30. deň Beluj - Rudno nad Hronom

(33 km, prevýšenie 1144 m, spolu 1132 km)

Mali ste už niekedy deň blbec? Ja teda ešte nie, ale myslím, že ten dnešný ním určite bol. Ráno som chcel vyraziť skoro, keďže na poobedie hlásili búrky. Keď mi ráno zazvonil budík, zistil som, že mi na mobile odišiel dotyk. Nedalo sa s ním nič robiť, ani vypnúť zvonenie budíka. Vedel som ho iba tlačítkom na boku posunúť o 15 minút.

Reštart taktiež nereagoval a skvelý inžinieri robia nové mobily samozrejme tak, aby sa baterka nedala vybrať. A to všetko dnes, keď ho budem potrebovať. Dohodol som sa totiž so sestrou, že mi do sedla Krížny buk príde zobrať ruksak, a odtiaľ prebehnem len naľahko domov. Mám našťastie aj záložný klasický telefón, akurát je úplne vybitý. Nevadí, zapojím ho do powerbanky, na ktorej bola včera ešte jedna palička. Samozrejme LED-ka na powerbanke blikla a nič. To sa dnes proti mne všetko obrátilo?

Vraciam sa teda do centra obce Beluj a hľadám niečo, kde by sa dal dobiť mobil. Krčma tu nie je a dedina je ako po vymretí. Iba na zastávke stretnem jednu tetu a pýtam sa jej, či tu je niečo, kde by som si mohol dobiť mobil. Akurát išla okolo predavačka z miestnych potravín, a tak mi teta u nej vybavila, aby som si v predajni mohol trochu dobiť mobil. Zabíjam teda dnes tak drahocenný čas. V obchode urobím aspoň malú tržbu a prehodím pár slov s miestnymi štamgastmi, ktorí si dávajú ranné poldecko na lačný žalúdok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Všimol som si, že po obci sú rozmiestnené bicykle a na nich pozavesované kvetináče. Pýtal som sa, čo je to zač. Vraj to vymyslela starostka na skrášlenie obce. Keď si dostatočne dobijem baterku, tak sa poďakujem ochotnej predavačke a s oneskorením vyrážam na cestu.

Mám pred sebou vrch Sitno, na ktorom som bol mnohokrát, ale nikdy by som si nepomyslel, že naň niekedy pôjdem z južnej strany. Najskôr kráčam hodný kus po asfaltke, ale neskôr modrá značka odbočí do poľa. Jeho okrajom stúpam až k samote Pod Šmingom. Je odtiaľto naozaj pekný výhľad na krajinu polí a lúk v okolí obce Beluj. S foťákom som teda urobil fotku, o ktorej som vtedy ešte nevedel, že bude posledná. Lesom pokračujem v miernom stúpaní k ďalšiemu smerovníku Tatársky jarok. Cestou sa neobjavilo nič zaujímavé, ale aspoň dokumentačne som si chcel vyfotiť smerovník. Zapnem foťák a nič. Asi sa vybila baterka, hovorím si. Vymením ju teda za druhú, za tretiu a nič. No toto snáď nie je ani možné. To čo sa dnes na mňa zosypala všetka smola? Od tohto momentu nemám čím dokumentovať cestu. Foťák skapal (ako som neskôr zistil, navždy) a mobil si tak akurát každých 15 minút vyhráva svoju budíkovú pesničku, ktorá mi pekne lezie na nervy. Keby som zaň nedal peniaze, tak ho asi hodím o najbližší strom.

Vždy používam v článku autentické fotky z danej túry, nech už sú akékoľvek. Teraz však budem nútený použiť niečo z archívu. Ešte, že ho mám zo Štiavnicka, tak rozsiahly. Po žltej značke traverzujem Sitno až k Vlčej jame, kde sa napojím na cestu, ktorá vedie k vysielaču na vrchole. Pôjdem po nej až hore. Cestou sa ešte zastavím na Sitnianskom hrade, ktorý je asi kilometer pod vrcholom. Nikdy som ho neobišiel, keď som bol na Sitne, a tak ho nevynechám ani teraz. Po krátkej zachádzke sa vraciam späť na značku a stúpam na samotný vrchol. Je to posledný vrch na mojej trase, ktorý prekonáva hranicu 1000 m. Obloha sa už zatiahla a vyzerá to tak, že predpoveď búrok na poobedie sa vyplní. Obzriem si teda ešte výhľad zo skál, odkiaľ vidím celú svoju trasu až domov.

Po schodoch potom klesám na Tatársku lúku a modrou značkou do sedla Krížna. Mám pred sebou posledný dlhý asfaltový úsek. Môžem ísť síce aj po červenej značke, ktorá ide spočiatku cez lúky, ale viem ako je zle označená, a tak radšej zvolím cestu. Pri Richnavskom jazere si dám obednú prestávku. Pod zamračenou oblohou je celkom príjemne, no jej čím ďalej černejšia farba neveští nič dobré. Po ceste sa teda ponáhľam do obce Vysoká, kde sa konečne dostanem do lesa. Začína hrmieť. Bez radaru som trochu slepý a neviem, kam sa búrka vyberie. Na polceste do obce Uhliská je v lese pútnické miesto s veľkým prístreškom. Dúfam teda, že stihnem dobehnúť aspoň tam, ak ma teda búrka neobíde.

Hromy počuť čoraz bližšie, ale po daždi nie je ani stopy. Po chvíli však počujem šuchot, ktorý sa pomaly blíži lesom. Docvakne mi, že je to lejak. Rýchlo teda zhodím ruksak a chcem vytiahnuť nepremokavú bundu, no už to nestíham. Rýchlo zabalím aspoň ruksak do pláštenky, kým nepríde dážď. Ono to ani nebol dážď, ale skôr lejak. A ešte k tomu aký. Za dve sekundy som bol premoknutý všade. Zašiel som trochu aspoň do hustejšieho porastu a tam čakal asi pol hodinu, kým sa trochu upokojil lejak a hlavne blesky. Potom som prešiel k spomínanému prístrešku, kde som sa rýchlo prezliekol a zabalil do spacáka.

Z domu dostávam správu, že komplet celé Slovensko je pod búrkami a výstraha je až do večera. Pár hodín tu teda len tak sedím v spacáku a zohrievam sa ako kuriatko pod krídlom sliepky. Pred večerom sa však búrky rozpadnú. Rýchlo sa pobalím a po značke pokračujem do neďalekej obce Uhliská. Volám domov, že dnes to do sedla Krížny buk nestíham. Dostávam odpoveď, že ma teda príde sestra zobrať na Uhliská a zajtra ma tam zase zavezie, aby som mohol dokončiť okruh. Plán bol iný, ale čo už. Človek si nenavyberá.

V obci pred krčmou stretávam miestnych, ktorí si akurát dávajú pivo. Hneď sa ma pýtajú odkiaľ idem. Keď zo mňa vypadne odkiaľ, tak mi ponúkajú pivo. Odvetím, že pivo nepijem, ale ďakujem. Medzičasom dostávam správu, že odvoz z Uhlísk nebude. Cesta z Rudna nad Hronom sem hore, je vraj rozbitá, a tak mám zbehnúť dole ja. No super. Svetlo dlho mať nebudem a baterka je vybitá už dávno. Trielim teda dolinou, čo to dá. Nakoniec to stihnem ešte za vidna, ale pravému členku rýchly zbeh akosi neprospel. Dačo som si v ňom zrejme natiahol a začal vcelku pekne bolieť. No čo už, to je asi zlatý klinec dnešného „vydareného“ dňa. Spím už v pohodlí domova a zajtra ma čaká naozaj posledný deň.

31. deň Uhliská - Orovnica

(21 km, prevýšenie 880 m, spolu 1153 km)

Nočný oddych viac neprospel ako prospel. Členok mi dáva stále najavo včerajší rýchly zostup z Uhlísk. Nohy sa tiež nastavili na oddychový režim, ale posledný kúsok okruhu nemôžem vynechať. Doma sa mi nakoniec podarilo sprevádzkovať mobil, a tak budú z dnešného dňa aspoň nejaké fotky. Kvalita bude síce nižšia, ale lepšie ako nič. Sestra ma cestou do Banskej Štiavnice vyhodí na Uhliskách, kde som včera skončil. Dnes je naozaj pekný deň a už ma nerozhádže ani žiadna búrka.

Z obce klesám ku chate Zlatý jeleň a odtiaľ zase stúpam do sedla Súdenica. Z lúk v okolí sa otvárajú pekné výhľady hlavne smerom na juh a severozápad. Zo sedla pokračujem po lesnej ceste, ktorá postupne mierne stúpa. Už tradične tu stretávam muflóny. Dostávam sa do ďalšieho sedla pod Veľkým Veterníkom. Nie je tu nič, čo by stálo za zmienku. Kúsok od sedla, keď prejde značka na druhú stranu hrebeňa, je však miesto, z ktorého sú pekné výhľady smerom na Novú Baňu. Zastavím sa tu, sadnem si na peň a len tak si vychutnávam mnohokrát videný výhľad. Hovorím si, že dnes to bude čistá vychutnávačka, a tak sa nemám kde ponáhľať.

Odtiaľto potom len klesám až do sedla Krížny buk. Zo sedla začínam stúpať pod vrch Ťatiar. Z niekoľkých miest sú pekné výhľady na Sitno a okolie. Značka neprechádza priamo cez vrchol, ale traverzuje ho južným úbočím. Lesom potom pokračujem až k Bielej bani. Celé okolie je poznačené dávnou povrchovou baníckou činnosťou. Je tu množstvo malých jám, ktoré sa nazývajú pingy. Pomedzi krátery prekľučkujem až na vrch Agraš. Vrchol je zalesnený, ale aspoň je tu pekná vrcholová tabuľka. Chvíľu si tu posedím a potom klesám na Chotársku lúku. Som rozhodnutý, že pôjdem cez Chválenskú dolinu. Keď mi v tom píše kamarát z Tekovskej Breznice: „To snáď nechceš obísť Mount Priesil.“ Správa ma nakoniec povzbudila a predsa len pôjdem cez Priesil.

Po lesnej ceste sa presúvam do sedla pod Rakovcom. Tu značka zabočí doprava a začína stúpať na Priesil. Najskôr idem lesom, ale vyššie vyjdem do rúbane, z ktorej sú pekné výhľad či už späť na Agraš, alebo aj na okolie Devičian. Na vrchol je to odtiaľ len kúsok. Je síce zalesnený, ale strávim tu hodnú chvíľu. Užívam si, že som už tu. Po zelenej značke potom klesám lesom až na Breznický hrad. Neodpustím si tu ďalšiu zastávku pri výhľade smerom na Novú Baňu. Oddychujem na lavičke, keď v tom začne pršať. Všade okolo svieti slnko, iba tu sa sformoval malý oblak, z ktorého prší. Už sa nad tým iba smejem.

Po netradičnom miestnom náučnom chodníku klesám dole. Cestu mi ozvláštňujú tabuľky s ľudovými múdrosťami. Na okraji lesa pod hradom je postavený malý prístrešok s posedením. Ešte stále prší, a tak si tu na chvíľu sadnem. Keď prestane pršať pokračujem v klesaní do centra Tekovskej Breznice. Idem bočnou ulicou popri škole, do ktorej som chodil tiež. Odtiaľto som išiel veľakrát domov pešo, keď sa mi nechcelo čakať na autobus. Nikdy by som si však nepomyslel, že raz tadiaľto pôjdem kvôli túre.

Po moste prekračujem rieku Hron a na jednej dopravnej značke si všímam malú nálepku. Dnes som ju videl na viacerých smerovníkoch, ale zaujala ma až teraz. Je na nej holubica a nápis Jerusalem way. Neskôr doma som zistil, že je to cesta, ktorá vedie zo Santiago de Compostela do Jeruzalema. Teda netušil som, že niečo takéto ide aj tadiaľto. Žeby život ponúkal ďalšiu výzvu? No uvidíme.

Konečne som v Orovnici. Sme však dosť rozťahaná obec, a tak si to domov musím ešte pekný kus odšliapať. Idem miestnym chodníkom, ktorí všetci voláme Karankový jarok. Po chodníku som už išiel mnohokrát, ale teraz je to zvláštne. Nejdem domov z autobusu, ale z mesačnej túry. Cez dedinu sa prejdem celkom rád a o chvíľu som doma. Začínam trpieť zvláštnym pocitom diaľkového turistu. Na jednej strane som rád, že som doma, ale na druhej mi bude život na trase chýbať.

Záver

Ani v rámci viacerých článkov sa nedajú opísať všetky zážitky a pocity na túre. To sa dá asi len prežiť a uchovať v pamäti. Túra vznikla úplne spontánne pár týždňov pred tým, ako som sa na ňu vydal. Podstatnou časťou k jej uskutočneniu prispela aj pandémia. Slovensko bolo v lete ešte bezpečnou krajinou, a tak bolo rozumnejšie ostať doma. Priniesť niekomu neželaný darček som nechcel. Myslím, že okruh bol celom dobrý nápad a podarilo sa mi spoznať ďalšie neznáme miesta v rámci Slovenska. Čím viac sa po našej republike pancem, tým viac mám pocit, že to tu stále ešte dobre nepoznám. Neustále je čo objavovať aj na malom území. Do mapy poslednej časti púte som nahral celý okruh. Koho to teda zaujíma, môže si pozrieť celkové parametre a priebeh trasy.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek