým značením cez Ploskú. Pri stúpaní na vrchol ma prekvapuje silný vietor a sneženie. Na vrchole si náhodne všímam, že mám namrznutú bradu na tvári a vyzerám akoby som práve vystúpil na Makalu. Podmienky na Ploskej sú doslova himalájske. Nižšie od sedla pod Ploskou vietor ustal a do dediny schádzam s príjemným pocitom, že sa mi sen o zimnom salaši splnil dokonale, aj s malou dávkou adrenalínu.

Záver

Moja prvá zimná túra s prespaním na horách ma povzbudila a inšpirovala k častejším počinom tohto typu. Bolo mi až ľúto, prečo som toľko rokov, čo chodím po horách, nerobil aj takéto akcie. S odstupom času mi došlo, že túra obsahovala všetko, čo bolo treba. Poskytla mi krásu a uspokojenie, ale bola aj výstrahou, že v zime to nie je sranda a netreba nič podceniť. Každopádne, sen o zimnom Salaši s veľkým S sa mi splnil dokonale a dodnes je to pre mňa jedna z najkrajších túr.

Priam prvá láska.

Fórum 33 príspevkov
Zimný salaš 07/01/21 17:48 33 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Extra Salaše, búdy a koliby - pohľad späť Odjakživa ma pri potulkách prírodou zaujímali staré opustené ľudské stavby a z nich predovšetkým salaše, koliby, senníky, búdy a laznícke domy. V posledných desiatkach rokov sa k nim pridali aj chaty v romantických zákutia lesov a lúk Slovenska. Takmer vždy, keď som na nejaký spomínaný objekt natrafil, išiel som si ho pozrieť a preskúmať. V zákulisí mojej duše ma lákalo vedieť viac. O histórii, vzniku a využití a v neposlednom rade o ľuďoch, ktorí tu žili a pracovali. 07/04/21 Martin Birka Zaujímavosti
Túra Zimný okruh lazníckym krajom Hriňovej Napriek blízkosti kraja som končiny v okolí Hriňovej nikdy nenavštívil. Dokonca aj cez Hriňovú som prechádzal len raz autom. Pritom ma malebná oblasť známa z obrázkov v kalendároch lákala už veľmi dávno. Bolo už na čase zmeniť žalostný stav. Vonku vrcholila zima 2020/2021 s krásnym jasným počasím a ako to už v zime býva, spolu s ním aj s poriadnymi mrazmi. Naplánoval som si príjemný dvojdňový okruh po lazníckych osadách a po umožnení cestovania mimo okres som vyrazil. 05/03/21 Martin Birka Veporské vrchy
Túra Severným cípom VF: Kopa, Nolčovská Magura a Smrekové Veľká Fatra patrí medzi moje najobľúbenejšie pohoria, ktoré mám už aj slušne prechodené v každom ročnom období. Je to sčasti preto, že sa nachádza blízko môjho bydliska. Druhým dôvodom sú krásne zachované lesy, ktoré sú oproti iným slovenským národným parkom v slušnej kondícii a tvoria stále veľkú časť jej rozlohy. Samozrejmosťou je známy hôľny hrebeň a nádherné vyhliadkové vrchy ako Krížna, Ploská a Rakytov. Tam som však bol už mnohokrát a ešte určite pôjdem. Tentokrát som sa vydal inde, kde som bol len raz v lete a tento kraj mi učaroval. 22/02/21 Martin Birka Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slatinský kras: Bukovinská skala, Baské a Dúpna diera Inšpiráciou na túru mi bola kniha Náučné chodníky – severozápad, kde je popísaný náučný chodník z Krásnej Vsi do Slatiny nad Bebravou. Danú trasu som si upravil, pretože som si chcel pozrieť vyhliadkový bod Bukovinská skala, vrch a chatu Baské, tiež jaskyne Dúpna diera a Čertova diera. Vyzbrojený čerstvým negatívnym testom som sa vybral na cestu. dnes Tomáš Vohlárik Strážovské vrchy
Túra Podhorie Braniska na jar Pohorie Branisko je známe vďaka najmä starému horskému priechodu a tunelu. No málokto vie, že nielen oddeľuje regióny Šariš a Spiš, ale najmä ma dôsledne severo-južné smerovanie. Jeho hrebeň mám prechodený a aj šarišská časť je mi známa, ale spišská veru nie, a tak ako čerstvý nápad som ho realizoval na jar roku 2019. včera Henrich Tomáš Branisko, Šariš
Túra Okruh okolo Sedlíc cez Dunitovú skalku Začiatok roka 2021 sa niesol v duchu upršaných a hmlistých dní, do toho prišlo obmedzenie cestovať do prírody mimo okres, a tak sme ostali odkázaní na náš prešovský región, ktorý, dalo by sa povedať, máme v malíčku. Veľa možnosti na turistiku nám neostávalo. Zamierili sme preto na nenáročný okruh okolo dediny Sedlice s návštevou Dunitovej skalky. 12/04/21 Stanislav Ďurica Šariš

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zimný salaš 07/01/21 17:48 33 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.15 (0.44)