Tip na túry v okrese Košice-okolie a Rožňava.

Koncom roka 2019 som sa vrátil do práce a na liečebnom pobyte v Sklených Tepliciach aj k turistike. K už prv kúpenému jednomiestnemu stanu, samonafukovacej karimatke a podritníku som si dal k narodeninám páperák od Rakoncaja. Za cenu, z ktorej by sa mi pred časom zakrútila hlava. Ale ak nemáš sám seba rád, kto ťa bude mať rád? Kríže som nechcel dráždiť ani ťarchou ruksaku, ani prípadným chladom. Keď som všetky nové veci porovnal so starými, zistil som, že som ušetril vyše 2,2 kg a o priestore ani nehovorím.

Prečo takýto rozsiahlejší úvod o niečom inom, ako vraví titulok? Nuž vždy niečo predchádza niečo. Roky mi kamarát Tomáš hovoril o svojich túrach Balkánom...

1. deň

Moldava nad Bodvou – Ladislavova vyvieračka

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Bratislavy sme vycestovali rýchlikom o 12.30 h dvaja. Phalike a ja. Ten ma pobavil, keď si vytiahol novokúpenú knihu Antiturista. Mali sme ubrániť kupé pre ostatných, ktorí pristúpia vo Zvolene. Lenže bola pandémia, a tak moc ľudí necestovalo. Potili sme sa pod rúškami, lebo sprievodca to vytrvalo kontroloval. Vo Zvolene pristúpil Tomáš, Milan, Hela, Eva a Robo. V Rožňave Ľuboš a Stano. Partia bola pokope a poznal som len Paliho a Tomáša. Robo vytiahol 1,5 l ružového vína a než sme vystúpili v Moldave nad Bodvou, padla mu za obeť.

Vlak meškal napokon hodinu a my sme mali pred sebou dve hodiny k Ladislavovej vyvieračke. Tomáš nám ešte chcel ukázať v meste pamätník pripomínajúci, že Moldavou prechádza 21° poludníka, repliku Szojkovej drevenej brány, ktorá ako jediná prežila požiar Moldavy v roku 1795 a jaskyňu či skôr kamenné okno. Jaskyňa samotná je pre verejnosť uzatvorená a je to vraj najväčší podzemný labyrint na Slovensku.

Miestni nás upozornili, že ide skôr o observatórium bezdomovcov a žiaľ, mali pravdu. Napokon sme na lúku pri rastlinnom kostole vedľa Ladislavovej vyvieračky doputovali už za tmy. Mesiac nás však nenechal v štichu, a tak nebolo treba ani čelovky. Keďže sa tu nachádza poľovnícka chata s terasou a veľký prístrešok, nebol problém, kde skloniť hlavy. Pri chate je krásne ohnisko obložené kameňmi, a tak sme nazbierali v lese drevo a pri opekaní a kecaní sme vydržali dlho do noci.

2. deň

Ladislavova vyvieračka – Horný les – sedlo Železná brána – Hačava – Hačavské sedlo – Bezvody – vyhliadka Ploštiny – bufet v Zádielskej tiesňave – poľovnícka chata

Ráno poniektorí už po piatej pre chlad nevydržali a my, čo sme mali teplučko v spacákoch, sme napokon museli tiež vstať. Prameň bol výdatný, a tak prebehla hygiena. Ja som testoval 200 g kartušu a uvaril som si svoj tradičný kakaový puding s vločkami. Než sme opustili krásne miesto, prezreli sme si ešte repliku kostola zničeného 1570 Turkami a po náznakovom obnovení v rokoch 2006 – 2007 vysväteného 15. 9. 2007.

Dnešný plán bol dôjsť k bufetu v Zádielskej doline a potom nájsť niekde miesto na prenocovanie. Keďže to nebolo bohvie ako veľa kilometrov, užívali sme si putovanie lúkami s brezovými hájikmi, výhľadmi a otvorená krčma v Hačave, kde o Igorových opatreniach asi moc nevedeli, potešila všetkých. Pivo, kofola, langoše a kadečo iné, bránilo v pokračovaní. Napokon sme tam Roba, ktorý zapadol medzi miestnych štamgastrov a Tomáša s Palim, ktorí sa rozhodli ho zachrániť, nechali a pokračovali sme do Hačavského sedla. Tu sme sa slnili a veľmi, veľmi dlho sme ich čakali. Ale však tu bolo krásne!

Napokon sme sa dočkali a vykročili smer Bezvody. Potešili sme sa ešte rozkvitnutými poniklecmi, ale hlavne úžasným výhľadom z Ploštiny. Slniaca sa jašterička na spotených Paliho trekových teniskách bola najkrajšia!

Nasledoval trošku besný zostup svahom na chodník, ktorí nás doviedol do Zádielskej doliny a cesta v nej zase k bufetu. Tu nás už čakali tri devy, ktoré nahradili Stana, ktorý musí zajtra do práce, a tak sa odpojil, aby stihol autobus k vlaku. Ľudí tu bolo ani maku. Dali sme si kapustnicu, cesnačku, zemiakové placky, vysmážaný syr s hranolkami, no a samozrejme pivo a kofolu. Až zašlé slnko a nastupujúci chlad nás prinútil sa pohnúť. Stretli sme lezcov, ktorí sa vracali do neďalekej chaty a začali sme strmo stúpať žltou hore. Vedeli sme, že voda bude až pri Krasovom jazierku na druhý deň, a tak každého ťažili minimálne dva litre vody.

Ja s Helou sme sa nejako utrhli. Mali sme predstavu, že budeme spať pri chate Tanya. Napokon sme zostali na prudkej pravotočivej zákrute ostatných čakať. Signál nebol a oni dlho nechodili. Nuž som bez ruksaku začal pátrať lesom, či ich nebude počuť. Tak som objavil krásnu lúčku s poľovníckou maringotkou a veľkou krytou terasou, ohniskom, latrínou. Proste luxus a zrazu aj signál. Tomáš sa pýtal kde sme, že oni sú pri výhľade nad Zádielskou dolinou. Napokon to nebolo ďaleko od seba, a tak sme si užili výhľadov. Ja som si pri pohľade na kopčeky pod nami spomenul, ako som tu pred rokmi putoval po slovensko–maďarskej hranici, ako aj medzi Ruskou Voľou a Hosťovcami najužším miestom Slovenska. Keď sa rozsvietili Košice v diaľke, zašli sme k poľovníkom a luxusne sme zabivakovali.

Noc bola úplne jasná, nad hlavou lietali vrtuľníky s testami a v lese štekal srnec ako besný. Príliš som sa nevyspal a čakal nás ďalší deň!

3. deň

Poľovnícka chatka – chata Tanya – priepasť Čertova diera – červená – stodola Pod Drobným vrchom – výhľad na Hrhov – Krasové jazierko – Mútna studňa – Jablonovské sedlo (Soroška) – Zajačia brána – Rakyta, poľovnícka chata

Dnes sme mali dôjsť až k oficiálnemu miestu na táborenie a to chate Rakyta. Všetci sa tešili na Sorošku a preto sklamanie bolo veľké. Ale po poriadku!

Naraňajkovali sme sa, pobalili a vrátili sa na žltú. Čoskoro sme boli pri chate Tanya. Je na peknej lúčke a dokonca tu majú súkromný dom na strome aj s terasou. Tiež perfektný flek na prespanie. Len vody niet.

Našli sme Čertovu dieru, čo je 186 m hlboká priepasť kúsok od značky. Nie je vôbec ohradená, a tak hodne opatrne okolo nej!

Po návrate na žltú sme čoskoro odbočili na lesnú cestu a tá nás skratkou doviedla na červenú. Nastalo veľké prezúvanie do trekových sandálov, lebo vraj už len rovina a cesta. Nazval som ju Cesta poľovníckych posedov. Bolo ich neúrekom. Skôr ma potešila stodola pri ceste. Dvere len na špagát, dnu na zemi seno, vonku ohnisko. Ďalší luxusný nocľah!

Planina Horný vrch je tu tak úzka, že sú možné výhľady na obe strany. Ja som si vybral len ten na Hrhovské rybníky. Sedeli tu už baby a vyberali si kliešte. Ukázalo sa dobrým rozhodnutím, že som si zobral sprej proti komárom a kliešťom. Každé ráno som sa nasprejoval a mal som pokoj po celý vander.

Slnili sme sa dlho, ale napokon sme predsa len vykročili ďalej. Vyšli sme na lúky, kde-tu nejaký hájik. Veľmi pohodový prechod. Všetci sme sa tešili na Krasové jazierko. Z jazierka nebolo nič, ale výdatný prameň s odtokovými žľabmi v nás prebudil hygienické potreby a nastalo umývanie a napokon aj predčasný obed.

Takto nakŕmení a zhygienizovaní sme sa veľmi ťažko zdvíhali na ďalší pochod, ale Tomáš nás rozhýbal. Cestou bola možnosť zájsť ešte k Sovej priepasti, ale ignorovali sme ju. Všetci sme nasadili sandále, lebo sme mali pred sebou len lúky s nádhernými výhľadmi na Krásnu Hôrku, Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry. Došli sme na obrovskú lúku. Na ľavej strane za drevenou ohradou bola kamenná stena a pred nami preliačina s mohutným stromom a Mútnou studňou. Voda pod strieškou bola hodne hlboko a my sme jej mali dosť. Ale veľké žľaby plné vody zlákali Paliho s Robom. Hodili sa "na Adama", ľahli do nich a krochkali blahom. Ostatní sme sa slnili, zabávali na nich, prali ponožky. Keď nám krik od neďalekej Hubertovej chaty už moc liezol na nervy a túžba na pivo bola stále silnejšia, zdvihli sme sa. Na konci lúky sme zase zastali v nemom úžase nad fantastickými výhľadmi a vymenúvali si, čo všetko vidíme.

Napokon sme zašli do lesa a pivné kone vyrazili vpred. Keď sme došli za nimi do Jablonovského sedla, sedeli zdochnutí, nasrdení a bez piva. Soroška bola zatvorená! Pali však zistil, že o chvíľu prechádza cez sedlo autobus do Rožňavy a z nej sa po 40-minútovej pauze zase cez sedlo vracia. Veľmi rýchlo bolo rozhodnuté, že to za dve pivá stojí! Ale boli aj s Robom kamaráti. Spísali, čo kto chce a veru kopec plechoviek piva, chleba, minerálku a špekáčiky... Doniesli nám, zatiaľ čo sme obetavo strážili ich ruksaky. Niekto spal na lavičkách, ja som si uvaril „Dobrý hrniec“.

Keď sa vrátili, padli prvé plechovky piva a takto naštartovaní sme pokračovali po červenej ďalej. Les sa zmenil, už to pripomínalo náš malokarpatský. Na chvíľu sme sa zastavili pri hrobe maďarských vojakov, ktorí tu majú tri hroby. Pri Zajačej bráne sme zbehli lesnou cestičkou k prameňu, ale bol suchý. Cestou je ešte jeden hrob, ale to je už súčasnosť.

Napokon sme dorazili k poľovníckej chate Rakaťa a hlavne studni pod drevenou strechou. Vedel som, že voda bude hlboko, a tak som mal pripravený trojmetrový špagát. Napokon ešte Ľuboš pridal špagát z karimatky a mohli sme moju fľašu so širokým hrdlom spustiť pre vodu. Hela sa stala hlavnou plničkou všetkých možných fliaš. Keď už nebolo čo plniť, pobrali sme sa k druhej chate. Tu na lúčke je ohnisko, lavičky, v lese latrína. Rozložili sme sa komu ako vyhovovalo a večer bola veľká párty. Pivo tieklo prúdom, špekáčiky mizli v nás a keďže zajtra nás štyria opúšťajú, tak aj posledné zbytky dezinfekčných tekutín. Milan napokon pozbieral štamprlíky, ktoré ešte v Moldave rozdal každému na stanici a niečo po polnoci sme sa uložili spať. Prvá štvorka vyrazila skoro ráno a zvyšní dlho po nich.

4. deň

Rakyta – Jašteričie jazero – Silica – Bukový vŕšok – Silická ľadnica – Silica – Silická jaskyňa – Malá Žamboj – Lukáčova bučina – Brzotínska skala – Lukáčova bučina – pod Dievčenskou skalou – Dievčenská skala – Škridlový košiar – Matejova studňa – Krásnohorská Dlhá Lúka

Dnes sme putovali lúkami s výraznými krasovými preliačinami. Trochu bolo zamračené a ako sme sa blížili k Jašteričiemu jazierku, čo je vahadlová studňa, začalo dokonca pršať. Všetci štyria sme vytiahli modré, nepremokavé kryty ruksakov a hneď prestalo.

Poľami sme došli do Silice. Krčma ani espreso neboli otvorené, a tak sme sa zložili na cintoríne pri vodovode. Ľuboš si hojil otlaky a my traja sme sa vybrali k Silickej ľadnici. Nikde ani noha! Pozreli sme si v kľude všetko a vrátili sme sa na cintorín naobedovať a umyť.

Po obede sme zmenili farbu a po modrej vykročili smer Lukáčova bučina. Silická jaskyňa je len zamrežovaná diera pod skalou, zato Malá Žomboj mi spôsobila chvenie v žalúdku. 142 m hlboká studňovitá priepasť a nad ňou vyhliadková plošina. Za Lukáčovou bučinou sme schovali ruksaky v lese a naľahko sme sa vybrali na Brzotínsku skalu. Úžasné, priam letecké výhľady na Rožňavu a jej okolie. Len keby sa sem nedorútili motorkári! Vraj NP, no a čo! Cestou dolu sme videli užovku, ako pomaly do seba súka žabu veľkú ako mužská päsť. Nepáčilo sa jej fotenie, tak ju pustila. Však ďaleko nezašla a určite sa pre omámenú večeru vrátila.

My sme pre zmenu aj s ruksakmi putovali smer Dievčenská skala. Ďalšie úžasné vyhliadkové miesto. Ruksak som zašil pod strom na lúke, ostatní si ich niesli hore. Tu nás pre zmenu z ochkania nad výhľadmi vyrušili štvorkolkári. Neskôr sme ich našli dolu v krčme. Tak zo mňa padol posledný pocit porušenia čohokoľvek pri vybočení zo značkovaných chodníkov.

Po žltej sme doputovali do Krásnohorskej Dlhej Lúky. Zastavili sme sa ešte pri Matejovej studni a previedli pod žľabom nevyhnutnú hygienu pred návratom do civilizácie. Skončili sme v miestnej krčme, kde o Igorových opatreniach tiež asi nepočuli a veselo sa tu družili. Vydržali sme do zotmenia a potom sme zašli sa uložiť na miestne futbalové ihrisko. Vyrušili sme tam miestnu mládež, ktorá nám s porozumením prepustila lavičky i krytú, vybetónovanú terasku. Len komáre nám nemienili miesto prepustiť a kúsali, svine cicavé!

5. deň

Krásnohorská Dlhá Lúka – Krásnohorské Podhradie – Pod Rákošom – Rožňava, centrum – Rožňava, železničná stanica

Nastalo posledné ráno nášho prechodu. Mne došla skúšobná kartuša, nuž ale druhá to istila. Popod hrad Krásna Hôrka, keď sme sa zastavili aj pri zatvorenom mauzóleu, a lesom sme došli na lúku nad Rožňavou. Je tu pamätník pripomínajúci omšu slúženú Jánom Pavlom II. a krásne výhľady.

V Rožňave sme si prezreli pekné námestie, zasadli na terasu pizzerie a naládovali sa tak, že sme ledva došli na nezmyselne ďaleko umiestnenú železničnú stanicu, kde okrem nás nenastupoval do vlaku smer Bratislava nikto.

Ľuboš nás opustil ešte v Rožňave, lebo si zvolil autobus smer Dobšiná a Tomáš nám pri vystúpení vo Zvolene ešte stihol kúpiť pivo a kofolu, aby sme nezahynuli smädom. Pikantná pizza si pýtala zalievať!

Než sme s Palim došli do Bratislavy, prebrali sme 112 km s prevýšením 3880 m a konštatovali veľkú spokojnosť. Tak o rok snáď zase Cerovou vrchovinou a možno so zachádzkou do Maďarska.

Autori fotografií: Eva Párničanová, Helena Pavelková, Miroslav Svítek, Róbert Verseghy

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek