Tip na túru v okrese Prievidza.

Trasa

Dolné Vestenice – Dielce – Horné Kalištie – Vestenická medvedia jaskyňa – Čihoc – Rokoš – Pinkovie viechy – Diviacka Nová Ves

Ráno okolo siedmej vystupujem z autobusu v Dolných Vesteniciach. Ranné svitanie práve klope na dvere a dáva nádej na príjemný deň s teplotou kdesi tesne nad nulou. Socha pomníka padlým z oboch svetových vojen sa matne rysuje oproti zasvetľujúcej sa oblohe. Od neďalekého smerovníka vyrážam žltou možnosťou smerom k bočnému hrebeňu. Priebeh chodníka až po spojnicu so zelenou je mi neznámy. Plánoval som to už pred dvomi rokmi, no namiesto na túre som skončil v nemocnici. Tak teraz chcem, nech sa to vydarí.

Na hrebeň

Obcou kráčam len krátko a pomaly začínam stúpať postupne zarastajúcimi pasienkami a bývalými ovocnými sadmi nad osídlenou oblasťou. Dolnovesteničania boli v dávnejších dobách chýrni ovocinári. Svetla už pribudlo, a tak kráčam optimistickejšie. Terén naberá charakter zarastenej lesostepi. Tieto k juhovýchodu otočené svahy na vápencovom podloží sú výrazne teplomilného charakteru. Nezaprie sa to ani v nezimnom decembri. Ako neustále naberám výšku, porast duba plstnatého sa zahusťuje a v momente prudšieho stúpania je to už regulárny les. Dosiahnem prvú výraznejšiu kótu s názvom Dielce. Zo západných svahov sem zasahujú aj bukové porasty rubného veku. Začína tu klasická hrebeňovka. Trošku ma z cesty odvedie zvláštna značka na jednom zo stromov. Ikonka modrého padáčika. Privedie ma na pekné miesto - upravenú lúčku s výhľadom na Dolné Vestenice. Slúži ako štartovacia plocha paraglajdistov. Ak sem aj s vybavením a padákom vystupujú pešo, tak to je dobrý športový výkon. Mne to sem trvalo hodinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebeňom vedie príjemný chodník, dobre sa črtajúci v teréne pokrytom opadaným lístím. Zaujme ma jeden kameň, čo by mohol aj niečím byť. Akýsi pätník s dierou. Ako stúpam stále vyššie, prichádzam k hranici, kde sa začína prejavovať na konárikoch námraza. Prvý signál, že je zimné obdobie. Obloha je modrá a rámuje pekné scenérie. Cez neolistený les vidno aj smerom do Hornonitrianskej kotliny. Je zahalená vrstvou hmly. Teším sa na inverziu na lepších výhľadových miestach v oblasti Čihoca.

Vestenická medvedia jaskyňa

V sedielku pod prudším stúpaním smerom na Veľký Čihoc si kontrolujem polohu v navigácii. Zaujme ma značka pre jaskyňu neďaleko mojej polohy. O Vestenickej medvedej som už kdesi čítal. Mením plán a skúsim ju pozrieť. Polohu má na konci jednej zvážnice v doline vľavo. Schádzam dole prťou, ktorou schádza zver. Lepšie povedané neschádza, ale sa pre strmosť šmýka nadol. Tento spôsob absolvujem tiež, a tak to trvá len krátko a končím na kvalitnej lesnej ceste. Tu mimo slnečných lúčov je o poznanie nevľúdnejšie. Po chvíľke odbočujem znovu vľavo. Mierne klesám menej využívanou zvážnicou. V polohe nad jaskyňou končí. Podľa mapy v mobile sa snažím objaviť asi neobjaviteľné. Tam kde by niečo malo byť, nenachádzam nič. Plahočím sa vo svahu krížom-krážom bez akéhokoľvek úžitku. Naberám presvedčenie, že asi je umiestnenie ikoniek v mapách cielene nepresné ako účinná prevencia proti vandalizmu. Nevzdávam sa a traverzujúc chodníčkom s nádejou postupujem dolinou. Ani vpravo v skalných bralách, ani vľavo dole nevidím nič. Pri jaskyni, síce uzamknutej, má byť aj podľa tu na internete zistených informácií dáka stavba, teda malo by to byť neprehliadnuteľné.

Čihoc

Prídem až k uzáveru doliny a špekulujem, čo ďalej. Návrat zavrhnem a volím kolmé stúpanie do prudkého svahu smerom k hrebeňu. Možno najkratšie, no vôbec nie príjemné riešenie, také infarktové. Ani zver nevolí túto cestu, jej chodníky vedú len po vrstevniciach. Trápenie sa mi v momente, keď sklon naberie len hodnôt strmosti normálnej strechy, predsa len zmierni. Dosiahnutie okraja plošiny, čo tvorí túto časť hrebeňa je len časom na postupné rozdýchanie. Tu mi je to už známe. Rozsiahlejšie otvorené rúbaniská sú za napojením mojej pôvodnej žltej na zelenú. A tou som už stúpal. Pred pokračovaním si doprajem krátku prestávku v poľovníckom posede na jednom z vrcholkov hrebeňa. Sedenie na plastových stoličkách je síce neštýlové, no pohodlné. Len pár metrov nad terénom predsa len pofukuje a po popití trošky teplého čaju z termosky kráčam ďalej k bielym bradlám na konci stúpajúceho terénu.

Netriafam na prvýkrát priamo na chodník, no nezažívam veľké blúdenie. Cieľ sú najvyššie partie zdolávaného výbežku rokošského hrebeňa - Čihoc. Z niekoľkých miest spomínaných belostných útesov nad strmými svahmi sú prekrásne výhľady na údolie Nitrice, na vzdialenejšiu Hornonitriansku kotlinu s pásmom Vtáčnika a Žiaru. Na vzdialenom horizonte sa belejú aj vrcholové partie Veľkej Fatry. Samotné údolia nepokrýva biele hmlisté more, čo som videl pred mojím jaskynným dobrodružstvom. Odliv ho stiahol na juh. Zostal tu len hmlistý opar, nad ktorým žiari ostré zimné slnko na modrej oblohe. Čihoc je pekné miesto. Pomaly kráčam krajom skalných stien. Samotný vrchol nie je označený. Už len krátke klesanie a napájam sa v mieste označenom Pod Čihocom na červenú značku. Terén v tienistých miestach už pokrýva tenká vrstva snehu. Aspoň trošku to začína naberať charakteru zimnej túry.

Rokoš

Začína klasická hrebeňovka zalesneným terénom. Chvíľu hore a chvíľu dole. Prekračujem hranicu prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany. Charakter chôdze sa mení až v malom sedielku. Srieň sa tu ešte drží na stromoch a vytvára zvláštnu atmosféru. Ale to zaujímavejšie začína až v nasledujúcom stúpaní. To je pomerne dosť náročné. No chodník smeruje ku skalnému ostrému hrebienku s porastom borovíc. V mape nesie názov Zengove bôry. Jedno z najkrajších a najfotogenickejších miest na hrebeni. Miesto umožní pohľady aj do vzdialenejšej krajiny. Z akejkoľvek strany kráčam týmto úsekom, vždy ma dosť vyčerpá. Krása nie je zadarmo. Aj teraz sa pošmyknem na jednom koreni a tresknem na zadok. Za skalnatým úsekom stretám prvú dnešnú dvojicu turistov.

Nasledujúci úsek vedie lesom. Prevláda klasický bukový. Vpredu počujem zvuk motorovej píly a neskôr z miesta križovatky s modrou vidím schádzať dvojicu smerom k Diviackej Novej Vsi. Ako po chvíli zisťujem, prepiľovali trasu chodníka. Padnutých stromov nebolo málo. Už len trochu za smerovníkom Rokoš sedlo s odbočkou do Ješkovej Vsi a terén zo skalných hrán umožní výhľady smerom cez Nitrianske Rudno na hrebeň Malej Magury. Posledný úsek miernym stúpaním je nenáročný. Stretám tu poslednú turistickú dvojicu, vracajúcu sa z vrcholu.

Samotný vrchol je len kopčekom v lesnom oblom teréne vyznačený vrcholovým stĺpikom. Kúsok vedľa je vonkajšie posedenie a ešte jedno, z môjho pohľadu s luxusným krytým prístreškom. Oceňujem prítomnosť rozsiahleho podstrešného miesta, vhodného na chránený bivak. Len osobne by som mal problém, ako sa tam bez úrazu dostať. Žiaden rebríček tu nevidím. Možno dosť intenzívne neskúmam okolie.

Vrchol nie je teda vyhliadkový priestor. Stačí však prejsť pár desiatok metrov bokom a tu, pri obnovenom pamätníku venovanom Ľ. Štúrovi a A. Dubčekovi je skoro polkruhový výhľad smerom k juhovýchodu dobrý. Aj popoludňajšie slniečko tu pekne zahrieva. Urobím si krátku pauzu. Niečo skonzumujem, niečo popijem. Kochám sa peknými pohľadmi. Vidím aj hladinu bieleho hmlistého mora ustúpeného k juhu. V diaľke z neho vystupuje malý ostrovček, asi vrchol Veľkého Tribeča. Zažívam krajšie momenty, než v aké som ráno dúfal.

Návrat

Nič netrvá večne, ani chvíľa pohody pod modrou oblohou v lúčoch zimného slnka. Je pol druhej a začínam ústupovú operáciu. Vraciam sa cez sedlo pod Rokošom na križovatku s modrou. Tou budem zostupovať do údolia Nitrice. Chodník do Diviackej Novej Vsi taktiež ešte nepoznám. Spočiatku to nie je ani prudké klesanie. Chodník akoby len traverzoval Malý Rokoš. Až za ním sa klesanie prudko zväčší. Zmiešaný les s výrazným zastúpením borovíc filtruje slnečnú energiu a v tienistých miestach je citeľne chladnejšie. Opustím chránenú oblasť prírodnej rezervácie. Na Pinkových viechach sa moja trasa križuje s Náučným chodníkom Fraňa Madvu, legendárneho liečiteľa a kňaza z Nitrianskeho Rudna.

Klesanie sa opäť zmiernilo. Chvíľku kráčam hlavne lesom, nasleduje okraj obhospodarovaných lúk lemovaných dubmi. Nečakal som takto v lese nič, o čo by sa niekto ešte staral. Tu slnku nič nebráni, aby ma, aj keď už z ostrého uhla zohrialo. Znovu strmšie z kopca až k polohe so zvláštnym názvom Pri stĺpe. Za ním opúšťam hrebienok a zabočujem vľavo. Je to zostup do dolinky. V tieni bez slnka je to chôdza s pochmúrnym nádychom. Dno údolia tvorí suché koryto vodného toku. Krasová časť pohoria je suchá a potôčikov je tu poskromne. Kráčam zvažujúcou sa lesnou cestou. Privádza ma na lúčky nad dedinou a vedľa kostola vstupujem pred 15.30 do obce.

Oproti svätostánku je miestny renesančný kaštieľ. Nápis na stene uvádza: ANNO DOMINI 1586. Takto zvonka budí dojem, že od tej doby sa zásadnejšia stavebná úprava neudiala. No prekvapí ma svojou zachovalosťou a veľkosťou. Keďže leží mimo hlavnej komunikácie, nikdy som ho nevidel. Ešte prejdem rýchlo dedinou k zástavke autobusu a po chvíľke čakania ešte za svetla opúšťam podrokošské údolie Nitrice.

Zhodnotenie

Do oblasti pohoria Rokoš som aj napriek pomerne dobrej dostupnosti začal chodiť neskôr. No v posledných rokoch som to už dobehol. Prakticky mi zostáva len jedna značená turistická trasa krížom cez vrchy, ktorú som ešte neprešiel, aby som zmazal dlh z mladosti. A snáď aj na miestne jaskyne dôjde. Chcem veriť, že bohyňa príležitosti bude ku mne prívetivá a bude mi to umožnené.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek