Túra Ohňová zem - Ushuaia, Martial, Estancia Harberton
Ohňová zem - tajomná oblasť na absolútnom juhu juhoamerického kontinentu, v španielčine zvaná Tierra del Fuego. Skladá sa z jedného veľkého a viacerých menších ostrovov rozdelených približne na polovicu medzi Argentínu a Čile. Jej názov v človeku evokuje krajinu sopiek, ale skutočnosť je prozaickejšia. Keď sa prví európski moreplavci plavili okolo, videli na brehu množstvo ohňov, pri ktorých sa domorodí obyvatelia zohrievali, a tak kraj nazvali Ohňovou zemou. Po návšteve Patagónie by bolo hriechom odolať vábeniu oblasti na samom konci sveta.
Prevažnú časť veľkého ostrova zaberá vetrom ošľahaná step, ale na juhu v argentínskej časti sa dvíhajú vrcholky pohoria Montes Martial do výšky 1326 m - Monte Olivia. Na ich úpätí priamo pri kanáli Beagle leží Ushuaia. Mesto je považované za najjužnejšie položené mesto na svete a právom označované ako koniec sveta (španielsky Fin del Mundo). Miesto, kde končia svetové cesty a v určitom zmysle začína Antarktída. Samotné mesto nemá veľmi čo ponúknuť, ale jeho okolie je hlavným dôvodom, kvôli ktorému sem mieria cestovatelia z celého sveta. My sa sem presúvame lietadlom z El Calafate, aby sme preskúmali aspoň malú časť z drsnej krásy tunajšej krajiny.
Ushuaia - prechádzky na konci sveta
Z letiska sa taxíkmi vezieme na ubytovanie v okrajovej ulici. Po zabývaní a vybavení nutných formalít je čas vyraziť na obhliadku mesta. Vonku slabo prší a je nepríjemne sychravo, ale nie sme z cukru a zakrátko sa prechádzame po nábreží na okraji centra. Vládnu tu čajky, ktoré poskakujú po chodníkoch aj strechách áut. Kocháme sa pohľadom na prístav, kde okrem iných kotvia dve obrovské lode, ktoré majú určite namierené do Antarktídy. Veď je odtiaľto, čo by človek kameňom dohodil - len 1000 km. Pre porovnanie, na Slovensko je to asi 15-krát viac.
V stánku cestovnej agentúry si kupujeme výlet k tučniakom o dva dni. V infocentre získavame mapu a fotíme sa pri známej tabuľke: Ushuaia - koniec sveta. Na hlavnej ulici si vyberáme reštauráciu, v ktorej skúšame miestnu kuchyňu. Vraciame sa späť k nábrežiu kanála Beagle, odkiaľ krásne vidieť zasnežené hory, dvíhajúce sa priamo nad mestom. Trochu mi pripomínajú Tatry, akurát sú o 1000 m nižšie. Dorážame až k obrovskému názvu USHUAIA, kde si početná skupina Kórejčanov fotí "povinných" 20 selfíčok. Pri čakaní tu vo vetre poriadne vymrzneme, ale fotka proste musí byť. Podvečer sa vraciame do vyhriateho bytu a plánujeme túru k ľadovcu Martial na nasledujúci deň.
Ulicou aj pralesom k lyžiarskemu stredisku
Ráno nás na prekvapenie víta síce chladné, ale polooblačné počasie so slnkom vykúkajúcim pomedzi mraky. Kráčame okrajovou ulicou, z ktorej máme pekný výhľad nielen na mesto pod nami, ale aj Beaglov prieliv a ostrov Isla Navarino zo zasneženými horami, patriaci Čile. Biele vrcholky Montes Martial, kam mierime, taktiež priťahujú našu pozornosť. Niektoré autá na ulici vyzerajú ako by ušli z vrakoviska, ale zrejme sú stále pojazdné. Prichádzame k tabuľke, kde máme na výber. Ísť do lyžiarskeho strediska Martial serpentínovou asfaltkou alebo priamym lesným chodníkom.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Opúšťame mestskú zástavbu a chodníkom smerujeme do prírody. Strmo stúpame najprv priesekom a neskôr lesom. Opäť to nie je len všedný les, tvoria ho pabuky druhu lenga. Jeho rozprávkový pralesovitý charakter zvýrazňuje množstvo vývratov a husté porasty lišajníkov. Po dažďoch je tu veľa blata a občasné drevené lávky nám prídu vhod. Kráčame popri zurčiacom horskom potoku, kde sa nad roklinkou klenie malý drevený mostík. Prichádzame k dolnej stanici lanovky, kde sa lenivejší turisti privážajú taxíkmi. Po zjazdovke mierime k chátrajúcim dojmom pôsobiacej hornej budove, kde v závetrí oddychujeme a obedujeme z vlastných zásob.
Vrtochy počasia na ľadovci Martial
Podmienky sa zhoršili, zamračilo sa a začalo snežiť, no od ďalšieho postupu nás to neodrádza. Plní elánu dosahujeme hornú hranicu lesa v širokom amfiteátri, kde sa výrazne dvíhajú horské svahy. Bohužiaľ sa na otvorenom priestore zdvihol aj vietor. Zároveň je všade vôkol takmer súvislá vrstva vlhkého snehu, ktorý sa po zime ešte nestihol roztopiť. Vidieť odtiaľto aj časť mesta a kanál Beagle, dokiaľ všetko nezhatí príchod snehovej víchrice. Po okolí sa motá niekoľko ďalších ľudí. Stúpame ešte kúsok vyššie, ale následne konštatujeme, že v týchto podmienkach to nemá zmysel. Strmší terén je skôr na mačky a horský hrebeň sa aj tak zahalil do hmly. Chvíľu si vychutnávame boj živlov a potom sa vraciame späť k stanici lanovky. Škoda, lebo za krajšieho počasia musia byť zhora úžasné výhľady.
Po zjazdovke cupkáme k spodnej časti strediska, kde sa sneženie mení na hustý dážď. Pre zostup sme sa rozhodli využiť spomínanú kľukatú cestu. Po čase sa mraky trhajú a okolitú krajinu ožarujú slnečné lúče. Zákon schválnosti teda funguje dokonale aj na južnej pologuli. Keď sme boli hore, ženili sa čerti a teraz sa tam odohráva fotografická hostina. Aspoň zo serpentín si vychutnávame nádhernú farebnú scenériu. Svieža jarná zeleň lesov dokonale kontrastuje so zasneženými štítmi a modrou oblohou. Prichádzame na vyhliadku, odkiaľ vidieť nielen Ushuaiu s prístavom, ale aj kanál Beagle a hory na protiľahlom ostrove Isla Navarino. Robíme najkrajšie fotky dňa a o chvíľu dorážame na ulicu, ktorá nás privádza na ubytovanie. Aj keď sme nenašli ľadovec a nevystúpili na hrebeň, bol to zaujímavý deň, kedy sme aspoň trošku nahliadli do krás okolitej krajiny. Večer je opäť sychravo a po krátkej vychádzke do centra ideme spať, keďže nás ráno čaká skorý budíček.
Podmanivou krajinou k múzeu na pobreží
Skoro ráno nastupujeme na ushuaiskom nábreží do autobusu, ktorý nás odvezie 85 km na farmu Estancia Harberton. Za mestom vchádzame do úzkej dolinky, kde sa priamo od cesty dvíhajú svahy najvyššieho vrchu argentínskej časti Ohňovej zeme - Monte Olivia: 1326 m. Väčšina osadenstva autobusu podriemkáva a robí veľkú chybu. Údolie sa totiž rozširuje a krajina za zaroseným oknom je neskutočne podmanivá. Cesta vedie popri riečke a močiaroch, nad ktorými sa rozplývajú ranné hmly. Krásne pôsobia aj sviežo zelené pabukové pralesy. Z nich sa dvíhajú zasnežené horské hrebene, nad ktorými na azúrovej oblohe letia početné mraky. Do toho počúvam výklad sympatickej sprievodkyne o bobrovi kanadskom, ktorého sem doviezli v prvej polovici 20. stor. pre cennú kožušinu. Kvôli absencií prirodzeného predátora sa rozmnožil do stotisícovej populácie a začal spôsobovať obrovské škody na miestnej vegetácií. Tunajšie pabuky totiž nie sú voči ohryzu tak odolné ako severoamerické lesy a vláda sa preto snaží jeho počty znížiť na minimum. Doslova tu platí: zabi bobra a zachrániš les.
Asi v polovici jazdy opúšťame asfaltový povrch a meníme ho za drkotavú šotolinu. No príroda za oknom je stále rovnako nádherná. Vedel by som si predstaviť týždňové túlanie sa s batohom po tunajších horách. Po čase sa dostávame do otvorenejšej krajiny, kde opäť vidíme modrú hladinu kanála Beagle. Zastavujeme a máme možnosť na pár minút vystúpiť, ale vraj sa treba obliecť, lebo vonku je "trochu chladno". Chyba lávky, vonku je doslova peklo. Fučí taký vietor, že niektorí ľudia padajú na zem, iní sa po pár sekundách otáčajú späť. Po prvotnom šoku a vyfackaní sa spamätávam a začínam si užívať fascinujúcu scenériu a podmienky. Z cesty sa dvíhajú oblaky prachu a mám problém udržať sa na nohách, ale fotiť proste musím. Na jednej strane spenené vody oceánu a oproti zelenkavé lesy a zasnežené hory. Pod cestou malé údolie s riečkou. No neuveriteľne pôsobia hlavne vetrom ošľahané stromy okolo. Majú zástavovitú formu a jeden je dokonca v tvare obráteného písmena L. Videl som všeličo, ale takúto bizarnosť ešte nie. Pokračujeme v jazde cez ďalšie potôčiky a mokrade až vystupujeme pri budove múzea.
Múzeum kostier, najstaršia farma a ostrov tučniakov
Ďalším bodom výletu je prehliadka múzea Acatushun s viacerými kostrami morských cicavcov a vtákov. Sú tu napr.: vráskavce, vorvane, delfíny, uškatce i tulene. Kostry sa zachovali vďaka nízkym tunajším teplotám, ktoré neumožňujú ich rýchly rozklad. Celá expozícia je situovaná v budove vyzerajúcej ako skladisko, nachádzajúcej sa priamo na brehu malého oceánskeho zálivu. Prostredie je ako z rozprávky, zelená trávička, stromčeky a na pozadí biele hory. Pešo kráčame asi 200 m popri vode k farme Estancia Harberton, ktorá je najstaršou na Ohňovej zemi a vyniká aj prírodnou krásou okolia. Dodnes sa tu pasú ovce a dobytok. V čajovni s historickými exponátmi čakáme na príchod malého motorového člna, ktorým sa presunieme na ostrov tučniakov.
Po občerstvení vychádzame na mólo a nastupujeme do gumeného člna. Sedíme natlačení pod strieškou, ktorá nás chráni pred špliechajúcou vodou. Po asi desiatich minútach poskakovania na vlnách vystupujeme na pláži ostrova Isla Martillo. Na prehliadku máme vyčlenenú hodinu. Prvá kolónia tučniakov dvojpásych sediacich na hniezdach je prakticky hneď za rohom. Sledujeme ich z úctivej vzdialenosti a čudujeme sa, že si vybrali snáď najveternejšie miesto na ostrove. Postupne sa okľukou presúvame k ďalšej kolónií, ktorá má svoje nory vyhrabané v zemi. Občas nejaký tučniak vylezie vykonať potrebu alebo zapózovať. K niektorým sa tak dostávame na vzdialenosť asi 1 m, ale dotýkať sa je prísne zakázané. Akokoľvek milo vyzerajú, silným zobákom dokážu spôsobiť krvácajúce zranenie. Mňa však fascinuje aj okolitá scenéria. Pohľad cez spenené vody prielivu na zelené lesy a zasnežené hory na pevnine je nádherný. Navyše nám stále praje aj počasie, lebo je polooblačno a iba silno fúka. Prechádzame sa po pláži, naposledy obzeráme čiernobielych panáčikov a zakrátko sa vezieme späť na Estanciu. V pláne je návrat do Ushuaie.
Divočina na vlnách prielivu
Na móle prestupujeme do väčšej lode, ktorá nás odvezie kanálom Beagle až do ushuaiského prístavu. Čaká nás ďalšia chuťovka dnešného dňa. Sadáme ku stolu na vnútornej palube, loď sa rozbieha a nám je hneď jasné že toto nebude len tuctová plavba. Vody prielivu sú poriadne rozbúrené, loď na každej vlne vyskočí skoro meter do výšky a následne tvrdo dopadá naspäť. To všetko v niekoľkosekundových intervaloch. Počúvame výklad sprievodkyne, ktorá nakoniec povie, že ak máme chuť, môžeme ísť aj von na palubu. S kamošmi dlho neváhame a vychádzame z dverí. Prakticky okamžite zisťujeme, že vonku ide trošku o život. Rýchla plavba v kombinácií so silným protivetrom vytvárajú šialené podmienky a prepadnúť cez zábradlie nie je vôbec ťažké. Čudujeme sa, že nás von pustili. Loď neustále poskakuje, držíme sa obomi rukami a naplno si vychutnávame každú sekundu. Sem-tam nás ošpliecha vlna, čo len zvyšuje intenzitu zážitku. Rozhliadame sa na hornaté pobrežie na oboch stranách kanála a podvedome sa usmievame.
Po vyše hodine kapitán spomaľuje, lebo sa blížime ku skalnému ostrovu s majákom - Faro Les Eclaireurs, známemu turistickému miestu v prielive. Škoda, že sa medzitým zamračilo a jeho červeno-biele pruhovanie príliš nevyznieva. Čo však dominuje, a to výrazne, je silný zápach, ktorým sa prezentuje kolónia uškatcov, vyvaľujúcich sa na útese. Pozorovanie týchto zvierat nie je pre nás bežnou záležitosťou a na palubu vychádzajú aj ostatní pasažieri. Než loď opäť zapína motory, fotografovaním tu trávime asi 10 minút. Krátko sa presúvame k ďalšiemu útesu s väčším počtom uškatcov a následne do tretice pozorujeme niekoľkotisícovú kolóniu kormoránov. Také množstvo zvierat pokope som ešte nikdy nevidel. Ushuaia je už na skok a pri pohľade z paluby lode vyzerá naozaj zaujímavo. Celá scenéria s rozbúrenými vodami kanála a mestom učupeným pod bielymi horami je malebná. Zakrátko dorážame do prístavu a zvyšok dňa sa prechádzame po uličkách. Nasledujúci deň máme oddychový a venujeme ho miestnym múzeám. Na ďalší odlietame do Buenos Aires za teplom a mestskou kultúrou.
Záver
Na Ohňovú zem som bol zvedavý, pretože som o nej pred cestou nemal takmer žiadne informácie. A musím sa priznať, že ma o to viac pozitívne prekvapila. Hoci sme z jej krás a zaujímavostí videli len nepatrný zlomok, boli sme nadšení. Krajina rozoklaných štítov, oblých pahorkov, močaristých údolí a pabukových pralesov bola čiastočne podobná Patagónií. Lenže všetko tu výborne dopĺňa kanál Beagle s rozbúrenou hladinou a ostrovmi plnými nevšedných zvierat. Zažili sme tu najpremenlivejšie počasie a okúsili všetko od slnka cez dážď, víchor až po sneženie. No aj vďaka tomu sú tunajšia krajina a zážitky z nej akési drsnejšie, chladnejšie a autentickejšie. Ohňová zem bola pôvodne pre mňa len doplnkom návštevy Patagónie, ale nakoniec ju z pocitového hľadiska ešte predčila. Možno by som sa sem vrátil ešte radšej ako do samotnej Patagónie. Skúste kraj na konci sveta tiež.
