Tip na výlety v okrese Zvolen

Kráľová – Lomné – Biele bralo – Dobrá Niva

Začiatok januára a po snehu ani stopy! Konečne rosničky ohlásili, že budú zrážky na celom území Slovenska. Vraj snehové, ale len od 700 m n. m.! Pozerám do mapy, kde v okrese máme nejaký vyšší kopec. A hľa, našla som!

Lomné

Ráno ešte za tmy vychádzame z domu a prší. Manžel pozerá na mňa, že či to myslím vážne, ale verím. Nasadáme do autobusu a dážď stále hustne. Začínam mať malú dušičku. Autobus stúpa serpentínami a pomaly začína nielen svitať, ale aj dážď sa začína meniť na sneh. Na Kráľovej nás víta rožný statok. Teda nech si hovorí kto chce, čo chce, ale nechávať kravičky, aj keď na to vyšľachtené, v zime vonku bez čo i len provizórneho prístrešku sa mi zdá kruté.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpame k Lomnému. Sniežik poletuje, je síce hmlisto, ale aké – také výhľady máme. Vnárame sa do lesa a o chvíľu sme pri prvých skalách. Vedie nás neznačený, ale pomerne dobre vychodený chodníček. V lese hmla hustne, ale mne to neprekáža. Mám rada tajomnú atmosféru. Na Lomné je to z Kráľovej asi 250 výškových metrov, a tak sa slušne zahrievame. Prichádzame k Lomnému a to dostojí svojmu názvu. Kompaktný lávový andezitový prúd sa za milióny rokov rozlámal a rozpadol na jednotlivé balvany a sutiny. A my sme sa teraz lomili týmto terénom až na jeho vrchol. Tu nás čakala celkom pekná zimná atmosféra. Sneh, vietor a mráz vyčarili priam zimnú rozprávkovú krajinku. Kráčali sme chodníčkom, užívali si peknú zimu a obdivovali jednotlivé skaly a zaujímavé stromy. Z Lomného sme pokračovali hrebienkom smerom na Parobkov laz. Záver hrebienka sa ukázal veľmi sutinový a zarastený náletovými drevinami, a tak sme pretraverzovali záver malej dolinky a vybrali sa smerom k Bielemu bralu.

Biele bralo

Tu nám začalo krásne husto snežiť. Tešila som sa – konečne aspoň na chvíľu zima, ako má byť! Biele bralo ma prekvapilo. Čakala som podobné balvany ako na Lomnom, ale tu sú pomerne vysoké a členité steny. Ale hlavne farba. Bralo v zasneženej zimnej krajine ani trochu nevyzeralo bielo, ale skôr čierno. Veľmi by ma zaujímal pôvod jeho názvu. Hrebienkom sme prešli trochu na sever a tu sú tiež pekné skaly. Síce menšie, ale majú zaujímavé tvary. Mne sa veľmi páčila skamenená mačka, ale aj obrovský balvan, pod ktorým je nepravé okienko.

Zostup do Dobrej Nivy

Z Bieleho brala sme zostúpili do doliny Kňazovho potoka. Ako sme zostupovali, stále viac snežilo, ale sneh už nebol sypký, ale čím ďalej bol mokrejší. Prišli sme na spevnenú cestu a tu nám naozaj pršalo. A tak pôvodný zámer prejsť ešte cez Gavurky do Dobrej Nivy sme zavrhli a ponáhľali sa po ceste rovno do dediny a odtiaľ autobusom do Zvolena. Prišli sme domov síce mokrí, ale spokojní, lebo to bola naša prvá tohoročná zimná túra.

Gavurky a viadukt na Barinách (Dobronivský viadukt)

Vo Zvolene nesneží, ale aspoň prituhlo. Minule sme kvôli dažďu nezašli na Gavurky, a tak to teraz chceme napraviť. Gavurky sú podľa mňa jedno z najčarovnejších, priam rozprávkových miest na Slovensku. Bola som tam viackrát a nikdy ma nesklamali.

Dobrá Niva – CHA Gavurky – Kopanica – Bariny – viadukt na Barinách (Dobronivský viadukt) - Dobrá Niva

CHA Gavurky

Ráno sa v malej skupinke vyrojíme z autobusu. Pekná smerovka nám na križovatke ukazuje smer na Gavurky. Rýchlo kráčame hore dedinou, lebo mráz celkom štípe. Pri kostole nás pristavilo zvonenie telefónu. Janka so Slavom prišli autom a tak ich chvíľu počkáme. Spoločne stúpame vyzdobeným zimným chodníkom. Nie je tu síce sneh, ale mráz pozamŕzal kaluže a ozdobil inoväťkou stromy, trávy, pavučiny a dokonca aj naše vlasy. Hmla je hustá a vytvára mátoživé scenérie. Zahrievame sa pochodom a aj štamperlíkom. Prichádzame ku Gavurkám a začínajú sa objavovať prvé duby. Sú prenádherné. Pohľad na nádherné prastaré stromy ma dojíma až k slzám. Teraz je to o to zaujímavejšie, že sa postupne vynárajú z hmly, a tak si obzeráme každý zvlášť. Každý má mohutný kmeň a prazvláštne tvarovanú korunu. Je to vďaka korunovej ťažbe, ktorú pekne vysvetlil Michal Wiezik.

Sme na hranici CHA, hmla sa tlačí k zemi, ale na oblohe presvitá slniečko. Kráčame cestou, ktorá pretína Gavurky, k ich severnému okraju. Zastavujeme sa pri jednotlivých stromoch a obdivujeme nielen tvar, ale aj ich kôru, ktorá je rozpukaná do hĺbky niekoľkých centimetrov. Kôra je krásne ozdobená pavučinovou inovatkou. Vystúpali sme síce iba pár výškových metrov, ale stačilo to na to, aby sa ukázala modrá obloha a na nej slniečko. Teraz krajina dostala iný výzor. Už nie mátoživý, ale mrázikovo – rozprávkový. Odkryl sa pohľad na Lomné, kde sme boli pred týždňom, a v diaľke začali z hmly vystupovať ostrovčeky Štiavnických vrchov. Celé slnečné divadlo trvalo asi pol hodinu a potom začala hmla opäť stúpať. Tak sme sa teda otočili a cestou kráčali k južnému okraju Gavuriek. Opäť sme sa ponorili do hmly. Z hmly sa náhle vynorila bludička Ala, ktorá zmeškala autobus, prišla ďalším spojom a teraz nám išla naproti. Prišli sme k jazierku, ktoré je pamiatkou na bačovanie sovietskych vojsk, ktoré mali na Gavurkách cvičisko. Narobili tu veľa škody, ale hovorí sa, že paradoxne, aj vďaka ich prítomnosti sa Gavurky zachovali, lebo inak by boli stromy asi vyťažené. Len neradi sa lúčime s Gavurkami, ale máme aj ďalší cieľ.

Kopanica

Kráčame najskôr poľnou cestou a chvíľu aj asfaltovou k ďalšiemu cieľu. Je však čas obeda, slniečko práve porazilo hmlu, a tak sa štveráme na nenápadný kopec Kopanica za vidinou pekných výhľadov. Asi v strede kopca sa nám na vrchole začalo objavovať akési čudo. Majka vykríkla: „Lietajúci tanier práve pristál!“ A naozaj to z diaľky vyzerá ako ufo. Samozrejme, skutočnosť je prozaickejšia. Je to rádio–navigačné zariadenie, ktorého konštrukcia pripomína kozmické teleso. Kopček má výbornú polohu a nebyť toho zariadenia je tu krásny kruhový výhľad na takmer celú Pliešovskú kotlinu s vencom hôr dookola. Z Kopanice zídeme južným smerom cez les na stráne Nad Bariny.

Viadukt na Barinách (Dobronivský viadukt, "viadukt šesť mostov")

Riečka Neresnica pritekajúca od Sásy sa tu prerezala uzučkým údolím medzi Kopanicou a Kozím hrbom. Vytvorila tu veľa krásnych meandrov. Niva okolo toku je veľmi podmáčaná, preto názov Bariny. Väčšinou v roku je územie nepriechodné, no mali sme šťastie, že dobre primrzlo. Horšie bolo, že územie je zarastené hustými tŕniami, a tak prechod bol nielen dobrodružný, ale občas aj bolestivý. Nakoniec sme sa predsa len predrali až k viaduktu.

Železničná trať z Krupiny do Zvolena bola postavená v roku 1924, pretože pôvodné uhorské železnice sa rozdelili medzi ČSR a Maďarsko a chýbalo prepojenie Krupiny so stredom Slovenska. Asi najnákladnejšou, ale aj najkrajšou stavbou na trati je práve viadukt na Barinách. Toto je jeho pôvodný názov, ale ľudia ho poznajú aj pod názvom Pliešovský viadukt, Dobronivský viadukt alebo "viadukt šesť mostov". Je to krásna kamenná stavba so šiestimi oblúkmi. Jedno z mála ľudských diel, ktoré boli zasadené do prírody, tak aby ju nerušili, ale skôr umocnili jej krásu.

Viadukt, hoci tu stojí 100 rokov, je málo známy, ale vďaka pandémii sa dostáva do pozornosti aspoň zvolenskej turistickej verejnosti. Väčšinou však k nemu chodia jednoduchšie – od parkoviska pri Salaši Niva.

Od viaduktu vedie do Dobrej Nivy dobre udržiavaná poľná cesta popri trati a tou sme boli za 20 minút v dedine. V lepších časoch by sme skončili aspoň na hodinku v Dobrovare pri dobrom pivku, no teraz sme len nasadli na autobus a odviezli sa do Zvolena.

Záver

Po prvom šoku z opätovného uzavretia okresov prišlo upokojenie a hľadanie možností. Za normálnych okolností by sme asi na Lomné ani nešli, (veď je toľko zaujímavejších lokalít na Slovensku) a možno by sme ani viadukt nehľadali, (veď na Chmarošský pri Telgárte nemá). My sa však vieme tešiť aj z maličkostí a lockdown sme zobrali ako výzvu.

Budem neskutočne šťastná, keď nepriaznivá doba konečne skončí a opäť získame slobodu cestovania, ale paradoxne musím jej aj poďakovať, lebo som lepšie spoznala prírodu vo svojom vlastnom okrese.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek