Máme výhodu, že staršia dcéra Dita je na prázdninách u starých rodičov, a tak nám ostala len mladšia dvojročná Vilma. Výlet si tým pádom môžeme dopriať aj náročnejší, keďže mladá dáma sa môže veľkú časť trasy odniesť v turistickom nosiči. Pridávajú sa k nám kamaráti s rovnakým rodinným stavom – staršia dcéra u starých rodičov a na výlet berú len mladšiu takmer trojročnú Kvetku.

Trasa

Hirschwang an der Rax – Mittagstein – Feichtaberg – Naturfreundehaus Knofeleben – Anemonen-Bankerl - Naturfreundehaus Knofeleben – Miesleitensteig – Kaiserbrunn – Hirschwang an der Rax

Cesta z Bratislavy je približne na dve hodiny. Pred 10-tou sa stretáme na dohodnutom parkovisku za priemyselnými budovami v Hirschwang an der Rax, rovno pod Mittagsteinom, na ktorý sa musíme vydriapať. Rýchle dobalenie posledných vecí a môžeme vyraziť. Čaká nás výživné prevýšenie neznačeným, ale znateľným chodníkom, z 500 m musíme vystúpať na 1300 m, na vzdušnej vzdialenosti približne 1,5 km. No, toto bude bolieť, ale čo som si vymyslela, to mám.

Najprv obchádzame priemyselný areál, aby sme sa dostali k lesu. Deti nechávame kráčať, ale pri náznaku stúpania, ktoré prichádza veľmi rýchlo, sa pýtajú obe do nosičov. Terén sa s nami nemazná, od začiatku to je pekná diretka. Stúpame zmiešaným listnato-borovicovým lesom, výškové metre nabiehajú jedna radosť, podchádzame aj nejaké skalné terasy. Po približne 300 výškových metroch si dopriavame prvú menšiu pauzu. Deti idú von z nosičov, nech si trošku pobehajú. Sme na menšej vyhliadke do údolia a na Hirschwang an der Rax.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie ďalej je dosť strmé, som veľmi rada, že nemám Vilmu na chrbte ja, ale Matúš. A už vôbec si neviem predstaviť, že by sme trasu išli aj s Ditou. K výhľadom sa pridáva pohľad na výsek lanovky hore na Rax a na celé údolie rieky Schwarza pod nami. K záveru je terén čoraz viac skalnatý, veľmi strmý, miestami suťový, musím si pomáhať obomi rukami. Obdivujem kamošku Terku, ako nebojácne ide aj s dcérkou Kvetkou na chrbte, keďže jej manžel Paľo s nosením kvôli bolestiam chrbta nevie pomôcť.

2,5 hodiny od štartu stojíme na Mittagsteine (1300 m). Hurá! Letecké pohľady stoja za všetku námahu, len škoda, že sa dosť ochladilo a fúka. Vilma mala pod vrcholom v najstrmšej časti uplakanú chvíľu, takú tú tesne pred spaním, a tak nám s ňou Matúš trochu ušiel, aby ju utriasol, nech zaspí. Na vrchole ich teda dobiehame, Vilma už odfukuje v nosiči. Dávame si obed z vlastných zásob, hľadáme kešku, zapisujeme sa do vrcholovej knihy, fotíme si výhľady a vrcholový kríž. Apropo výhľady. Škoda, že sa nám trochu zatiahlo, ale pohľad do krajiny pod nami je úchvatný. Rovno pred nami máme Rax so spomínanou lanovkou, na západ zasa Schneeberg, resp. jeho najvyšší vrch Klosterwappen a keď sa dobre zahľadím, tak zbadám aj Elisabethkirchlein pod Waxriegelom. A medzi Raxom a Schneebergom údolie Schwarzy, zarezané hlboko pod nami. Na vrchole strávime takmer hodinu. Ku koncu sa Vilma budí, tak jej ešte chvíľu doprajeme voľný výbeh a pokračujeme ďalej smerom k Feichtabergu (1381 m).

Na vrchol nevedie ani poriadny chodník, a tak máme trošku problém naň trafiť. Po chvíli sa nám to darí. Aj tu je výhľad, ale iba do údolia. Od vrcholu vedie malý chodníček hranou kopca, necháme sa ním uniesť, aby sme zistili, že sme zbytočne klesli a odchýlili sa od trasy. Neprekáža. V mape máme lesnú cestu, a tak to k nej strihneme. Ňou, potom lesným chodníkom a ďalšou cestou sa konečne dostávame k hlavnému bodu nášho výletu, k chate Naturfreundehaus Knofeleben. Je 14.30 h.

Na peknej lúke obklopenej ihličnanmi, vo výške 1250 m, stála od roku 1922 chata menom Friedrich Hallerhaus. V apríli 2011, týždeň pred začiatkom sezóny, však nešťastne po skrate vyhorela, a tak od mája 2012 stojí na rovnakom mieste chata nová, tentoraz s názvom Naturfreundehaus Knofeleben. Od chaty nie sú žiadne výhľady, ale to neprekáža, okolie je príjemné aj tak. Sadáme si na terase k voľnému stolu a dávame si klasické rakúske špeciality plus pivo. Deti obiehajú okolo rozložených ležadiel, tým sa zatiaľ zabávajú. Počas čakania na jedlo si s Matúšom na preskačku vybiehame na výhľad Anemonen-Bankerl, ktorý je približne 10 minút od chaty. Práve je zatiahnuté, takže výhľady nie sú ideálne, ale pohľad na údolie smerom na Kaiserbrunn, ponad ktoré budeme schádzať, je parádny. Rovnako vidíme pred nami Schneeberg.

My to už dnes časovo nestíhame, ale kto má čas, tak si vie vybehnúť na neďaleký kopec Krummbachstein (1602 m). Vrchol sa dá aj traverzovať a dôjsť tak na zastávku Baumgartner vláčika Salamanderbahn, ktorý jazdí pod Schneeberg z Puchbergu. Alebo sa ku chate Knofeleben môžete vybrať práve z toho smeru.

Od chaty odchádzame dosť neskoro, je takmer 16.00 h. Čaká nás strmý zostup do Kaiserbrunnu (526 m), a potom ešte návrat k autu popri Schwarzi. Najprv ideme lesnou cestou, potom lesným chodníkom a zasa lesná cesta, na ktorej nám trochu zasvieti slnko a máme parádne nasvietený Schneeberg. A tak fotíme ako o život. Chodník sa potom odpája a nastáva divočina. Prudké klesanie, trochu sutiny a reťaze. Prevýšenie je veľké, nejako musíme zísť dole. Chodník sa vlní úbočím, úplne do údolia neklesneme. Po strmej časti ideme trochu vrstevnicou, aby to bolo chvíľu stúpanie, chvíľu zasa klesanie... Neviem, ako som sa to dívala do mapy, ale toto som nevyčítala. Počas zostupu zaspáva Vilma dnes druhýkrát. Je to nezvyčajné, ale nedivím sa jej, počas takých natriasačiek.

Nohy si oddýchnu až dole v Kaiserbrunne, pri vodnom zdroji určenom pre Viedeň. Teraz chápem, prečo sme išli úbočím a nie údolím. Celé údolie je totiž chráneným vodným pásmom. Práve odtiaľto, z Kaiserbrunnu viedol prvý vodovod do Viedne, otvorený cisárom Františkom Jozefom I. už v roku 1873. Vodovod by mal byť stále funkčný a dnes tu nájdeme aj vodárenské múzeum s peknou exteriérovou expozíciou prístupnou zadarmo. Kto by mal chuť sa občerstviť, tak rovno vedľa múzea sa nachádza Landgasthof Kaiserbrunn. Terka s Paľom si kupujú aspoň nealko pivo a ide sa ďalej.

Čas nepustí, čoskoro sa vydávame na poslednú tretinu našej trasy, náučným chodníkom, ktorý je venovaný vodnému zdroju (1. Wiener Wasserleitungswanderweg) popri rieke Schwarza. Tu mám terén naštudovaný, takže viem, že chodník nepôjde len po rovine, ale budeme aj stúpať aj klesať. Hneď pri bývalom kempovacom mieste v Kaiserbrunne sú pekné malé pláže rovno pri rieke. Tie ale nejdeme preskúmať, zdržíme sa až na ďalšej pláži za zákrutou pod cestou. Je úžasná, podvečerné slnko ju parádne osvetľuje, deti aj dospelí si hádžeme žabky, močíme nohy, proste paráda. Vôbec sa nám odtiaľto nechce.

Chodník vedie raz jedným, raz druhým brehom Schwarzy. Úseky, ktoré idú vedľa hlavnej cesty sú urobené bezpečne, aby chodci neprišli do stretu s autami. Tak to má byť. Míňame aj menšiu jaskyňu (štôlňu?), v jednom mieste prechádzame cez rieku po mostíku, potom klesáme po stúpačkách / schodíkoch. Trasa je veľmi pestrá a baví aj naše unavené deti. Pred koncom je ešte jedno stúpanie na posledný vŕšok. Na vŕšku nad riekou je posledná pauza, dojedáme zvyšky z batohov a konečne klesáme do Hirschwangu, kde po 20-tej večer konečne stojíme pri autách. 10 hodín od začiatku výletu.

Ale bolo to super, presne takéto zničenie sa sme potrebovali. Kto je kondične zdatný alebo má zdatné deti, tak sa určite vyberte po našich stopách.

Autori fotografií: Pavol Vrba a Andrea Morongová

Fotky a aj videá z našich výletov nájdete tiež na mojom instagramovom profile @adushkask.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek