Opäť tu máme niekoľko turistických trás, ktorými sa môžeme vydať. Vieme sa dostať žltou značkou z obce Plavecké Podhradie alebo zelenou značkou z obce Sološnica. My sme si vybrali trasu zo Sološnice po zelenom značení.

Trasa

Sološnica – Obora – studnička pod Malým Roštúnom – rázcestie pod Malou Vápennou – Vápenná (Roštún) a späť

Začneme v Sološnici

Dorazili sme do dediny autom a zaparkovali sme kúsok vyššie ako je krčma. Ak nemáte k dispozícií auto, dá sa dostať do dediny autobusom. Cesta autobusom z Bratislavy trvá približne hodinu. Ako sme zaparkovali, ihneď sme videli zelenú značku a vybrali sme sa na vrch. Prešli sme kúsok cez les a vyšli sme na krásnu lúku nad Oborou, kde sa nám podarilo zahliadnuť srnky. Keď sme prešli cez lúku, vykúkala na nás studnička pod Malým Roštúnom, kde sme si mohli nabrať vodu do fliaš. Od začiatku nás kopec ale nešetril. Hneď od studničky začalo stúpanie, dalo sa vydržať, ale teda spotili sme sa poriadne.

Prvá zastávka, kde som ja osobne fučala ako lokomotíva, bola na rázcestí pod Malou Vápennou. Odtiaľ nás čakala ešte dlhá cesta - 1.20 h až na vrch Roštúnu. Stúpanie ale stále neprestávalo. Mali sme krásne, slnečno, ale fúkal studený vietor. Naobliekali sme sa ako cibule a kráčali ďalej. Vyššie ležali na turistickej cestičke stromy. Tak sme mali prekážkovú cestu pomedzi popadané stromy, ktoré sme preskakovali, obchádzali a vývraty nás sprevádzali až na vrch kopca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vápenná (Roštún)

Po 1,5 hodine neustáleho stúpania sme dorazili na vrchol. Ale uznajte sami, na tomto kopci je asi najkrajší výhľad v Malých Karpatoch. Malebný vrch má svoje čaro. Vidno odtiaľ celé Malé Karpaty. Aj keď hore bolo -7 stupňov Celzia a fúkal veľmi silný vietor, aj tak sme tu strávili dostatok času a kochali sme sa prekrásnym panoramatickým výhľadom na najzápadnejšie karpatské pohorie u nás.

Rozhľadňa

Akoby nestačilo dokonalého výhľadu, tak na vrchu Vápennej sa nachádza tiež päť metrov vysoká železná rozhľadňa, aby ste mali ešte krajší výhľad na krásne kopce. My sme na nej vydržali asi 30 sekúnd, lebo nás skoro odfúklo a ruky nám primŕzali ku kovovému rebríku.

Po zjedení horalky a vypití vody (mali sme si spraviť čaj, keďže naozaj bola zima), sme sa vybrali naspäť k autu. Tým, že celý čas sme hore len stúpali, dole sme boli za 40 minút, keďže sme celý čas išli len dole z kopca. Tentokrát sme ale k autu stihli prísť ešte za svetla.

Fotogaléria k článku