Je zima, ale snehu je zatiaľ pramálo, bežkovanie zatiaľ v nedohľadne. Za hranicu okresu do Makova či na Kasárne sa ísť nedá, ani do terchovskej Vrátnej. Tak nám zostáva pešia turistika. Ako výborný tip na prechádzku, ktorý sme objavili, je Belanovský vrch. Nachádza sa v chotári obce Povina a čiastočne ho spomínal Dušan Šrenkel v článku Okolo chotára Poviny. Aby som pravdu napísala, tak aj Dušanove krásne fotky nás inšpirovali k tomu, aby sme sa sem išli pozrieť. Napokon sa nám tu tak zapáčilo, že nezostalo iba pri jednej návšteve miesta. Zakaždým bolo iné počasie, a o to viac to bolo zaujímavejšie.

Tip na výlet v okrese Kysucké Nové Mesto.

Trasa 1

Autom: Povina, centrum - osada Tatárovci – zastávka autobusu
Pešo: zastávka autobusu – osada Tatárovci – vyššie položené chalúpky osady – Belanovský vrch – naspäť po nižšej lesnej ceste (trasa)

Belanovský vrch sa týči nad časťou Belanovci, ktorá patrí k Povine. Prvýkrát sa sem vydávame koncom roku 2020 z osady Tatárovci, ktorá je na konci údolia Povinského potoka. Za ňou je iba horáreň. Popod osadu chodíme na bicykloch, keďže tu vedie najprv asfaltová, potom spevnená cesta, ktorá sa používa pri ťažbe dreva a je vhodná aj na bicykel. Okruh mimo turistických trás sa dá urobiť tak, že po vystúpaní do bezmenného sedielka sa na hlavnú cestu pre autá cez Povinu napojíte pri chate Jedľovina (už neslúži svojmu pôvodnému účelu). Na cyklotrase veľa výhľadov nie je, a tak sme boli zvedaví, aké výhľady poskytne Belanovský vrch, ktorý má výšku asi 650 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autom prichádzame pod osadu Tatárovci. Parkujeme pri poslednej zastávke autobusu, ktorý sa tu otáča. Prvé domčeky sú pri potoku v údolí, ale tie najkrajšie zachované sú položené vyššie. Prechádzame ponad potok a vychádzame doprava po cestičke. Neskôr doma trochu pátram o histórii osady. Od Dušana mám informáciu, že sa tu kedysi uvažovalo s vybudovaním skanzenu a že osade sa aj preto hovorí dolnokysucký Vlkolínec. Ale napokon sa myšlienka skanzenu neuskutočnila.

Prichádzame na križovatku, kde nás okrem peknej dreveničky upúta aj kríž a pri ňom stojaca zvonička prikrytá zhora strieškou. Vidieť, že kríž je zrekonštruovaný. Je tu tabuľka s textom. Zisťujeme, že rekonštrukcia prebehla iba nedávno, v roku 2017 a bola financovaná rodinou, ktorá našla svoj nový domov v Amerike. Na mieste svojho rodiska z vďaky sa zaslúžila o to, aby kríž, ktorý tu stojí od začiatku minulého storočia, dostal svoj nový šat. Nechýba ani mohutná lipa, ktorá stojí na druhej strane chodníka opodiaľ.

Stretávame miestnych – tí sa už z prechádzky vracajú. Od kríža sa vydávame po lesnej cestičke rovno hore po lúkach. Tie nás vyvedú na Belanovský vrch pomerne rýchlo. Stúpanie je strmé, čoskoro vidíme zhora pri sebe učupené chalúpky, kde sme len pred chvíľkou boli. Sú tu brezy – na jeseň tu musí byť pekne a na hrebienku hore nachádzame aj borovice, čo ma dosť prekvapuje. Sme na najvyššom bode našej trasy vo výške asi 650 metrov. Je krásne slnečné počasie a modrá obloha. Škoda sedieť doma na zadku. A sme dosť vysoko na to, aby sa nám ukázali aj vrcholky malofatranského Veľkého Rozsutca. Trčia spoza vrcholkov Kysuckej vrchoviny. Napravo od Rozsutca by mal byť Stoh, ale tu je nasunutá oblačnosť, ktorá ho úplne zakrýva. Za mojim chrbtom sú z vrchoviny vidieť aj Steny, vyzerajú majestátne.

Listy sú zo stromov dolu, a tak sa dá pekne vidieť línia hrebeňa, ktorá nad Kysuckým Novým mestom končí Poľanou. Vidieť aj bočný hrebeň Ľadonhory. Nad Povinskou dolinou sa ukazuje Skáčkova hora a Žihľavný grúň. Spomínam si, že keď sme sem chodievali vďaka dobrej ceste kočíkovať, tak sme raz nechtiac nad chatou Jedľovina zle zabočili a až keď chodník začal akosi viac stúpať dohora, zistili sme, že sme inde, ako sme chceli byť. Horár, ktorý nás pri návrate stretol, nám nezabudol povedať, že sme v revíri medveďov, aby sme boli opatrní. Lepšie je niekedy nevedieť. Nuž, sú to úsmevné spomienky.

Ale naspäť k Belanovskému vrchu. Lúčky sa nám páčia, ešte si ideme obzrieť pohľady od roztrúsených ihličnanov, ktoré sú o trochu poniže na kraji lúky. Tu sa pohľady otvárajú trochu viac aj smerom na Javorníky. Len keby neboli tak postihnuté ťažbou. Ukazuje sa Tábor, ten je takmer bez lesa. Nuž, vraj bol pôvodne tento kopček úplne bez lesa, tak teraz asi smerujeme k jeho pôvodnej podobe. Nerozumiem tomu, že ak sa ťaží, tak prečo sa pri ťažbe nechávajú kde-tu stáť solitérne stromy. Je to potom na pohľad také čudné. Rozhľadňa je schovaná medzi pár stromami, ktoré na vrchole ešte stoja. Viac vľavo sa ukazuje dolina vedúca na Jakubovský vrch – najvyššie kopčeky sú poprášené snehom. Z vyššie položených osád spoznávame Mičekovcov pod Vrchriekou nad Neslušou a Klinkovcov nad Ochodnicou. Fotím pohľady s ihličnanmi.

Kocháme sa tu hodnú chvíľu. Naspäť ideme po cestičke, ktorá mieri do osady Tatárovci o niečo poniže. Vchádzame nakrátko do lesa, chodník je dosť blatistý, a tak ideme radšej mimo neho. Potom vychádzame na lúčky a čoskoro sa nám znova ukazujú chalúpky. Kruh sa uzatvára pri kríži. Domácemu vravím, že to tu majú pekné. Len sa usmeje. Schádzame dolu. Na ceste stretávame ešte jedného pána, ktorého pred pár minútami doviezol autobus. Zdá sa, že turisti sme tu dnes boli jediní.

Trasa 2

Autom: Kysucké Nové Mesto – rozdvojka medzi Sidorovským a Povinským potokom
Pešo: lesná cesta od bočného údolia – Belanovský vrch – lúčnymi svahmi ku rozdvojke (trasa)

Druhá návšteva Belanovského vrchu sa koná na Nový rok 2021. Dolu je hmlisto, ale zdá sa, že slniečko sa do hmly oprie. Nahlas uvažujem o tom, že možno na Belanovskom vrchu by mohlo byť pekne. A tak sa rozhodujeme to risknúť a ideme to sem obzrieť. Volíme inú cestičku. Auto nechávame na rozdvojke medzi Sidorovským a Povinským potokom. Pešo vchádzame doprava do bočnej doliny Sidorovci. Som tu prvýkrát a nestačím sa čudovať, aké sú tu postavené veľké generačné domy. Vôbec mi sem architektonicky nepasujú.

Z údolia vychádzame doľava po chodníčku smerujúcom do hory asi po pol kilometri. Les je listnatý, a tak je v ňom vidno. Slnko sa zatiaľ schováva, je tu viac hmly, ako bolo u nás, tak uvidíme, ako bude hore. Aj tento chodník ide strmo, sú na ňom aj kamene, a tak sa až tak nešmýka. Po asi 20 minútach z lesa vychádzame a ukazujú sa lúky Belanovského vrchu. Víta nás tu krásna biela námraza na tráve. A objavujeme aj staré ovocné stromy. Teším sa z námrazy, zastavujem sa a fotím.

Slnko začína prebleskovať pomedzi stromy a dáva nám nádej, že sme sem nešli nadarmo, že nad hmlou zvíťazí. Vychádzame lúčnym briežkom až na hlavný hrebeň. Obzriem sa späť a vidím, že na miestach, odkiaľ sme prišli, je zrazu úplná hmla. Doslova nás hmla naháňa. Sme hore. Tu nasleduje asi 30-minútové nádherné divadlo. Stojíme na vrchu a pozorujeme, čo sa bude diať. Raz sme v hmle a nevidíme vôbec nič, potom sa hmla rozostúpi a vidíme vrcholky kopčekov naokolo a dolu pod nimi hmla. Malú Fatru chvíľu vidieť, potom vôbec. A takto dookola. Je jasné, že hmla začína z údolia vystupovať, a keď bude slnko dosť silné, tak sa rozplynie úplne.

A tak sa aj deje. Zrazu je všade modro a slnečno, ako na našej prvej návšteve. Teraz, keď môžem porovnávať, tak sa priznávam, že s hmlou sa mi to páčilo viac. Bolo to také dynamické. Na tienistých miestach je ešte námraza, a tak ju fotím. Schádzať budeme po lúčnom hrebienku, ktorý nás privedie rovno k autu.

Potom, ako sme poobdivovali výhľady, pomaly schádzame dolu. Po ľavej strane sa ukazuje hrebeň Veľkého Vreteňa. A na svahu sú opäť staré ovocné stromy. Poniže sú väčšie jamy, v ktorých stojí voda – že by slúžili ako zdroj vody v čase, keď sa tu pasie dobytok? Nestretávame tu ani nohu. Až keď vchádzame medzi prvé domy a sme na asfaltovej ceste, stretávame pani, ktorá venčí svojho štvornohého miláčika.

Záver

Myslím, že si Belanovský vrch a jeho okolie zaradíme do nášho turistického repertoáru. A ak tu budeme na bicykli, tak si opätovne obzrieme aj vyššie položené pôvodné chalúpky osady Tatárovci, kým tu ešte stoja. Na Belanovský vrch nevedie turistická značka, ale na lesných chodníčkoch s pomocou mapy alebo navigácie v mobile sa tu isto nestratíte. Stačí aj obyčajná intuícia a orientácia v teréne podľa mapy.

Ak vás zaujíma história týchto miest, tak pridávam tip na čítanie o valašských vojvodstvách, kde sa spomína meno Mareka Sidora.

Prajem pekné objavovanie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek