25. deň Sedlo Prievaly - Pod Zabodou

(44 km, prevýšenie 1028 m, spolu 933 km)

Dnes to vyzerá na horúci deň. Keďže sa budem pohybovať len v malých nadmorských výškach, tak sa budem celý deň opekať vo vlastnej šťave. Po červenej značke prechádzam striedavo cez lesy a lúky. Popri obci Kraskovo idem cez polia, ktoré spolu s lesmi tvoria zaujímavú mozaiku krajiny. Pri samote Boľfovo na mňa vybehnú dva psy. Kým ten väčší sa drží v úzadí, tak ten malý do mňa stále dobiedza. Snaží sa ma uhryznúť do nohy, ale darí sa mi ho nejak odháňať. Keby nebol vonku majiteľ, tak už letí tam, odkiaľ prišiel. Nakoniec si ho príde majiteľ zobrať, lebo na jeho slová nereagoval. Ach tieto otravné psy.

Okrajom lesa prechádzam k ceste, po ktorej idem až do malej obce Horné Zahorany. V centre sa nachádza voľne prístupná studňa, z ktorej sa dá nabrať voda. Ja mám vody zatiaľ dosť, a tak neoverujem jej kvalitu. Dosť dlho ešte kráčam po asfaltke, kým sa dostanem k smerovníku Horné Zahorany - Škvára. Tu odbočím na lesnú cestu a po pár metroch stretnem ježka. Ochotne pózuje, kým si ho odfotím. Potom však nahnevane zafučí, a tak je čas ho nechať na pokoji.

Lesom sa dlho krútim po ceste, ktorá ani nestúpa a ani neklesá. Zmena prichádza až pri Pokoradzkých jazierkach, kde sa dostávam na lúky. Akurát škoda, že poriadne zanedbané. Značka sa mi tu stráca, a tak idem podľa mapy. Opäť vchádzam do lesa. Pôjdem ním však iba krátko, a potom ma čaká dlhý pochod cez Rimavskú Sobotu. Keďže je dnes horúco, tak sa budem opekať na slnku. Viem, že chládok dlhšie nebude, a tak si ešte sadnem na peň v lese. Užívam si chládok, keď vtom zo šuminy vyjde srna. Hneď za ňou ide aj srnec. Momentálne je obdobie srnčej ruje, ktorá je však dosť nenápadná. Srna sa pokojne pasie a srnec je stále po jej boku. Pozorujem ich, až kým sa nezačnem poberať preč. Vôbec si ma celý čas nevšímali, aj keď boli pár metrov odo mňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez polia klesám do mestskej časti Nižná Pokoradz. Nachádza sa tu zaujímavý modrý kostolík, ale inak nič podstatné. Znovu prechádzam cez polia k chatovej oblasti pri Rimavskej Sobote. Značka sa tu dosť stráca, a tak ju ani nesledujem. Postupne sa dostávam do centra mesta. Cez Rimavskú Sobotu som už išiel viackrát autom, ale nikdy som sa tu nezastavil. Centrum mesta ma celkom prekvapilo. Nachádza sa tu viacero pekných historických budov a aj samotné námestie je pekné. Veľmi mi to tu pripomína Levice, aj keď Rimavská Sobota je určite krajšia. Motám sa tu pomerne dlho a zabijem tým asi 2 hodiny. Je však čas pohnúť sa, ak chcem dnes ešte niečo prejsť.

Vymotám sa von z mesta a po cyklotrase smerujem k vodnej nádrži Kurinec. Keďže je tu najvyšší „strom“ kukurica, tak sa cestou opekám ako rezeň v strúhanke. Rád by som sa vo vodnej nádrži okúpal, ale pláž je tu oplotená. Pri priehradnom múre sa mi kúpať nechce, a tak si aspoň na chvíľku sadnem pod strom. Lúčim sa s červenou značkou Cesty Márie Széchy a pokračujem po modrej. Popri chatkách idem do lesa, kde sa na mňa hneď vrhnú stovky komárov. Odháňam ich ako sa dá, ale nedajú sa odradiť. Dokonca ani repelent nezabral. S rojom komárov okolo hlavy kráčam na vrch Ortváň, kde odbočím mimo značku a cez polia klesám do obce Hodejov.

Priamo v centre obce pália Rómovia káble. To tu musí byť radosť žiť. Podľa mapy by sa tu mal nachádzať prameň minerálnej vody. Jedného staršieho pána, ktorého stretnem na ulici, sa pýtam, kde sa prameň nachádza. Poradí mi, ale zároveň ma upozorní, že prameň je zrejme nefunkčný. Ako ujo povedal, tak aj bolo. Pumpa na studni s Hodejovskou šťavicou je rozbitá.

Sklamaný začínam stúpať na nízky bočný hrebeň Cerovej vrchoviny. Opäť sa na mňa vrhnú komáre. Chvíľu stúpam pomerne strmo, ale hore na hrebeni sa terén zmierni. Na ceste tu niekto nechal vykopať niekoľko zákopov alebo ako to nazvať. Zrejme tým chce zabrániť, aby sem ľudia chodili na autách. Akurát nechápem načo ich bolo potrebných toľko veľa za sebou. Pri smerovníku Dobogov sa hrebeň pohoria otvára do pomerne veľkej horskej lúky. Sú odtiaľto pekné výhľady hlavne smerom na západ.

Pod vrchom Guda sa lúky končia a znovu ma zhltne les. Pekným dubovým lesom pomerne strmo stúpam na vrch Črep. Z vrcholu sú obmedzené výhľady, ale najviac ma zaujala mohutná skala, ktorá je z južnej strany vrchu. Zaujímavé miesto. Oveľa väčšie prekvapenie ma však čaká na susednom vrchu Steblová skala. Poznám všetky pekné skaly v Cerovej vrchovine, a preto som si pohorie veľmi obľúbil. O Steblovej skale som však doteraz ani netušil. Výhľady sú odtiaľto naozaj parádne. Všetko ešte umocňuje začínajúca zlatá hodinka. V lepšom čase som tu ani nemohol byť. Pri pohľade na husto zalesnené kužeľovité vrchy Ragáč a Zaboda mám pocit, ako by som bol niekde v amazonskom pralese. Vrchol opúšťam s tým, že sa sem ešte určite niekedy vrátim.

Cestou dolu neviem trafiť správny smer značky. Aj sa vraciam späť, ale kam značka pokračuje, naozaj neviem. Idem teda voľne lesom a neskôr nájdem značku. Pri smerovníku Pod Zabodou sa rozhodnem, že je to dobré miesto na noc. Ostávam teda tu. Veľmi rýchlo natiahnem hamac a urobím všetky večerné úkony. Je tu strašne veľa komárov. Ešteže mám hamac so sieťkou, inak by som sa asi nedožil rána. Keď zaleziem dnu, tak len počujem zlovestný bzukot stoviek komárov, ktoré sa ku mne valia z lesa. Keď si posvietim na sieťku, tak vidím ako sa cez ňu dobýjajú dnu. Ešteže ju mám.

26. deň Pod Zabodou - Pod Zlatým vrchom

(38 km, prevýšenie 1857 m, spolu 971 km)

V noci ma okrem komárov prišli pozrieť aj diviaky. Narobili trochu hluku, ale inak dali pokoj. Zatiaľ čo som v prvé dni na tejto túre mrzol, teraz je tak teplo, že som v noci musel rozopnúť celý spacák. V Cerovej vrchovine je pomerne málo prameňov, čo je v teplom počasí dosť problém. Mám len trochu vody a najbližší zdroj bude až v Hajnáčke. Po zelenej značke klesám do doliny Dechtárskeho potoka. Pozerám do neho, ale takmer netečie. Veľmi ma však prekvapí studnička na jeho druhom brehu. Je plná vody a dá sa nabrať aj fľašou. Neďaleko studničky je poľovnícka chata. Vody mám teda dosť.

Po lesnej ceste zase stúpam k smerovníku Pod deravým cerom. Tu odbočím a po modrej značke prudko stúpam na vrch Ragáč. Stúpanie sa neskôr zmierni a po chvíľke som pri vrcholových skalách. Vybehnem na prvý výhľad a som trošku sklamaný. Je veľmi obmedzený porastom. Potom však zisťujem, že je tu ešte druhý výhľad a ten je parádny. Hlavne smerom na Hajnáčku a Steblovú skalu sú výhľady skutočne krásne. Krajina je v Cerovej vrchovine netypická pre Slovensko. Takéto výhľady sa dajú zažiť naozaj len tu. Okrem výhľadov ma na Ragáči zaujali aj dutiny po výfukoch sopečných pár. Mne to pripomína studňu. Takéto niečo som zatiaľ nikde inde na Slovensku nevidel.

Keď sa vrchu nabažím, tak začínam strmo klesať dole. Dostávam sa na lúky nad obcou Hajnáčka. Po ceste sa približujem k obci, a keď sa dostanem k cintorínu, tak idem pohľadať vodovodný kohútik. Je hneď pri bráničke. Naberám si z neho vodu a trochu sa ovlažujem. Celý čas čakám, či na mňa nevybehne nejaká babka s metlou v ruke. Nikto tu však nie je. Klesám do centra obce. Na Hajnáčsky hradný vrch dnes nejdem. Mám ho dobre preskúmaný počas iných túr a momentálne v teple sa mi nechce na slnku zotrvať ani o minútu dlhšie. V centre sa zastavím v obchode a potom pokračujem po zelenej značke smerom na Pohanský hrad.

Z lúk nad obcou sú pekné výhľady na netypické hradné bralo. Konečne sa dostávam do tône lesa. Síce na mňa už nepraží slnko, ale opäť sa na mňa vrhne celý roj komárov. Strmo stúpam lesom až k odbočke na Tilič. Je to síce malá zachádzka, ale pekný výhľad si nemôžem nechať ujsť. Vybehnem teda hore na skalu a užívam si parádne výhľady na okolie Hajnáčky. Keď sa ho dosť nabažím, tak sa vraciam späť na značku. Miernym stúpaním sa dostávam na vrch Pohanský hrad. Vrchol je pomerne nevýrazný, ale vždy ma tu zaujmú bralá, ktoré sú pod vrcholom.

Pomerne rovinatým úsekom prechádzam až do sedla pod Monicou. Cestou sa otvára pár pekných výhľadov smerom na juh. Zo sedla klesám na samotu Obručná. Je tu naozaj len pár domov a v podstate nič zaujímavé. Nad osadou ma prekvapí výdatný prameň vody. Asi najvýdatnejší aký som v pohorí videl. Je priamo na značke, a tak sa nedá minúť. K rozhľadni na Mačacej to mám iba kúsok. Na zarastenej lúke však stratím značku. V diaľke vidím rozhľadňu, a tak idem k nej. Keď sa cez porast prepletiem k rozhľadni zisťujem, že je akási iná ako tá, čo som videl. Hovorím si, že to sa mi asi iba zdá. Neskôr však zisťujem, že rozhľadne sú tu dve a jednu som nechtiac minul. Podstatné však je, že aj z tejto sa otvára neopakovateľný pohľad na hrad Šomoška a Salgó. Škoda, že nie je trochu lepšia viditeľnosť, ale neprekáža. Celej lokalite dal názov bývalý kameňolom Mačacia. Svojho času bol vraj najväčším lomom na území Slovenska. Vyrábali sa tu dlažobné kocky (mačacie hlavy).

Od rozhľadne klesám do obce Šiatorská Bukovinka. Je naozaj horúco, a tak mám plán ovlažiť sa v miestnej vodnej nádrži. Je pri nej však veľa rybárov. Nechcem im plašiť ryby, tak od plánu upúšťam. Cez obec prejdem k železničnej stanici a odtiaľ začínam stúpať na najvyšší bod celej Cerovej vrchoviny - Karanč. Stúpanie je takmer celý čas len veľmi mierne. Až kúsok za smerovníkom Mižera začne značka strmo stúpať na hrebeň. Ešte predtým ako sa dostanem na štátnu hranicu, zastavím sa pri prameni sv. Margity. Veľmi pekné miesto na oddych a doplnenie vody, kúsok pod vrcholom Karaču. Od prameňa je to len kúsok k štátnej hranici s Maďarskom. Značka odtiaľto nekompromisne strmo stúpa po hraničnej čiare až na samotný vrchol. Hore je na maďarskej strane postavená kovová rozhľadňa. Je z nej parádny kruhový výhľad. Najviac zaujme pohľad na hrady Šomoška a Salgó. Taktiež odtiaľto vidieť blízke maďarské mesto Salgótarján (slov. Šalgov-Tarjany), ktorého komunistická architektúra bije do očí aj takto na diaľku.

Na vrchole pobudnem hodnú chvíľku, ale už je čas pokračovať. Po zelenej značke prechádzam striedavým stúpaním a klesaním pod Zlatý vrch. Cestou ma zaujme netradičný hraničný kameň. Využili naň prírodný kameň, ktorý sa tu už nachádzal. Namaľovali naň iba značku a urobili bod. Zaujímavé. Po hranici som sa toho už nachodil relatívne dosť, ale takýto netradičný hraničný kameň som ešte nevidel. Zas a znova ma dobehol večer, a tak si pripravujem miesto na spanie. Zo šera lesa sa ozýva zlovestný bzukot stoviek komárov. Mám pocit, že je ich ešte viac ako včera večer. Rýchlo teda zaliezam do hamacu a večeriam radšej pod sieťkou. Neviem ako by som tu trávil noc bez nej.

27. deň Pod Zlatým vrchom - Veľké Straciny

(42 km, prevýšenie 916 m, spolu 1013 km)

Dnes ma čaká prevažne prechádzka po rovine. Sám však ešte neviem, kadiaľ pôjdem. Prirodzenú prekážku v postupe mi vytvára rieka Ipeľ. Neviem aká je na tomto úseku veľká, či je to stále len potok alebo naozaj rieka. Netuším, či sa rieka dá prebrodiť, a tak sa obmedzujem iba na mosty, ktorých tu nie je veľa. Nechávam to však na voľný priebeh a uvidím kadiaľ sa rozhodnem ísť. Po štátnej hranici, ktorá sa vlní po nízkom hrebeni Cerovej vrchoviny sa vydávam v ústrety ďalšiemu dňu. Už od rána je naozaj teplo a otravné komáre nedajú pokoja. Asi som prišiel na to, prečo na juhu na nich neúčinkuje ani repelent. Maďarské komáre si nevedia prečítať slovenskú etiketu, že sprej je aj proti nim. To bude určite tým.

Najskôr dlho kráčam dubovými lesmi, v ktorých je ohromne veľa černíc. Na dnešnej trase nie je ani jeden prameň, a tak zatiaľ zaháňam smäd aspoň nimi. Nad obcou Lipovany sa hrebeň otvára do rozsiahlych horských lúk. Sú z nich pekné výhľady hlavne smerom na Slovensko. Ako si tak vykračujem po lúke, tak ma predbehne nejaký bežec. Po chvíľke stretávam ďalších. Žeby nejaké preteky? Keď zájdem do lesa, uvidím fáborky a je mi to jasné. Dnes sú tu preteky. Aké však neviem. Pri Lipovianskej rozhľadni zisťujem, že je tu občerstvovačka pre pretekárov. Vybehnem hore na vežu, z ktorej sú pekné výhľady smerom na Slovensko. V diaľke vidieť Lučenec, vzdialené hrebene pohorí Slovenského rudohoria a na západe nenápadne sa črtajúce Štiavnické vrchy. Na to, aký je vrch pomerne nízky, je odtiaľto parádny výhľad.

Keď zídem z rozhľadne dole, tak mi pri občestvovačke ponúknu vodu. Neodmietnem a jednu fľašu hneď vypijem. Zišla by sa aj druhá na cestu, no nechcem byť nenažranec. Vodu snáď ešte niekde zoženiem. Mierne zvlneným hrebeňom pokračujem až nad obec Ipolytarnóc (Ipeľský Trnovec). Z hrebeňa vedie do obce lesná cesta, a tak idem po nej. Keďže chcem rieku Ipeľ prekročiť po moste, musím na chvíľu navštíviť našich južných susedov.

Ani netuším, do akej svetoznámej dedinky klesám. Zistím to až keď prídem k vstupnej bráne do geologického parku. Hneď mi to docvakne. Veď o lokalite som čítal v jednej knihe. Nachádza sa tu najbohatšie nálezisko treťohorných skamenelín na svete. Prekvapilo ma, že informačné tabule sú okrem maďarského a anglického jazyka aj v slovenskom. To by som teda nečakal. Cez pekne upravený park kráčam až na okraj obce, kde odbočím na zelenú značku. Objavil som ju na českých turistických mapách. Je však naozaj zle označená.

Podľa mapy však viem kadiaľ ísť, a tak sa cez lúky dostávam do obce Litke (Litkovce). Obcou iba prebehnem a cez les mierim do susednej obce Nógrádszakál (Sokolovce). Na jej okraji ma zaujme miestny cintorín. Niežeby bol niečím zvláštny, ale na cintorínoch zvykne byť vodovodný kohútik. Naozaj ho tu nájdem a konečne dopĺňam vodu. Už som myslel, že sa tu dnes uškvarím. Rozmýšľal som, kadiaľ pôjdem smerom na Veľký Krtíš. Nájsť nejakú logickú líniu postupu je v miestnej krajine ťažké. Nechcelo sa mi šliapať po asfalte, a tak som sa rozhodol ísť po železničnej trati. Vedie práve zo Sokoloviec do mesta Veľký Krtíš. Na začiatku zisťujem, že trať je v katastrofálnom stave. Tadiaľto teda už pekne dávno žiadny vlak nešiel a ktovie či vôbec ešte nejaký niekedy pôjde.

Keď však prejdem cez hranicu na Slovensko, všetko sa mení. Trať je na pomerne dobrej úrovni. Rieka Ipeľ je v tejto časti stále iba väčší potok, takže by sa dala aj prebrodiť. No neprekáža, už je, ako je. Hneď pri prvej slovenskej obci Bušince ma prekvapuje upravený prameň minerálnej vody. Je hneď vedľa trate. Automaticky si z nej idem nabrať. Stretávam tu aj miestnych. Pýtajú sa ma odkiaľ idem, keď poviem odkiaľ, tak hneď dostanem otázku: „A to je načo dobré?“ No túto vetu si kladiem tiež, keď vidím ľudí spitých pod obraz boží. Ale nikomu to nezazlievam, každý si ideme podľa gusta. Minerálka je fakt dobrá, a tak nadšený pokračujem po trati až nad obec Malé Zlievce. Tu odbočím na asfaltovú cestu a pokračujem k obci Veľké Straciny. Opäť je večer, a tak si pripravím miesto na spanie v lese na okraji obce.

28. deň Veľké Straciny - Opava

(39 km, prevýšenie 1363 m, spolu 1052 km)

Noc bola pokojná, akurát ma prekvapil čulý ruch v areáli bane Dolina. Mala by byť už uzavretá, ale vyzeralo to tam, ako keby bola v plnej prevádzke. Na začiatok ma dnes čaká dosť asfaltu. Po ceste prebehnem do susednej obce Malý Krtíš a odtiaľ do mesta Veľký Krtíš. Je to posledné reálne mesto na mojej trase. Modrý Kameň nepočítam, keďže je to už skôr dedina. Cez Veľký Krtíš som už išiel autom, ale nikdy som sa tu nezastavil. Preto som na mesto celkom zvedavý. Banícky odkaz je v meste stále živý, ale chýba mi tu nejaké historické centrum. Využijem poslednú možnosť zastaviť sa v supermarkete na doplnenie zásob. Je naozaj horúco, a tak sa v meste nezdržujem dlhšie ako je nutné.

Popri viniciach nad mestom stúpam k lesu. Traverzujem vrch Babka a dostávam sa k ceste, ktorá vedie do mesta Modrý Kameň. Po modrej značke klesám do mestečka. Značka vedie popri peknom kostole sv. Antona Paduánskeho a taktiež popri hrade. Interiér hradu a expozície sú naozaj pekné. Hrad som navštívil minulý rok, a tak si ho dnes obzriem iba z vonkajšej strany. Určite sa tu však oplatí zastaviť. V parku pri hrade sa snažím trochu ochladiť, keďže som išiel dlho po slnku. Veľmi sa mi nechce opäť smažiť na slnku, ale musím pokračovať. Klesám do centra a odtiaľ stúpam dolinou potoka Krtíš.

