Keďže nerád vláčim v batohu veľa vecí, musel som vystriehnuť pár súvislých dní v tohtoročnom búrkami požehnanom lete. Využívam správnu konšteláciu a začiatkom augusta si v polovici týždňa beriem dovolenku.

1. deň (27 km / 965 m)

Zvolen, vlak – Pod Haputkou – Červený medokýš – sedlo Vráta – Bacúrov – Dubové – sedlo Volárska – sedlo Caniar – Banský Studenec

Doprava vlakom čosi trvá (a uprostred najlepšieho spánku sa mi nechcelo vstať a šliapať na stanicu), takže vo Zvolene vystupujem až okolo deviatej. Hneď smerujem bočným východom k minerálnemu prameňu priamo pri budove a naberám si na cestu. Prechádzam parkom popri pancierovom vlaku, mostom ponad trať a priemyselnou časťou k rázcestiu Pod Haputkou. Tu sa modrá odpája do kopca na Pustý hrad, ja pokračujem žltou, chcem si pozrieť Červený medokýš. Účelová asfaltka kopíruje tok Slatiny a Hrona, občas ňou prefrčí auto smerujúce do chatovej osady. Pri rázcestí náučného chodníka (pripája sa ním Barborská cesta) sú pekné vyrezávané sochy a onedlho som na odbočke k prameňu. Voda je vynikajúca, ale okolie je akési ošumelé.

Žltá po chvíli odbáča doľava do vlhkej dolinky (Barborská cesta pokračuje rovno na Ostrú Lúku), po chvíli obchádzam odstavenú veľkú otlčenú dodávku, korba evidentne slúži na prevoz koňa. A skutočne, neskôr spod hrebeňa počujem rinčanie reťaze a pokriky pohoniča – takže pracovné nasadenie. Veľa ľudí tadiaľto evidentne nechodí, miestami sa chodník úplne stráca v burine a malinčí. V sedle Vráta presedlávam na zelenú, aj terén je prívetivejší. Žltá mušľa v modrom štvorci mi prezrádza, že zas pre zmenu putujem úsekom Svätojakubskej cesty. Po pár lesných kilometroch prichádzam k okraju lúk a polí. Chodník sa ale drží v tieni lesa pár metrov od okraja. Na križovatke asfaltiek sa znova pripája Barborská cesta a spoločne vchádzame do Bacúrova. Centrum obce je pekne upravené, malý rybníček s lavičkami, zo studne sa dá načerpať voda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj ďalšie dva kilometre do Dubového vedie trasa asfaltkou, našťastie, premávka je tu riedka. Aj v Dubovom na rínku je prístrešok s ručnou pumpou. Na ďalší priebeh zelenej som zvedavý, lebo pred pár rokmi som šiel opačne a nad obcou som sa predieral krovinami. Novučičké smerovky jasne navádzajú mostíkom cez potok a… ďalej nič. Skúmam rozvetvenie uličiek, ale značku nenachádzam. Napokon sa jednou z ulíc vyberám predpokladaným azimutom, pokračujem pasienkami a napájam sa na rozbitú asfaltku, stúpajúcu od družstva, ktorú si pamätám od minula. Takže za 10 rokov sa to nezmenilo, a keď, tak k horšiemu. Prvé značky, potvrdzujúce, že som na trase, sa objavujú pod lesom po asi 2 kilometroch. Aj ďalej je značenie riedke, ale dá sa sledovať. Skôr sa však na stromoch objavujú červené písmená JW so šípkou pod nimi… že by to súviselo so spomenutým „Caminom“?

Pod sedlom Volárska ma vždy fascinuje zvláštny jaseňový háj. Aj ďalší priebeh po sedlo Caniar je príjemný, odtiaľ začína klesanie už nie tak príjemnou kamenistou zvážnicou, neskôr asfaltkou. Až nad Studenskými jazerami (Kolpašské tajchy) sa dostávam na príjemnejšiu lesnú cestu. Z lúk už vidno hladinu väčšieho z nich a chaty roztrúsené po svahu. Prechádzam po hrádzi, parkujem nad cípom jazera a zmývam prach a pot z horúceho dňa. V miestnej krčmičke v Banskom Studenci si dávam záverečné pivo a pomaly sa presúvam necelý kilometer nad obec a na okraji húštiny sa rozkladám na noc.

2. deň (35 km / 1422 m)

Banský Studenec – Svätý Anton – Ilija – Vlčia jama – Granty – Sitniansky hrad – Sitno – Tatárska lúka – Počúvadlianske jazero - sedlo Krížna – sedlo pod Pinkovým – sedlo Pleso – sedlo pod Kanderkou – Farárova hôrka – Tanád – Paradajs – sedlo Červená studňa – sedlo pod Cukmantlom – Hadová – Rumplovská – Kešnerovská - Kerling

Ranné balenie mi netrvá dlho, poľovníci prechádzajúci na džípe neďalekou zvážnicou sa trochu divia, na čo natrafili v revíri. Klesám zvážnicou do Studenskej doliny, ktorá ma dovedie do Svätého Antona. Centrum je skoro ráno prázdne, len na zastávke postáva hlúčik. Zo svahu pod školou sa obzriem za kaštieľom a stúpam popri farme a kaplnke na mierne návršie. Odtiaľ sa prvýkrát v celej kráse ukazuje Sitno. Pri laze končí spevnená cesta a do Ilije schádzam poľnou. Obec je dosť rozťahaná, aj odbočkou na Sitno sa dosť dlho motám pomedzi domy. Na záver je vľavo trampská krčma, teraz ešte zatvorená.

Nasleduje dlhý úsek lesom, v jednej časti stretávam partiu ťažiarov s technikou. Pred rázcestím Vlčia jama sa stúpanie zmierňuje, tu sa napájam na modrú značku idúcu účelovou asfaltkou, ktorá vedie k vysielaču na Sitne. Studnička nad Veľkou lúkou má síce peknú novú striešku, ale je úplne vyschnutá. Našťastie o 200 metrov ďalej na rázcestí Granty sa nachádza prístrešok s výdatným prameňom. V núdzi by sa tu dala prečkať noc. O ďalších 300 metrov je odbočka k Sitnianskemu hradu. Opieram batoh o zábradlie a naľahko zbieham pokosenými lúkami na jeho prehliadku. Pod mohutnými stromami by sa tiež dal zriadiť príjemný bivak. Prezerám si zvyšky múrov, keby nebol výrazný opar, boli by z vrcholovej skaly pekné výhľady na juh a západ.

Pokračujem asfaltkou, tesne pod vysielačom stretávam dve turistky, vlastne prvé osoby tohto druhu od začiatku túry. Na vrchole Sitna si doprajem výdatný oddych a vyhrievam sa na zatiaľ miernom slnku. Je tu vcelku ľudoprázdno, ale ako začínam klesať drevenými schodmi na Tatársku lúku, akoby sa vrece roztrhlo – jednotlivci, páry, celé skupiny… všetci smerujú nahor. Krátko preskúmam murovanú studničku pod lúkou, ale je nepoužiteľná. Pri Počúvadlianskom jazere je čulý ruch, dostupnosť autom, prítomnosť chát, kempov a pohostinných zariadení robí svoje. Napriek tomu sa presúvam po okraji a využívam vodu aj ponuku langoša s pivom.

Žltá značka obieha tajch po západnej strane a pri kempe vychádza na štátnu cestu. Od sedla Krížna po červenej je to lepšie, lebo vedie lesnou cestou poniže. Z prameňa si naberám vodu. Ale od sedla pod Pinkovým po modrej zas šliapem asfalt. Našťastie, premávka je pomerne riedka. Od sedla Peciny prechádzam ponad chaty lemujúce severný svah nad Richnavským tajchom, cesta sa mení na lesnú a konečne som mimo civilizácie. Pri sedle Pleso sa naozaj nachádza malé pliesko. Pokračujem modro značeným traverzom (cez Kanderku som išiel naposledy), hrebeňom začínam po červenej stúpať až od Farárovej hôrky.

Už skalky okolo Tanádu poskytujú občasné výhľady, ale úplne špičkové pohľady na Banskú Štiavnicu poskytuje trávnatý výbežok Paradajsu. V rámci Geologického NCH sú povedľa chodníka rozmiestnené pekné dvojjazyčné tabule, navŕšené malé haldy rôznych hornín a na lúke vztýčené akési „menhiry“. Po prechode cez samotný nenápadný vrchol nevynechám odbočku k vyhliadke s krížom, ale oproti predošlému miestu sa to pohľadmi nechytá. Nakoniec lesnou cestou klesám lesom, neskôr jeho okrajom do sedla Červená studňa. Oproti pri Hájovni si dopĺňam vodu do všetkých fliaš, do večera už na žiadny zdroj asi nenatrafím.

Presedlávam na modrú, ktorá necelý kilometer vedie po dosť rušnej asfaltke. V sedle pod Cukmantelom sa konečne odpájam na lesnú cestu. Príjemným terénom bez veľkých prevýšení vedie striedavo lesom, lúkami, popri laze na Hadovej, teraz zmenenom na rekreačnú chalupu. Zato budovy ďalšej usadlosti Rumplovská sa rozpadávajú a na Kešnerovskej ostal len prícestný kríž. Na poslednom úseku trochu viac vystúpam, až konečne za súmraku prichádzam na lúky pod Banským vrchom (Kerling), kde kedysi tiež stála banícka osada. Od neďalekého prístreška sa ozýva spev viacčlenného zboru, tak tam ani nejdem pozrieť a rozkladám si bivak pod smrekom priamo pri smerovníku oproti kaplnke.

3. deň (25 km / 760 m)

Kerling – Hodruša, Jelšová – Kopanice-Baňa – Havránkova lúka – Voznická štôlňa – Žarnovica, vlak

Ráno odchádzam zároveň s príchodom stáda jalovíc, smerujúcich na pašu. Zeleno značená zvážnica klesá poza Malý Kerling veľmi mierne a širokým oblúkom schádza do dolinky Jelšová. Asi v polovici sa objavujú chaty, pred prvou sedia dvaja chlapi. Naberám si vodu a prehodíme zopár obligátnych viet... či sa takto sám nebojím medveďov. Obďaleč na lúke stojí malebný banícky kostolík. Postupne sa dolinka rozširuje a po ľavej strane pribúdajú domy. Pri napojení na hlavnú cestu si vpravo fotím objekty bývalých baní.

Začína tu žltá značka, ktorá vyše kilometra vedie hore Banskou Hodrušou. Ani za odbočkou v Kohútove sa ešte asfaltu nezbavím, ale za poslednými chatami pokračujem lesnou cestou. V závere doliny prudšie stúpam a zrazu vychádzam z tieňa lesa priamo pri kostolíku v osade Kopanice – Baňa (resp. Domky). Smerovník udáva do Žarnovice necelé 3 hodiny, takže času je dosť… Hoci na mape sa mi trasa vidí pomerne dlhá, ale asi to bude pohodová cesta ako hrebienkom včera poobede. Už z minulosti poznám Kopanický tajch poniže cesty, osvieženie v horúcom predpoludní padne veľmi vhod.

Po hodnej chvíli sa balím, vraciam sa nahor a dávam sa červenou značkou k centru osady Kopanice. Po ľavej strane sa vo svahu rozprestiera čučoriedkový sad. Krčma je zatvorená, tak len na cintoríne si dopĺňam vodu a pokračujem naozaj pohodovou cestou mierne zvlneným terénom spočiatku okrajom lúk, neskôr prevažne lesom. Po rázcestie Havránkova lúka mi to malo trvať 50 minút, ale som tam po vyše hodine. Smerovky udávajú na stanicu v Žarnovici 2 hodiny, rýchlik budem stíhať len tak-tak.

Navyše tu končí pohodová cesta a úzky lesný chodník stúpa širokým oblúkom na hrebeň Kojatína. Značka vedie okrajom rezervácie veľmi pekným, miestami až pralesovým terénom. Oddalo by sa prechádzať tadiaľto s menším časovým stresom. Hrebeň sa pohupuje, postupne klesá a vychádza z lesa na lúky s výhľadom na Pohronie a protiľahlé vŕšky. Vo voľnom teréne strácam značku, ale rôznymi krkahájmi akoby zázrakom schádzam na údolnú asfaltku priamo pri smerovníku Voznická štôlňa.

Jasné, že časový sklz narástol a za 50 minút to na stanicu nedám. Volám domov a ešte nikdy ma správa o meškaní vlaku tak nepotešila. Dopĺňam si akurát vodu z prameňa a cválam po asfaltke. Aspoň že je prevažne v tieni stromov. Mostom cez Hron a železnicu vchádzam do mestečka. Po kontrole meškania stíham ešte nákup chladeného nápoje, keďže na stanici nie je vôbec nič. Po pár minútach nastupujem do vlaku.

Na záver len stručné konštatovanie - Štiavnické vrchy (opäť) nesklamali.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek