Tip na túru v okrese Brezno

Najvyšší bod so smerovníkom sa nachádza na juhovýchodnom okraji nad sedlom Priehybka. Len o pár metrov nižšie, približne uprostred chrbta, v mieste najširšej časti vrcholovej lúky, sa nachádza menšia skalná formácia, poskytujúca vítané vyvýšené miesto, vylepšujúce už beztak výborné kruhové výhľady. Ideálnym východiskovým bodom na preskúmanie Veľkej Vápenice je spomínaná obec Heľpa.

Trasa

Heľpa, Nižné dolinky – sedlo Priehyba – Veľká Vápenica – sedlo Priehybka – Nižné dolinky

Je bezveterné, jasné mrazivé decembrové ráno, nachádzame sa na severnom okraji Heľpy, pri rázcestníku Nižné dolinky. Sme takmer v kompletnej rodinnej zostave, keďže sa k nám s manželkou výnimočne pridal aj synátor. Aj keď je okolitá krajina riadne vymrznutá (-9 °C), po snehu nie je ani stopy, a to ani o dosť vyššie. Jedine nízkotatranské vrcholky sa riadne belejú. Vyrážame do doliny Krivuľa, ktorou vedie asfaltová cesta. Trochu nás prekvapilo, že po nej sem-tam prejde osobné auto. Zakrátko vchádzame do nezničeného lesa, ktorým vedie v podstate celý výstup až do sedla Priehyba. Zmienku o súvislom lese je v súčasnom stave lesného porastu v Nízkych Tatrách potrebné uvádzať ako čosi nezvyčajné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výstup si predlžujeme o niekoľko sto metrov, keď v zápale rozhovoru si nikto z nás nevšimne odbočku z asfaltky do lesa. Hradská sa však dvomi traverzami vracia opäť k značke, takže pokračujeme po nej. Zbytok zhruba poldruha hodinového výstupu do sedla Priehyba prebehne bez problémov. V sedle si dávame krátku prestávku, pofukujúci mrazivý vietor nám nedovolí zasedieť sa dlhšie. Zo sedla pokračujeme vo výstupe, tentokrát klasickým turistickým chodníkom. Tu sa dostávame do scenérií tak typických pre naše lesy, teda do pokalamitných rúbanísk, nie je to však nič hrôzostrašné. Ako sa nám postupne otvárajú pohľady na protiľahlé vrchy, teda Kolesárovú či mohutný Veľký bok, vidíme, že lesy tam utŕžili podstatne väčšie rany. Veľká Vápenica je na tom vlastne ešte celkom dobre. Neskôr sa však ukáže, že dojem je klamlivý.

Ako sa postupne dostávame vyššie a vyššie, nad západný obzor sa postupne vynára stále väčšia časť Ďumbiera a jeho okolia. Ešte kráčajúc v rednúcom lese, narazíme na prvé stopy snehu a kým sa dostaneme do pásme kosodreviny, panuje okolo nás dokonalá biela zima. Veľmi zaujímavý prechod z jesene do zimy. Zhruba v nadmorskej výške 1600 m prichádzame na akúsi vyhliadku, z ktorej sú krásne výhľady na západ a sever, teda na najvyššiu časť Nízkych Tatier a Západné Tatry. Už len tieto výhľady by podľa mňa stali za vynaloženú námahu. Náladu mi však trochu kazí veľmi hustá vysoká oblačnosť, ktorá sa blíži od juhozápadu. Čosi také bolo síce predpovedané, predstavoval som si ju však menej hustú. Ide o to, že vrchy ďalej za Ďumbierom sú už prakticky v tieni, čím sa dosť oslabuje zážitok z pohľadu na žiariace zimné hory. Druhou skutočnosťou, ktorá ma znervózňuje, je fakt, že napriek okolitému bezvetriu sa ponad neďaleký vrchol Veľkej Vápenice sem-tam preženie nejaký ľahulinký obláčik. Nejde o ich veľkosť či počet, ale o rýchlosť, akou prelietavajú. Vyzerá to na riadny vietor tam hore. Tak uvidíme.

Záverečný úsek zdolávame za pár minút a sme pri skalnej formácii, ktorá tu stojí osamote na rozľahlom lúčnatom vrcholovom chrbte Veľkej Vápenice. Obavy sa naplnili, fúka tu mrazivý vietor, ktorý znemožňuje akýkoľvek dlhší pobyt. Nejaké vychutnávanie si výhľadov neprichádza takmer vôbec do úvahy. Dokonca ani regulárne fotenie nie je možné, prst na spúšti odmŕza už po pár sekundách. Teplota je niekde okolo -9 °C, vietor ju však posúva k pocitovej úrovni zhruba -20 °C. To sú takmer sibírske podmienky. Našťastie je na severnej strane skaly aké-také závetrie, takže len čo mi po niekoľkých sekundách na skale znecitlivie ukazovák, zbehnem dole do závetria, kde sa schováva zbytok našej zostavy. Po pár minútach zahrievania sa vybieham opäť hore urobiť zopár splašených záberov a toto sa opakuje dovtedy, kým nemám zdokumentované všetko podstatné. V krátkosti – Veľká Vápenica je podľa očakávania vynikajúce rozhľadové miesto. Možno až príliš rozľahlá, takže nevidieť, čo je dole pod ňou, všetko podstatné na okolí však máme pred očami.

Južný obzor s Horehroním a Slovenským rudohorím dnes musím oželieť. Je priamo proti mrazivému vetru, ktorý okamžite zaslzí oči. Navyše je v protisvetle zaťahujúceho sa slnka a mierny opar tiež neprispieva k pekným pohľadom. Vidieť len línie obrysov jednotlivých pohorí v rôznych odtieňoch šedej, pričom posledný, najsvetlejší patrí maďarským kopcom vzdialeným 115 km, priamo nad Veľkou Stožkou. Pohľad na západ ma tiež nenadchýna. Totiž keď fotograf stráca svetlo, stráca aj náladu. A hustá vysoká oblačnosť prichádzajúca odtiaľ robí presne to. Citeľne uberá z krajiny slnečné svetlo. Za normálnych okolností krásne pohľady na rozžiarené vrcholky najvyššej časti Nízkych Tatier sa mi pred očami kazia. Mal som tu byť o hodinu skôr a ešte by to išlo. Smola. Cez 70 km vzdialená Malá Fatra napravo od blízkeho Veľkého boku je takmer úplne pohasnutá. Západné a Vysoké Tatry, na ktoré je odtiaľ nádherný pohľad, práve začínajú schytávať prvé nenápadné tiene. Jedine Kráľova hoľa sa zatiaľ kúpe v plnom svetle na pozadí modrej oblohy, nie však nadlho. Nebyť vetra, mrzelo by to viac. No dnešné bojové podmienky aj tak neumožňujú nejakú pohodovú fotoprestávku, akú by si Veľká Vápenica zaslúžila.

Napriek všetkému trávime v závetrí skalky pol hodinu, kým sa poberáme ďalej, čo v tomto prípade znamená presun asi pol kilometra chodníčkom popri kosodrevine na samotný vrchol so smerovníkom. Tu sa zastavíme len pre pár spomienkových vrcholoviek a začíname zostup do sedla Priehybka, kam chodník najprv pozvoľna, postupne stále viac začína klesať. Celý zostup popri kosodrevine je krásne panoramatický s výbornými výhľadmi na Kráľovu hoľu. Ako dekorácia slúži bezpočet osamelých zakrpatených smrekov, zabalených do zmrznutej bielej peny, aké som dodnes videl len v kalendároch. Ako zostupujeme nižšie, mrazivý vietor sa kamsi stratí a sme opäť v bezvetrí. V sedle Priehybka je na rozdiel od nižšie položenej Priehyby bielo, nachádza sa tu zopár dekoračných skál.

Z pásma snehu sa dostávame až pod sedlom. Tu si nachádzame vhodné miesto na trsoch suchej trávy a konečne si doprajeme odložený obed. Na Veľkej Vápenici to skutočne nešlo. Zbytok zostupu južnými svahmi prebieha po zvážniciach značne preriedených lesov, aký to rozdiel oproti výstupovej trase. Odlesnené miesta pravidelne poskytujú výhľady dole do doliny Hrona, no decembrová príroda bez snehu, navyše bez slnečného svetla ma nijako nefascinuje. Až na jeden moment, kedy sa zapadajúcemu slnku šťastnou náhodou podarilo cez nejakú škáru vo vrstve vysokej oblačnosti predsa len na moment osvetliť prírodu. Na krátku chvíľu všetko okolo nás ožije a sfarebnie. Do východiskového bodu sa vraciame tesne po západe slnka.

Zhodnotenie

Veľká Vápenica dnes dostála svojmu menu. Predviedla sa nám v šate bielom ako vápno. Z pocitovej stránky to bola poctivá zimná túra, mrazivá od prvej do poslednej sekundy. Z vizuálnej stránky to bola zaujímavá túra s prechodom z jesene do pravej zimy a s návratom do jesene. Z pohľadu turistu to bola vydarená túra, ktorej nechýbalo nič – bezvetrie ani víchor, pekné suché ani zasnežené chodníky, putovanie lesom ani parádne výhľady. Z pohľadu fotografa vláčiaceho fotoaparát na krku to už také pozitívne nebolo, predsa len sa do prístrojov snažíme uloviť fotóny svetla a tých dnes nebolo toľko, koľko by si túra zaslúžila. Nádherné výhľady z vrcholových partií Veľkej Vápenice na široké okolie si určite zaslúžia viac, než nejaké zrýchlené obkuknutie a odcvaknutie. Beriem to tak, že sme jej boli sympatickí, preto nám výhľadmi hodila udičku, avšak mrazivým vetrom nás nimi nenechala nabažiť sa, aby sme sa ešte raz vrátili.