Tip na výlet v okrese Zvolen.

Ale v každom okrese sa nájde vodná plocha, ktorá stojí za videnie. Že máme jazierko Aladár na Brezinách som vedela od Klubu železničných cestovateľov Zvolen, ale Titicaca na Slovensku a dokonca pri Očovej!?!? Týždeň pred celoplošným testovaním bol ideálny na ich obhliadku.

Trasa

Sebedín - Breziny, Aladár – Chytrá dolina – cyklotrasa č. 8536 - Očová – jazierko Titicaca – Očová

Breziny - jazierko Aladár

Autobus nás pekným údolím Zolnej doviezol do Sebedína. A hneď sme porušili nariadenie! Veď Sebedín je v okrese Banská Bystrica. No môžeme my za to, že hranice katastrov nie sú totožné s hranicami okresov?! A že Zvolenská SAD-ka nemá zastávku na ich hranici? Pre istotu rýchlo vykročíme, aby sme boli čím skôr zo zakázaného územia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Október 2020 je viac-menej upršaný. Aj keď sa nájde zopár nádherných jesenných dní, slniečko nestíha premoknutú zem vysušiť, a tak všade číha na turistu blato. Pre túto túričku sme sa rozhodli aj preto, že veľkú časť pôjdeme po asfalte. Asfalt síce neznášam, ale byť zablatená po uši – to tiež nemusím!

Je sychravo, zima zalieza pod nechty, a tak sa ponáhľame a veríme, že na Brezinách uvidíme slniečko. Ale kdeže! Zvolenská kotlina miluje hmlu a tá nie a nie sa zdvihnúť. Mne to zase až tak neprekáža, lebo hmla dokáže vyčarovať tajomné až magické obrazy. Jazierko Aladár je aj v hmle úchvatné. Chvíľu sa občerstvujeme v altánku a potom beriem foťák a obieham jazierko, snažiac sa zachytiť atmosféru. Odraz starých mohutných líp na hladine jazera sa mi veľmi páči. Potom si čítame informačnú tabuľu, rozprávame sa s obyvateľom jednej usadlosti a nebyť toho, že zima nás stále viac trápila, tak tam pobudneme ešte dlho.

O vzniku jazierka sme si na tabuli prečítali toto:
_Očová mala a aj má viac osád vo svojom blízkom aj vzdialenejšom okolí. Medzi tieto zaraďujeme aj Horný majer – Aladár a Dolný majer – Šípovec, ktoré sa úradne nazývajú Očová – Breziny.

Za Rakúsko–Uhorska bol majiteľom pôdy občan s neznámym menom, ktorý vlastnil 99 majerov a medzi nimi aj Horný majer (510 m n. m.) Jeho správca majetku sa údajne volal Aladár a býval vo veľkom dome v strede usadlosti. Aladár mal v tomto období tri obytné domy, dve maštale, kde sa ustajňovali dojnice, ktoré spásali pasienky v okolí. Aby na usadlosti mohli ľudia pokojne bývať a chovať dobytok, bolo potrebné zabezpečiť dostatok pitnej vody. Vodu našli pod úpätím kopca Chochuľka (pri Hrochoti), odkiaľ ju na Aladár zviedli potrubím, ktoré má dĺžku najmenej 4 km. Potrubie ústilo do studne v strede usadlosti, z ktorej vytekala prebytočná voda do nádrže zvanej Tajch. Ten obyvatelia vybudovali ako zásobáreň vody v prípade požiaru, na pranie bielizne a nakoniec aj na močenie konope.

V okolí Tajchu boli vysadené lipy, ktoré skrášľovali a ešte aj teraz skrášľujú priestranstvo a dávajú zvláštny ráz prostrediu. Po rozpade Rakúsko–Uhorska, musel majiteľ opustiť Aladár, ktorý sa v roku 1919 premenoval na Štátny majer a bol pod štátnou správou. Takto to zostalo do roku 1929, kedy došlo k rozdeleniu pozemkov na parcely, ktoré si mohli odkúpiť občania Očovej.

K značnému odchodu obyvateľov z majera Aladár, ako aj z celých Brezín, došlo okolo roku 1949, kedy začali vznikať poľnohospodárske družstvá a ľudia odišli za prácou. Po roku 2000 sa na Brezinách, a teda aj majeri Aladár začali opravovať staré domy a budovať nové rekreačné chaty. V súčasnosti žije na majeri z pôvodných obyvateľov iba jedna rodina Šumných. Ostatní obyvatelia sem chodia iba za účelom oddychu a rekreácie. Vedľa Tajchu, ktorý sa využíva v zime na korčuľovanie, bol vybudovaný tenisový kurt._

Chytrá dolina a cyklotrasa

Vraciame sa kúsok naspäť a pokračujeme cyklotrasou cez Chytrú dolinu. Kráčame poľnou trávnatou cestou a hmla sa začína trochu dvíhať. Je začiatok novembra a zmiešaný les odhaľuje svoju krásu. Farebné listnaté stromy pretkané zelenými ihličnanmi vytvárajú krásne obrazy a v lese sa k nim pridávajú ešte čarovné červené muchotrávky. Za lesom prichádzame do doliny Hlbokého potoka a ten nás bude sprevádzať až do Očovej. Na širokej horskej lúke stojí drevená chatka s posedením, ale nezachádzame k nej, lebo na obed je ešte skoro. Lúka poskytuje iné divadlo. Pavučiny babieho leta sú krásne orosené a spolu s trávami vytvárajú nádherné jesenné impresie. Slniečko konečne víťazí nad hmlou, a tak si užívame jesennú pohodu. V Očovej nás víta pekná a obsažná informačná tabuľa. Osobne si myslím, že dať peniaze z fondov na tabule, ktoré návštevníka informujú o mieste, kde sa práve nachádza, má väčší zmysel ako vybudovať nejakú rozhľadňu. Tu opúšťame cyklotrasu a ideme pohľadať jazierko, ktoré asi nemá oficiálny názov, ale domáci ho volajú Titicaca.

Jazierko Titicaca

Bočná cestička nás priviedla k roľníckemu družstvu. Na mape je cesta kreslená cez družstvo, ale stretnúť uhundraného strážnika alebo rozzúreneho havkáča sa nám nežiadalo. Išla okolo milá pani a ukázala nám na poľnú cestu. Vraj sa cez ňu dá, aj bicyklisti tadiaľ chodia. Trávnatá cesta naozaj vyzerala dobre. A aj bola, ale len do dvoch tretín. Posledný úsek vedľa silážnej jamy bol rozbahnený až hrôza. No to sme si dali! Z dediny k jazierku ide aj druhá cesta a k nej sme išli. Bola síce spevnená, ale jazdia po nej z polí ťažké mechanizmy. A tak blato pokračovalo až k jazierku. Jazierko nás prekvapilo svojou rozlohou.

Aladár je milé, malé okrúhle „pliesko“, no toto je skutočné jazero. Kedy a ako vzniklo nie je celkom jasné. Hovorí sa, že družstevníci tu chceli vykopať silážnu jamu a voda im ju zaplavila. Na silážnu jamu je však príliš veľké. Geologický podklad tu tvorí náplavový kužeľ, tvorený hlinitými a piesčitými štrkmi, ktoré sem doplavila Hučava z Hrochotskej doliny. Možno to bolo skôr štrkovisko, ktoré neskôr zaplavila voda. Nech je to akokoľvek, zostala tu krásna vodná plocha. Jej brehy spevňujú kríky a mohutné vŕby, na hladine plávajú lekná a vo vode – nuž ryby. Rybári si sem nasadili ryby a majú tu naozaj „tichý raj“. Len keby neporiadok okolo nerobili! V miestach, kde očividne sedávajú rybári, je plno odpadkov. To nepochopím, ako môže človek hľadajúci ticho, samotu a kus prírody, sedieť v takom bordeli!

Samotné jazero je však veľmi pekné. Rozhodli sme sa ho obísť celé. Z ľavej strany vedie okolo jazera dobre vychodený chodník. Podľa mapy by mal obchádzať celé jazero. Ale chyba! Z pravej strany je pole rozorané až po breh jazera. Dotácie predsa závisia od veľkosti „obrobenej“ pôdy! Zablatení, ale napriek tomu spokojní sme sa vracali spevnenou cestou do Očovej. Za družstvom bola cesta čistá, a tak sme sa blata pomaly zbavovali. V miestnom potôčiku sme očistu doviedli k dokonalosti a spokojní nastúpili na autobus.

Záver

Múdre porekadlo hovorí: „Keď neprší aspoň kvapká.“ Naším cieľom v ten deň boli iba dve malé kvapky. Nakoniec to bol veľmi pekný a príjemný deň v prírode poznamenanej človekom. Niektoré ľudské diela sa celkom vydaria a niektoré si príroda časom sama dotvorí. No a „trocha“ blata nám predsa nemôže pokaziť náladu!

_Venované TherioNovi, ktorému by som týmto chcela poďakovať za výborné tipy._