Výhľad zo Skalnatej
Túra

Cesta hrdinov SNP: Trenčín – Devín

06. 03. 2021
Posledná etapa prechodu Cesty hrdinov SNP. Z Trenčína cez Biele Karpaty až za hranice na Moravu a na záver prechod Myjavskou pahorkatinou a Malými Karpatami až do cieľa na Devíne.

Z Trenčína som vyrazila okolo 8.00. Prešla som na druhý koniec mesta do Zlatoviec a v miestnom supermarkete doplnila zásoby. Keď platím, objaví sa za mnou brat, ktorý sa chce pridať aspoň do Drietomy. Po chvíľke opúšťame civilizáciu a ocitáme sa v kukuričnom poli na panelovej ceste. Následne prudko zatočíme vpravo a potom prechádzame popod diaľnicu. Vonku je zase raz riadne dusno, hoci nie až tak teplo, a pod mrakom.

Máme celkom slušné tempo a čoskoro vchádzame do lesa. Z panelovej cesty je už dávno kamenistá poľná a prechádzame okolo nejakých chatiek. Začíname stúpať už riadne. Cesta ide celý čas v lese a keďže je tak dusno, cítime sa ako v bazéne. Aj tak držíme stále relatívne rýchle tempo, až vylezieme na lúku. Vidíme vrchol kopca, kam musíme prísť. Ostáva nám zdolať možno 100 m a sme hore. Odtiaľ sa nám naskytne aký-taký výhľad na Drietomu a Trenčín za nami, ale počasie je dnes naozaj zlé, zamračené, takmer hmla.

Následne kráčame lúkou dole do dediny. Tam to brat dá na autobus a ja pokračujem smer Lopeník. Prejdem na druhý koniec dediny, kde chodník začne stúpať. Najedla som sa, takže sa mi ide ťažko. Vlečiem sa slimačím tempom okolo slivkového sadu a kríkov, ktoré mi zrazu zatarasia cestu. Presne ako slepá ulica. Po ľavej strane mám slivky s kríkmi, po pravej mám kukuričné pole a predo mnou taktiež kríky. Vyberám mapu, že kde som to zase zle odbočila, ale modrá gulička sa ukáže priamo na červenej. Značka podľa mapy má ísť stále rovno hore, presne cez kríky. Prídem k ním bližšie a dúfam, že nejaká dobrá duša tam aspoň náznak chodníka presekala. Bol tam..., ale nie tak ako som si myslela. Na hranici kríkov a poľa bol v kukurici vysekaný uzučký pás. Vliezla som do kukurice a modlila sa, aby to nebolo dlhé. Nebolo, po asi 50 m som bola vonku a pokračovala po normálnom chodníku, len som krásne obišla kríky.

Kráčam po lúke, stále hore kopcom. Sklon svahu nie je extra prudký, ale zas dostatočne na to, aby som nemohla ísť rýchlo. Prídem na koniec lúky a značka ukazuje na cestu do lesa. Nasledujem šípku a miznem medzi stromami. Už to nejde tak veľmi do kopca, dá sa mierne pridať. Cesta vedie dolinou, okolo mňa sú celkom prudké svahy a les nie je nejaký hustý. Po asi kilometri zastavím, opustím pohodovú lesnú cestu a dám sa stúpať do svahu. Vlečiem sa doslova z nohy na nohu. Opäť je to najhorší možný druh kopca: nie extra prudký, ale zas natoľko strmý, aby sa človek potil a umieral pri každom kroku. Konštantne nadávajúc ho zdolám a za mnou nad Trenčínom zahrmí. Po strate asi 100 výškových metrov som konečne dorazila k smerovníku Pod Sokolím kameňom. Nezastavujem sa na dlho.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Keďže je už po poludní, pri jednom z mála výhľadov, keď ide chodník krajom lesa, rozhodnem sa pre obednú pauzu. Nesedím dlho, pretože nechcem riskovať, že búrka príde aj sem. Po lúke stúpam na vrchol Machnáča a naskytne sa mi zase aký-taký výhľad. Nad Trenčínom doslova visia sivé mraky, mojím smerom je oblačnosť vyššia, zatiaľ v hmle asi nepôjdem. Zdolávam vrchol a dokonca presvitne medzi mrakmi slnko. Stále rovnako pokračujem až k smerovníku Machnáč, sedlo a ďalej Machnáč, rázcestie, kde značka začína kopírovať štátnu hranicu. Celý čas sa ide krajom lúky po širokej ceste z jednej strany lemovanej kríkmi a stromami. Dostala som sa na pekný plochý hrebeň, žiadne škaredé prevýšenia.

Takto si vykračujem v lepšom tempe po hranici, motám sa na nej asi hodinu a pozerám výhľady. Jednak je konečne čo pozerať, no tiež som v strehu, či nezbadám blesk alebo nezačujem hrom. Našťastie, búrka naozaj ostala len v Trenčíne. Tesne pred Kykulou nájdem v kríkoch pri ceste lavičky a spravím si chvíľu pauzu. Viem, že keď značka zatočí do Česka, ostane mi posledných 6 km. Hodím batoh na plecia a čaká má záverečný výstup k smerovníku Pod Kykulou, št. hranica. Za hranicou lúka ostala, ale poľná cesta sa rýchlo zmenila na asfaltovú. Nahadzujem rýchle tempo a míňam pár domov. Po ceste dorazím k autobusovej zastávke uprostred cesty, zdolávam niekoľko serpentín až k chate Vyškovec a ostáva mi posledná hodina šliapania. Prechádzam okolo Mikulčinho vrchu a deň ukončím v Lopeníku. Večer zaspím rýchlo, keďže zajtra ma čaká najdlhší deň celého prechodu.

V Lopeníku som sa zobudila do hmlistého rána. Vyrazila som 7.15 a rýchlo prišla nazad na červenú. Vonku je celkom chladno, všetko je mokré po včerajšom daždi a hmla štýl sychravého novembra len umocňuje. Zapínam rýchle tempo, idem po asfaltovej ceste, ale iba chvíľku, potom zabočím do lesa a ďalej kráčam po udupanom širokom chodníku. Prvé kilometre ubehnú fakt rýchlo a míňam Obecný háj. Pokračujem ďalej, sústredím sa len na chôdzu, keď tu zrazu sa strhnem. Kúsok odo mňa niečo zašuští a v zlomku sekundy zastanem a obzriem sa. Len zbadám diviaka v hmle ako trieli odo mňa preč. Bol to slušný infarkt takto ráno! Medvede sa skončili spolu s Vápčom, tu už nie sú, ale zrejme mám nových potenciálnych kamarátov – diviaky. Rozdýcham celý zážitok a kráčam ďalej stále v rovnakom tempe.

Po čase vyleziem na lúku a nebyť krásnej širokej cesty, netuším ako by som značku našla. Zdá sa mi, že hmla ešte zhustne, už vidím možno na 20 metrov, ale stále to, čo potrebujem, vidím. Na lúke je prvý väčší kopec, ktorý je ale tiahly a nie príliš prudký, zdolám ho bez nejakého extra spomalenia. Dorazím na vrchol a na chvíľočku sa hmla rozprestrie a vidím dedinky v údolí. Keby bolo pekne, pohľad by to bol naozaj krásny. Aj som si to chcela odfotiť, ale kým som vytiahla mobil, hmla sa zase vrátila.

Prechádzam ďalej, stále slušne makám, les sa strieda s lúkami, všade je kopa blata. Dorazím k rozhľadni U Křížku, ale dnes naozaj nemá zmysel sa ísť pozrieť na výhľad. Kúsok ďalej je smerovník Březová, bus. Ten je na hlavnej ceste a za ňou značka odbočuje do polomu. Kráčam dole kopcom a míňam niekoľko odbočiek zvážnic. Zídem z kopca, polom skončí a som nazad v lese. Dnes to nie sú žiadne extra kopce, len tiahle kopčeky, na ktorých ani nemusím spomaľovať. Les sa strieda s lúkami, len hmla je stále rovnaká.

Prechádzam okolo rozhľadne Obecnice a slušne rýchlo makám ďalej až po Kamennú boudu, kde prechádzam okolo staveniska. Značka vedie od staveniska po lesnej ceste a po približne kilometri sa odpojím na chodník vedúci strmšie do svahu medzi stromy. Lesný chodník stúpa už prudšie, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Prepočítavam, koľko mi to asi bude trvať k najbližšiemu smerovníku a som prekvapená, keď k nemu dorazím skôr ako som si myslela.

Zdolávam posledné výškové metre a presne o 11.57 h sa predo mnou ukáže smerovník na vrchole Veľkej Javoriny. Za ním sa črtajú obrysy vysielača, ale kým si to stihnem odfotiť, hmla ešte zhustne a už ani to nevidím. Od smerovníka je to naozaj možno 20 metrov po vysielač ale ten, jednoducho, zmizol. Spravím si vrcholovú fotku s prekrásnym „výhľadom“ a keďže nemám dôvod sa tu zdržiavať, zbehnem dole po zjazdovke na Holubyho chatu. V hmle idem od jedného stĺpu vleku po ďalší a stále dole kopcom. Na chatu je to naozaj kúsok a čoskoro sa vynorí z hmly, no to som skoro pri nej. Dorazím dnu a hneď zakotvím v reštaurácii na poschodí. Objednám si rezeň s hranolkami a kofolou a dávam si zaslúženú pauzu.

O 13.25 opúšťam chatu a vraciam sa do bieleho kráľovstva vonku. Od chaty značka vedie po poľnej ceste, okolo mňa hmla a začalo celkom fučať. Nahadzujem priam vražedné tempo. Míňam jeden smerovník, za ním čoskoro lúka skončí a vchádzam do lesa. Ďalší smerovník je Križovatka do Strání, kam dorazím o 15 minút skôr ako som mala. Prechádzam po hrebeni, väčšinou dole kopcom, ale je tu aj pár výškových metrov, ktoré musím nastúpať. Les oko mňa je stále rovnaký. Cesta je široká, lemovaná alejou vysokých štíhlych stromov.

Po asi hodine cesty od chaty dorazím k Dibrovovmu pamätníku. Odtiaľ stúpam ešte na Čupec, čo je posledný dnešný kopec na červenej. Medzitým sa hmla konečne rozprestrela, síce je stále zamračené, ale aspoň vidím ďalej pred seba. Stále v bleskovom tempe začnem zostupovať z hrebeňa. Prejdem cez Vrch Slobodných a pokračujem až k smerovníku Hrabina, teraz takmer stále po asfaltke. Odtiaľ ma čaká ešte nekonečne dlhá cesta lesom a cez myjavské kopanice až do centra Myjavy, kde zakotvím v hoteli. Dnešok bol ozaj dlhý, ale ak nerátam obednú pauzu, dala som 36 km za 8 hodín.

  1. deň bol krátky. Začal prechádzkou na druhý koniec Myjavy, kde sa značka odpojila od hlavnej ulice do lesa. Hneď za mestom začnem stúpať. Kopec nie je prudký, idem po panelovej ceste, ktorá je lemovaná kríkmi. Nad hlavou mám modrú oblohu a už teraz je riadne teplo. Po čase na chvíľku vyleziem na vrchole kopca na lúku. Panelová cesta skončí a nahradí ju poľná. Naskytne sa mi pekný pohľad na Myjavu a okolité kopanice.

Pridávam mierne do kroku, pretože na lúke začína byť naozaj teplo. Na konci lúky sa objavia prvé domy a prechádzam na asfaltku. Som v Polianke. Prejdem pomedzi domy a kráčam ďalej von z dediny. Značka vedie cez ďalšiu lúku. Výhľady sú celkom fajn, ale už naozaj začína riadne pripekať. Neďaleko pred sebou vidím les, tak rýchlo kráčam, aby som sa tam schovala. Keď dorazím do tieňa stromov, teplota mierne klesne a mením širokú poľnú cestu za lesný chodníček. Pomaly sa posúvam vpred, nie sú tu žiadne veľké kopce, ide sa pohodovo, viac-menej rovno. Po asi polhodine vyleziem z lesa na ďalšiu lúku a predo mnou sa ukáže vrchol Bradla spolu so Štefánikovou mohylou. Tam sa musím nejako dostať, potom zbehnúť do Brezovej pod Bradlom a na dnes je vybavené. Chodník je zase širší a relatívne prudko klesá dolu do Jandovej doliny. Okolo mňa sú opäť kríky a nejaká žihľava. Už tam chcem byť, dnes sa mi nechce naozaj nič.

Po približne 15 minútach zbehnem dolu k smerovníku, ktorý je našťastie medzi stromami. Následne kráčam kúsok po hlavnej ceste, kde taktiež slnko nesvieti, inak by to bola slušná sauna. Prejdem na druhú stranu a pustím sa do dnešnej finálnej ofenzívy: výstupu na Bradlo. Pomaly začínam stúpať po kamenistej ceste, táto sa už v lese neschováva, ale našťastie, značka asi po 300 m odbočuje na strmý chodníček priamo hore do lesa. Držím pomalé, ale isté tempo, snažím sa stáť čo najmenej a posúvať sa zotrvačnosťou vpred.

Prejde určitý čas, ktorý sa mi zdá ako večnosť, a vyleziem na lúku asi v polovici cesty na vrchol. Prejdem na jej druhý koniec a opäť miznem v lese. Chodník stúpa teraz celkom prudko, ale už som sa rozchodila, tak držím relatívne dobré tempo. Rýchlo vychádzam na poslednú lúku k stĺpom lyžiarskeho vleku a vidím, ako sa mohyla na vrchole kopca približuje. Zdolám posledný rozpálený úsek, stratím sa znova v lese a ostáva mi len vyjsť po schodoch na parkovisko pri mohyle. Čas mám dobrý, tak sa rozhodnem kúsok zájsť a pozrieť si výhľad.

Odfotím si výhľad, ktorý je vážne pekný a chcem si tu chvíľu posedieť, lenže 35 °C na slnku spolu s množstvom ôs ma presvedčí, že idem rýchlo do klimatizovaného penziónu. Klesám z Bradla celkom prudko, les okolo mňa nie je veľmi hustý a celkom sa mi aj šmýka na suchej hline. Míňam prvú serpentínu asfaltovej cesty vedúcej na vrchol a pokračujem ďalej. Po chvíľke miniem aj druhú a chodník už klesá oveľa miernejšie. Čoskoro zbadám prvé domy a nasledujem značku až na námestie v Brezovej pod Bradlom. Tu mám môj penzión, kde ukončím dnešný krátky deň a užijem si voľno až do rána.

O 8.15 nasledujúci deň sa ku mne pridajú posily z domu a v počte tri kusy vyrážame. Prechádzame po chodníku na kraji cesty až na koniec mesta k železničnej stanici, kde sa značka stáča na prvý kopec. Stále ideme po asfalte. Kopec nie je veľmi prudký a okolo nás je hustý les. Je síce ráno, ale slnko začína pripekať, no našťastie ideme v tieni. Výstup je celkom dlhý. Kráčame pohodovým tempom, máme celkom čas. Po asi hodine dorazíme na vrchol kopca a k smerovníku Ostrá úboč. Vidíme okraj lesa a za ním celkom pekný výhľad. Dávame si krátku pauzu na vodu a šliapeme ďalej. Nahadzujeme rýchlejšie tempo. Z asfaltovej cesty je lesná a ide sa viac-menej rovno. Les je redší, tak občas presvitajú pohľady na okolité kopčeky.

Stále sa ide rovnako v lese po širokej ceste, raz trošku hore, potom trošku dole. Držíme rovnaké tempo, kopce nie sú príliš prudké na to, aby sme museli spomaliť. Prechádzame po úbočí Končitej a Černastej a ide sa dobre. Následne prichádzame k smerovníku Skálie a odtiaľ to nie je ďaleko do Dobrej Vody. Ešte ideme asi 1 km po rovinke a potom chodník začne prudko klesať. Les je tu popretŕhaný, presvitá výhľad na nížinu pod nami. Klesáme pomaly, pretože je to tu samý prach a na ňom sa riadne šmýka. Pri odbočke na Dobrovodský hrad sa okolitý les zmení, objavia sa borovice. Spolu s piesčitou a kamenistou pôdou máme pocit, že sme v Chorvátsku. Prechádzame ďalší kilometer, vyjdeme z lesa a ocitáme sa v dedine Dobrá Voda. Tu si dáme pauzu na kofolu a chleby s klobásou.

Oddychujeme necelú hodinu a je čas sa pobrať ďalej. Míňame prameň Dobrá voda a vrátime sa do tempa pri výstupe po okraji lúky na menší kopec. Vonku je doslova pekelne horúco, zachraňujú nás iba kríky rastúce z jednej strany pri poľnej ceste. Na vrchole kopca je kríž a cesta prechádza na druhú stranu kríkov, takže teraz sme na priamom slnku. Nahodíme rýchlejšie tempo, aby sme čo najrýchlejšie našli tieň. Peklo na lúke netrvalo dlho, rýchlo sme zbehli na druhú stranu kopca a zmizli v lese. Značka pokračovala po širokej ceste, vystúpali sme na ďalší menší kopec a prešli pár zákrut až na Mihalinovú. Tu sme si dali chvíľu pauzu a urobili aspoň nejaké fotky.

Po krátkej pauze kráčame dole kopcom po stále rovnakej ceste v rovnakom lese. Neskôr sa ocitáme na asfalte a pozeráme mapu, koľko nám ešte ostáva do Rakovej. Už nie dlho, ale zmizne les a ocitáme sa na priamom slnku a rozpálenom asfalte. Obchádzame zopár chát a povedľa nás vedie železnica. Naozaj makáme až do najbližšieho tieňa, ktorý nájdeme pri križovatke. Tu sa naša bočná cesta napája na hlavnú a na stanicu je to asi kilometer. Jeden člen skupiny nás opustí na vlak a len v počte dva kusy šliapeme ďalej.

Prechádzame cez most ponad železnicu a po ceste lemovanej naozaj hustými kríkmi dorazíme až ku stanici Buková, zastávka. Ostáva nám zdolať posledný dnešný kopec. Stúpame stále po širokej lesnej ceste a nie je to nejaké prudké. Držíme také tempo, aby sme bez pauzy vyšli až hore. Prejdeme asi 2 km a vylezieme z lesa na lúku. Netrvá dlho a vynárame sa z lesa pri hlavne ceste na zastávke autobusu Buková, kameňolom. Ubytovanie máme v Boleráze a autobus nám ide až za hodinu. Nakoniec sa stopom odvezieme do Trstína a odtiaľ autobusom na ubytovanie, kde ukončíme deň.

Ráno sme si mohli pospať, keďže prvý autobus išiel až 8.39 h. Okolo 9-tej sme vystúpili na zastávke Buková, Vápenka, tam, kde sme včera ukončili etapu. Deň začal na hlavnej ceste vedúcej do centra dediny Buková. Všetko naokolo bolo pokryté jemným bielym vápenným prachom. Kráčali sme rýchlo, naozaj sme neplánovali v „čistom“ vzduchu ostať dlhšie, než bolo nutné. Po prvom kilometri sme našťastie z hlavnej cesty zišli a okolo chát zabočili do lesa.

Chodník od chát viedol lesom, bol uzučký a takmer sme si ho nevšimli. Pár metrov ďalej sa zmenil na širšiu cestu a stúpal prudšie. Síce sme celý čas išli v tieni stromov, okolitá teplota už teraz dosahovala minimálne 30 °C. Zdolávame prvé výškové metre a vyliezame z lesa na otvorené priestranstvo pod Bielou horou. Názov je výstižný, pretože na chodníku sú skaly celé biele a okolo nás rastú borovice.

Už nestúpame tak prudko a les nie je taký hustý. Nahodili sme slušné tempo a mysleli si, že takýmto štýlom poľahky dorazíme do Sološnice už tesne poobede. O asi kilometer ďalej vychádzame na kraj lesa a ocitáme sa na rúbanisku. Značku sme naposledy videli na strome pár metrov za nami, ale tu sa nám ukazujú dve rôzne cesty. Prvá je široká zvážnica vedúca prudko hore, druhá je cestička zarastená trávou, ktorá pokračuje po úbočí kopca. Pozeráme na mapu a teraz by sme nemali tak veľmi stúpať, preto volíme druhú možnosť.

Prejdeme možno 100 m a cesta sa ukazuje ako slepá. Končí zarastená kríkmi, malinčím a žihľavou. Vidíme v kríkoch náznaky, že sa tadiaľ niekto zrejme pokúšal prejsť. Začneme sa predierať aj my. Dokážeme zdolať možno 10 metrov, ale maliny s černicami sú také husté a také vysoké, že to musíme zabaliť. Vrátime sa nazad celé dorezané a dopŕhlené. Obe vyťahujeme mapu a zapíname navigáciu. Každej ukazuje mobil niečo iné. Na jednom mobile sme na značke, na druhom pod značkou. Na značke evidentne nie sme, tak skúsime vyliezť krížom priamo hore a budeme sledovať guličku na druhom mobile. Začíname stúpať a zdoláme aspoň 20 výškových metrov, keď nám gulička preskočí vedľa. Teraz sme zase oficiálne nad značkou. Už chytáme mierne nervy.

Vrátime sa teda úplne na začiatok do lesa k poslednej značke na strome. Nechce sa nám stúpať zbytočne hore a rozmýšľame, čo ďalej. Inú možnosť, ako zaťať zuby a vyliezť prudkú zvážnicu však nevidíme. Pomalými krokmi stúpame vyššie a potom zatočíme viac po obvode kopca smerom k lesu na druhom konci rúbaniska. Tam sa na nás usmieva krásna červená značka na strome. Naozaj nechápeme, prečo sme chodník nevideli, keď sme išli predsa priamo hore a museli sme ho križovať! Hlavne, že sme sa našli, hoci sme stratili dobrú polhodinu, ktorá sa nám môže neskôr zísť...

