Trasa

Štrbské Pleso – Pod Furkotou – Škutnastá poľana – Vyšné Wahlenbergovo pleso – Veľké Solisko a späť

Patálie cestujúceho

Ako lemra, zhýčkaná od detstva vozením v aute, z duše nemám rád verejnú dopravu. Predstava, že niečo zabudnem a už sa nemôžem vrátiť či dokonca niečo zmeškám a zruinujem si celý deň, ma vždy privádza do stresu. Z času na čas sa však tomuto spôsobu dopravy nedá vyhnúť, a tak to bolo aj v tomto prípade. Sedím si pohodlne v rannom rýchliku so zatvorenými očami, vychutnávajúc si, že nemusím riešiť cestnú premávku. Úvod prebehol hladko, nezabudol som nič. Šnúrky na turistických topánkach rozviazané a uvoľnené. Vagón je plný batôžkárov, asi sme viacerí dostali podobný nápad využiť pekný deň v Tatrách. Vlak pribrzďuje a všetci sa dvíhajú, takže je tu Poprad. Samozrejme, zabudol som na rozviazané šnúrky, musím dávať pozor, aby som sa o ne pri vystupovaní nepotkol. Počkám, kým celý dav nevojde na schody a kľudne si viažem šnúrky. Hnať sa nemusím, osobák do Štrby odchádza o 10 minút.

Zrazu jedným uchom zachytím v staničnom hlásení slová Štrba a „vlak ihneď odchádza“. Nastupuje panika. Ako je to možné? Rýchly pohľad na hodiny hovorí, že náš milý rýchlik sem prišiel s 10-minútovým meškaním. Zúfalo stúpam do schodov, batoh v jednej ruke, kabela s fotoaparátom v druhej. Celkom rýchlo nachádzam správne nástupište, bežím dole schodmi, naskakujem do vlaku a ten sa pohýna. Uf! Tak toto bolo tesné. Je to starý rýchlikový vozeň, hneď druhé kupé je prázdne, tak sa doň vovalím a až teraz rozdýchavam celú situáciu. Stačila minúta a celá akcia by padla. Rozväzujem šnúrky, dávam si raňajky, niečo fotím z okna. Z otvoreného okna obdivujem ranné Tatry, mám výbornú náladu, vyzerá to na krásny deň.

Vlak so škripotom brzdí na nejakej zastávke uprostred poľa. Zrak mi padne na polohrdzavú ceduľu s nápisom Štrba. To nie je možné! Druhá panika. Bleskovo chytám batoh do jednej ruky, kabelu s fotoaparátom do druhej a dávajúc pozor, aby som sa nepotkol o rozviazané šnúrky, vyskakujem z vlaku. Stojím na peróne, všade okolo mňa pole a ceduľa Štrba. To predsa nemôže byť ono! Sprievodkyňa už máva rušňovodičovi a stres dosahuje maximálne hodnoty. Som tu dobre? Nie som? Dofrasa, čo teraz? Musím sa bleskovo rozhodnúť. Vsádzam všetko na štyri písmenká „zast.“ za nápisom Štrba a chaoticky opäť naskakujem do vlaku. Sprievodkyňa ma videla, neviem, čo si myslela. Nasledujúce minúty v napätí očakávam, aká bude nasledujúca zastávka. Je to Štrba! Kameň zo srdca prerazil dno vagóna, no úplne sa ukľudním, až keď sedím v zubačke. Celou cestou na Štrbské Pleso rozmýšľam, či si nabudúce nevezmem radšej taxík.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Frkoty do Furkoty

Napriek všetkým patáliám som však tam, kde som mal byť a akcia Veľké Solisko môže začať. Vyrážame teda okolo hotela s fajnovejšími autami, okolo vyhliadky pri Štrbskom plese a Tatranskou magistrálou mierime do Furkotskej doliny. Nie je to ani mesiac, čo sme tadiaľ mašírovali na Bystrú lávku a ďalej na Štrbský štít. Dnešné ráno, aj keď neskoršie, je citeľne chladnejšie. Na prvej dolinnej terase vidíme pribúdanie jesenných odtieňov. Aj vzduch je viditeľne čistejší, spätné pohľady na Nízke Tatry to jednoznačne dokazujú.

Počas stúpania k Nižnému Wahlenbergovmu plesu si cez sedlo Sedielkový priechod vyfotím Ďumbier. Vidieť na ňom každý detail a pritom je to 37 km. Naľavo od Veľkej Vápenice, presne na juh, je zreteľne vidieť obrys najvyššieho vrchu Maďarska, pritom Kékes je odtiaľ 143 km. Pri plese sa ani nezastavujeme, poobzeral som si ho naposledy. Ponad pleso sa odtiaľ z dna doliny ukazujú ďalšie ďaleké pohľady, na obzore rozoznávam obrysy maďarských pohorí vzdialených cez 150 km. Kúsok vyššie sa dá identifikovať úzky prúžok na obzore, ktorým sú Vyšehradské vrchy (Pilis) pri Dunaji, vzdialené cez 180 km. Tak uvidíme, ako dlho dohľadnosť vydrží.

Pri Vyšnom Wahlenbergovom plese si dávame horalkovú pauzu pred samotným záverečným, najstrmším výstupom. Pred nami je zhruba hodinový boj s príkrym svahom, na ktorom našťastie nie sú nejaké extra pohyblivé skaly či nepríjemná sutina. Je celý zatienený, slnečné lúče nesťažujú namáhavý výstup. S postupným naberaním výšky sa ponad protiľahlý hrebeň Ostrej vynárajú na obzore celý hrebeň Nízkych Tatier, Veľká Fatra a nakoniec aj Kriváň so Západnými Tatrami. Neďaleko pod vrcholom sa žľab rozdvojuje, pravé rameno mieri do štrbiny či sedielka priamo pod vrcholom, ľavé o čosi viac doľava do výraznej štrbiny s názvom Predný Soliskový zárez. Druhá možnosť vyzerá schodnejšie, ideme tam. V tejto výške sa objavujú prvé snehové fliačky, vo výstupe našťastie nijako neprekážajú.

Soliskové defilé

Po chvíli sme v Prednom Soliskovom záreze, kde sa po prvýkrát naskytá krásny pohľad do Mlynickej doliny a na východný obzor Tatier. Zostáva nám ešte prekonať jedno skalisko, to sa však môjmu neskúsenému zraku zdá byť nezdolateľné. Naozaj sa mi nechce veriť informácii, že tadiaľ vedie cesta. Pre istotu sa ešte spustím o pár metrov nižšie na strane Mlynickej doliny, vedie tam niečo ako trávnatá rampa. Nenachádzam nič schodné, preto sa vraciam na hrebeň. Takže ideme liezť a s príjemným prekvapením zisťujem, že sa to naozaj dá. V mohutnom brale je dostatok vhodných stupov a úchytov, trvá to iba chvíľu a sme v malom sedielku priamo pod Veľkým Soliskom.

Na samotný vrchol sa dostávame jeho podlezením zo strany Mlynickej doliny. Po pár ďalších krokoch pred sebou vidíme vrcholový balvan, ktorým je akási nákova. Na jej hornej strane sa pohodlne natiahne dospelý človek, získavajúc tak skalné ležadlo s famóznymi výhľadmi. Je to moja prvá návšteva na štvrtom poschodí Tatier, ako si súkromne nazývam úroveň nad 2400 m. a od prvých sekúnd je zjavné, že ide o návštevu nadmieru vydarenú. Výrazne k tomu prispieva dnešná výborná dohľadnosť, vďaka ktorej je zreteľne vidieť nielen tatranské končiare, ale aj všetky slovenské pohoria v okolí 100 km. Takýto deň sa v Tatrách pritrafí tak raz za sezónu, preto si dnešné výhľady náležite vychutnám. Pomáha mi k tomu takmer bezvetrie a septembrové slnko, ktoré v pohode vymazáva pocit chladu okolitého vzduchu.

Zrakom si obzerám najprv samotný Soliskový hrebeň. Smerom na juh postupne klesá cez jednotlivé skalné veže. Celkom vzadu a celkom vľavo rozoznávam Mlynické Solisko, na ktorom som stál len nedávno. Na obzore týmto smerom dominuje Kráľova hoľa, čo je teraz na obed priamo proti slnku. Otočka na mieste čelom vzad a pred sebou mám severné pokračovanie hrebeňa. Je podstatne kratšie, postupne klesá k Bystrej lávke, z ktorej vidím len zostupový chodník do Furkotskej doliny. Odtiaľ sa Soliskový hrebeň opäť dvíha a končí vo vychodenom Bystrom sedle. Za ním sa dvíha odtiaľ úplne nevýrazný Furkotský štít a zdanlivo hneď za ním mohutný Hrubý vrch (Triumetal).

Pohľad na západ sa dá opísať jedným slovom – Kriváň. Samozrejme, mám v hĺbke pod sebou dramatický pohľad do Furkotskej doliny s krásnymi Wahlenbergovými plesami. A dolinu olemovanú skalnými stenami hrebeňa Ostrej. A za ním sa tiahnucim Jamským hrebeňom kulminujúcim v štíte Krátka. A vľavo úžasný pohľad na Liptov s Nízkymi Tatrami a oboma Fatrami na obzore. A vpravo majestátny pohľad na hôľne hrebene Západných Tatier. S drobnou korunkou Veľkého Rozsutca celkom vzadu. Nič z toho však nedokáže prebiť pohľad na ohromujúci masív Kriváňa, ktorý sa z Veľkého Soliska tvári ako nespochybniteľný pán štítov a okolitých hôr.

Ešte jeden čelom vzad a pred sebou mám východný tatranský obzor. Podstatne členitejší a bez nejakého jediného dominujúceho prvku, aj keď sa Gerlachovský štít snaží. Čosi podobné som videl z neďalekého Štrbského štítu, teraz mám však k dobru 30 výškových metrov a trochu odstupu v podobe Mlynickej doliny hlboko pod sebou. Výška však nemusí byť vždy len na prospech, napríklad Satan, neprehliadnuteľný zo Štrbského štítu, sa teraz úplne stráca v popredí mohutnejšieho Gerlachovského štítu týčiaceho sa za ním. Spomenúť musím aj pohľad cez ústie Mlynickej doliny, kde vidím Podtatranskú a Hornádsku kotlinu, teda Spiš, s drobnou bielou bodkou Spišského hradu uprostred. Celé je to na obzore obkolesené hádam všetkými východoslovenskými pohoriami.

Prepletanie sa k meškajúcemu rýchliku

Len ťažko sa mi od dnešných výhľadov odchádza, čas je však neúprosný, vlak nepočká. Opäť sa traverzom zo strany Mlynickej doliny dostávame do štrbiny pod vrcholom, do Predného Soliskového zárezu však už nepreliezame. Odtiaľ zhora sa mi žľab klesajúci zo sedielka zdá byť celkom schodný, trúfam si ho skúsiť, mierime teda doň. Ide to celkom hladko a o chvíľu sa pripájame do žľabu, ktorým sme vystupovali. Celkovo je zostup dosť rýchly a zanedlho sme späť pri Vyšnom Wahlenbergovom plese. Spätný pohľad na slnkom nasvietené Veľké Solisko je neuveriteľný, nechce sa mi veriť, že drsný, rozoklaný, strmý skalnatý svah sme práve zdolali. Zostup Furkotskou dolinou je pomerne rušný, ako sa prepletáme pomedzi turistov prichádzajúcich z Bystrej lávky. Na Štrbské pleso prichádzame v plánovanom čase, bez problémov stíham zubačku do Štrby. Oznamované 20-minútové meškanie rýchlika, ktoré priebežne narástlo na 40 minút, je len menším príspevkom k opletačkám, ktorými som si na železnici spestril dnešný výlet do Tatier.

Záver

Veľké Solisko je výborný výhľadový bod a mal som šťastie, že do kariet mi zahralo aj počasie. Z jedného miesta ponúka krásne kruhové výhľady. Jeho zdolanie nie je úplne triviálne a na orientáciu hlavne v hornej hrebeňovej časti je naozaj veľmi vhodné mať so sebou sprievodcu, ktorý pozná cestu. Štít ponúka famózne pohľady do Mlynickej a Furkotskej doliny a vďaka svojej nadmorskej výške aj slušné pohľady na okolité tatranské štíty ponad susedné hrebene. Premiéra na štvrtom poschodí Tatier sa vydarila nadmieru, zdolanie prvej slovenskej 2400-vky je príjemný a zároveň motivujúci pocit. Nemáme tu iba preľudnené Rysy či Kriváň, okrem nich sa tu nachádza ešte nejaký ten štít, ktorý technicky zvládne aj bežný turista a kde sa krásne vysokohorské scenérie stále dajú zažiť v kľude.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek