Tip na výlety v okrese Dunajská Streda

Trasa

Gabčíkovo – Ňárad – Sap – Medveďov – Zátonský les – Číčovské mŕtve rameno – Číčov – Číčovské mŕtve rameno – Číčovské rameno Dunaja – Kľúčovec – kanál Vrbovec - Holiare – Veľký Meder, kúpele – kanál Číčov - Holiare – Tisota, jazero – Veľký Meder

V Gabčíkove

Z auta ma manželka vysádza v centre Gabčíkova. Krátka rozlúčka, zamávanie a môžem vyraziť. Ešte je šero, keď ma zaujme svetlo v dome s vývesným štítom známeho piva. Neodolám a onedlho sedím pri teplom čaji s rumom. No, pekne začínam… Ale keď sa ranné šero premení v deň, vyrážam. Skôr ako nohy začnú hltať prvé kilometre, navštívim areál Gabčíkovského kaštieľa. Pravdepodobne tu už v 11. stor. stál drevo-zemný vodný hrad, ktorý bol opevnený nielen prirodzeným močaristým terénom, ale aj valmi a priekopami. V renesancii (17. stor.) bol prestavaný na tzv. hradný kaštieľ (tzv. várkastél) s ústredným nádvorím a nárožnými baštami. V druhej polovici 18. stor. ho rozšírili a prestavali do dnešnej barokovo-klasicistickej podoby. Vonkajšie opevnenie zbúrali, priekopy zasypali, a tak vznikol okolo kaštieľa rozsiahli anglický park, ktorý je dodnes dobre zachovaný.

Zelená značka, ktorá sa začína na námestí, vedie naprieč ním. Tu sa na ňu napájam. Pokračujem popod mohutné platany k opustenému kúpalisku. Značka sa stáča a privádza ma do okrajovej časti mestečka. Po 15 minútach sa konečne dostávam do otvoreného terénu. Šliapem po spevnenej ceste cez rozsiahle polia miestami preťaté remízami a spestrené solitérnymi stromami. Neskôr zmením smer a po poľnej ceste prichádzam k TIM Kotliba, ktorý sa nachádza na brehu kanála Gabčíkovo - Ňárad. Našťastie poriadne mrzne, tak som ušetrený od blata, ktorým sú pokryté takmer všetky cesty. Napriek tomu, že krajina je rovná ako stôl, hmlisté sychravé počasie aj tu dokáže vyčarovať zaujímavé prírodné scenérie. Stačí byť trochu viac vnímavý.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do Medveďova

Od Kotliby značka vedie po hrádzi kanála. Tu na rovine aj nepatrné prevýšenie dovoľuje výhľad do okolitej krajiny. Aj keď, povedzme si úprimne, je pomerne jednotvárna. Polia, kam len oko dovidí, sem-tam remíza či solitér. Občas vyplaším zopár zajacov, bažantov alebo divých kačíc. Ako sa blížim k asfaltovej ceste, z oparu sa vynára kostolná veža. Je to neklamný znak, že sa blížim k obci Ňárad. Za poľnohospodárskym družstvom vstupujem do dediny. Má klasický juhoslovenských kolorit. Domy stoja pekne v rade popri ceste, ktorá ma privádza na malé námestie. Krčma Topoľ je zatvorená, tak nevidím dôvod sa tu dlhšie zdržiavať.

Predo mnou je úsek do obce Sap. Obe dediny sú takmer spojené, len dopravné značky udávajúce ich začiatok a koniec ma upozorňujú, že som v Sape. Na malom námestí, hneď vedľa obchodu stojí nevábne vyzerajúca stavba, v ktorej sa nachádza krčma Veterán. Rozhodnem sa dopriať si tu kratší oddych. Ako nevábne krčma zvonku vyzerá, o to príjemnejší má interiér ladený v námorníckom štýle. Cítim sa tu veľmi príjemne, najradšej by som tu zdržal dlhšie. Ale čas tlačí, keď chcem prísť dnes do cieľa včas, musím vyraziť.

Onedlho stojím na korune mohutnej dunajskej hrádze. Podo mnou sa ticho valí Dunaj. Ja však nepôjdem po jeho brehu, pokračovať budem korunou hrádze. Značka ide súbežne s Dunajskou cyklistickou trasou, ktorá je súčasťou diaľkovej EuroVelo 6. Spája francúzske atlantické pobrežie s pobrežím Čierneho mora. Vedie prevažne popri riekach Loira, Rýn a Dunaj. Trasovanie turistickej značky po hrádzi osobne pokladám za dosť nešťastné, určite by bolo zaujímavejšie, keby značka viedla popri brehu Dunaja alebo cez lužné lesy medzi korytom a hrádzou. Počasie sa lepší, opar sa pomaly rozplýva, a tak môžem vďaka výške hrádze pozorovať okolie. Napravo je to blízky les, zato vľavo vidím pomerne ďaleko. Na obzore sa zjavujú kostolné veže, ktoré ako majáky slúžia pri orientácii. Lebo krajina je rovná ako stôl.

Po polhodine rýchlej chôdze v diaľke rozoznávam stavby hraničného priechodu Medveďov. Skôr ako sa tam dostanem, stihnem zbehnúť na malý prieskum mŕtveho ramena. Blíži sa čas obeda, tak dúfam, že na hraničnom priechode bude reštaurácia, kde by som si pochutnal na dobrom halászlé alebo na pravom maďarskom guláši. Ale nie je tu nič, len zafajčená herňa… Tak sa porúčam a smerujem do dediny hľadať krčmu. Nachádza sa v jej centre. Aj keď nevaria, po dobrej útrate za nápoje a po dohode s krčmárom si vybaľujem obed.

Konečne v divočine

Po hodine vstávam a vyrážam. Za priesakovým jazerom Móric (pozostatok Kľúčovského ramena) prejdem naprieč hrádzou a dostávam sa na cestu vedúcu popri Dunaji. Konečne sa vnáram do lužných lesov CHKO Dunajské luhy. Všetkými zmyslami sa snažím vnímať divočinu okolia. Za ústím Medveďovského ramena sa dostávam na miesto, kde sa od hlavného toku oddeľovalo Kľúčovské rameno. Stačí kúsok odbočiť zo značky a stojím na jeho brehu. Drsná príroda lužného lesa dáva tušiť, že v lete je tu takmer nepreniknuteľná „džungľa“.

Stále idem po brehu, občas odbočím a snažím sa ísť Zátonským lesom, ale po pár sto metroch sa vraciam na trasu značky. O polhodinu prichádzam na rázcestie. Šípka značky ma neomylne nasmeruje do vnútrozemia ku Kľúčovskému ramenu. Cesta vedie popri ňom, neskôr sa trasa značky stočí a ani nie za 10 minút som opäť na hrádzi Dunaja pri TIM Zátonský les. Doprajem si krátky oddych a znovu pokračujem. Po prejdení asi kilometra sa dostávam k pamätníku, ktorý sa nachádza na mieste vzniku mohutnej povodne v roku 1965. V týchto miestach vznikla 86 metrov široká trhlina v dunajskej hrádzi, cez ktorú sa na Žitný ostrov valilo každú sekundu 1200 kubíkov vody. Pracovníci Povodia Dunaja tu denne vyklápali 200 nákladných áut kameňa. Na konci hrádze bola ale hĺbka 8 metrov a silný tlak vody hneď odnášal vyklopené balvany. Ženisti prehradili prietrž, no prúd vody sa definitívne podarilo zastaviť až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom. Ich vraky sa dodnes dajú nájsť popri trase lesnej cesty vedúcej južným smerom od pamätníka. Povodeň znamenala katastrofu, kvôli ktorej bolo treba na Žitnom ostrove evakuovať 54 000 ľudí. Materiálne škody boli obrovské - 4 000 domov bolo zničených, ďalších 6 000 poškodených, 250 kilometrov ciest a 70 km železníc zaplavených. Úroda bola zničená na 94-tisíc hektároch pôdy. Krátko tu podumám, ale čas tlačí, tak rezko idem ďalej. Ako zbadám tehlový komín bývalej parnej prečerpávacej stanice, viem, že som dosiahol Číčovské mŕtve rameno. Hneď vedľa stojí drevený prístrešok, kde by sa dalo núdzovo prenocovať.

Číčovské mŕtve rameno

Známe je aj pod názvom Lion, je jednou z najhodnotnejších lokalít v Podunajsku. Je považované za perlu Žitného ostrova. V súčasnosti predstavuje najzachovalejšie mŕtve rameno Dunaja mimo jeho inundačného územia. Bývalý hlavný tok bol v období 1830-1840 odrezaný priepychom pre uľahčenie parnej plavby. Dlhý čas bolo mŕtve rameno v inundácii Dunaja a počas záplav bolo pod vodou. V rokoch 1900-1903 protipovodňovú hrádzu skrátili o 3,5 km a tým sa rameno dostalo na druhú stranu hrádze – mimo záplavové územie Dunaja. V dôsledku pohybu podzemnej vody je rameno aspoň čiastočne napájané z hlavného toku. Napriek tomu v ramene dochádza v dôsledku narušenia prirodzeného režimu k postupnému zazemňovaniu. Oblasť bola v roku 1964 vyhlásené za NPR. Srdcom rezervácie je samotné rameno nepravidelného tvaru. Východný breh lemuje stará ochranná hrádza, západný breh je mierny a pozvoľna prechádza do hustých porastov tŕstia. Vo východnej časti sa nachádza veľká zátoka po prietrži hrádze v roku 1899. Vonkajší obvod rezervácie z troch strán tvorí stará (viac ako 100-ročná) dunajská hrádza s pobrežnou vegetáciou. Vytvára prechodný priestor medzi okolitými poľami a ramenom. Medzi vodnou plochou a hrádzou rastie pás lužného lesa. Žije tu viacero chránených druhov. Zarastené brehy poskytujú ideálne životné prostredie pre vtáky. Preto je v období kladenia vajec od 1. marca do 15. júla návšteva rezervácie zakázaná. Voda ramena je veľmi bohatá na ryby. Miestny názov ramena – Lion, vznikol podľa francúzskeho vojaka, ktorý sa oženil s Číčovankou a usadil sa na jeho brehu po skončení I. svetovej vojny. Jeho dom dodnes stojí v severnej časti rezervácie. Po západnom obvode rezervácie vedie modrá turistická značka, po východnej zasa trasa NCH. Na severe sa pri TIM Číčovské rameno Dunaja obe trasy spájajú.

Od bývalej prečerpávacej stanice, ktorá dnes slúži ako hospodársky dvor, pokračujem náučným chodníkom. Najprv idem lesom, neskôr okrajom poľa k telesu bývalej hrádze. Chodník vedie po jej korune, miestami sa dá odbočiť ku brehu. Divokosť okolitej prírody má charakter džungle. Som z toho nadšený! Približne v najvýchodnejšom cípe trasy intuitívne odbočím chodníčkom východným smerom na cestu vedúcu popri Číčovských rybníkoch do obce Číčov. Zo záhradkárskej osady na mňa volá miestny gazda. Lámanou slovenčino-maďarčinou sa dávame do reči. Padajú klasické otázky, odkiaľ idem, kam idem a tak podobne. Zdvorilostnú komunikáciu ukončuje ochutnávka gazdovej pálenky. Úsek do obce rýchlo zdolám a tak som onedlho v centre Číčova.

Ako mienim a čo krčma zmení

Pôvodný plán bol stihnúť v Číčove posledný autobus do Komárna, kde som mal dohodnuté ubytovanie. No nakoniec bolo všetko inak. Do obce som dorazil hodinu pred odchodom spoja, a tak poďho rovno do krčmy. Ako som vstúpil, vzbudil som nemalý údiv. Veď na turistu v januári tu nie sú veľmi zvyknutí. Znova padajú otázky, odkiaľ, kam… Pri pive sa len tak nezáväzne spýtam, či sa nedá v dedine prespať. Všetci krútia hlavou, že „nem“ (maď. nie), až na jedného pána. Prisadá si a: „Môžem vás ubytovať v hosťovskej izbe kaštieľa, som jeho správca.“

Skoro odpadnem! Tak to je ponuka, ktorá sa v mojom prípade neodmieta! Ešte spolu chvíľu posedíme, potom v obchode dokúpim niečo „na dobrú večernú náladu“ a stojíme pri kaštieli. Správca mi v izbe zakúri, potom dlho do noci sedíme v družnom rozhovore. Veľa hovoríme o kaštieli, ktorý stojí na mieste bývalého vodného hradu. Začiatkom 17. stor. ho prestavali v barokovo-renesančnom slohu. Celý areál bol moderne opevnený nárožnými baštami spojenými kurtinami. Pred opevnením bolo široká priekopa naplnená vodou. Veža stojaca pri paláci plnila funkciu pozorovateľne. Hrad bol v polovici 18. stor. poškodený povodňou, vyhorel, a tak majitelia v roku 1776 hradný palác zbúrali, priekopy zasypali a opevnenie prestavali na barokovo-klasicistickú stavbu s ústredným čestným nádvorím. Bašty zahrnuli do prestavby a dodnes sú zachovane na nárožiach trojkrídlového kaštieľa. Podobne ako mňa, tak tu aj v roku 1855 ubytovali cisára Františka Jozefa I. počas prehliadky Žitného ostrova. Začiatkom 20. stor. sa kaštieľ stal majetkom rodiny Kálnokyovcov. Vlastnili ho do roku 1945, keď im bol skonfiškovaný. V roku 1992 ho rod získal v rámci reštitúcie späť. Odvtedy je znovu ich letným sídlom. Počítačovú rekonštrukciu hradu (foto) sa podarilo zrealizovať maďarskému bádateľovi Szőke Balázs-ovi na základe zachovaných plánov, ktoré sa dajú nájsť v platenej sekcii portálu Hungaricana.hu (pod menom Csicsó).

Z Číčova okolo Kľúčovca do Veľkého Medera

Vstávam za šera. V bráne kaštieľa sa lúčim s rozospatým správcom. Skôr ako vyrazím, pozriem si v parku viaceré sochy uhorských kráľov, pamätník národno-oslobodzovacích bojov v rokoch 1848 - 1849, pomník k 1000-ročnému záboru vlasti (896 – 1996) a vyrezaný erb Uhorska, ktorý Číčovu darovali spriatelené maďarské obce.

Späť k ramenu sa vraciam rovnakou cestou, akou som išiel včera. Bez problémov trafím na úzky chodník, ktorý vedie po starej dunajskej hrádzi. Miestami je zarastený, ale teraz v čase vegetačného kľudu ľahko zdolám túto prekážku. Horšie by to bolo v lete. Na viacerých miestach sa dá dostať k brehu, odkiaľ sa otvárajú pohľady do okolia. Občas vyplaším vodné vtáctvo či nejakú zver, ktorá sa rýchlo stráca v húštine. Onedlho vchádzam na čistinku s domom. Podľa tradície ide o dom francúzskeho vojaka, ktorý sa tu po 1. svetovej vojne usadil. Stavba je opustená, škoda jej. Veranda by sa dala využiť na prespanie. Na lúčke pred domom je ohnisko, o drevo tu tiež nie je núdza. Celkovo je to pekné miesto na táborenie, len pozor na komáre, ktoré sa tu v letných mesiacoch hojne vyskytujú.

Chodník pokračuje popri napájacom kanáli a končí sa na okraji lúky pri TIM Číčovské rameno Dunaja. Odtiaľto sa dá pokračovať po modrej značke k rázcestiu Zátonský les a tak dokončiť okružnú prechádzku okolo ramena. Vyberám sa opačným smerom. Popri Lionskom kanáli smerujem ku Kľúčovcu. Značka za mostom tam smeruje, ja však pokračujem po jeho brehu. Zlákala ma topoľová aleja, ktorá ho lemuje. Križujem asfaltku Kľúčovec – Medveďov a po pravom brehu postupujem vpred. Tu sa končí divočina a opäť nastupuje krajina rovná ako stôl, prerušovaná kanálmi, remízami a spestrená solitérmi.

Po štvrťhodine som na moste ponad kanál Vrbina – Medveďov. Cesta je príjemná, vedie po trávnatom povrchu. Na hladine sa objavia dve labute, ktoré mi budú na dlhší čas robiť spoločnosť. Zanedlho sa dostávam na miesto križovania štyroch kanálov. Na vodné priepuste určite dohliada vodohospodár sídliaci v neďalekom dome. Pomocou nich sa dá regulovať prietok v celom systéme. Značka sa tu stáča východným smerom a po ľavom brehu kanála Vrbina – Holiare smerujem k ceste z Veľkého Medera do Číčova. Aspoň v druhej časti úseku sa nachádza niekoľko remíz a samostatne stojacich stromov, ktoré zatraktívňujú krajinu polí. Za Čiližským potokom nasleduje asi kilometrový úsek po asfaltke. Našťastie, doprava je tu viac než riedka, ale aj tak som rád, keď znovu zabočím na cestu vedúcu poľami. Niekoľko pokrútených suchých stromov mi spestruje monotónnosť okolia. Konečne sa dostávam k okraju agátového lesa. Značka pokračuje krížom cez les ku kúpeľnému areálu. Ja sa však vraciam na asfaltku a po Číčovskej ulici sa dostávam k miestu, odkiaľ vedie žltá značka k jazeru Tisota.

Jazero Tisota

Trasa je najprv jednotvárna. Idem po ceste z panelov, ktorú lemujú kry a stromy. Neskôr miznú, a tak môžem pozorovať okolitú krajinu. Tvoria ju rozľahlé polia a v diaľke pás stromov. Predpokladám, že ide o stromy rastúce na brehu kanála Číčov – Holiare. Ale nie je tomu tak. Ide o menší lesík, ktorý pôvodne lemoval dnes zaniknutý vodný tok. Preto pridávam do kroku. Prechádzajúc cez pole míňam niekoľko ošarpaných, asi poľnohospodárskych stavieb. Po takmer 2 km konečne dosahujem kanál Číčov – Holiare. Podľa máp by mal popri brehu viesť chodník, ale nie je tomu tak. Chodníka niet, musím postupovať okrajom poľa. Keby bolo sucho alebo by bola oráčina zamrznutá, prechod cez ňu by nebol až taký veľký problém. Ale od rána hreje slnko, preto sa zamrznutá pôda zmenila na mazľavú hmotu, ktorá poriadne sťažuje postup. Skúšam to aj po brehu, ale aj ten je zarastený. Proste je jedno kadiaľ idem, postupujem pomaly a ťažko.

Konečne zbadám poľnú cestu. Ale vykúpenie to nie je. Celá je rozbahnená a plná výmoľov. V duchu dobre nadávam. Nohy mám zablatené až po stehná, bahno sa lepí na topánky, až sú ťažké ako cent! Nakoniec sa predsa len dostávam na pevnú cestu. To som pri jazere Tisota. Ide pôvodne o malé prírodné jazero, ktoré bolo rozšírené bagrovaním štrku do dnešnej rozlohy. Dnes patrí rybárskemu zväzu. Členité pobrežie je porastené riedkym lesom, viaceré čistinky vytvárajú krásne zákutia. Po celom obvode jazera vedie chodník, z viacerých miest na brehu sa otvárajú priam panoramatické pohľady na hladinu a polostrovy. Na jednom z nich si sadám na zvalený kmeň stromu. Dojedám posledné zásoby, dopíjam posledné pivo a aspoň trochu sa snažím očistiť si zablatené veci. Jazero s okolím sa mi veľmi páči. Telefónom si s manželkou dohodujeme miesto, kam má po mňa prísť. A tak nastal okamih túry, keď mám pred sebou posledný úsek.

Najprv idem po ceste z panelov, neskôr poľnou cestou, ktorú lemujú mohutné jelše. Za nimi sa dostávam do otvoreného terénu, cesta je opäť plná blata, a tak nedočkavo čakám na jej koniec. Za hodinu vchádzam do Veľkého Medera. Po Táborskej ulici prichádzam na križovatku s Komárňanskou ulicou, kde ma čaká manželka. Takého zablateného ma ani nechce zobrať do auta. Nakoniec ale po pár minútach jazdy vystupujeme pred penziónom, kde bývame. Koniec dobrý, všetko dobré!

Záver

Túra, ktorú som absolvoval, viedla výlučne rovinatým krajom. Z veľkej časti som išiel po rozsiahlych poliach, ktoré oddeľovali remízy alebo korytá vodných kanálov. Ozajstná divočina lužných lesov sa začala až za Medveďovom, kulminovala v oblasti Číčovského mŕtveho ramena, aby sa pred Kľúčovcom skončila. Ďalej som opäť prechádzal cez polia s remízami a po brehoch kanálov. Veľmi príjemne ma prekvapilo jazero Tisota s viacerými peknými zákutiami. Túru odporúčam absolvovať v zime, resp. na skorú jar alebo v neskorú jeseň. V lete tu teploty bežne atakujú 30 stupňov Celzia, preto chodenie otvoreným terénom môže byť úmorné. Keď sa už rozhodnete pre letné mesiace, určite sa vyberte na bicykli. V lužných lesoch a pri ramenách pozor na komáre, kvalitný repelent v tomto ročnom období je nutnosťou!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek