Konské hlavy
Túra

OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK II.

01. 03. 2021
Druhá časť putovania po 24 vrcholoch Malých Karpát cestami aj necestami, chodníčkami, stúpaniami a klesaniami za krásami našich hôr. Menej známe miesta Malých Karpát navštívené v rámci plnenia oblastného turistického odznaku.

Deň 7. (21. 11. 2020) - Klokočiny (542 m)

Trasa začína na Pezinskej Babe (540 m). Dohodol som sa aj s parťákom Peťom a v mrazivom ráne sme sa stretli na parkovisku. Vyťahujem hneď na úvod paličky, bundu zapínam až dohora, čiapku stiahnem hlbšie do čela a začíname stúpať po červenej značke Štefánikovej magistrály (Cesta hrdinov SNP) popod Korenný vrch (599 m). Postupne sa ponárame hlbšie do lesa, už ani hluk z cesty cez sedlo nepočuť, keď prichádzame pod najprudšie dnešné stúpanie. Na jar tohto roku, keď som prechádzal celý hrebeň Malých Karpát som tesne pod vrcholom stúpania stretol cyklistu, poriadne fučal, ale vytiahol až na vrchol Konských hláv (653 m). Aj my sme sa zapotili, ale je vidieť, že máme tento rok dosť nachodené, takže s dychom vládzeme, keď sa ocitáme pri symbolických umelých konských hlavách na vrchole stúpania. Značka tu pokračuje vľavo na Tri kamenné kopce (565 m), my sa však od značky odkláňame vpravo a po hranici vojenského obvodu Turecký vrch pokračujeme po modrej cykloturistickej značke. Najskôr úzkym chodníčkom v tráve, ktorú pokrýva ranná inovať, kocháme sa aj krátkymi výhľadmi na okolie a pokračujeme po širokých lesných chodníkoch a cestách ďalej. Chvíľu stúpame, chvíľu klesáme a ocitáme sa na mieste, z ktorého je krásny výhľad na celý masív Čmeľku (709 m) a ďalších okolitých kopcov a dolín. Prichádzame na vrchol Gašparová (621 m), v doline pod nami počuť cvičné streľby vo vojenskom obvode. Ďalšími terénnymi vlnami prechádzame postupne pod samotný dnešný cieľ, ktorým je vrchol Klokočiny (542 m). Samotný vrchol predstavuje malú plošinku, avšak výhľad z neho je dosť obmedzený. Keďže stromy sa už kompletne zbavili listov, tak medzi konármi je vidieť Pernek, na druhú stranu je pod nami Podbabská dolina a za ňou Hradisko (445 m), Kostolný vrch (481 m) a samozrejme Čmeľok. Otáčam sa a chystám sa vrátiť rovnakou trasou, no Peter vraví, že poďme ďalej, prejdeme do Perneku a vrátime sa dolinou. Bude to pekný okruh. Pristávam na tento návrh a začíname zostupovať cestičkou a chodníkom, ktorý je stále značený ako cyklotrasa. Na niektorých miestach sa veľmi čudujeme, že to je cyklotrasa, nemáme pocit, že by bola často využívaná. Príkrosť klesania sa zvyšuje, veža kostola v Perneku sa približuje, ale kroky sú stále opatrné. Viackrát hrozil tvrdý pád, ale celou cestou sme držali naše kroky pevne na zemi. Vľavo sa pekne vyníma vrch Jastrabník (546 m). Posledných pár krokov v takmer kolmom teréne a konečne si nohy oddýchnu od brzdenia. Sme na konci Perneku a čaká nás výstup Podbabskou dolinou po modrej značke späť do sedla. Najskôr asfaltová cesta, o niekoľko minút prechádza okolo nás pár svadobne ozdobených automobilov k blízkym chatám, sa postupne zmení na lesný chodník, ktorým stále stúpame. Mierny chodník postupne naberá na príkrosti a posledné stovky metrov smerom do sedla nám znovu zvýšili tep a aj rýchlosť dychu. Ešte malý prechod cez parkovisko a sme späť pri autách. Krásna, pohodová prechádzka, je však treba byť veľmi opatrný pri schádzaní z vrcholu Klokočiny dolu do Perneku. Ak môžem odporučiť, príjemnejšie a hlavne bezpečnejšie je vrátiť sa po rovnakej trase cez Konské hlavy späť na Pezinskú babu. Celkovo sme za 2 hodiny a 20 minút prešli 9,8 km a nastúpali 486 výškových metrov.

Deň 8. (22. 11. 2020) - Zrkadlisko (574 m) a Geldek (694 m)

Dnešná „domáca“ trasa začína pri kostole v Častej (245 m). Vydávam sa cestou okolo bývalého kúpaliska pomedzi rodinné domy hore do Častianskej doliny (285 m). Po chvíli sa napájam na zelenú turistickú značku, ktorá hneď po prejdení mosta nad potokom začína prudko stúpať. Dlhé stúpanie, najskôr značne príkre neskôr miernejšie vedie pekným jesenným lesom, krajom vinohradov a aj peknou čistinkou. Doteraz kráčam sám, no ako prichádzam pod vrch Zrkadlisko (574 m), vyššie na cestičke vidím dvojicu turistov, ako stúpajú mimo chodníka na vyhliadkové miesto Skalka. Kúsok pod Skalkou sa nachádza drevený kríž, ako pripomienka smrti malého chlapca z Častej, ktorého zastrelili nemeckí vojaci počas Druhej svetovej vojny. Chvíľku postojíme, podebatujeme, no ja pokračujem zo skalísk Skalka ďalej na vrchol Zrkadlisko. Stúpanie nie je náročné, občas sa pripletie popod nohy spadnutá haluz a kde tu aj kamene schované pod spadnutými listami znepríjemňujú chôdzu. Na vrchole stúpania je tabuľka označujúca samotný vrchol. Nie je problém ju nájsť, nachádza sa naozaj na najvyššom bode okolitého terénu. Výhľad je z tohto miesta obmedzený, ale medzi konármi sa jasne črtá môj ďalší cieľ, ktorým je vrchol Skleného vrchu (587 m). Zídem porastom medzi bukmi dolu do sedla medzi tieto dva vrchy a po opačnej strane sa púšťam podobným terénom do stúpania. Po chvíli prídem na vrchol, pri spätnom pohľade vidieť miesto skadiaľ prichádzam, vpravo od neho sa týči vrch Egreš (537 m) známy pre svoj pyramídový tvar. No oči mi už spočinuli na dvojici vrcholov predo mnou, ktorými sú Geldek (694 m) a Jelenec (695 m). Najskôr sa však treba opäť napojiť na zelenú značku, ktorá vedie peknými lesmi a aj čistinkami, neskôr vedľa plota zvernice Biela skala až po prudký pravotočivý ohyb chodníka, kde sa spája viacero cestičiek a chodníkov. Opustím značku a mám pred sebou dve možnosti. Jednou je prudká, no priama cesta vedľa plota priamo na vrchol, druhou je pozvoľné stúpanie okolo vrcholu s následným výstupom na vrchol. Vyberám si ten kratší, no ako sa ukázalo náročnejší variant. Najskôr som pri stúpaní veľmi oceňoval turistické paličky, neskôr mi však už boli na príťaž, pretože som sa dostal do tak strmého a blatom pokrytého stúpania, že len vďaka pridŕžania sa plota a okolitých stromčekov som postupoval vyššie. Ale každá cesta má svoj cieľ a koniec, tak aj tento prudký úsek sa skončil kúsok pod vrcholom. Už vidieť plošinku na vrchole aj s vejúcou slovenskou vlajkou, posledných pár krokov a stojím pri nej. Oproti cez vrcholovú plošinku sa na strome nachádza drevená tabuľka označujúca vrchol Geldek. Pár turistov si dnešný deň vybralo za cieľ tiež tento vrchol, takže teraz už nie som sám. Po chvíli idem ďalej aj na dvojičku Geldeku, Jelenec. Prechádzam malou zníženinou, sedlom medzi oboma vrcholmi, a pri výstupe na Jelenec sa ukáže na jednom odlesnenom mieste krásny výhľad na severnejšie časti Malých Karpát. Zo západu na východ je krásne vidieť vrcholy Vápennej (752 m), Klokoča (661 m), Čiernej skaly (662 m) a ďalej ešte aj Veterlín (724 m), najvyšší vrchol celého pohoria Záruby (768 m) a Havranicu (714 m). Krásne miesto s impozantným výhľadom. Ešte pár desiatok metrov pokračujem hrebeňom a vynáram sa na vrcholovej lúčke Jelenca. Prechádzam po nej, pristavujem sa pri pamätnej tabuli a nástenke na vrchole, ktorá pripomína častovských turistov, ktorí sa podieľali na založení tradície silvestrovských výstupov na tento vrchol. Naspäť sa vraciam cestou cez zvernicu, najskôr ma čaká príkre, no krátke klesanie vedľa plota zvernice, neskôr už len pohodlnými lesnými cestičkami smerujem okolo Svätého Huberta a cez lúku pod Veľké Vápenné (547 m) smerom k červenokamenským lúkam. Už za bránou zvernice je cítiť, že dnes je pekný deň, množstvo návštevníkov na lúkach Červeného Kameňa a veľa parkujúcich áut na parkovisku o tom svedčia. Čaká ma už len záverečný zostup do Častej a krásna túra mojimi domácimi lesmi a vrcholmi je za mnou. Celkovo som za 4 hodiny prešiel 16,9 km a nastúpal som 771 výškových metrov.

Deň 9. (24. 11. 2020) - Kozlisko (537 m) a Strmok (401 m)

Dnešná trasa začína na parkovisku v centre Borinky (240 m). Je už krátko po obede, ale verím, že stihnem prejsť naplánovanú túru a bezpečne ešte za svetla sa vrátiť k autu. Prezliekanie pri aute možno pôsobilo komicky, hlavne keď som balansoval na jednej nohe pri vyzliekaní nohavíc. Ale všetko dobre dopadlo, namiesto obeda si dávam do vrecka niekoľko jabĺk a začínam stúpať z parkoviska pri hlavnej ceste uličkami Borinky. Prvý dnešný cieľ je Pajštún (460 m), zrúcanina hradu, ktorá sa pekne vyníma nad obcou. Širšia lesná cestička, na ktorej stretávam pár rodiniek na výlete sa na križovatke ciest pri Studničke mení na prudko stúpajúci chodník okolitým Panským lesom. Vzhľadom na jeho strmú krivku som už o malú chvíľu pod Pajštúnom. Pred rokom som navštívil aj samotnú zrúcaninu, tak sa nezdržiavam a pokračujem chodníkom, ktorý aj naďalej stúpa, ale už miernejšie. Niekde ďalej v lese je počuť traktor a motorové píly, takže ťažba prebieha aj tu. Posledný výstup hrebeňom a nachádzam sa na vrcholovej plošine. Označenie vrcholu by malo byť kúsok od chodníka smerom vpravo, ktoré po chvíľke nachádzam asi 20 metrov od samotného chodníka. Vrchol Kozlisko (537 m) je označený vrcholovou tabuľkou a tyčou, urobím niekoľko fotografií a je predo mnou rozhodnutie. Pokračovať ďalej, alebo sa vrátiť. Počasie mi praje, kontrolujem čas a ďalšiu trasu a mal by som to s rezervou stihnúť. Vykračujem teda chodníkom ďalej, klesám postupne na križovatku Pod Kozliskom, kde sa červená značka stáča na lesnú cestu vľavo. Príjemná prechádzka sa zmenila na prechod blatom a obchádzanie mlák. Už je jasné, skadiaľ sa ozývali zvuky ťažby. Celá cesta je rozrytá od ťažkých mechanizmov, ktoré tu zabezpečujú ťažbu dreva. Takto zničená blatová cesta ma privedie až na Staré Hájne, kde sa pripája modrá značka zo Stupavy. Pred rokom a pol sme týmto chodníkom zo Stupavy prechádzali na Košariská, kde sa začínala turistická sezóna spojená s pálením Moreny. Lesným chodníkom klesám na Košarisko (400 m) aj teraz. Na novej asfaltovej ceste sa pripájam na zelenú cyklotrasu a čaká ma dlhé mierne klesanie po tejto ceste. Ponorený v myšlienkach registrujem ako ma obieha jeden cyklista, prechádzam okolo Vodnej nádrže Kubinov kríž a povedľa Suchého potoka pokračujem po ceste ďalej až po križovatku so žltou turistickou značkou, po ktorej odbáčam vľavo a krátkym prudkým stúpaním prichádzam na zelenú značku, ktorou sa dostávam okolo Červeného kríža kúsok pod vrchol Strmok (400 m). Samotný vrchol sa nachádza približne sto metrov od značky a nie je problém ho identifikovať, keďže v tomto prípade ide o jasne identifikovateľné najvyššie miesto v okolí. Odpájam sa teda od chodníka a viditeľným chodníčkom prechádzam porastom na samotný vrchol. Na vrchole sa nachádza priestor na oddych v podobe niekoľkých lavičiek a ohniska, stretávam cyklistu, prehodíme pár slov. Pár fotografií a už sa vraciam naspäť na zelenú turistickú značku. Teraz ma bude sprevádzať až do Stupavy. Po chvíli prichádzam na rozľahlé lúky v časti Hrubé Lintavy. Zopár krát sa na mokrej tráve pošmyknem, ale našťastie som sa nevyváľal v blate okolo. Pri Červenom domčeku sa dostávam na spevnenú a neskôr asfaltovú cestu, ktorou zostúpim až do Stupavy. Jedinou zaujímavosťou v tomto čase bol akurát plne naložený kamión dreva a jeden bežec. Inak tento zostup predstavoval klasickú, dolinou vedúcu cestičku v peknom objatí okolitých lesov. Tá nudnejšia časť ma čakala až na ceste zo Stupavy späť do Borinky. Okrem stáda sŕn na okraji lesa, dvojice jazdcov na koňoch a postupne sa vynárajúcou zrúcaninou Pajštúna na obzore vľavo sa nič viac po ceste neudialo. Poriadne sa zozimilo a vietor vanúci od Borinky mi znepríjemňoval posledných pár kilometrov, ale pocit z predchádzajúcej túry mi to vynahrádzal. Konečne pri aute, posledný pohľad na Pajštún nad dedinou a odchádzam okolo stále sa pasúceho stáda divokej zveri autom domov. Celkovo som za 3 hodiny a 40 minút prešiel 19,3 km a nastúpal som 604 výškových metrov.

Deň 10. (26. 11. 2020) - Okopanec (513 m)

Dnešná trasa začína na parkovisku vo Svätom Jure. Ako už viackrát, opäť parkujem pri kostole Sv. Juraja a pokračujem ďalej pomedzi zástavbu rodinných domov ďalej do doliny. Dnes ma kroky povedú najskôr po modrej turistickej značke, neskôr po cyklotrase, potom ma čaká návrat na značené chodníky v okolí Bieleho kríža a návrat späť do východiskového bodu. Pri smerovníku Hradisko (325 m), kde sa dá odbočiť k pozostatkom Veľkomoravského hradiska sa odpájam z asfaltovo-kamennej cesty a pokračujem lesným porastom ďalej. Okolo mňa sa postupne prebúdza zimná rozprávka. Najskôr iba nesmelé náznaky námrazy, neskôr už na všetkých halúzkach a stromoch poriadna námraza, ktorá vytvára neskutočné prírodné divadlo. Prejdem popod vrchol so zaujímavým názvom Človečia hlava (548 m) a o niekoľko ďalších sto metrov prichádzam na križovatku Salaš. Tým som sa dostal na hlavnú turistickú trasu v Malých Karpatoch, ktorá spája Devín s Brezovou pod Bradlom. Po niekoľkých metroch sa však z tejto trasy odpájam a pokračujem vpravo popod vrch Hviezda (568 m) smerom k dnešnému cieľu, ktorým je Okopanec (513 m). Na ohybe cyklocesty ma opäť kroky povedú vpravo, cez dve lúčky, na tej prvej je krásny strom priamo v jej strede, ktorý pôsobí ako opustený bojovník, na tej druhej sa nachádza poľovnícky posed a na jej okraji boli aj vysypané kopy jabĺk a kŕmnej repy ako potrava pre zver. A veru aj sa tam pár sŕn práve kŕmilo. Vyrušil som ich svojou prítomnosťou, a tak sa rýchlymi skokmi stratili v lese. Ešte krátke stúpanie lesíkom, možno to bolo 70 metrov a stojím na vrchole. Na strome pri cestičke je pripevnená tabuľka s názvom vrcholu, chvíľka oddychu, niečo sladké na posilnenie vybaľujem z batoha a vraciam sa na cyklocestu. Tá ma popod vrchy Kozí chrbát (514 m) a Strmina (539 m) prevedie opäť aj úsekom lesa, kde prebieha ťažba, v jej centre na križovatke ciest sa odpájam a lesom prídem k prírodnej rezervácii Jurské jazero. Jeho hladina je pokrytá jemnou škrupinou ľadu, no nezdržujem sa a idem na Biely kríž. Jedla aj pitia mám dnes so sebou dosť, a tak sa na križovatke ciest stáčam vľavo a po asfaltovej ceste prechádzam popred vrch Malý Javorník (589 m), kde sa nachádza pracovisko družicovej a radarovej meteorológie. Po niekoľkých krátkych úsekoch sa odpájam po žltej značke vpravo a už známou cestičkou prechádzam okolo krížov (Dušičky, Modrý, Červený a Matulov) až k zrúcanine hradu Biely Kameň, čo znamená, že už som vlastne v cieli. Pekná zimná rozprávka sa skončila cestou nadol, teraz už len prísť bezpečne k autu a odchod domov. Len čo som si to pomyslel, možno desať metrov pred vyústením lesného chodníka na asfaltku som chytil takú vývrtku, že len s vypätím všetkých síl som sa udržal na nohách a nespadol. Neoplatí sa chváliť deň pred večerom, ako hovorí ľudová múdrosť. Celkovo som za 3 hodiny a 30 minút prešiel 17,4 km a nastúpal som 565 výškových metrov.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Deň 11. (27. 11. 2020) - Malý Javorník (604 m)

Dnešná trasa začína na parkovisku v Limbachu. Dnes sa ku mne pridala jedna z turistických parťáčok, tak sa mi pôjde veselšie. Auto necháme na parkovisko v hornej časti obce a vrátime sa späť do centra, kde začína zelená turistická značka, ktorá nás privedie opäť až na hrebeňovú trasu. Začiatok je pozvoľný, vedie dolinou povedľa potoka, ktorý tvorí súčasť prítokov Limbašského potoka. Pomaly stúpame, pri odbočke do Medvedej doliny chvíľu váhame, či sa nepustiť tou trasou, ale nakoniec zostávame verní pôvodným plánom a už sa tešíme na prechod okolo Limbašskej vyvieračky. Okolo nej pokračuje cestička vpravo a my sa po chvíli dostaneme pred prvé dnešné prudšie stúpanie. Zároveň sme sa dostali aj do pásma lesa, kde nás už obklopuje krásna inovať a námraza na zostávajúcich listoch, halúzkach a kmeňoch stromov vytvára krásne prírodné obrazy. Postupujeme pomaly, rozvážne, dosť fotíme a v tom pohodovom tempe sa ani nenazdáme a sme na na červenej magistrále. Zimná rozprávka pokračuje, my pokračujeme vpravo smerom k odbočke na Malý Javorník (604 m). Prichádzame k neznačenej ceste a pustíme sa po nej vpravo, prejdeme malou terénnou depresiou a posledným nenáročným prudším výstupom prichádzame na vrcholovú lúčku Malého Javorníka. Aby nevznikli nejaké pochybnosti, Malý Javorník je aj v blízkosti Bieleho kríža a nachádza sa na ňom pracovisko družicovej a radarovej meteorológie, toto je však Malý Javorník, ktorý sa nachádza severnejšie nad obcou Limbach. Na vrchole je aj malé ohnisko, označenie vrcholu je priamo na najvyššom bode, pár fotografií, a keďže sme na nekrytom mieste a v hmle, vietor dáva pociťovať zimu, ktorá nás obklopuje. Ideme rovnakou cestou späť na červenú značku a kde sa vzali, tu sa vzali, kráčajú oproti nám dvaja turisti - bežci. Majú rovnaký cieľ ako my, a ako sa neskôr ukázalo aj rovnakú trasu späť. Pokračujeme totiž ešte na ďalší blízky, výhľadovo zaujímavý vrch Somár (649 m). No ani tu sa nedočkáme výhľadu, iba v diaľke tušíme okolité kopce a doliny a chvíľami je počuť hluk áut prechádzajúcich cez Pezinskú Babu. Ideme teda smerom na Tri kamenné kopce (565 m), cestou prechádzame aj okolo prírodnej rezervácie Nad Šenkárkou a na križovatke opúšťame pre dnešok hlavnú magistrálu a smerujeme po modro-žltej značke smerom na Šenkárku. Tu sa rozlúčime aj s modrou značkou, ktorá by nás priviedla priamo do Limbachu a ideme ešte ďalej po žltej až po Kolárske. Tu sa končí naša cesta po značených chodníkoch a cestičkách a ideme po lesnej ceste smerom na Limbach. V Malých Karpatoch je relatívne málo útulní a možností prenocovania v uzavretých priestoroch v prírode a keďže prednedávnom som čítal o jednej takej možnosti nad Limbachom, chcem sa ísť na ňu pozrieť. Ide o Lajkovu búdu a podľa článku by sa v nej malo dať aj v piecke zakúriť a mala by byť relatívne udržiavaná. Opäť sa okolo nás rozhostila hustá hmla. Búdu na okraji lúky nachádzame a vidíme, až keď sme takmer pri nej. Naše sklamanie je však čitateľné z prvého pohľadu. Bez dverí, bez piecky, dnu v búde bordel ako v búde, nikde miesto ani na sedenie. V tej zime by sa nám ani sedieť nechcelo, ale je veľká škoda, že táto búda nemá svojho jasného pána a nie je zútulnená a vhodná napríklad na prenocovanie v relatívnom bezpečí pred zimou. Pokračujeme teda ďalej, ale akosi sa stalo, že sme netrafili správny chodníček. Prechádzame údolím jedného z viacerých tu sa vyskytujúcich potokov, no cesta ďalej nevedie. Prechádzame cez viacero terénnych vĺn, kamením, haluzím a listy sa nám pod nohami šmýkajú a každú chvíľu hrozí pád. Postupne sme našli pôvodnú cestičku, no o to väčšie bolo prekvapenie, že končila pred ohradeným areálom. Cez plot sa ísť nedalo, obchádzame ho teda vpravo. Zrazu sa vedľa mňa ozvalo iba "žuch". A parťáčka sa už zdvíha zo zeme, a to hovorila, že ona nepadá, no aj na ňu sa vzťahujú zákony fyziky, hihi :). Všetko je v poriadku, no ani som sa nestačil dosmiať, keď tu zrazu "bum-bác". To bol teda šmyk a následný pád. Zem sa otriasla, kosti zaprašťali, našťastie však zostali všetky pohromade, aj keď kľúčnu kosť som cítil ešte asi tri týždne. So smiechom, ale teraz už oveľa opatrnejšie prichádzame k ceste, ktorá vedie priamo do dediny, avšak nápis „Súkromný pozemok, pozor pes“ (a jeho výdatný brechot) nás prinútil ešte raz cez lesný porasť obísť aj toto miesto, aby sme konečne vyšli na cestu vedúcu späť do Limbachu k autu. Už keď sme sedeli v aute a viezli sa domov, stále sme sa na našich dvoch pádoch dobre zabávali. Celkovo sme za 5 hodín a 10 minút prešli 20 km a nastúpali 630 výškových metrov.

Deň 12. (28. 11. 2020) - Veľký Peterklín (587 m)

Dnešná trasa začína na parkovisku v Sološnici. Dnes som zobral so sebou aj syna, že si spravíme turisticko-bežecký deň. Z toho dôvodu sme išli už od auta úplne naľahko, žiadne paličky ani batoh a na nohách tenisky. Začiatok po dedine sme v tempe prešli veľmi rýchlo, čo nás zohrialo pred ďalším výstupom. Prichádzame na začiatok doliny, ku križovatke červenej turistickej značky a žltej, ktorá spája Sološnicu a Doľany. Doteraz sme cestou stretli aj niekoľko turistov, niektorí sa už vracali z túry domov, ale predpokladáme, že väčšina sa vracia z Vápennej (752 m), ktorá sa nachádza na druhej strane doliny v pokračovaní červenej značky vľavo. My ideme vpravo smerom do Sedla Skalka, ale po pár desiatkach metrov sa vpravo odpojíme na modrú turistickú značku, ktorá nás privedie až na vrchol Veľkého Peterklína (587 m). Doteraz pohodová cesta v podstate po rovine sa rýchlo zmenila na príkre stúpanie. Zo začiatku po dobrom chodníku, no po pár metroch sa chodník zmenil na široké blatové pole, ktoré pokrýva celú stráň kopca. Chodník sa dá iba tušiť, vyberáme si najbezpečnejšiu cestu. Smerom hore to ide dobre, ale už teraz sa obávam cesty dolu. No, budeme sa asi dosť kĺzať. Pokračujeme ďalej, prídeme na zvážnicu, ktorá križuje našu cestu. No pokračovanie je ďalej kolmo na vrstevnice priamo hore. Chvíľku hľadáme pokračovanie chodníka, je vidieť iba značku na strome vyššie, no chodník akosi chýba. Je treba sa pomocou koreňov stromov doslova vyštverať cca 3 metre, aby sme mohli opäť v prudkom stúpaní pokračovať ďalej. Blato sa postupne zmenilo na sneh, šmýkanie sa začalo už aj na ceste nahor. Teraz už ľutujem, že som paličky nechal v aute, boli by poslúžili aj teraz, ale hlavne na ceste dolu. Po ďalšom prudšom výšvihu prídeme na krátky hrebienok, po ktorom nasleduje opäť stúpanie, ale už nie tak prudké ako doteraz. Množstvo snehu pod nohami pribúda pri každom zafúkaní vetra. Padá totiž zo stromov. Niektoré snehové „bomby“, ktoré pristáli na chodníku boli dosť objemné. Konečne počujeme hlasy zhora, niekde z hmly sa vynára železná konštrukcia rozhľadne a sme hore. Stačí pár chvíľ iba tak postávať a zima sa prediera všade, vidieť to na našich červených nosoch. Je tu aj pár turistov, dokonca skupinka starších dám, pri ktorých sa celkom bojím ako zvládnu cestu dolu. Pár fotografií a zberáme sa chodníkom dolu. Nebudem to dlho opisovať, pár parádnych šmykov sme absolvovali, no na zemi neskončil ani jeden z nás. Bol som rád, že sme to úspešne zvládli, dolu na cestičke sme si dali krátku rozcvičku pred behom a po žltej značke sme sa rozbehli hore dolinou na bežeckú časť. Ale to už je iný príbeh. Celkovo sme za hodinu a 30 minút prešli 5,5 km a nastúpali 390 výškových metrov.

Deň 13. (01. 12. 2020) - Zámok (559 m)

Dnešná trasa začína na parkovisku na Zochovej chate (459 m). Dnes som si to trochu uľahčil a zaparkoval som až na malom parkovisku pod rampou v časti Pilanské. Ušetril som tým asi 1,5 km cesty po asfaltke, no napriek tomu sú predo mnou ešte približne tri kilometre po tvrdej asfaltovo kamenistej ceste takmer až po križovatku ciest Hubalová (535 m). Tu sa stretáva viacero chodníkov, s potešením konštatujem, že už je označená aj cyklotrasa cez zvernicu, ktoré vedie od tejto križovatky do sedla Skalka, čím sa obchádza exponovaný úsek trasy v časti Taricové skaly. Zároveň prichádzam na hlavnú červenú hrebeňovú trasu, Štefánikovu magistrálu, aj keď sa na nej dnes zdržím len niekoľko minút. Z Hubalovej ma čaká na malom úseku najskôr prudké, potom skôr mierne stúpanie až na Panské uhliská (600 m), kde sa s červenou značkou rozlúčim a pokračujem smerom na Vysokú (754 m) po modrej. Je treba pár metrov klesnúť a na križovatke cestičiek pod stúpaním na Vysokú sa oddeľujem aj od modrej značky, ktorá vedie na vrchol, a pokračujem pod Vysokou po jej juhozápadnom svahu lesnou cestou vľavo. Pekný les, na niektorých miestach prebehla pred nedávnom ťažba, ale cesta nie je tak zničená ako som videl na niektorých iných miestach. Pohodlná cestička vedie okrajom prírodnej rezervácie Vysoká a privedie ma k peknej vyhliadke na západnom okraji masívu Vysokej a pod Snežným vrchom (581 m). Tu sa zároveň cesta stáča smerom na sever, onedlho prídem na križovatku s modrou značkou, ktorá vedie z Kuchyne na vrchol Vysokej. Tu stretám prvých a jediných dnešných turistov na ceste, ktorí sa už vracali z Vysokej. Ja však pokračujem ďalej na sever, stále po širokej, dobre udržiavanej lesnej ceste, ktorou sa dostávam až pod samotný vrchol Zámok (559 m). Stojím na cestičke, pozerám sa na stúpanie, ktoré ma teraz ešte čaká a vyberám vhodný smer výstupu. Nevidieť žiadny jasný chodníček alebo smer výstupu na vrchol, tak sa púšťam priamo hore. Príkrosť stúpania zvyšuje náročnosť a silnejúci vietor znepríjemňuje pocit z dosiahnutia vrcholu. Vrchol predstavuje peknú plošinku, z ktorej sa mi v tomto čase aj naskytol pekný výhľad na vedľajší vrch Bučková (545 m). Po pár chvíľach v mrazivom vetre a pohľade na Vysokú, ktorej vrcholové partie sú stále zahalené v riadnej hmle, sa rovnakou trasou vyberám na spiatočný pochod. Dolu na cestičke už necítiť poryvy vetra až tak mocne, tak mi pohodlne a rýchlo ubieha cesta späť. Pri križovatke s modrou značkou chvíľu váham, či ísť alebo nejsť na vrchol Vysokej, ale keďže to nebolo mojím dnešným primárnym cieľom a aj hmla a vietor, ktoré by ma čakali na vrchole ma odrádzajú, pokračujem ďalej po jej úbočí späť na Panské uhliská a následne na Hubalovú. Posledný úsek po asfaltovej ceste už „spríjemnila“ len ťažba dreva a kamión, ktorý odvážal drevo. Teda ak nepočítam pár pekných šmykov, ktoré sa skončili takmer mojím pádom. Aj dnes som mal šťastie, na zemi som neskončil, čo hodnotím veľmi pozitívne. Jediné, čo dnešnému príjemnému dňu chýbalo, bol iba prechod vrcholom Vysokej. Celkovo som za 3 hodiny a 30 minút prešiel 17,5 km a nastúpal som 479 výškových metrov.

Deň 14. (02. 12. 2020) - hrad Devín (190 m)

Posledné miesto, ktoré mi zostalo navštíviť je hrad Devín. Už som tu bol viackrát, ale napriek tomu, je to miesto, na ktoré sa dá chodiť častejšie. Krásny výhľad z hradného brala na sútok Dunaja a Moravy, pohľad na susednú krajinu s jej povestnými vrtuľami veterných elektrární a pri bližšom pohľade z hradu pohľad na jeho súčasť, Panenskú vežu asi nemôže omrzieť. Je tu s nami aj niekoľko ďalších návštevníkov, len škoda, že horný hrad je v tomto ročnom období zatvorený. V každom prípade by návšteva tohto miesta mala patriť k povinnej rodinnej turistike.

Fórum nová téma
OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK II. 01/03/21 00:00 nová téma
Najnovšie články
 
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez zimného výstroja neodporúča Horská záchranná … » celý článok dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac včera Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Hoľa a Čertova hoľa zo sedla Súľová Hoľa (1268 m) a Čertova hoľa (1245 m) sú dve susedné hory v hlavnom hrebeni Volovských vrchov v ich západnej časti. Patrí im piate, resp. dvanáste miesto v zozname najvyšších vrchov ... » viac 13/06/21 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články autora
 
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK II. Druhá časť putovania po 24 vrcholoch Malých Karpát cestami aj necestami, chodníčkami, stúpaniami a klesaniami za krásami našich hôr. Menej známe miesta Malých Karpát navštívené v rámci plnenia oblastného turistického … » celý článok 01/03/21 Miloš Hajdin Malé Karpaty
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK I. V roku 2020 vznikol vďaka Klubu bratislavských turistov a zanieteniu pána Miroslava Svíteka nový Oblastný turistický odznak (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom ... » viac 25/01/21 Miloš Hajdin Malé Karpaty
Túra Rudná magistrála 2: Tlstý javor – Stolica Druhá časť prechodu Rudnej magistrály, z Tlstého javora cez sedlo Zbojská na vrch Stolica s následným zostupom do Muránskej Zdychavy. Muránska planina, Veporské aj Stolické vrchy sú ... » viac 05/12/20 Miloš Hajdin Muránska planina, Stolické vrchy, +
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK II. 01/03/21 00:00 nová téma
Fakty
1.36 (0.76)