Nahadzujeme rýchlejšie tempo a dorazíme na rázcestie pod Havraňou skalou. Museli sme nastúpať ešte nejaké metre, ale už sme sa nestratili. Chodník nás vedie zvláštne. Raz hore k akýmsi skalám, následne zase nižšie. Skaly musíme preliezť, hoci netušíme načo a značka tam samozrejme nikde nie je. Teraz skúšame, ideme rovno za nosom a darí sa nám nestratiť sa. Vylezieme na Havraniu skalu a naskytne sa nám parádny výhľad. Aspoň niečo po doslova hnusnom výstupe! Spravíme pár fotiek a keďže na vrchol Zárub to už nie je ďaleko, celé odhodlané makáme ďalej. Scenéria okolo nás sa nezmenila. Kráčame stále rovnakým lesom, okolo nás kde-tu je pár skál a doslova plávame v mori medvedieho cesnaku. Našťastie značka vedie po hrebeni, takže prevýšenia sú bez problémov.

Konečne dorazíme na Záruby. Vrchol je skalnatý a s výhľadom na Podunajskú nížinu. Prvý dnešný riadny kopec za nami, ostáva nám ešte Vápenná. Dávame si pauzu na desiatu a spravíme pár fotiek. Na dlhé sedenie ale nemáme čas, preto po štvrťhodine berieme batohy smer hrad Ostrý Kameň. Značka nás vedie stále rovnako po lese, až vylezieme na celkom strmý štrkovitý svah dole. Spočiatku ideme po jeho vrchole, a ukazuje sa nám pekný výhľad do doliny pod nami. Po čase pekný chodník skončí a posúvame sa ďalej najlepšie ako vieme. Ideme stále rovnakým smerom, ale absolútne netušíme, či je toto značka alebo nie.

Po približne 45 minútach ma to prestane baviť a vytiahnem mapu. Sme pod značkou, ale hrad je kúsoček pred nami. Štrkovitý svah sa skončí a ocitneme sa na chodníku vedúcom pomedzi skaly a trsy trávy. Pred nami sa zjavia ruiny hradu a hneď zostupujeme lesom do Breziniek. Zostup skončí a prichádzame k ďalšiemu smerníku. Po rovinke vo veľmi rýchlom tempe prichádzame k ďalšiemu smerovníku – Brezinky, rázcestie. Nabehneme na asfaltku a na neďalekom betónovom múriku si navaríme obed.

Po obede sa stále ide v lese a značka nás vedie úbočím Veterlína skoro celý čas po rovinke až k smerovníku Červené hora. Nezastavujeme a polobehom zdolávame smerovník Pod Čiernou skalou. Sústredím sa iba na to, ako dávam nohu pred nohu. Scenéria okolo sa príliš nemení, takže si nevyžaduje moju veľkú pozornosť. Len kde-tu je les redší, prípadne čistinka. Cesta spraví pár zákrut a vylezieme menší kopček až k bývalému loveckému zámočku Mon Repos. Obchádzame Kubašovú a stúpame na Amonovu lúku. Značka prechádza lesom po okraji Amonovej lúky, kde sa nachádza fajn prístrešok s prameňom.

Za lúkou začneme stúpať, potom je rovinka a ešte jedno stúpanie. Tu je les naozaj riedky a na vrchole Klokoča sa ocitneme na hrane priepasti. Výhľad je celkom pekný, ale nezastavujeme sa. Padáme dole do sedla Uhliská, kde píšu "Vápenná 45 minút". Začíname finálnu ofenzívu celkom prudko nahor po lese až na Mesačnú lúku. Vylezieme na jej spodnom okraji a popri stromoch sa dostaneme až na jej vrch. Tam opäť zmizneme v lese a nájdeme smerovník. Napijeme sa a vystúpame na Vápennú. Kopec je akýsi dlhý, prechádzame po ňom popri zráze a kým vylezieme na oficiálny vrchol, musíme sa ešte brodiť v medveďom cesnaku.

O 16.10 sa pred nami objaví vyhliadková veža, došli sme na vrchol. Výhľad je parádny, krajší než na Zárubách. Spravíme pár fotiek, niečo zjeme a je čas to doraziť pre dnešok. Začíname zostupovať. Scenéria okolo nás je stále rovnaká, iba chodník už nie je zarastený. Kopec je slušne prudký, ale aj tak sa nám darí držať rýchle tempo. Klesáme čoraz nižšie a stretávame pár turistov idúcich oproti nám. Zhodli sme sa, že na tento kopec sa možno ešte niekedy vrátime, pretože výhľad stál za to, ale už len hore a dole. Zopakovať si hrebeňovku, to ani náhodou.

Prejde nekonečná hodina a dorazili sme k smerovníku Sološnická dolina. Zmeníme značku na žltú a prejdeme do centra Sološnice na autobusovú zastávku. Počkáme na autobus do Malaciek, kde to zakotvíme v hoteli.

Predposledné ráno celej SNP-čky sa vrátim do Sološnice a o 7.40 vyrážam. Na rozcvičku si dávam 2 km cez dedinu nazad na červenú. Asfaltová cesta pokračuje ešte približne 1 km ďalej do doliny. Okolo mňa je hustý les a vzduch riadne vlhký. Začína sa otepľovať aj napriek oblakom. Dorazím na križovatku, asfalt pokračuje ďalej, ale odbočujem vľavo.

Privíta ma prvý dnešný kopec, výstup do sedla Skalky. A začne to hneď a zaraz, lesná cesta prudko stúpa nahor. Kráčam podstatne pomalšie, ale snažím sa robiť čo najmenej prestávok. Ako zdolávam meter za metrom zo širokej cesty je lesný chodník a okolo mňa padá hmla. Výstup sa mi zdá nekonečný, cestička sa kľukatí medzi stromami, zdolám jeden svah, chvíľočku idem po rovinke a je tu ďalší svah a tak ďalej. 300 m prevýšenie hneď na úvod je celkom slušné.

Do sedla nakoniec šťastlivo dorazím s 10-minútovým sklzom oproti značke. Pri smerovníku začína akýsi vysoký železný plot a šípka ukazuje na chodníček v kríkoch priamo popri ňom. Chytím dych a šliapem ďalej. Teraz sa ide zase hore kopcom, okolo plota. Výstup nie je strašný a dokážem vyjsť hore celkom rýchlo. Možno je to tým, že som sa ocitla v jednom z hollywoodských hororov...

Okolo mňa hmla hustne, už zase nevidím na 20 m. Do toho presvitajú stromy, niektoré majú taký zvláštne pokrútený tvar, že to z diaľky vyzerá ako nejaké monštrum. A je tu aj plot. Vysoký, tvorený železnými očkami, ktoré sú však poväčšine dávno za polčasom rozpadu. Pletivo je samá diera a vytŕčajúce oceľové laná priam naháňajú strach. Keby sa za mnou objavil Slenderman, vôbec by ma to neprekvapilo.

Idem popri plote, ale zrazu chodník zatočí dole kopcom. Kúsok zleziem, aby som zase mohla vystúpať nazad hore po skalách. Po daždi sú celé šmykľavé a nadávam, pretože netuším z akého dôvodu zachádzka bola nutná. Len zbytočné metre do kopca navyše. Plot ma sprevádza stále, či už je tesne vedľa mňa alebo obďaleč. Občas musím nastúpať nejaké metre, občas idem rovno, raz je okolo mňa len les, inokedy pár skál a na pár miestach sa brodím v medveďom cesnaku zo včera.

Ani neviem ako dlho idem, keď sa konečne les skončí a zbadám smerovník Panské uhliská. Odtiaľto zbehnem rýchlo na Hubalovú. Pri smerovníku je pár lavičiek. Doplním energiu jedným KitKatom, posedím pár minút a keďže chcem obed na Pezinskej Babe, vydám sa putovať ďalej. Hneď na úvod vyjdem menší kopec. Cesta je široká a ide sa po nej parádne. Kráčam rýchlo, prevýšenia nie sú veľké, tak nemusím spomaľovať. Stále idem lesom a kopírujem úbočia niekoľkých vrchov.

Trvá to na môj vkus až príliš dlho a konečne sa vynorím z lesa na lúke Čermák. Dám si chvíľku pauzu a zjem polovicu mega balenia kyslých žížal. Za Čermákom zdolávam jeden väčší kopec, minimálne 100 m hore a hneď spadnem do sedla. To, čo som stratila, musím hneď opäť vyliezť. Vyjdem z lesa na rúbanisko a zaútočím na Skalnatú. Idem pomaly, svah je slušne prudký, ale ako chytám dych, užívam si prvý dnešný výhľad. Hmla sa dávno rozplynula, už na Panských uhliskách mi svietilo slnko a mám veľkú časť Malých Karpát a okolitých nížin ako na dlani. Pomaly ale isto zdolávam vrchol a pohľad dole je naozaj pekný.

Padám do ďalšieho sedla a vzápätí musím zdolať opäť kopec. Tento nie je taký dlhý ako Skalnatá a ani nejdem až na vrchol. Odtiaľ padám do sedla a pred Pezinskou Babou mi ostáva zdolať Čmeľok. Zatnem zuby a zase začnem stúpať. Keď konečne vyleziem hore, nezastavujem, lebo mi padne zrak na akési zvláštne zariadenie na vrchole s nápisom nebezpečenstvo. Neďaleko je vojenský obvod, asi to patrí k tomu a nemám záujem danú záležitosť skúmať.

Idem stále dole kopcom, najskôr po lesnom teréne a neskôr po peknej ceste. Okolo 13-tej konečne vyleziem na hlavnej ceste v sedle Baba a dám si obed v reštaurácii. O hodinu je čas pokračovať v ceste. Ostáva mi 15 km a čas mám dobrý. Zo sedla Baba ma hneď privíta výstup okolo Korenného vrchu na Konské hlavy. Značka neprechádza priamo vrcholom, ale aj tak sa slušne spotím.

Idem stále v lese až dorazím k smerovníku Konské hlavy. Na drevených tyčkách sú natiahnuté tri plastové konské hlavy vyzerajúce ako masky na tvár. Keď to zbadám, začnem sa smiať. Komu toto napadlo? Ale nápad geniálny! Vydýcham sa, dosmejem sa, smerovník odfotím a šliapem ďalej. Teraz sa už ide po hrebeni, žiadny veľký kopec a prichádzam na hranicu vojenského obvodu. Takto to ide až k Trom kamenným kopcom. Červená kopíruje cyklotrasu, tak mám pohodovú širokú cestu a môžem kráčať rýchlo. Scenéria okolo mňa sa nezmenila, stále rovnaký les a príde mi to strašne monotónne. Po pár minútach sa odpojím z cyklocesty a začnem stúpať po úzkom chodníku na Somár.

Vyleziem hore a ocitnem sa na lúke s vysokou trávou. Prechádzam na druhú stranu lúky a ledva rozoznávam v tráve chodník. Následne zmiznem v lese a po kilometri sa napojím nazad na cyklotrasu. Prichádzam k smerovníku Kozí chrbát, vyjdem jeden tiahly, ale nie prudký kopec a lesom makám ďalej. Cesta je stále rovnaká. Raz trošku hore, potom trošku dole a okolo mňa stále rovnaký les. Míňam cyklosmerovník Hrubý vývoz a neskôr v rovnakom tempe prichádzam na Salaš. Ostávajú mi posledné 3 km.

Zastavím sa, že sa chcem napiť, čo nie je dobrý nápad. V priebehu sekúnd je na mne päť komárov a prilietajú ďalšie. Zabijem ich a kašlem na vodu. Padám odtiaľ preč. Lenže komáre sú doslova všade a je ich asi milión. Do toho obchádzam niekoľko jazier a mlák, takže ich je tu ešte viac. Držím tempo 11 min/km a snažím sa od vodných plôch zmiznúť čo najďalej. Na záver dňa úspešne dorazím na Biely kríž a zajtra je tu veľké finále. V noci sa mi nespalo najlepšie. Mala som v izbe riadne teplo, tak som okolo 3-tej musela otvoriť okno a ďalšiu polhodinu som strávila zabíjaním komárov.

Okolo 8.15 opúšťam posledné ubytovanie a vychádzam von v ústrety 31. etape. Vykročím po asfalte a rozbehnem sa. Stopár na mobile mi ukazuje tempo 10 min/km, čo je slušné. Idem stále v lese a míňam kopu prístreškov a altánkov. Stromy mi príjemne tienia, takže pocitová teplota je ideálna na kráčanie. Držím stále rovnaké tempo, prechádzam okolo Zbojníčky a na Spariskách si chcem dať pauzu. Ako zastavím, okolo mňa vzlietne doslova roj komárov, pauza sa teda nekoná...

Odtiaľto končí asfalt a nabieham na lesnú cestu. Musím vystúpať krátky strmý kopec, ktorý nie je schovaný v lese. V slnečných lúčoch vidím stovky letiacich komárov. Zdolám ho v rekordnom čase, lebo nálety na mňa boli neskutočné! Všetky, ktoré pristali na rukách, som zabila. Lesom kráčam ďalej a komárov je tu stále obrovské množstvo. Nič iné nerobím, len sa oháňam rukami a zabíjam tie, ktoré na mne pristanú. Tu sa nedá ani spomaliť, nieto zastaviť! Zdolávam pár menších kopcov a konečne sa dostávam pod Kamzík. Dostanem sa do rytmu, 2 kroky, tresk po komároch, 2 kroky, tresk po komároch na druhej ruke. Míňam smerovník Pod Chlmom, prejdem kúsok rovno a začínam finálny útok na vrchol.

Okolo 10-tej vyleziem na hlavnú cestu a dorazím k bufetom. Hneď si objednám sendvič s kofolou, vypýtam si pečiatku do záznamníka a kráčam ďalej. Idem po ceste a neskôr zatočím do lesa. Obchádzam televíznu vežu a klesám na druhú stranu smerom do mesta. Svah nie je prudký, len neustále súboje s komármi ma prestávajú baviť. Prejdem cez lúku, klesám prudko a snažím sa v rýchlosti neprizabiť. Spomaliť neprichádza do úvahy. Pri smerovníku Pri Červenom moste sa zostup končí. Valím ďalej po rovinke, potom sa stočím vpravo a prechádzam cez akýsi tunel tvorený veľkou rúrou. Na druhej strane konečne vyleziem na ulicu a môžem si vydýchnuť. Aspoň chvíľka bez komárov!

Prechádzam cez Kramáre a po pár kilometroch vchádzam do Horského parku. Musím ho prejsť na druhú stranu. Cestička cez park je široká a ide sa po nej dobre. Na druhom konci parku značka odbočuje na schody. Vyleziem na ulicu a o 10 minút som na Slavíne. Ostáva mi posledných 15 km na Devín. Odfotím si smerovník a hľadám reštauráciu. Prvú nájdem asi o kilometer ďalej a hneď zakotvím na terase na obed.

Je 13.00 a mne ostáva 15 km. Motám sa po uliciach mesta a objavujem kúty, kde som nikdy predtým nebola. Prechádzam cez Slávičie údolie a Mlynskú dolinu. Dlhou rovnou ulicou sa dostanem k OC Cubicon a míňam internáty. Tu musím vyliezť na menší kopec a chytí ma krátka letná prehánka. Mesto je riadne rozpálené, tak ochladenie len a len uvítam. Na konci ulice Vretenová značka mieri do lesa. Keďže som zase v lese, vrátili sa komáre. Prečo nepršalo dlhšie? Teraz je práve dusno, pretože voda sa vyparila a drží sa vo vzduchu okolo. Komáre sú dotieravejšie než ráno.

Zdolávam menší kopec v rýchlom tempe a klesám na okraj Karlovej Vsi. Pri ceste si na chvíľu oddýchnem od komárov. Tu síce nejaké sú, ale ani zďaleka nie toľko čo v lese. Dorazím k smerovníku Kútiky. Prejdem cez most a potom pár metrov po ceste, až zase zmiznem v lese. Prekvapí ma celkom strmý kopec, ktorý pomaly, ale isto zdolám. Popritom sa neustále oháňam rukami a zabíjam komáre. Teda, toto je vážne extrém! Následne kráčam po lesnej širokej ceste viac-menej rovno. Iba občas mierne hore kopcom. Prechádzam smerovník Jezuitské lesy a okolo chát sa dostávam na Švábsky vrch. Tento úsek sa išiel okrajom lesa a mne sa naskytol nádherný pohľad na roje komárov lietajúcich v slnečných lúčoch.

Zdolávam Dúbravskú hlavicu a makám ďalej. Značka vedie po chodníku v lese pár metrov od cesty. Ako sa blížim na vrchol Devínskej Kobyly, pred smerníkom Bočná cesta zapnem doslova turbo. Priam letím hore posledným kopcom. Netuším, kde sa vo mne energia vzala, ale neskutočne si to užívam. Na vrchole je celkom fajn výhľad, ale nezastavujem sa. Stihnem zbadať hrad Devín, môj posledný a najväčší cieľ!

Z Kobyly klesám vražedným tempom dole kopcom a párkrát sa takmer prizabijem na prašnom chodníku. Nič ma však nespomalí. Pri smerovníku Úzky les mi ostáva 2,5 km do cieľa. O chvíľku sa vynorím z lesa na lúku a pozerám na hrad pred sebou. Vyhŕknu mi slzy. Ja to naozaj dnes dám! Dokázala som to! To je jediné, čo sa mi naháňa hlavou. Ani nedokážem opísať, čo presne cítim, ale ten pocit, si zapamätám do konca života!

V takejto eufórii bleskovo schádzam do dediny a tam ma takmer zrazí auto. Nesústredím sa na nič iné, len že som konečne v cieli. Preletím na druhý koniec Devína, vyleziem po ulici skutočne posledný malý kopček a zbehnem dole na parkovisko pri hrade. Na jeho druhom konci sa pod stromami ukáže posledný smerovník.

Dorazím k nemu, hodím ruksak na zem a sadnem si naň. Naozaj som to dokázala! Neexistujú slová, ktorými by sa dali vyjadriť presne emócie, ktoré som vtedy cítila. To je niečo, čo človek musí jednoducho zažiť. Prešla som najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku! 763,2 km z Dukly na Devín, nastúpaných cez 34 000 metrov a viac než 1 100 000 krokov. 31 dní plných kofoly, žížal, paštiky, asfaltu, nekonečných kopcov a neskutočných zážitkov!

Tam sa skončila moja Cesta hrdinov SNP. Dokázala som to! Práve ste dočítali skrátenú verziu celého putovania, ak sa vám to páčilo a chceli by ste sa zabaviť na všetkých mojich zážitkoch, kompletný zápis prechodu nájdete na cestasnp-darthvader.blogspot.com.

Gabriela Grofová spolu s parťákom Darth Vaderom

Predchádzajúca etapa

Fórum 5 príspevkov
Cesta hrdinov SNP: Trenčín – Devín 10/03/21 13:58 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Cesta hrdinov SNP: Trenčín – Devín Posledná etapa prechodu Cesty hrdinov SNP. Z Trenčína cez Biele Karpaty až za hranice na Moravu a na záver prechod Myjavskou pahorkatinou a Malými Karpatami až do cieľa na Devíne. 06/03/21 Gabriela Grofová Biele Karpaty, Malé Karpaty, +
Túra Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín Darth vader je nazad na Ceste hrdinov SNP. Tretia etapa začína na Čertovici, dokončuje prechod Nízkymi Tatrami, prechádza Starohorské vrchy, zdoláva Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy a končí v Trenčíne. 27/02/21 Gabriela Grofová Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +
Túra Cesta hrdinov SNP: Košice – Čertovica Druhý týždeň našej Cesty hrdinov SNP sme vyrazili z Košíc a prešli hrebeň Volovských vrchov. Následne sme išli južným okrajom Slovenského raja do Telgártu a zaútočili na Kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier. 20/02/21 Gabriela Grofová Nízke Tatry, Slovenský raj, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Podhorie Braniska na jar Pohorie Branisko je známe vďaka najmä starému horskému priechodu a tunelu. No málokto vie, že nielen oddeľuje regióny Šariš a Spiš, ale najmä ma dôsledne severo-južné smerovanie. Jeho hrebeň mám prechodený a aj šarišská časť je mi známa, ale spišská veru nie, a tak ako čerstvý nápad som ho realizoval na jar roku 2019. dnes Henrich Tomáš Branisko, Šariš
Túra Okruh okolo Sedlíc cez Dunitovú skalku Začiatok roka 2021 sa niesol v duchu upršaných a hmlistých dní, do toho prišlo obmedzenie cestovať do prírody mimo okres, a tak sme ostali odkázaní na náš prešovský región, ktorý, dalo by sa povedať, máme v malíčku. Veľa možnosti na turistiku nám neostávalo. Zamierili sme preto na nenáročný okruh okolo dediny Sedlice s návštevou Dunitovej skalky. včera Stanislav Ďurica Šariš
Cyklotúra Biely kríž a traily nad Bratislavou S istým zveličením by sa dalo povedať, že všetky bratislavské cyklotrasy vedú na Biely kríž. Toto miesto na hrebeni Malých Karpát je medzi cyklistami veľmi obľúbené. Zašportujete si, zároveň sa nezničíte, a na prístup si môžete vybrať od asfaltových cez lesné cesty až po traily pre horské bicykle. 11/04/21 Soňa Mäkká Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cesta hrdinov SNP: Trenčín – Devín 10/03/21 13:58 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Považské podolie, Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, Malé Karpaty

  • Počet dní
    • 7

  • Nadmorská výška
    • max: 970 m n. m. – Veľká Javorina

    • min: 145 m n. m. – Devín, parkovisko pod hradom

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 29351 m

    • klesanie: 29703 m

  • Vzdialenosť
    • 713 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.89603 ° SŠ
      dĺžka: 18.04426 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.17497 ° SŠ
      dĺžka: 16.97861 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.93812 ° SŠ
      dĺžka: 17.75852 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.74913 ° SŠ
      dĺžka: 17.56484 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.66492 ° SŠ
      dĺžka: 17.54019 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 48.46458 ° SŠ
      dĺžka: 17.4937 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 48.43697 ° SŠ
      dĺžka: 17.01765 ° VD
      » Mapa

  • 6. nocľah
    • šírka: 48.24837 ° SŠ
      dĺžka: 17.14438 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Trenčín, Lopeník, Myjava, Brezová pod Bradlom, Boleráz, Malacky, Biely Kríž

  • Voda
    • Holubyho chata na Veľkej Javorine, Biely kríž (bufet)

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trenčín (vlak, bus), Devín (bus, MHD) - Bratislava (vlak, bus, MHD)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.73 (0.84)