Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský
Príbeh

Pustovník Johan

12. 02. 2021
Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a pekný večer, ktorý isto na nás čaká. Nesklamali sme sa. Hoci bola krásna, slnečná jeseň, predsa len noci vo výškach malofatranského hrebeňa už boli mrazivé. Bola nedeľa a poslední prechodní hostia opúšťali v dobrej nálade chatu a schádzali do Strečna.

Na chate sme zostali len my traja, chatár Tóno s manželkou Odetou a dve kuchárky. Keď sme sa ubytovali, vybalili a hlavne vyzuli sa, v snahe zabrániť zamoreniu vnútorného priestoru chaty, sme si umyli nohy. Zišli sme do jedálne a spolu s chatármi zasadli do boxu a začala zábava. Vonku sa zatiahlo a začal fúkať poriadny vietor a Tóno hovorí: "Asi vám to chlapci vyšlo, lebo tak to vyzerá, že je po pekných dňoch a už asi bude aj po turistoch."

A zrazu buchli dvere od chaty a do jedálne vošiel lesník Ondrej. S Ondrejom sme sa celkom dobre poznali, pretože chata ležala v jeho revíri, a tak sa pri pravidelnej obchôdzke takmer nikdy nezabudol zastaviť a občas tu aj prespával. Zvítali sme sa ako starí známi, pozvali ho ku stolu a boli sme radi, že nás bude viac. Chatárka priniesla gitaru, veľký lopár s nakrájanou slaninkou a klobásou made in Chata pod Suchým, pri stole sa začali striedať príhody i pesničky a bolo veselo. Spomínali sme na našich spoločných kamarátov a hovorili sme Odetke, ktorá pochádza tiež zo Skalice, že náš spoločný kamarát Dušan je na dôchodku a odsťahoval sa na chatu.

"Predstav si," hovorím jej, "povedal, že už dolu do Skalice nezíde ako je rok dlhý a rodine povedal, že ak od neho niečo chcú, tak musia prísť za ním s fľaškou rumu a že tam bude stále, v lete, v zime, v daždi či snehu, no ako sa u nás na dolniakoch povie - FURT."

A chatárka na to: "Takže bude ako taký pustovník, no nie? Ale taký moderný pustovník. S televízorom, s hudbou a podobne."

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

No a tu sa ozval lesník Ondrej a hovorí: "A viete vy, že aj my tu máme pustovníka? Či lepšie povedané – mali sme."

Chatár Tóno hneď reagoval: "Ale choď. Akého pustovníka? Možno nejakého samotára, ale pustovníka?"

"Možno, že sa aj ukázal, tu, na vašej chate," pokračuje Ondrej. "Len ste nevedeli, čo je to zač. Predstavte si, že tu žil osem rokov. Objavil som ho úplne náhodou. Keď som začínal v tomto revíri, raz mi starý horár rozprával príhodu, že kedysi dávno utiekol zo salaša pri Gbeľanoch mladý silný asi trojročný baran. Hľadali ho po pastvinách i po lese, lebo to bol vzácny plemenný baran, ale nenašli, a tak si mysleli, že ho zabil a odniesol medveď. Ale po zime išiel horár pozrieť následky zimy až takmer na hrebeň nad Kurskou, keď tu kdesi dolu v skalách začul bľačanie. Bol z toho veľmi prekvapený, ale išiel po zvuku a tam objavil v takej polojaskyni - polodiere barana. Bol tam uväznený, pretože mokrý a ťažký sneh sa zošmykol zo skál, v noci primrzol a takmer úplne mu upchal vchod, no a baran sa nemohol dostať von. Možno aj preto, že nebol celý čas strihaný, a tak bol ako guľa. Celú zimu sa živil kosodrevinou a smrekovou čečinou a v okolí diery bolo všetko obžraté."

"No a horár sa rozhodol, že barana dopraví dolu do dediny. Najprv priviazal barana za rohy a za hlavu, ktorá mu trčala z jaskyne a až potom vyhrabal sneh, aby mohol baran von. Hovoril, že už potom s ním žiadne problémy neboli, ba zdalo sa mu, že sa baran celkom tešil, že ide „domov“. Najprv som si myslel, že je to len taká horárska latina, ale potom som príbeh začul rozprávať v krčme a všetci tam prítomní mi prisahali, že je to pravda. Tak som si povedal, že sa pokúsim baraniu dieru nájsť. A po dlhšom čase sa mi to aj podarilo. Ale poviem vám, že som bol riadne prekvapený, pretože mi na prvý pohľad bolo jasné, že je jaskyňa obývaná. Bola tam nanosená slama, áno, slama, nie seno, a bolo jej celkom dosť. Slúžila ako lôžko a bolo jasné, že bola nanosená odkiaľsi zdola, od Varína. Dva staré, dosť poničené spacáky zrolované pri stene, akési smradľavé oblečenie, no hotová bieda, kotlík, ešus, lyžice, hrnček, panvica a starý plechový kýbeľ na vodu. A bola tam aj sekera, kladivo, píla a ešte akýsi vercajk, ktorý si asi postupne niekde vyžobral alebo zaobstaral. Do steny jaskyne bola vysekaná diera a v nej bolo čosi potravín, nejaká konzerva, hrdzavá ako líška, soľ a cigaretové papieriky. Bolo očividné, že jaskyňa je obývaná a to sa mi vôbec nepáčilo. A tak som si na obyvateľa počkal."

"Čakal som asi dve hodiny. Začul som ho, ako schádza z hrebeňa, čosi si mrmlal a ani netušil, že by ho niekto mohol odhaliť. Na chrbte mal krošňu a na nej priviazané PET-ky fľaše plné čučoriedok a brusníc. Keď som na neho s flintou v ruke zrúkol, myslel som, že sa od strachu poserie."

"Počúvaj, Ondrej," hovorí chatár Tóno, "a ty si sa ho nebál? Veď ste tam boli len sami dvaja, hocičo sa mohlo stať."

"Tónko, keby si ho videl, tak by si sa ani ty nebál. Ten chlap, či ako by som ho správne nazval, mohol mať tak maximálne štyridsať kíl, smrdel na desať metrov a bol ako väzeň z koncentráku. Rapavý, šedivý, zarastený a určite aj všivavý. Začal som ho tvrdo spovedať a že čo tu robí, a ako to, že tu býva v jaskyni a tak. No, poviem ti, že veľa som z neho nedostal. Len som sa dozvedel, že tu žije už tretí rok, že sa živí tým, čo si nazbiera a nájde dole v doline v kontajneroch, že chodí k chatám na smetiská a vyberá, čo je jedlé, že sa takmer vôbec neumýva. Ale občiansky preukaz mal, a tak som sa dozvedel, že sa volá Johan a že je z Považia. Keď som mu hovoril, že tu nesmie byť, tak iba pozeral do zeme, neodpovedal a nič nesľuboval. Len kýval hlavou a že ako odíde, ale že vraj nemá kam. Ale že na zimu vždy chodieva dole, lebo len raz to tu skúsil v zime a musel utiecť, lebo skoro zmrzol a zahynul od hladu. Hovoril, že sa potĺkal s bezdomovcami, ale že tí strašne pijú a on nepije vôbec. A že vždy má ušetrené nejaké peniaze za čučoriedky a hríby a podobne. No nechal som ho tam s tým, že do zimy bude preč a keď som to po prvom snehu bol skontrolovať, naozaj ho nebolo."

"Ondrej, ale veď si povedal, že tam bol takmer osem rokov," hovorí chatárka.

"No práve to je ono. Lebo na jar, keď sa oteplilo, bol nazad. Pribratý, takmer čistý, oblečenie uchádzajúce a nové zásoby so sebou. Zvítali sme sa takmer ako starí známi a on mi porozprával, že bol celú zimu u sestry. Tak som sa ho spýtal, ako sa k nej dostal a on že načierno nočným vlakom. Sestra sa vraj o neho výborne postarala. Býval v malej teplej izbičke v pivnici, mal teplú aj studenú vodu a každý deň výborné teplé jedlo. Sestra mu okamžite spálila všetko staré oblečenie, nahnala ho do vane a pokiaľ nevoňal ako malé decko, nepustila ho medzi nich. A keď už zosilnel, tak mu našla na celú zimu zamestnanie. Čistil chodníky od snehu, upratoval v meste a jazdil vraj aj s malou frézou na odpratávanie snehu. Robota sa mu páčila, ale kolegovia už menej. Vraj to boli len takí hrubí a násilnícki chlapi, stále pripití a bez rozumu. Celú výplatu dával sestre a ukladala mu ju na vkladnú knižku. Keď sa oteplilo, polovicu si vybral, nakúpil si čo treba a zasa prišiel žiť do jaskyne."

"Ondrej, a kde tam bral vodu?"

"Kúsok od jaskyne si našiel takú vlhčinu či močarinu, nie väčšiu ako obrus. Tú si začal hĺbiť až dovtedy, kým sa tam neobjavila voda. Lenže mu do toho začala chodiť zver, tak si vyrobil takú mrežu, či skôr kryt a to bola jeho studnička. Hovoril mi, že niekedy ide aj na dva, tri dni preč. Chodieval dolu k hotelom, vyžobrať si niečo, a aj ku smetníkom, hlavne na sídliská, tam sú vraj vždy plné popolnice dobrého jedla. Ale ako hovorím, podľa mňa bol určite aj tu u vás."

Tóno hovorí: "No, možné to je. Veď vieš, že sa tu premelú hocijakí podivní ľudia. A nikdy nevieš, či sú to turisti, trampi, tuláci, a či nejaká háveď ukrývajúca sa pred zákonom. A občas sa aj niečo stratí. Raz nám zmiznú uteráky zo šnúry, inokedy podritníky zo stoličiek, lyžice alebo si vysypú soľ zo soľničiek, ale na to sme si už zvykli."

"Tóno," zareagovala zrazu chatárka, "nepamätáš na toho tuláka, čo tu bol raz, že by sme mu predali chlieb a že by kúpil aj akýkoľvek starý, suchý. Tak sme mu jeden predali a ešte dva sme mu dali, len sme nevedeli na čo to vlastne chce. Ale povedala som mu, že viac mu nepredáme, lebo s ním kŕmim sliepky. Mysleli sme, že aj on chce kŕmiť nejaké jelene či čo. Podľa popisu, by to mohol byť on."

"No, asi áno," hovorí Ondrej. "Niekedy som uňho našiel aj staré suché pečivo či chlieb. Hovoril mi, že ich pokropí vodou, nechá v noci zvlhnúť a potom ich znovu prepečie v rúre, ktorú si spravil zo starej plechovej bandasky. Normálne vyrezal z bandasky na olej dno, položil to na kamene pri ohnisku a upiekol si nový chlieb. Keď som ho stretol, ponúkol som mu, že by si mohol aj niečo zarobiť a že pre neho mám prácu v lese. Sadiť stromčeky, vyžínať trávu v lesných škôlkach a tak. Lenže on mi povedal, že peniaze nechce a že to by mohol rovno zostať dole, a že on chce žiť takto. Tak som sa na neho vykašlal."

"No a čo je s ním teraz, nevieš Ondrej?"

"Tento rok sa už neukázal. Márne som ho vyzeral, neprišiel. Možno zostal natrvalo u sestry, možno zomrel, naozaj neviem. Alebo si našiel inú jaskyňu v inom kúte Slovenska a zmizol z tohto sveta. Človeče, neveril by si, ale ten chlap mi akosi chýba."

"A viete, že takých ľudí je viac," ozval sa Milan. "Minule som čítal o podobnom samotárovi, ktorý takto žije v Slovenskom raji. A ten je až odkiaľsi z Čiech."

A Štela sa pridal: "Ja viem o dvoch na Šumave. Podľa popisu podobný prípad."

Večer sa pomaly míňal a naša únava z vandrovania, dobrého jedla, borovičky a pivka nakoniec zvíťazila a pobrali sme sa spať. Ešte v posteli sme si navzájom položili otázku, čo to je, keď ešte aj teraz existujú ľudia, ktorí sa kľudne vzdajú všetkých vymožeností civilizácie, v ktorej vyrastali, pohrdnú pohodlím života v osadách, mestách či obciach a odídu do divočiny. Že bez zaváhania zanechajú za sebou svojich príbuzných bez toho, aby im povedali, čo majú v úmysle, kde budú žiť a ako sa ich dá kontaktovať, opustia svojich známych a priateľov, že sú ochotní žiť v chudobe a biede, zime a strachu, len a len preto, aby boli takzvane slobodní. Len preto, aby im nikto nerozkazoval, čo majú robiť, kam môžu a kam nesmú ísť, a ako sa majú správať. A hovorili sme tiež o tom, či by niekto z nás chcel žiť takým životom ako Johan. Ale hoci máme všetci život na horách nesmierne radi, nikto z nás by sa tak neobetoval. A tak sme si ešte svorne glgli zo zvyšku, čo zostal v jednej ťapke a už sme aj spali.

Fórum 8 príspevkov
Pustovník Johan 08/03/21 10:37 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a pekný večer, ktorý isto na nás čaká. Nesklamali sme sa. Hoci bola krásna, slnečná jeseň, predsa len noci vo výškach malofatranského hrebeňa už boli mrazivé. Bola nedeľa a poslední prechodní hostia opúšťali v dobrej nálade chatu a schádzali do Strečna. 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše bežky. Veľmi som sa tomu tešil, pretože už som mal lyže dávno nachystané a kamaráti z osady hovorili, že cez vianočné prázdniny to rozfofrujeme a prebrázdime celé naše skalické hory. 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Segediňák Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je mierny nástup zimy, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo štvrtok, v piatok a sobotu vandroval a v nedeľu by som len ťahal domov. Vybral som si krajinu, ktorú poznám, a to aj preto, lebo môj parťák chytil chrípku a ja som sa vybral na hory sám. 26/12/20 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Biely kríž a traily nad Bratislavou S istým zveličením by sa dalo povedať, že všetky bratislavské cyklotrasy vedú na Biely kríž. Toto miesto na hrebeni Malých Karpát je medzi cyklistami veľmi obľúbené. Zašportujete si, zároveň sa nezničíte, a na prístup si môžete vybrať od asfaltových cez lesné cesty až po traily pre horské bicykle. dnes Soňa Mäkká Malé Karpaty
Túra Ponad Banskú Štiavnicu Tento článok som nemal napísať. To neznamená, že nemal vzniknúť. Mal. Len ho mal napísať niekto iný. No zo subjektívno-objektívnych príčin nevznikol. A mne bolo tak ľúto, že zostala prechádzka neopísaná. Deň strávený v peknej krajine s veľkým poznávacím potenciálom si to nezaslúžil. Aby sa konala, trošku som nevravel pravdu. Sľúbil som len mestskú turistiku maximálne len za plotmi záhrad posledných domov historického mesta. Ani klamstvo to nebolo, maximálne len polopravda. Síce je to otázka poloprázdneho a či poloplného pohára. No pravdou je, že celú dobu sme sa totiž od urbanizovaného priestoru ďaleko nedostali. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Podcast O Zbojníckej chate s chatárom Mikim Knižkom Od 17-tich rokov bol horským nosičom. Neskôr sa odsťahoval do Kanady, kde pôsobil v miestnych horách. Po tom, ako sa stal horským vodcom, sa vrátil na Slovensko a do Kanady vodil klientov na heliskiing. Koncom roka 2020 prebral Zbojnícku chatu. V Hiking podcaste sme sa s ním rozprávali o tom, ako zladí svoj život horského vodcu s chatárčením a čo chata v blízkej dobe urgentne bude potrebovať. Odporučí aj svoje obľúbené skialpové túry v Malej Studenej doline vhodné pre stredne zdatných skialpinistov. 09/04/21 Ľubomír Mäkký Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Pustovník Johan 08/03/21 10:37 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.06 (0.44)