Ako na Nový rok, tak po celý rok. Prezerám si mapu Tatier, kam by som si vybehla, aby sa všetky ďalšie dni v roku neurazili. Zimná uzávera ma dosť limituje. No ľavá strana mapy ma privedie na Babky, jednu z mojich najobľúbenejších lokalít vôbec.

Tip na túru v okrese Liptovský Mikuláš.

Trasa

Bobrovecká Vápenica – Nad kameňolomom – Pod Babkami – Chata pod Náružím (Červenec) – sedlo Predúvratie (Predovratie) – Babky – Pod Babkami – Nad kameňolomom – Bobrovecká Vápenica

Parkujem na parkovisku Bobrovecká Vápenica. Odtiaľto sa vyberám klasicky po modrej značke. Dalo by sa ísť aj cez Tokariny a ústie Jaloveckej doliny, ale to sa mi zdá oveľa dlhšie a jednotvárnejšie (naposledy som tadiaľto schádzala). Modrá vedie najprv po asfaltke, neskôr strmo stúpa cez les. Okolo je ešte inverzná hmla, ale tesne pod rázcestím Nad kameňolom sa začína vytrácať. Hmly mám túto jeseň a zimu už plné zuby, ale teraz, keď je ňou les zahalený len čiastočne, je to pekné. Pripusťme, že k veľkorysosti prispela aj nádej, že ma onedlho čaká slniečko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšia časť trasy vedie po zvážnici. Nad partizánskym bunkrom som už nad inverziou. Slnko mi svieti oproti, tmavá silueta mohutnej borovice pekne kontrastuje s bielou hmlou, z ktorej sa vynárajú len vrcholky Nízkych Tatier.

Bunker je vlastne menšou jaskyňou, kde sa v roku 1945 skrývali partizáni. Nie je k nemu ďaleko, ale treba schádzať úzkym šmykľavým chodníčkom, bola som tu pred dvomi rokmi pri mojom jesennom výlete na Sivý vrch, tak si to dnes odpustím. Pokračujem zvážnicou, na ktorej sa pomaly začína objavovať ľad a aj sneh. Mám aj retiazkové mačky, ak by bolo treba, ale nie je. Po snehu sa ide dobre. Nie je len na ceste, ale zdobí aj okoloidúce ihličnany.

Na rázcestí pod Babkami chýba besiedka aj kus lesa. Škoda ho. Na jednej zo zákrut je vyšliapaný chodníček k vyhliadke Sokol do Jaloveckej doliny. Inverzná hmla oblizuje západotatranské svahy. Vľavo vykúkajú vrcholy Jaloveckej kopy a Baníkova. Pokračujem zimnou krajinou. Pribudlo rúbanísk, čo ma neteší. Bola som tu už veľakrát a nemám rada, keď mi miznú zaužívané pohľady.

Dostávam sa na čistinku Nižného Červenca, na ktorej stojí tabuľka Národná prírodná rezervácia. Ide o NPR Mních. Enviroportal.sk hovorí, že predmetom ochrany sú ojedinelé a chránené rastliny a živočíchy v esteticky pôsobivom členitom prostredí Západných Tatier. Okolie je naozaj výnimočne atraktívne a zjavne sa to nezdá len mne, keď sa to dostalo aj do popisu, aké sa inokedy hemžia najmä ohrozenými druhmi.

Z čistinky s obrovskými smrekmi musím trocha strmšie vystúpať na poľanu Vyšný Červenec. V lete je tu lúka s malými vápencovými skalkami, teraz je pokrytá snehom a z neho trčia vianočné stromčeky, jeden krajší ako druhý. Po ľavej strane sa ukáže vrchol Babiek, ktorý ma čaká v ďalšej časti túry. Vpravo vytŕča zasnežené Pachoľa.

Na Chate pod Náružím sa teraz kvôli koronavírusu neordinuje, a tak si dám čaj zo svojej termosky v novej besiedke pred chatou. Potom plynulo pokračujem hore tzv. chatárskou zjazdovkou (bez vleku). Snehu pribudlo, a tak pridávam návleky. Asi by sa to tu už dalo aj zlyžovať. No na pešo zrejme nebudem mať problém.

Kochám sa známymi výhľadmi na chodníček medzi vysokými smrekmi, pokrytými snehom. Keď sa otočím, vidím v prieseku hmlu s nízkotatranskými vrcholčekmi. Tu je slnečno a krásne. Slnko zatiaľ len osvetľuje scenériu, ale veľmi nehreje. Neprekáža, na duši hrejú fotografie, ktoré plynulo robím.

Pomaly, ale isto prichádzam k jednej z najkrajších pasáží dnešnej túry. Najkrajšia je podľa mňa práve v zime. Biele trojuholníky štítov sa vynárajú zo zasneženej pláne a ostro sa črtajú oproti modrej oblohe. Vianočné stromčeky majú na vrcholcoch hviezdičky. Na pláni rastie kosodrevina, ale sneh skryl jej zelenú farbu. Na hrane doliny trčia stromčeky, občas sa z nej dvihne obláčik hmly, obtočí spodok štítov a zase odpláva.

Sadám si do prvého radu a vyťahujem obed, obohatený ešte o vianočné koláčiky. Hodí sa to sem. Nemôžem tu byť však pridlho, mráz štípe. Pokochám sa ešte pocukrovanou bábovkou Sivého vrchu a pokračujem, aby som sa zohriala. Stúpania však už do sedla Predúvratie (Predovratie) veľa nebude. Navyše, v lese je chládok. Tak predsa len slnko trochu hreje.

Okrem Sivého vrchu zahliadnem aj Veľkú kopu a onedlho som v sedle. Tu sa treba otočiť kvôli sezónnej uzávere. Na opačnej strane z hmly vykúka Veľký Choč, za ním Malá Fatra. Traverzujem Malú kopu po zelenej značke. Ešte len z tejto strany sú stromy olepené snehom! Absolútna zimná rozprávka. Občas sa niektorý strom so snehom podelí a otrasie mi ho neomylne za krk.

Z traverzu medzi stromami vyjdem na ďalšiu vyhliadku s panorámou štítov. Predo mnou pribudol výhľad na trávnatý hrebeň ukončený vrcholom Babky. Vzadu sa ligoce Liptovská Mara. Nízke solitérne ihličnany sú zababušené v snehu a vykrútené do rôznych tvarov, zjavne tu okrem snehu úradoval aj vietor. Fučí aj teraz. Takto vôbec nemalo byť, hovorím si, keď ma ide odfúknuť zľava. Nie že by mi to až tak prekážalo, na hlavu si dávam kapucňu a kráčam vpred. Sneh je tu vyfúkaný až na trávu, no vietor neustále privieva nový a ženie mi ho pod nohami ďalej. Stopa nemá šancu byť viditeľná dlhšie než sekundu. Prachový sneh sa vlní ako piesok na púšti. Je to divoké a krásne.

Úsek netrvá dlho, onedlho začnem stúpať a dostávam sa do závetria. Dá sa vybrať foťák a zvečniť scenériu aj s práve prejdeným hôľnym úsekom a celou panorámou. Lokalita je tiež jedna z top, podobne ako tá, kde som obedovala. Až keď mi skrehnú prsty, poberám sa ďalej. Na druhej strane sa otvoril výhľad do Suchej doliny. Spolu s Bobroveckou dolinou na druhej strane predstavujú podobný unikátny komplex ako Tichá s Kôprovou, hoci boj o ochranu Bobroveckej doliny ešte neskončil. Koho by zaujímali detaily, môže si prečítať v tomto článku. Najnovší vývoj situácie je taký, že Najvyšší súd SR definitívne zamietol výstavbu cesty v jedinej slovenskej doline bez lesnej cesty. O samotnej ťažbe sa zatiaľ nerozhodlo.

Na vrchol Babiek to už nízkym lesíkom nie je ďaleko. Aj tu poriadne fúka. Obdivujem panoramatický výhľad do Liptovskej kotliny a na Liptovskú Maru. Dole je všetko zelené i hnedé a zaujímavo s tým kontrastujú zasnežené stromy. Schádzam s pohľadom na Salatín, Mních a poľanu Červenec. Zapadajúce slnko by ich pekne sfarbilo do ružova, ale v ľadovom vetre sa nedá ani pomyslieť na to, že by som tu počkala.

Zostup v hlbokom snehu je rýchly a bezproblémový, až v lese sa to začína trochu šmýkať, ale stačí trocha zabŕdnuť do snehu mimo vyšliapanej cestičky. Na rázcestí pod Babkami je už tieň, pokračujem teda rýchlo dole. Pristavím sa ešte pri vyhliadke nad bunkrom. Scenéria s borovicou je teraz zelená, strom splýva s podhorím. Napokon predsa len vidím Ráztoku osvetlenú zapadajúcim slnkom, na rozlúčku z Bobroveckej Vápenice.

Čo dodať? Lokalitu určite v zime nevynechajte, či už si vezmete lyže, snežnice, alebo sa budete len tak brodiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek