Tip na túru v okrese Stará Ľubovňa

Trasa

Litmanová (Літманова) – hora Zvir – Eliášovka (Eliaszówka) – Medvedelica – Korčené – Kremná (Кремна)

Dôvod, prečo to bolo naozaj na poslednú chvíľu, tkvel v tom, že som najprv bol rozhodnutý ísť inam, ale kvôli tomu, že sa mi ráno nechcelo skoro vstávať a zároveň po viacdňovom topení snehu som začal mať obavy, že by tam sneh už chýbal, čo sa mi neskôr aj potvrdilo.

Preto, keď som sa ráno vybral smer na Starú Ľubovňu a Litmanovú, dúfal som, že tam to bude krásne zasnežené. Ale celou cestou od Sabinova po Starú Ľubovňu to vyzeralo hnedasto a zelenasto a sneh sa ukázal až kdesi pri Jarabine. Keď som vystúpil z auta v Litmanovej (rusínsky Літманова), bolo krásne bielo a aj mierne mrzlo, čo som si musel dávať bacha na strmšej zľadovatenej ulici.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj keď ma chalan, čo som ho stopol, mohol odviezť až kdesi pod horu Zvir, chcel som si prejsť dedinku, lebo asi tam už viac nezavítam a horské dedinky zvyknú mať ešte staré drevenice, čo sa mi hneď potvrdilo, keď som objavil starší drevený dom a za ním ďalší neobývaný so stodolou. V pozadí so zasneženým hrebienkom, to vyzeralo idylicky ako z Perinbaby.

Pokračoval som ďalej a popod kostol a obecný úrad a ešte niekoľko starších drevených, ale aj murovaných maľovaných domkov som došiel na koniec dediny pod bralá Litmanovských skaliek, čo sú úsekom Pieninského bradlového pásma. Tvorí ich niekoľko vyhliadok ako Zajacová skala či Marcinová, alebo Čubatá. Výhľad z pololúčnatého by bol iste parádny a trochu ľutujem, že som nevyšiel, ale nechcelo sa mi tam vyšliapavať a zároveň som si nebol istý časom.

Tak som sa len vydal pomedzi bradlá a okolo odbočky k lyžiarskemu stredisku a miestneho ihriska k hore Zvir. Myslel som si, že to bude bližšie, ale písali asi 40 minút, tak som prvé prichádzajúce auto skúsil stopnúť a zastavilo. Tým mi skrátilo čas po asfaltke a vystúpil som pod pútnickým komplexom. Ešte predtým ma zaujala drevenička či senník po ľavej strane. Potom som vybehol k súboru budov na hore Zvir. Nepredpokladal som, ale bola tam omša, a tak som sa tam len trošku poobšmietal a zašiel sa napiť k prameňu.

Ešte predtým ma zaujala mačka, vyhrievajúca sa na plechovom vrchnáku koša, a tak sa mi stala vďačným objektom. Asi si pomyslela, že by mohla niečo odo mňa vydrankať alebo sa len nudila, tak dokrivkala k prameňu, keďže mala nejaký problém s labkou. Ale nemal som nič, tak príležitosť využila na to, že sa išla napiť. Nasledoval som ju, a tak pri jednej rúrke lízkala vodu mačka a pri druhej rúrke zase ja. Vcelku bizarný okamih.

Po napití som sa vybral (ne)značene na Eliášovku. Rovnakú skratku som použil pred pár rokmi, keď som išiel Eliášovku, Radziejovu z Mníška nad Popradom do Rytra a spod Eliášovky som zbehol k pútnickému miestu na hore Zvir. Teraz som išiel len jedným smerom. Zo začiatku bolo vychodené veľmi dobre, ale to len k Jozefovmu domu. Odtiaľ boli stopy menej početné, zrejme príležitostne od poľských lazníkov. Keď som každú chvíľu očakával hraničnú zelenú, tak tá nie a nie sa ukázať. No aspoň sa ukázal slovenský výbežok doliny a hraničných lúk nad sedlom Rozdiel.

Ale konečne som zbadal zvážnicu, čo znamenalo, že som na hranici, keďže ju cesta kopírovala. Hraničné stĺpy sa ale kdesi stratili. To už bolo neďaleko vrcholu Eliášovky, kde som sa za pár minút dostal po široko prešliapanej ceste či chodníku. Hore boli aj koľaje od áut či štvorkoliek, takže je to tu asi dosť frekventované...

Na Eliášovke (Eliaszówka), ale na jej poľskej strane sa týči rozhľadňa, tak som vyšiel na jej vrchol, kde som zakýval na kameru a popozeral sa z každého smeru. Samozrejme, zaujali majestátne Vysoké Tatry, potom Tri koruny (Trzy Korony), Radziejowa či Veľký Roháč (Wielki Rogacz), následne časť Krynickej Javoriny (Jaworzyna Krynicka) oproti v doline s Popradom a najhorší výhľad spôsobený oparom sa ukazoval na východnú časť Ľubovnianskej vrchoviny.

No čo ma najviac prekvapilo, bolo, že som videl Nízke Tatry, konkrétne Kráľovu hoľu. Irónia je, že večer sa ktosi na FB chválil, že odfotil Vysoké a Nízke Tatry. A vyšpekuloval to tak, že sfotil pár kameňov z nízkotatranského hrebeňa, kde stál a napokon samotné Vysoké Tatry. Nehovorím, že to nebol pekný záber, ale každopádne žiadna veda. Môj záber je určite jedinečnejší, akurát keby som mal lepší foťák a nebol by opar, tak by som ho ľahko predčil.

Po nabažení sa výhľadov z rozhľadne som ešte raz zakýval Poliakom do kamery a opatrne zišiel, keďže bol ľad na schodoch. Vybral som sa na slovenskú stranu a spravil si selfie pri slovenskom smerovníku, pre istotu, kebyže sa rozhodnem pokračovať v zbieraní 52 najvyšších vrcholov slovenských pohorí, ktoré „zbieram“ asi 10 rokov.

Po podlhovastej čistinke som klesal na ďalšiu, kde sa mi okrem výhľadov na Vysoké Tatry či Levočské vrchy a Čergov ukázal starý cholvarok, žiaľ, s rozborenou strechou, čo je veľká škoda. Odtiaľ značka zabočila do lesa a následne ma priviedla na kraj ďalšej, kde som objavil ďalšie dve stavby. Jednu murovanú, zamrežovanú a druhú drevenicu s plechovou strechou, ktorá sa asi v lete využíva na ustajnenie dobytka. Pre info, momentálne je voľne prístupná a dá sa prespať v dostatočnom množstve sena pod strechou.

Vrátil som sa naspäť na značku, ktorú križuje lokálne značená cestička z hory Zvir do Hraničného. Aj povedľa žltej sa nachádza menšia búda na pozemku, ktorý kedysi býval oplotený, ale zostali z neho len fragmenty. Odtiaľ som zabočil doprava a šiel trochu lesom, vyšiel na rúbaň a následne traverzoval Medvedelicu, vyše 800-metrový nevýhľadový kopec. Odtiaľ som mierne klesal až som sa objavil na otvorených lúkach medzi Jarabinou, Hraničným a Starou Ľubovňou. A sú vskutku parádne. Rovnako aj výhľady, ktoré sú odtiaľ možné.

Najprv zaujali vykúkajúce Vysoké Tatry spoza smrekov, povedľa široké okolie východnej časti Ľubovnianskej vrchoviny. Keď som podišiel ďalej, tak sa mi ukázalo celé tatranské pohorie a aj západná časť so Spišskou Magurou.

Nebol som si istý smerom, keďže chýbali kolíky, ale myslel som si, že v medzi bude značka a aj bola. Šiel som okolo a prišiel k lesíku, od ktorého sa dalo klesať a až cez ďalšiu kótu sa dalo dostať do sedla Vabec. No nechcel som ísť týmto smerom, ale neznačené zísť do Kremnej. Oddelil som sa od značky pri lese a dal som sa výrazne po hrebeni doľava. Tu som zazrel dve dvojice bežkárov. Jedni išli akoby na Eliášovku, ďalší dvaja akoby smerovali do sedla Vabec od Hraničného.

Môj smer mi ukazoval vysielač na Korčenom, ktorý som hádal práve nad Kremnou a to sa mi aj potvrdilo, keď som k nemu prišiel a videl malinkú dedinku, z ktorej som štartoval letnú túlačku cez sedlo Osly k Čertovmu kameňu s koncom v Plavnici. Rovnako sa mi ukázalo sedlo Doštená, kadiaľ som pred rokom rovnako v zime prešiel k hraničnej rieke Poprad a k ohybu Oltárika.

Zároveň som si splnil túžbu pochodiť trošku túto časť prenádherných lúk, ktoré som mohol vtedy sledovať pri výstupe cez Modriny smerom do sedla Osly. Rozhodne by to tu chcelo prísť aj v lete, keď bude bezproblémovo schodný terén. Aj keď ani teraz to nebolo hrozné. Od vstupu na lúky bola výška snehu len čosi po členky, takže sa nezabáralo a ani sneh nebol od slnka mokrý, keďže bolo čosi okolo nuly.

Od vysielača som schádzal do Kremnej (rusínsky Кремна), kde som zišiel po starom úvoze, a tak som zavŕšil parádne strávený deň v prekrásnej zasneženej Ľubovnianskej vrchovine.

Zhrnutie

Krátky výlet musím opäť hodnotiť úspešne. Aj keď som na oboch miestach už bol, tak tentoraz sa mi podarilo v zime za snehu. Potešili ma výhľady z Eliášovky a rovnako aj z lúk pod Medvedelicou. Primerané snehové podmienky slnečného dňa si so mnou vychutnávali tiež niekoľkí bežkári.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek