Tip na výlet v okrese Banská Štiavnica

Trasa

Banská Štiavnica, centrum – Glanzenberg – sedlo Červená studňa – Paradajs – Tanád – Horná Roveň – Banská Štiavnica

V neskoršie sobotňajšie ráno zaparkujem na trošku skrytom, no veľkom a bezplatnom parkovisku kúsok od centra Banskej Štiavnice. Kammerhofskou ulicou naša dvojčlenná výprava stúpa do centra. Zdržia nás nové tabule, čo popisujú miesta, ktoré odniesol z mesta čas. Niečo nové. Zdržanie spôsobí aj obligatórna kávička na Trotuári. Je už 9.30 h, keď môžeme začať na Svätotrojičnom námestí napĺňať hlavný denný plán. Aj ten naberie meškanie. Predávajú tu akvarely zachytávajúce zákutia mesta. Neodopriem si krátku konverzáciu s predajkyňou, manželkou tvorcu. Pochválim jeho talent, a to nielen zo zdvorilosti. Diela sa mi páčia.

Glanzenberg

Prvá etapa nás povedie Náučným chodníkom Glanzenberg. Kráčame jednou z Ružových ulíc. Odporúčam ako netradičnejšie, no možno najkrajšie vyhliadkové miesto na centrum mesta v zelenom objatí hôr. Slniečko pekne svieti a naberáme výšku cik-cak ulicami, až končíme za plotmi záhrad. Chodník naberá viac turistický charakter a privádza nás k prvému miestu spojenému so spracovaním rúd. Lúčke s informáciami o gápli, čo tu stával. Sú spracované na vysokej úrovni, čo bude typické pre všetky informačné prostriedky, s ktorými sa dnes budeme stretať. Nasledujú lokality poznačené ťažbou kovov. V týchto miestach bola vykonávaná v prvých počiatkoch ťažba hlavne povrchovým spôsobom. Rudné žily tu vystupovali až na povrch. Preto aj názov Ligotavý kopec. Neskôr postúpili hlbšie, vidíme štôlňu, čo sa vnára do skalnej steny starého lomu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A tu prichádzame na miesto, čo chytí za srdce. Aj keď povrchové, predsa len rozrušovanie horniny bolo v dávnych dobách náročné. Za námahu želiezkom a kladivkom stála len tá s vysokým obsahom kovov. V tomto rudnom lome ostala hlušinová hornina stáť. Tvorí tu vysoké útvary podobné skameneným termitiskám. A so Sitnom v pozadí je to čosi magické. Škoda len vandalizmom poškodených tabúľ NCH. Pár metrov vyššie vo svahu je iné dielo. Pri sledovaní cenných nerastov tu baníci vysekali hlbokú štrbinu v skalnom masíve. Nič pravidelné, tvar určilo zarudnenie. Genius loci tu je ozaj silný. A naozaj, prakticky len pár desiatok metrov nad terajším osídlením. Vtedy to bolo asi pod. Už len toto tu stojí za návštevu. V žiadnom prípade netreba vynechať, čo sa pri iných prístupových možnostiach na opevnenú citadelu môže stať.

Staré mesto

Pokračujeme ďalej. Upravený chodník po chvíľke prestane traverzovať záhrady a od peknej vyhliadky na osídlené údolie začne kolmo stúpať hore svahom. Jeho stav hovorí o intenzívnom využívaní, dnes sa tu motáme ale osamelo. Pomerne ostré naberanie výšky. Prvý obranný prvok prapôvodného mesta. A sme pri druhom. Jasne v teréne vyrysovaný zemný val. Ohraničuje 4 ha areál skôr hradu ako mesta, funkčného až do 17. storočia. Okrem sídla kráľovských správcov bol aj miestom technických objektov pre spracovanie rúd a miestom pre domy banských zamestnancov. Tri bohaté žily boli súčasťou areálu alebo boli v tesnom dosahu. Veľa povedia záujemcom tabule NCH, ktorého trasou sa neustále pohybujeme.

Ihneď po prekročení vstupu sa usadíme na širokej lavičke pod zarodenou čerešňou. Na prvý pohľad sú jej plody nič moc. Farba pekná, ružovkastá, veľkosť menšia a na prvý pohľad vodové. Predsa len ochutnám. A tu šok. Prekvapené chuťové poháriky na jazyku zažívajú asi to, čo si užívali olympskí bohovia pijúci nektár. Chuť sladkosti je neopísateľná. Už viem, kam pravidelne budem v tomto období na prechádzky chodiť. Len ťažko sa odpútam od zdroja gurmánskeho potešenia a obieham okolie. Od jedného kamenného torza k druhému, od jednej informačnej tabuľky k druhej v tejto časti pôvodnej Banskej Štiavnice.

Chodník pokračuje stredom areálu. Sem-tam sa dá odbočiť vpravo alebo vľavo k jednotlivým objektom. Terén je otvorenejší, riedko pokrytý stromami a kríkmi. Výhľady, síce miestami trošku obmedzené, sú pekné. Až teraz vidím, aký je to veľký areál. Potrvá to dobrú chvíľku, pokiaľ prídeme k najvyššiemu bodu. Je tu zrúcanina kaplnky so zvyškami centrálnej stavby hradu na samom vrchole. Vynikajúce výhľadové miesto. Aj ľudí je tu viac a aj zdržia sa dlhšie. Vychutnávajú si čaro miesta s 360-stupňovým pohľadom do krajiny. Tak ako my. Rozmýšľam. Roky chodím do tohto mesta a tu som nebol. Po toľkých rokoch pri každej návšteve mojej srdcovej záležitosti objavím niečo nové.

Sedlo Červená studňa

Zostupujeme v pokračovaní NCH za zvukov hudobnej produkcie z neďalekej osady. Klesanie nás privádza po dotyku s cestnou komunikáciou až k Veľkej vodárenskej nádrži. Cestou stretáme hliadku mestskej polície. Teda stále sme len za plotmi. Pri jazere sú obsadené obe pláže. Textilná a aj druhá. Len sa otočíme a znovu postupne stúpame hore lesnou cestou. Pristavíme sa pri prameni sv. Jána Nepomuckého a schodiskom v umeleckom duchu pokračujeme až k sedlu. Nezastavíme sa ani pri tajchu Červená studňa, ale rovno kráčame k Hájovni. Pri vlaňajšom putovaní Štiavnickými vrchmi (Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar nad Hronom) som tu bol veľmi spokojný. Je presné poludnie a využívame možnosť, že bufet je v plnej prevádzke. Bonusovo sa v multifunkčnom priestore koná viac aktivít. Zaujme ma hlavne workshop hrnčiarstva. Hlavne deti sú uchvátené možnosťou vyskúšania hrnčiarskeho kruhu. Keďže som nenabral odvahu, teraz ľutujem, že som si to nevyskúšal tiež. Nesplnil sa mi detský sen. V dávnych časoch som sa rád babral s hlinou. Takže niekde nabudúce. Druhej polovici výpravy ukážem útulňu (Hájovňa v sedle Červená studňa) v tomto areáli, kde som strávil októbrovú noc. Trištvrtehodinka ubehla až moc rýchlo a musíme ísť.

Paradajs

Pokračujeme ďalším NCH, s názvom Paradajs. V prvom úseku kopíruje mne známu červenú značku. Postupne opúšťame lúčny priestor sedla a lesnou cestou začíname od mesta odvráteným úbočím vrchu Paradajs mierne stúpať. Sympatické zelené prostredie s občasnými pohľadmi do zalesnenej kopcovitej krajiny. Na chvíľku opustíme červenú značku. Držíme sa náučného chodníka. Vynecháme tým kríž na Paradajse, ale neujde nám niečo iné. Pekná lúka (Zadné Rosniarky) s výhľadom, informačnými tabuľami, s kamennými pyramídkami, ako ukážkou rôznych druhov hornín. Náučná trasa je totiž venovaná hlavne geológii a baníctvu. Je, tak ako predchádzajúca, na vysokej úrovni. Prečítanie textu dosť predlžuje čas prechodu. Využijeme taktiež tu umiestnené lavičky, ale len na chvíľku. Neďaleko nás čaká ešte zaujímavejšie miesto.

Už len trošku lesnatejším úsekom a prichádzame k odlesnenému oblému predvrcholu. Temeno mu zdobí niečo, čo sa tvári ako skupina menhirov, ale historicky nie je. Skoro ako klasická definícia gýča. Neodsudzujem. Zapadne tu do priestoru a mne sa pozdáva tento počin. Po dlhšej dobe, keď kamene patinu času získajú, budeme veriť, že tu od dôb Keltov stoja. Ktovie, možno aj v dávnych dobách stáli. Predné Rosiarky sú príhodné miesto.

Pár desiatok metrov nižšie využijeme tu umiestnené posedenia. Umožňujú neskutočný pohľad na celé Banskoštiavnicko s kalváriou akoby ťažiskom. Užívam si ho tak isto, ako počas vlaňajšej jesene. Ozaj pekné veci spoznáme tým, že sa nám nikdy nezunujú. Samozrejme, chvíľku zaberú aj tu umiestnené informačné panely.

Tanád

Dve hodiny poobede sú preč a schádzame zatrávneným svahom do sedla medzi Paradajsom a hrebeňom Tanádu. Náučný chodník tu má posledné stanovisko, aby sa vracal znovu k východiskovému bodu. Neďaleké oddychové miesto (Pod Paradajsom) je obsadené rodinkou. Dobré miesto na piknik. My sa príliš nezdržujeme. Začíname krátku hrebeňovku len červenou značkou. Úzky hrebeň nemá veľké prevýšenia, no nie je to ani rovinka. Pár kót treba zdolať. To umožňuje niekoľko výhľadov na obidve strany. Posledný skalnatejší kopček je turistickým stĺpikom označený ako Tanád. Hrebeň pokračuje ešte dobrý kúsok. Končí až v sedielku pod Malým Tanádom. Tam začína mne osobne sympatický úsek okolo Kanderky. Pripomína mi, možno len mne, hôľne hrebene Veľkej Fatry.

Kalvária Horná Roveň

Na tomto mieste prudko zmeníme smer. Začíname klesať žltou značkou z hrebeňa priamo do osídlenej oblasti. Znovu budem kráčať chvíľku Terrou Inkognitou. No len kúsok po Hornú Roveň. Naším cieľom nie je len ukončiť najrýchlejšie okruh prechádzky, ale aj spoznať jednu pamätihodnosť. Pomerne dôležitý bod dnešného programu - miestnu kalváriu.

Kráčame priamo lesom. Po ukončení prudšieho klesania sa odpútavame od značky a mimo chodníky s pomocou navigácie smerujeme priamo k hornej časti liturgickej pamiatky. Prichádzame k nepokosenej, pomaly zarastajúcej lúke. Umožňuje iný pohľad k mestu. Vpravo na kopčeku vidíme črtať sa kríže, náš cieľ. Na Golgote sú okrem troch krížov aj dve pomerne zachované pieskovcové sochy. Ďalšie tri postavy na krížoch a jedna dolu sú len z hrdzavého plechu. Schádzame dole chodníčkom proti deju novozákonného príbehu. Jednotlivé zastavenia reliéfne vyvedené v pieskovci už veľmi poznačili roky. Neochránilo ich ani starnúce stromoradie. Chcelo by to veľa fantázie, aby som identifikoval, o čo ide. No patina času nie je na škodu magickosti miesta. Skôr naopak.

Trošku nepietne sa vraciame do detských čias. Na jednom strome visí hojdačka a to bolo niečo, čomu sme neodolali. Nasledujúci úsek je prechodom osadou. Odignorujeme otvorené reštauračné zariadenie a pri kaplnke opustíme urbanizovaný priestor.

Banská Štiavnica

Lesom schádzame až k tajchu Klinger. Kypí tu život. Mládež neodoláva vodným radovánkam. V zeleni olemovaná vodná nádrž je obľúbená. Tiež zhodím aspoň obuv a trošku sa poprechádzam po plytčine. Nohy to osviežilo a aj duša pookriala. Krátky oddych nebol síce nutný, no prostredie je pekné a čas nás netlačí. Do mesta prídeme červenou Rudnou magistrálou. Už je to štyri roky, čo som tento úsek absolvoval. Čím som starší, tým čas rýchlejšie beží.

Za Piargskou bránou automaticky smerujeme ku Klopačke. Tak ako Cato starší každý svoj prejav ukončil svojou frázou o Kartágu, tak aj my musíme každý štiavnický pobyt korunovať návštevou čajovne. Čaj to síce nebol, len kávička uvarená v džezve a niečo netradičnejšie. U mňa to bolo čosi s prívlastkom lámu a u krajšej polovičky výpravy osviežujúci nápoj s menom Budhu v názve. Tej jej bol výrazne chutnejší.

Neviem, či to bolo nápojom, alebo pocitom, že to máme za sebou, nepočujem žiadne výčitky k môjmu malému podvodu. Je to prakticky normálna túra. Síce len za záhradami mesta, ale je. A radil by som aj iným, hlavne viacdňovým návštevníkom historického baníckeho mesta rezervovať si čas aj pre niečo také, čo sme absolvovali.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek