Tip na túru v okrese Poprad a Brezno.

Bola to túra do Martalúzky. Okúzľujúci skalný amfiteáter a tiež výhľad na polianke nad ním, pri turistickej značke Martalúzka ma očarili ako dovtedy nič na svete. Počas tejto túry som pochopil, čo bude mojou „láskou“ v ďalšom živote a zatiaľ, už 17 rokov stále len rastie. V rámci nižšie opísanej túry som síce na toto miesto nezavítal, ale pre lepšie pochopenie som uznal za potrebné priblížiť môj vzťah ku kráľovohoľskému kraju.

Trasa

Liptovská Teplička – sedlo pod Doštiankou – Panská hoľa – Budnárka – Pod Košariskami – Andrejcová, útulňa – Ždiarske sedlo – Orlová – Kráľova hoľa – sedlo Záturňa – Výpad – sedlo Záploty – Liptovská Teplička

Rozpačitý začiatok v Liptovskej Tepličke

Predpoveď počasia na deň pred začiatkom túry je veľmi drsná. Bohaté snehové zrážky a na druhý deň sa do toho má pripojiť silný nárazový vietor. Pretože z našej dediny by som do Liptovskej Tepličky cestoval spojmi aj viac ako pol dňa a trasa je vlastne okruh, volím ako najlepšie dopravné riešenie auto, ktoré si nechám zaparkované v liptovskej obci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z cesty cez Čertovicu v spomínaných zimných podmienkach mám mierne obavy. Tie sa aj naplnia, keď v stúpaní predo mnou zastáva kamión a moja „embéčka, neštvorkolka“ sa v sypkom, rozjazdenom snehu takmer nerozbehla. Po strastiplnej doprave sa však zo značným zdržaním dostávam na miesto.

Prvé metre cez dedinu to ide celkom fajn. Vietor ešte nefúka, prípadne mu v tom čiastočne bránia domy. Keď však začínam stúpať do sedla pod Doštiankou „ozýva sa“. Každých 20 metrov dostávam do tváre poriadnu dávku zvíreného snehu a v spomínanom sedle to chcem vzdať. Hovorím si: „V takomto počasí by som to nemal skúšať, je to ešte dosť ďaleko a aj čas už nemám najlepší.“

Nerád sa však rýchlo vzdávam, a preto sa rozhodujem, že kým to pôjde, skúsim to. Postupne si na počasie zvykám, ale problém mi začína robiť bohatá snehová prikrývka, v ktorej sa aj so snežnicami dosť slušne prebáram. Postupujem pomaly a deň sa neúprosne blíži k večeru. Do súmraku zostávajú ešte nejaké tri hodiny a pred sebou mám ešte vyše 10 kilometrov v náročnom zimnom teréne na útulňu Andrejcová, kde plánujem nocľah. Musím teda „kopnúť do vrtule“ a makať, čo to dá. Chvíľu oddychujem a skrývam sa pred vetrom na salaši pod Panskou hoľou. Ale na nejaké dlhé odpočívanie nie je čas.

Dve hodinky rýchlejšieho tempa prinášajú „ovocie“ a 2 kilometre za Panskou hoľou sa dostávam do väčšej časovej pohody. „Však prinajhoršom môžem prespať na Budnárke,“ hovorím si. Okolo 15-tej hodiny sa počasie umúdri, vietor ustáva a oblačnosť sa začína rozplývať do až polojasna. Čerstvo a bohato zasnežená liptovská krajina vyzerá čarovne a z niektorých scenérií doslova otváram ústa. Niečo pofotím a idem ďalej. V lesoch bezmenných vŕškov smerom na Budnárku míňam stopy lesných šeliem vlkov a líšok. Početné zastúpenie má aj potravu ťažko zháňajúca jelenia a srnčia zver. Priznám sa, že v divokých lesoch mi je aj trošku úzko. Našťastie, medvede väčšinou v zime spia, aj keď nikdy nevieš a už viackrát som videl stopy medveďa aj v zimných mesiacoch.

Večer v obľúbenom kraji

Keď sa však na obzore predo mnou objaví dobre známa chalúpka Budnárky, hneď mi začína byť veselšie. Samozrejme, že neodolám krátkej návšteve a skontrolovaniu, čo je nové. Stav je skvelý a po krátkom oddychu pokračujem ďalej. Pri stúpaní pod Košariská mi sily značne ubúdajú a krajina sa začína ponárať do tmy. Na posledný kilometer mi však pomáha svietiť Mesiac a bielo sa odrážajúci sneh. Cestou rozmýšľa, či bude niekto na Andrejcovej, alebo budem sám ako pred takmer rokom vo februári 2018. Tesne pred cieľom ešte obdivujem krásne, dofialova sfarbené večerné zore, z ktorých dnes po druhýkrát otváram ústa.

Po príchode k útulni vidím, že sa dnu svieti. „Sám teda nebudem,“ hovorím si. Vo vnútri sa „zabývava“ skupina piatich turistov z južného Slovenska. Po aklimatizácii sa k nim pridávam tiež. Je to vtipná partia, z ktorej humor srší dlho do noci.

Ako to už na podobných útulniach býva, niečo sa aj popije. Výnimočne mám niečo menej so sebou tiež, a tak sa navzájom pohostíme. Po nejakých dvoch hodinách sa pomaly poberám spať. Partiu na druhý deň čaká ľahší postup cez Kráľovu hoľu do Šumiaca. Ja mám v pláne prejsť severné svahy hole až do Liptovskej Tepličky. Kvôli vyhlásenej nebezpečnej lavínovej situácii si postupom nie som úplne istý, ale lavíny sú v oblasti zriedkavé.

Skoré chladné ráno

Ráno sa tradične z útulne poberám prvý. Partia sa pomaly prebúdza, ale nemá naponáhlo. Keď odchádzam, viacerí vychádzame von pozrieť si rannú zimnú krásu na Andrejcovej. Výhľady sú skvelé a všetci sa kocháme pohľadmi na Vysoké Tatry, ale aj okolité kopce a doliny východnej časti Nízkych Tatier. Po pár záberoch vyrážam na cestu.

Zalesneným hrebeňom až po Ždiarske sedlo sa mi ide dosť ťažko. Po včerajšej víchrici musím prekonávať početné záveje, ktorých výška atakuje jeden meter. Keďže som sám, postupujem pomaly a často oddychujem. Úsek z Andrejcovej do spomínaného sedla trvá v lete lepšiu polhodinku, ale idem niečo vyše 1,5 hodiny a stále nie som na mieste. V sedle chvíľku oddychujem a po stupáku zo sedla sa však situácia so snehom lepší. Na holi je sneh vyfúkaný a zľadovatený. Cesta obohatená o výhľady príjemne ubieha a čoskoro stojím na Bartkovej. Ďalej míňam Orlovú, kde na zľadovatenom teréne a takmer rovine nečakane padám. Zle som dostupil a nejaký čas ma dosť bolí členok. Našťastie sa to dá „rozchodiť“ a pomoc nepotrebujem.

Cestou cez Strednú hoľu si všímam, že v diaľke na „kráľovnej hôľ“ je neprimerane veľa ľudí. Čím som bližšie, výrazne ich pribúda. Na mieste sa dozvedám, že je to tradičný Trojkráľový výstup na Kráľovu hoľu zo Šumiaca. Na vrchole je okolo sto ľudí a pomaly sa poberajú dole.

Po krátkom oddychu sa vydávam na sever do Liptovskej Tepličky, opačne ako zvyšok vrcholového osadenstva. Z viacerých pohľadov čítam otázku: „Kam to ide? Však Šumiac je na opačnú stranu.“ Čakám, že ma niekto upozorní, ale postupne sa davu striasam.

Po pár stovkách metrov, keď v hlbokom snehu len matne triafam trasu, si všímam, že zospodu postupujú dvaja turisti. „Super, aspoň sa ich opýtam, aké sú podmienky a či sa po včerajšej víchrici dá postupovať tak, aby som do večera došiel do dediny.“ Po pár minútach strmého zostupu sa stretávame. Oboznámia ma, že postup v snehu cez kosodrevinu je dosť náročný, ale prejsť sa dá. Informácia ma povzbudí a po chvíli sa lúčime. Párkrát sa ešte za nimi obzerám a konštatujem, že je to po zelenej značke poriadny stupák a som rád, že idem dole.

Po asi pol hodine po mojom výroku sa s ním až tak nestotožňujem. Dostávam sa do bohato zasneženej kosodreviny, kde síce sú stopy po spomínaných turistoch, ale nie je to výhra.

Ťažkosti pri prameni Čierneho Váhu

Pri prameni Čierneho Váhu trošku oddychujem a skúmam magické miesto. Po rokoch sa konečne dostávam aj k prameňu tejto poslednej, tretej rieky prameniacej pod Kráľovou hoľou. V zime, s bohatou nádielkou snehu je tu naozaj krásne. Pomedzi poprehýbané, kvalitne zasnežené konáre kosodreviny tečie malý pramienok spomínanej budúcej rieky.

Na tomto mieste si všímam, že stopy turistov idú inak ako ide značka. Rozmýšľam, či dotyční páni, ktorých som stretol budú nejakí domáci a poznajú nejakú skratku alebo po značke nešli z iných dôvodov. Keďže v tom čase sú na vrchole legendárnej slovenskej hole, neostáva mi nič iné, len to sám overiť v praxi. Po štúdiu mapy sa rozhodnem, že pôjdem po neprešliapanej značke. Asi 300 metrov to ide relatívne hladko. Potom sa však dostávam do zmiešaného lesa, plného malých smrekov, kosodreviny, briez, jarabiny a iných listnatých stromov, cez ktoré sa nedá prejsť. Asi 10 minút to aj skúšam, ale vyzerá to beznádejne. Vraciam sa k prameňu, kde som sa odpojil od stôp a skúšam to po nich.

Stopy síce zaručujú, že viem kadiaľ ísť, ale postup je len o niečo lepší. Turisti chodia hore a dole cez les, niekedy až nechápem, prečo išli až tak komplikovane, cik-cak, hore a dole, ale "po vojne je každý generál".

Asi 200-metrový úsek mi trvá niečo vyše hodiny. Nastúpam a naklesám na tak krátkom úseku celkom slušné číslo. Prebíjať sa zasneženou kosodrevinou a často aj inými poprehýbanými listnáčmi mi zobralo veľa síl a som rád, keď sa po čase dostávam do príjemnejšieho smrekového lesa a o chvíľu aj na v snehu badateľné obrysy cesty.

Sedlo Záturňa a podvečerná liptovská zima

Ďalší postup lesíkmi a poliankami je už celkom jednoduchý. Teším sa ešte na chatu Záturňa a dolinu Veľkého Brunova, v blízkosti ktorej sa nachádza vzácny prales. Tieto miesta ma už veľmi dlho lákajú. Konečne sa nečakane vynorím z lesa a ocitám sa na čarovnej polianke so spomínanou chatkou. Dokonca sa k večeru počasie lepší a zamračená obloha sa postupne vyjasní. Pár krásnych chvíľ na verande chaty mi tak spríjemní slnko. Využívam to na pár záberov pre mňa dlho vysnívaného miesta.

Ďalší postup dolinou Veľkého Brunova mi napriek viacerým spracovaným kalamitám, prípadne holorubom ubieha vcelku príjemne. Posledné kilometre do rázovitej Liptovskej Tepličky začínam pociťovať nielen únavu, ale aj mráz, ktorý začína poriadne štípať. Určite aj únava prispieva k tomu, že mi začína byť celkom slušná zima. Napriek svižnej chôdzi pociťujem najmä na rukách a v oblasti hlavy, že v doline môže byť aj niečo pod mínus desať. Zima ma sprevádza až k prvým domom dediny, kde v diaľke vidím moje auto.

Na pohode mi nepridáva ani skutočnosť, že musím ešte niečo okolo 2 hodín šoférovať domov. Teplo auta však postupne rozmrazuje moje skrehnuté telo a cesta je tiež v lepšej kondícii ako včera. Nemusím teda dávať taký pozor a aj cez Čertovicu to ide v pohode.

Záver

Krásna zimná túra v mojich obľúbených končinách ešte viac prehĺbila vzťah ku kráľovohoľskému kraju. Napriek nepríjemnému úvodu ma teší, že som prekonal nepriazeň počasia a za odmenu som dostal poriadnu dávku zimnej nádhery. Útulňa Andrejcová, kráľovohoľský hrebeň a pre mňa novo spoznaná Záturňa sú čarovnými a významnými miestami na mape mojich turistický zážitkov. Náročný zostup cez zasneženú kosodrevinu na záver túry je v konečnom dôsledku vhodným zocelením pre ďalšie zimné dobrodružstvá, ktoré mám najradšej.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek