Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Údolie Hornádu s VN Ružín (autor foto: Henrich Tomáš)
Údolie Hornádu s VN Ružín (autor foto: Henrich Tomáš) Zatvoriť

Túra Rolovský tunel a vyhliadka pod Bujanovom

Okolie vodnej nádrže Ružín je vďačnou lokalitou na turistické vyžitie a zrejme väčšina Východniarov pozná vyhliadky ako Sivec (Šivec) či Jánošíkova bašta a zase cestujúci vlakom, poznajú Bujanovský tunel. No jednak vyhliadky, ale aj železničný tunel majú svoje skryté dvojčatá.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+777 m stúpanie, -823 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 27.02.2019
Pohoria
Čierna hora - Bujanovské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 750 m n. m. svah Bujanova
  • Najnižší bod: 262 m n. m. Malá Lodina, most cez Hornád
Voda
prameň v doline Diaľava
Doprava
Margecany (vlak, bus) / Margecany-zastávka (vlak)
Malá Lodina (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Tip na túru v okrese Gelnica a Košice-okolie

Trasa

Margecany – Rolova Huta – Starý Bujanovsky (Rolovský) tunel – Chata Marica – vyhliadka pod Bujanovom – Kozinec – dolina Diaľava – Ružín, vlak – Mala Lodina

Aj keď sme s Levoslavom Horským, obľúbeným parťákom na lokálpatriotické bludné výlety, chceli začínať v Rolovej Hute, kvôli vlakovým možnostiam sme si to začali odšliapávať od Margecian. Na druhej strane, oblasť Ružínskej priehrady je vskutku fascinujúca, a tak ma lákalo si poriadne prejsť túto časť, ktorú som vnímal len pri pohľade z idúceho vlaku. A času nebolo málo, tak nebolo ani o čom.

Tak sme teda vyšli z margecianskej stanice a najprv sa napojili na žltú, ktorou sa ide na Roháčku, ale za podchodom pod traťou, s veľkými grafitmi zobrazujúcimi Margecany, sme odbočili doprava a po asfaltke mierne nad brehom Hornádu sme kráčali k Rolovej Hute. Táto časť je jedna z dvoch pekných častí železničnej trate Košice – Poprad a vždy preto zbystrím pozornosť, keď tadiaľ cestujem. Len vrchná časť vodnej nádrže a na druhom brehu mierny hrebeň lesa. A chatky dotvárajúce atmosféru. Ak by som chcel mať niekedy chatku pri vode, tak asi tu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou do Huty sme objavili nové lavičky s infotabuľami o miestnej histórií, a teda o dejinách dedín a osád a výstavbe vodnej nádrže Ružín. Začala sa v roku 1963 a padli jej za obeť celé alebo časti dedín Margecany, Rolova Huta, Ružín, Jaklovce, Malý Folkmar a Košické Hámre. Je to zároveň ideálne miesto na poznávací cyklovýlet.

Vošli sme do Rolovej Huty, kde nás zaujal najmä znak osady, ktorý predstavoval bájneho vtáka Fénixa, ktorý bol v erbe rodiny Rollovcov. Ako sa dá predpokladať z názvu, osada ma hutnícku minulosť, ktorá sa začala odvíjať od roku 1597, kedy tu nemeckých kolonistov pozval Anton Roll. Rollovci postavili medené hámre s tromi pecami na spracovanie medi s ročnou výrobou asi 6700 kg čistej medi.

Rolova Huta ako ju poznáme dnes, je len nepatrným zvyškom kedysi samostatnej dediny, ktorá mala obchody, lekársku službu dokonca s röntgenovým prístrojom. Rovnako aj kino, knižnicu, kultúrny dom, jedáleň a baráky pre robotníkov. Ale aj kaplnku a barokový kaštieľ z 18. storočia, ktoré spolu s ostatnými budovami, podobne ako v Margecanoch, padli za obeť stavbe VN Ružín.

Prešli sme osadou a zakrátko sme sa dostali k vchodu do starého Bujanovského tunela, o ktorom som sa dozvedel len nedávno vďaka fotkám z FB od jednej slečny, ktorá sa s nimi pochválila. Bolo mi to čudné, že je to tam osvetlené. Preto som sa celkom skoro dohodol s parťákom Levoslavom na návšteve.

Tunel s dĺžkou 430 m bol uvedený do prevádzky roku 1872 v rámci Košicko-Bohumínskej železnice a slúžil do roku 1955, kedy bol sfunkčnený hneď vedľa postavený dvojtraťový, ako súčasť Trate družby. Starý Bujanovský, ale zvaný aj Rolovský tunel je zapísaný do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR ako technická pamiatka.

Je vskutku zaujímavý a dokonca má stáleho obyvateľa v podobe chudáka, večne zobúdzajúceho sa netopiera, ktorý poletoval, keď sa osvetlila fotobunka, keďže na takýto systém tam funguje osvetlenie. Prešli sme na druhu stranu, kde by to nebolo typické slovenské, ak by sa tam nenachádzal kontajner s bordelom okolo neho. To ako pripomienka, že tu bývajú ľudia. A keď nie natrvalo, tak aspoň sezónne, v chatkách.

Oblúkom sme prešli cestou popod Bujanovskú dubinu a záhyby Hornádu v rámci VN Ružín, kde sa ešte dalo prejsť na druhý breh po zamrznutej hladine. Ale nechceli sme to skúšať, aj tak nebol dôvod.

Došli sme k chate Marica, ktorú by som tu veru nečakal. Ale má vcelku pekné miesto na nerušený kľud od vlakov. A je to ideálne miesto na canoying. Aj by som to veru niekedy vyskúšal.

Odtiaľ sme sa spoľahli na navigáciu, čím som smer našej túlačky nechal plne na Levoslava. Odbočili sme ostro do strmého lesa sledujúc kraj skalnatého chrbta. Tu som si spomenul na Danku Tomašikovú a Martina Knora, ktorí sú skalofili. A to aj môj parťák. Nechápem, čo na tom vidia.

On si fotil kade-tade, ja som len stúpal až sme došli na vyrovnané miesto nad skalami, kde by sa dal v pohode postaviť stan. Odtiaľ sme ďalej pokračovali hore, keďže sme sa chceli dostať ku skalnatej vyhliadke pod Bujanovom. Teda nie priamo pod vrchom, ale pod Bujanovskou dubinou, kde to je samozrejme nepovolené!

Ja som z jednej strany a parťák z druhej, keďže chcel fotiť skaly zospodu. Tak som vyšiel prvý a vcelku som bol ohromený z krásneho výhľadu. Aj keď rovno predo mnou bola Šľuchta, veľmi sa mi páčili výhľady do strán. Najmä doprava, kde záhyby Ružína dotvárali hadíkovitý obraz. Zároveň bolo vidieť Margecany a vzadu vrchné partie Braniska. Napravo sa zase dali zazrieť vrchné lúky neďaleko Folkmarskeho sedla. Nehovoriac o samotnej Folkmarskej skale a nebyť polozamračenej oblohy, ktorá sa až neskôr roztiahla, zbadali by sme aj Kojšovskú hoľu. Ale mne plne stačili aj ohyby Hornádu.

Odtiaľ sme pokračovali vyššie, ale zároveň doprava, aby sme obišli PR Bujanovská dubina, kde sme si dávali sakramentský pozor, aby sme ani milimetrom našich topánok neprekročili neviditeľnú hranicu PR a nepristúpili nejaký endemit alebo neskrivili stebielko nejakej buriny...

Tak sme sa podľa ZA-KO-NA dostali na druhú stranu, kde sme išli po hrebeni na Kozinec. Tu sme sa napojili na nejakú lesnú cestu a došli k stromom, kde bolo niekoľko náboženských symbolov.

Pokračovali sme ďalej k signálnej veži, ale nečakali sme výhľady. Napriek tomu kamoš mal nejaké informácie, že z istého bodu je vidieť Tatry. Nechcelo sa mi veriť, ale predsa mal pravdu. Vďačiť za to môžeme výseku pre elektrické stĺpy, odkiaľ bolo veľmi pekne vidieť Vysoké Tatry. Ale parádnym fotkám zavadzali práve zmienené stĺpy. Možno z iného miesta pod Dubinou by sa dalo lepšie vidieť, zbadali sme aj potenciálne miesto, ktoré bolo rúbaniskom, ale tam by ma nedostali ani za milión. No dobre, za ten hej, ale keďže nikto mi ho neponúkal, tak sa mi tam nechcelo ísť. A ani Levoslavovi.

Tak sme len pokračovali ďalej a zašli k veži rozprávajúc sa o super výplatách v IT priemysle. Keďže pri veži naozaj nebolo nič zaujímavé, vrátili sme sa naspäť na cestu a z istého miesta sme mohli vidieť lúky cez dolinu. Vŕtalo mi v hlave, čo sú to zač v brutálne zalesnenom pohorí, ale potom mi napadlo, že: „Áááá, to sú Hornádskééé,“ ktorými som raz išiel. Aj podľa mapy to sedelo.

Nakoniec sme objavili ešte jedno miesto, kde nič nezavadzalo výhľadu na Tatry, ale museli sme zísť nižšie. Keďže mne sa nechcelo a ten milión alebo aspoň pol stále nikto neponúkol, tak som ostal stáť na mieste a len Levoslav zišiel a hoc za to nedostal ani cent, mal aspoň krajšie fotky ako ja.

Za Kozincom sme chceli zísť dolinou k priehrade, preto sme museli vystihnúť správnu odbočku, ktorá bola asi druhá v poradí, a tak sme sa dostali na dolinovú asfaltku, ktorá kopírovala Dlhý potok a veru, bol správne pomenovaný... A fakt sme s nadšením len veľmi mierne klesali a kráčali po asfaltke, čo mi pripomenulo, keď som išiel z Veľkého boku do Malužinej asi 2 hodiny.

Keď sme si mysleli, že nebudeme počuť pilčíkov, tak sme mali pravdu. Ale namiesto nich sme počuli a videli ako vezú drevo vozíkom za autom. Asi sme boli čudom pre týpkov. Ale to už v mieste, kde sme očakávali vetrací komín od Nového Bujanovského tunela. Kamoš hovoril niečo, ale sám bol prekvapený, že to je regulárna väčšia budova a na ňu napojený veľký vetrací komín. Keď sme si neďaleko sadli pod prístrešok starej chaty, tak sme skoro poskočili, keď zrazu čosi zahučalo. Asi práve prešiel vlak. Keby sme boli bližšie, tak sa asi po....e.

Schádzali sme ďalej a zbadali sme traktor s drevom a nakoniec sme stretli nákladné auto Lesov mesta Košice, ktoré príjemne zvírilo prach. Asi preto nový asfalt, aby nebol problém zvážať drevo...

Dolina Diaľava sa pomaly zužovala a začínali sa ukazovať skalné útvary, ktoré opäť oživili činnosť Levoslava. Mňa záver doliny tiež zaujal, no najzaujímavejší bol ľuďmi vyhotovený výtvor, ktorý pripomínal Ľadovňu vo Vlachove. Bol to za potokom vytesaný väčší otvor do skaly, ale zároveň obmurovaný. Samozrejme, primerane poničený. Každopádne veľké čudo.

Došli sme k miestu, kde Nový Bujanovský tunel vychádza z hory a tam sme stretli bežkyňu s dvomi psami. Neďaleko tunela sa nachádzal opäť chátrajúci objekt. Vyšli sme na regulárnu cestu, kde to bolo opäť o čosi živšie vďaka autám chatárov či nordic walkingujucej pani. Došli sme k zastávke Ružín, v ktorej blízkosti sa nachádzala zaniknutá dedina rovnakého názvu, ktorej vznik je datovaný ku koncu 14. storočia. No nemalo veľký zmysel čakať na osobák, tak sme pokračovali po ceste a skúšali stopovať. Ale nikto nič, tak sme došli do Malej Lodiny.

Okrem bordelu a preznačenej modrej TZT na Hornádske lúky nás zaujal fotogenický 40-metrový najvyšší železničný most na Slovensku, zvaný Ružínsky viadukt z rokov 1952-1955. O čosi neskôr v koryte rieky pod priehradou boli zvláštnosťou naťahané stužky, ktoré boli po celom úseku a aj nižšie od Malej Lodiny. A práve do Malej Lodiny sme zabočili, kde sme na železničnej zastávke ukončili túlačku.

Zhrnutie

Aj keď som od túry veľa neočakával, predsa som bol milo prekvapený. A to kvôli zaujímavostiam takmer na každom kroku. Nielen kvôli Rolovskému tunelu a vyhliadke pod Bujanovom, ale aj skalnému mestečku či dejinám výstavby vodnej priehrady alebo osade Rolova Huta, či tiesňave v doline Diaľava. A nezabudnúc, samotnému genius loci zákutí Ružína, ktorý som dovtedy vnímal len z výšky vyhliadok ako Sivec (Šivec) či Folkmarska skala.

Preto určite stojí za to sa potúlať aj takýmto spôsobom. Nehovoriac o tom, že vnímať krásy po hladine, je zrejme najkrajšie. Nakoniec by som sa rád poďakovať parťákovi Levoslavovi, že sa pridal a oboznámil ma s tými, na prvý pohľad nezaujímavými lokalitami Ružína.

Autori fotografií: Levoslav Horský a Henrich Tomáš

Fotogaléria k článku

Najnovšie