Pomerne dlho idem lesom, kým sa dostanem na Prostredničianske lazy. Krajina sa razom otvára do peknej mozaiky lesov, lúk a kde-tu roztrúsených domčekov po krajine. Popri potoku Drieňov klesám do obce Horné Plachtince. Priamo na ulici sa tu nachádza vodovodný kohútik. Dopĺňam teda vodu a začínam stúpať na vrch Španí laz. Z lúk nad obcou sú krásne výhľady na celú dolinu, kde sa nachádzajú Horné, Stredné a Dolné Plachtince. Striedavo lúkami a lesmi stúpam k smerovníku Čerťáz, kde sa otvára parádny výhľad na sever. Rozľahlý laznícky kraj, ktorý sa tiahne odtiaľto až niekam po Zvolen, vidieť ako na dlani.

Na Španí laz je to už iba kúsok. Niečím mi je tento vrch známy, ale neviem čím. Zistím to až pod vrcholom. Okrem vysielača sa tu nachádza meteorologický radar SHMÚ. Tak preto mi bol vrch známy. Zaujme ma tabuľka s nápisom "súkromný pozemok". Okrem bežných zákazov je na nej napísané aj toto: „Zákaz pohybu mimo vyznačenej trasy.“ Mám pocit ako v národnom parku. Dúfam, že sa raz nedožijem toho, aby nám papaláši zakazovali vstup ešte aj do lesa. V našej banánovej republike sa však môže stať čokoľvek.

Zo Španieho lazu je síce obmedzený, ale celkom pekný výhľad smerom na juh. Vidieť odtiaľto aj časť mesta Veľký Krtíš. Lesnou cestou klesám k smerovníku Nad vinicami. Cestou ma prekvapí pekná chatka s veľkým prístreškom. Dalo by sa tu pokojne aj prenocovať. Pri smerovníku Nad vinicami značka prechádza cez peknú veľkú lúku. Je to však iba krátke spestrenie trasy. Lesom potom klesám až do obce Čebovce. Od severu sa obloha zaťahuje mračnami. Pozerám radar a od Poľany sa sem pomaly blíži búrka. Kým sem však prišla, tak sa stihla rozpadnúť. Po ceste prechádzam do susednej obce Kosihovce. Je tu vysadených niekoľko stromov moruše čiernej. Mám rád jej plody, a tak neodolám. Sladké spestrenie cesty padlo vhod. Teraz len zohnať vodu a zistiť, kde budem dnes končiť. Vodu som si vypýtal od prvých miestnych, čo som videl vonku. Ochotne mi ju nabrali.

Pozerám do mapy a hľadám vhodné miesto na noc. Zrak sa mi zastaví na Opavskej hore. Je tam rozhľadňa a ráno by odtiaľ mohol byť pekný výhľad. Po ceste tak prejdem do malej obce Opava. Na oblohe sa však opäť niečo chystá. Kúsok odo mňa sa formuje búrka. Asi nebude najmúdrejšie ísť hore na rozhľadňu, ak to sem príde. Na okraji obce som našiel opustenú budovu, a tak ma snáď ochráni pred prípadným dažďom. Búrka neskôr naozaj prišla a ešte k tomu aká. Takú nevídanú bleskovú aktivitu som už dávno nezažil. Písal mi ešte dokonca aj kamarát, ktorý akurát išiel Cestu hrdinov SNP, že vidí „moju“ búrku až z Kremnických Baní.

29. deň Opava - Beluj

(47 km, prevýšenie 1117 m, spolu 1099 km)

Ráno po búrke nie je ani stopy. Akosi ma opustila chuť ísť hore na rozhľadňu, a tak ju oželiem. Rozmýšľam, kadiaľ ísť ďalej. Značka odtiaľto nevedie a okrem cesty tu nie je žiadna logická línia, po ktorej by som mohol ísť k hradu Čabraď. Idem teda po spomínanej ceste. Nakoniec to nie je až také hrozné. Pochod cez laznícky kraj s mozaikou lúk, lesov a malých sídiel je na nezaplatenie. Z viacerých miest sa mi otvárajú pekné výhľady smerom na sever a západ. Na obzore vidím Sitno a Štiavnické vrchy. Mnohokrát prechodené kopčeky, za ktorými je už domov.

Pri samote Hliník odbočím na cestu, ktorá klesá do údolia riečky Litava. Kaňon riečky si pamätám z návštevy hradu Čabraď. Veľmi sa mi páčil prirodzený charakter údolia, a tak som si povedal, že ho raz musím prejsť. Dnes prišiel ten deň. Lužný les sa tu strieda s malými lúkami. Litava prirodzene meandruje údolím, a tak sa kľukatí z jednej strany údolia na druhú. Musím ju preto prebrodiť aspoň pätnásťkrát. Kúsok pred odbočkou k hradu je niekoľko navŕtaných prameňov. Mám pocit, že sú aj mierne mineralizované.

Malú zachádzku na hrad Čabraď si neodpustím. Má naozaj nezvyčajnú polohu uprostred lesov. Nie je z neho vidieť žiadna okolitá dedina a je tu prakticky tak trochu odrezaný od sveta. Až mi uniká jeho strategický význam. V minulosti však zrejme viedla cesta práve údolím riečky Litava. Keď sa hradu dosť nabažím, vraciam sa späť na značku a popri Konštianskom potoku stúpam nad obec Čabradský Vrbovok.

Najskôr musím prejsť popri niekoľkých lazoch, kým sa dostanem do samotnej obce. Keďže prechádzam cez lúčnatú krajinu, tak mám neustále pekné výhľady na blízke Štiavnické vrchy. V obci sa ani nezastavujem a idem hneď do susedného Dolného Badína. Do centra nejdem a prejdem iba okrajom do samoty Na viniciach. Odtiaľ strmo klesám k rieke Krupinica. Na mape vidím naznačený most, a tak by som rád prešiel po ňom. Keď však dorazím na miesto, tak zisťujem, že je tu iba brod. To ma teda veľmi nepotešilo. Rieka síce nie je veľká, ale suchou nohou ju prejdem iba ťažko. Dlho idem po brehu, kým nájdem miesto, kde sa dá riečka prejsť bez brodenia. Som na druhom brehu a teraz ma čaká krátky, ale strmý výstup k modrej značke.

Ako tak stúpam, začne mi nad hlavou hrmieť. Nad Štiavnickými vrchmi sa sformovala slušná búrka. Cez polia sa rýchlo ponáhľam do obce Hontianske Nemce. Vidím ako do vzdialeného Sitna udierajú blesky. Keď som v obci, začne pršať. Skryjem sa v miestnych potravinách, ale dážď trvá iba chvíľu. Keď sa to trochu upokojí, tak pokračujem po modrej značke do samoty Pod Vŕškom. Je to vinárska osada s peknými domčekmi. Chvíľu opäť prší, a tak to prečkám v prístrešku. Stretávam tu miestnych. Pýtajú sa ma odkiaľ idem. Keď poviem odkiaľ, tak mi hneď ponúkajú víno. Pekne poďakujem a odmietnem. Chvíľu sa len tak rozprávame a upozorňujú ma na medveďov. Ja sa nad tým iba zasmejem. Hore na severe Slovenska, kde je medveďov fakt ako maku, ich nikto nespomína. Tu dole, kde sa medveď objaví sporadicky, vidia všetci všade medveďov. Už sa nad tým začínam smiať.

Cez polia idem do susednej vinárskej osady Mladá Hora. Táto je ešte krajšia ako predošlá. Pekné vinárske domčeky sú ako maľované. Rozmýšľam, kde dnes ostanem na noc. Do obce Beluj to už asi nestíham. Pôjdem teda po značke, a keď nájdem niečo vhodné na noc, ostanem tam. Stúpam teda hore dolinou Belujského potoka. Hneď na začiatku doliny je poľovnícka chata s prístreškom. Keby tu akurát neboli poľovníci, tak ostávam tu. Majú tu však nejakú akciu, a tak stúpam ďalej dolinou. V doline nič vhodné na prespanie nenachádzam. V jej hornej časti je pár posedov, ale sú samozrejme zamknuté. Pod celtou sa mi veľmi spať nechce. Ak by prišla búrka ako minulú noc, tak by to nebolo bohviečo.

Pred obcou Beluj sa krajina otvára do pekných lúk. Sú odtiaľto výhľady na neďaleké Sitno. Odtiaľto je to naozaj majestátny vrch. Za svetla to nakoniec stíham do obce Beluj. V centre je pekný prístrešok s posedením. Uprostred obce sa mi však spať nechce. Idem teda na okraj obce a dúfam, že ešte niečo nájdem. V tme som sa dostal zrejme ku kaplnke. Má pred sebou striešku, tak tu teda ostávam na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek