Tipy na túry v okrese Čadca

1. deň Oščadnica – Kykula

(30 km, prevýšenie 1627 m)

V septembri začínajú byť dni dosť krátke, plus dotrmácať sa do Oščadnice vlakom nie je práve najrýchlejšia záležitosť. Preto som si na prvý deň žiadne veľké plány nerobil a budem rád, keď prídem aspoň na vrch Kykula v Jablunkovskom medzihorí. Na stanici vystupujem v dosť pokročilom čase o 10.30 h. Cez lávku prekonám rieku Kysuca a popod most frekventovanú cestu do Čadce. Tu zabočím doprava a lúčnatým hrebeňom začínam stúpať smerom na Veľkú Raču. Dnes by to mal byť najväčší stupák, a keď sa dostanem hore, budem sa iba vlniť po hrebeni.

Čím vyššie stúpam, tým sa mi otvára širší pohľad na krajinu okolo. Pekný výhľad je na blízke mestá Čadca a Krásno nad Kysucou. Počas stúpania stretávam cyklistu, ktorý tlačí bicykel. Do kopca trochu nevýhoda, ale na rovinke ma určite dobehne ako nič. Ako som povedal, tak aj bolo. Hore na Kykule sadol na bicykel a už ho nebolo. Až teraz si uvedomujem, že dnes vystúpim na tri vrchy, ktoré sa volajú rovnako - Kykula. Miestni boli asi pri vymýšľaní názvov okolitých vrchov málo kreatívni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalej po hrebeni sa striedajú lúky s lesom a vytvárajú tak zaujímavú krajinársku mozaiku. Pri smerovníku Surovina ma príjemne prekvapí prístrešok s posedením. Mapu som pred túrou veľmi neštudoval, a tak som ho tu nečakal. Dalo by sa tu pokojne prespať. V miernom stúpaní pokračujem až k hornej stanici lyžiarskeho strediska pod Veľkou Račou. Dnes je piatok, ale aj tak tu nie je ani živej duše. Okrem rôznych objektov, ktoré v zime slúžia lyžiarom, je tu postavená rozhľadňa. Vybehnem teda hore, aby som si pozrel výhľad. Bohužiaľ, je z kategórie úplne zbytočných. Z dvoch strán zacláňajú výhľad stromy, z tretej je výhľad len na blízku chatu a zo štvrtej je taký istý výhľad ako aj z lúky. No čo už. Niekto mal potrebu vyhodiť peniaze za zbytočnú vec.

Pomedzi pasúce sa kravy prechádzam cez zjazdovky do lesa. Hore na vrchol Veľkej Rače to mám iba kúsok a cestou sa ešte zastavím pri pseudojaskyniach, ktoré sa netradične vytvorili na flyšovom podklade. Sú to prakticky iba pukliny v pieskovci, ale aj tak spestria cestu. Počasie je dnes naozaj ideálne a z vrcholu Veľkej Rače sú parádne výhľady na všetky strany. Ľudí je tu iba pár a aj to všetci z Poľska. Pred vyše mesiacom som sem prišiel z domu pešo a teraz som tu opäť. Je to zvláštny pocit. Dotrepať sa sem aj vlakom je ďaleko a nieto ešte pešo. Vždy keď takto niekde križujem trasu, kde som išiel v minulosti nejaký pochod, tak si na to s nostalgiou zaspomínam. Aké to bolo vtedy a aké je to teraz.

Z vrcholu klesám po štátnej hranici SK / PL pod vrch Veľký Príslop. Červená značka horu traverzuje cez poľskú stranu hranice a takisto aj susedný Malý Príslop. Z viacerých rúbaní sa otvárajú pekné výhľady smerom do Poľska. Pod Malým Príslopom je na dnes jediný prameň vody na trase. Preto ju hneď dopĺňam. Stretávam tu dve poľské turistky, ale aké pekné. Sú to asi najkrajšie baby aké som kedy stretol, vybavené zjavne na viacdňový pochod. Mám tu ja ale šťastie na Poľky. Pomaly na každej túre v pohraničí nejakú stretnem a veru jedna krajšia ako druhá.

Dlhým tiahlym stúpaním sa dostávam na vrch Kykula. Dnes už druhý vrch s týmto názvom. Vrchol je zalesnený a neposkytuje takmer žiadne výhľady. Zdržím sa tu teda iba chvíľu a potom zase klesám do Vreščovského sedla. Z prieseku okolo štátnej hranice sú celkom pekné výhľady smerom na Vreščovský Beskyd a ďalší vrch s názvom Kykula v pozadí. V sedle ma prekvapí nevídaná vec. Prešiel som už množstvo hraničných priechodov, ale prvýkrát v živote vidím taký, kde je cesta na slovenskej strane v oveľa lepšom stave ako u susedov. Asi platí porekadlo „výnimka potvrdzuje pravidlo“.

Zo sedla opäť mierne stúpam a potom klesám až na okraj obce Skalité. Podchodom prejdem popod železničnú trať a o kúsok ďalej zase cez most prekročím diaľnicu D3. Po panelovej ceste začínam stúpať na posledný vrch dnešného dňa. Pomaly začína zlatá hodinka a užívam si pekné výhľady na obec Skalité a okolité laznícke osídlenie. Cesta ma dovedie až pod vrchol dnes tretej Kykule. Akurát začala najkrajšia časť zlatej hodinky a slnečné lúče sfarbujú okolitú krajinu do zlata až oranžova. Výhľady sú naozaj parádne. V diaľke vidím ako sa slnko pomaly začína dotýkať vrcholkov Moravsko-sliezskych Beskýd. Je škoda, že so sebou mám len malý kompakt. Zrkadlovka je ešte stále bohužiaľ v oprave. Inak by z týchto chvíľ boli naozaj parádne fotky. Urobím aspoň pár dokumentačných záberov na pamiatku a potom stúpam až na vrchol.

Veľmi milo ma prekvapí parádny prístrešok, ktorý tu pred dvomi rokmi ešte nebol. Sú tu stoly, lavice, informačné tabule a dokonca aj gril. Prístrešok by zrejme efektívne ochránil aj pred nepriaznivým počasím. Miesto na noc je teda jasné. Pred nocou si ešte preštuduje zaujímavú informačnú tabuľu. Vrch Kykula sa pôvodne volal Trojak. Tento názov mu dali prví obyvatelia obce Skalité, kvôli tomu, že sa tu pohorie vetví na tri smery. V minulosti sa na vrchu nachádzal hraničný trojbod Uhorska, Poľska a Sliezska.

2. deň Kykula – Konečná

(46 km, prevýšenie 1995 m)

Noc bola v celku pokojná, akurát mi prišlo divné, že tu nebolo počuť žiadne jelene. Veď je predsa obdobie jelenej ruje. Ráno vyrážam mimo značiek po štátnej hranici smerom na západ. Prvým dnešným cieľom je dostať sa na trojmedzie Slovenska, Poľska a Česka. Štátna hranica je spočiatku dosť zarastená a ide sa po nej dosť zle. Neskôr sa však začne les striedať s lúkami, a tak je to už oveľa lepšie. Z lúk sa otvárajú pekné výhľady či už na slovenskú alebo poľskú stranu. Asi najkrajší je pohľad smerom na obec Javorina (Jaworzyna), ktorá je ukrytá pod bielou perinou inverzie. Nad hmlu trčí iba pár domov, ktoré sa nachádzajú v najvyšších častiach obce.

Stále po hranici pomerne prudko klesám k smerovníku Čadečka. V blízkosti sa tu nachádza rovnomenný diaľničný most, ktorý je druhým najvyšším mostom na Slovensku. Hneď po neďalekom moste Valy, ktorému patrí prvenstvo. Je to naozaj monumentálna stavba vzbudzujúca rešpekt. Modrá značka ma vedie po asfaltovej ceste, ktorá ide súbežne s diaľnicou. Až pod vrcholom kopca Valy značka odbáča do lesa a po chvíľke ma dovedie na trojmedzie Slovenska, Poľska a Česka. Každý štát má na svojej strane urobený obelisk, označujúci toto miesto. Originálny trojbod je však priamo v koryte potoka. Vyzerá to tak, že cez potok voľakedy viedol aj mostík. Ten však už neexistuje, a tak treba prudko klesnúť na dno potoka, aby sa človek k trojbodu dostal. Z koryta potoka potom prudko stúpam na druhý beh, kde si pozriem český a poľský obelisk. V pekných prístreškoch si dám chvíľu oddych a rozmýšľam, kadiaľ budem pokračovať. Rozhodnem sa, že ešte chvíľu pôjdem popri štátnej hranici, až kým nenarazím na zelenú značku smerujúcu do Česka.

Sledujem teda naďalej hraničné kamene. Spočiatku je cesta fajn, ale neskôr je hranica opäť zarastená a mám ju problém sledovať. Keď konečne narazím na zelenú značku, tak som rád, že sa nebudem musieť ďalej predierať cez hustý porast. Stúpanie k chate Girová je spočiatku mierne, ale pod vrcholom pomerne prudké. Na chate je ľudí pomerne dosť, a tak sa tu ani nezastavujem.

Cez viacero lazov prechádzam až do Mostov u Jablunkova. Cez obec vedie významná dopravná spojnica Česka a Slovenska. Vidieť to hneď na prvý pohľad, keďže je tu dosť hustá či už automobilová alebo aj vlaková doprava. Trochu si poobzerám obec a potom začínam stúpať smerom k chate Skalka. Pomerne dlho sa mocem pomedzi chaty na okraji obce, kým sa dostanem k lesu. Alebo teda skôr k tomu, čo z lesa ostalo. Z rúbaní sú však pekné výhľady späť do doliny a na široké okolie. Cestou stretávam pár ľudí, ale nie je to žiadny nával. Zaujmú ma však dvaja chlapíci na terénnych motorkách, ktoré sú na elektrinu. Teda už som videl kadečo, ale elektrické enduro ešte nie. Motorky boli naozaj tichučké a nebolo ich počuť viac ako bežného cyklistu. Pri osade Kýčera si dopĺňam vodu z prameňa, ktorý je hneď vedľa značky a potom stúpam až hore k chate Skalka.

Na slovenskej Skalke som bol mnohokrát. Tu je to však moja premiéra. Chata je to vcelku pekná, ale aj ľudí je tu dosť. Vzhľadom na nášho neželaného korokamaráta sa tu teda radšej nezastavujem. Idem ďalej po hrebeni k rozhľadni Tetřev. Rozhľadňa je pekná, akurát si myslím, že mohla byť aj vyššia. Po červenej značke sa opäť dostávam na štátnu hranicu SR / ČR. Teraz pôjdem iba po nej až takmer do konca. Cez vyschnutý les stúpam hore na Veľký Polom. V tomto čase je názov vrchu naozaj trefný. Je to jeden veľký polom. V podraste to už však žije a pod jarabinou sa krčia malé smreky a buky. O pár rokov tu bude pekný les. Veľký Polom je zároveň najvyšší vrch Moravsko-sliezskych Beskýd na Slovensku. Priamo z vrcholu žiadny výhľad nie je. Z priesekov v blízkom okolí sú však obmedzené výhľady smerom na Čadcu.

Z vrcholu klesám dole a cestou na hrebeni obdivujem pekné skalné útvary v okolí chodníka. V malom sedle pod Muřinkovým vrchom sa zastavím pri veľmi peknej kaplnke. Nepodarilo sa mi zistiť, prečo tu bola postavená. Predpokladám však, že to bude pútnické miesto. Pri kaplnke je prameň upravený do vodovodného kohútika. Dopĺňam teda trochu vody a oddychujem na lavičkách pri kaplnke. Pozerám do mapy a rozmýšľam, kam to dnes ešte potiahnem. Ak chcem zajtra v kľude stihnúť vlak z obce Makov, tak budem musieť ísť zrejme dnes trochu potme alebo si ráno privstať. Rozhodnem sa po ceste podľa situácie.

Husto zalesneným hrebeňom klasicky striedavo stúpam a klesám až k vrchu Malý Polom. Značka horu traverzuje, čo je celkom škoda. Keď však neskôr vidím strmák, po ktorom by som musel ísť hore, tak som aj celkom rád. Značka počas traverzu na kuse vedie aj po asfaltovej lesnej ceste a opustí ju až po návrte späť na hrebeň. Prechod cez vrch Polomka (presne ako dedina na Horehroní) je celkom fádny, keďže z hustého lesa nie sú žiadne výhľady. Zopár výhľadov sa otvára až počas klesania na Biely Kríž. Pri názve mi hneď hlavou prebehne malokarpatský, ktorý je určite známejší. Je zaujímavé ako sa mnoho názvov v rámci krajiny opakuje.

Slnko pomaly zapadá a z priesekov si môžem aspoň čiastočne vychutnať jeho západ za obzor. Snažím sa ešte čo najviac využiť svetlo, ktoré mi ostáva. Z Bieleho Kríža pokračujem po hrebeni cez osadu Repové do osady Vjadačka, kde ma dobehne tma. Pozerám do mapy a poviem si, že to dnes ešte potiahnem k osade Konečná. Vyťahujem teda baterku a cez les prejdem do osady Beskyd. Najskôr ma to trochu mrzí, že tento kúsok prejdem potme. Neskôr však zistím, že laznícka krajina má svoje čaro aj v noci. Nebanujem teda a pomerne rýchlo sa dostávam na okraj osady Konečná. V lese si natiahnem hamaku na stromy a urobím všetky nutné večerné úkony. Potom si ľahnem do hamaky a v tom tresk aj s ňou do čučoriedok. Tak toto sa mi už dlho nestalo. Veď som ju uviazal dobre, ale to si asi len myslím. No nič. Vyhrabem sa von s hamaky a natiahnem ju opäť na stromy. S nedôverou si do nej sadnem a skúšam, či bude držať. Keď som dostatočne presvedčený, že je to v poriadku, môžem ísť konečne spať.

3. deň Konečná – Makov

(16 km, prevýšenie 631 m)

Večer som bol lenivý natiahnuť si celtu a ráno sa mi to vypomstilo. Hamaku i spacák som mal celé navlhnuté. Síce som bol pod smrekmi, ale porast je tu príliš riedky a ranná hmla hustá. Keďže dnes končím, tak ma to vôbec neštve. Horšie by bolo, keby mám pred sebou ešte noc vonku. Dnes by to mal byť celkom pohodový deň, keďže som si včera pár kilometrov nadbehol. Pobalím si veci a schádzam do osady Konečná. Hneď na okraji zisťujem, že je tu pekný prístrešok, v ktorom by sa dalo prespať. Keby som bol vedel, tak pár metrov zrejme zbehnem a vyhol by som sa rannej rose. Ale neprekáža, už je ako je. Počasie je dosť pochmúrne. Hmla sa prevaľuje cez doliny a nebo je celé pokryté nevľúdnou oblačnosťou.

Z osady opäť stúpam hore na hrebeň, kde sa nachádzajú ďalšie roztrúsené osídlenia. Dnes to bude zväčša pochod malebným lazníckym krajom. Po hrebeni sa krútim hore a dole, striedavo lúkami a lesmi až nad osadu Bobek. Na lúke je urobené posedenie s pekným výhľadom na Lysú horu, a tak si tu dám dlhšiu prestávku. Aj počasie sa medzičasom umúdrilo a po zamračenej oblohe nie je ani chýru. Keď som dostatočne nabažený výhľadu, tak sa vydávam hľadať prameň vody, ktorý by mal byť v osade Bobek. Prvý prameň nad osadou Konečná bol vyschnutý a tu som prameň nenašiel. Neskôr som zistil, že tam mala byť studňa. Tú som si nejako nevšimol. Ďalší prameň už po ceste nie je, a tak musím vydržať s tým, čo mám od včera.

Cez les sa presúvam do Kelčovského sedla. Z lúk sú celkom pekné výhľady na moravskú stranu, ale inak tu nie je nič zvláštne. Zo sedla stúpam do ďalšej peknej osady Janošec. Sídla roztrúsené okolo hranice ma vždy fascinujú. Dva domy vedľa seba a každý je v inom štáte. Poprípade ide štátna hranica oplotením niektorého z domov. Zaujímalo by ma ako to tu funguje v momentálnej dobe koroopatrení, keď sú v každom štáte iné. Poprípade, keď sú uzavreté hranice.

Klesám k chate Kmínek, kde ma prekvapí bazén pri chate. Teda v takejto nadmorskej výške by mi ho nenapadlo postaviť. Chvíľu rozmýšľam, že budem pokračovať po hrebeni ešte k chate Bumbálka. Z tohto smeru sa však valia davy ľudí smerom k chate Kmínek, a tak si to hneď rozmyslím. Zbehnem do sedla nad Bitalovcami, kde sa napojím na ďalšiu červenú značku.

Lesom klesám do obce Makov a cestou sa snažím nájsť nejaké hríby. Posledné dva dni som ich videl plno, ale ako naschvál som teraz nič nenašiel. Vodu, ktorú som mal ešte od včera, som spotreboval, a tak v obci hľadám obchod, kde by som si mohol nejakú kúpiť. Všetko je však zatvorené, keďže je nedeľa. Teda okrem krčmy. Najskôr sa mi do nej veľmi nechcelo ísť, ale neskôr ma smäd premohol, a tak som si išiel dať jednu kofolu. Aj keď sa tu moja túra končí, teším sa ešte na jednu vec. Z Makova sa do Čadce odveziem vlakom. Mám rád lokálne trate, čo končia niekde v doline, odkiaľ vlak nemá kam pokračovať. V poslednom čase „lokálky“ dosť zanikajú, a tak sa vždy rád po každej odveziem, pokiaľ mám možnosť.

Záver

Som rád, že sa mi podarilo splniť si záväzok, ktorý som si dal pred dvomi rokmi. Pohraničný hrebeň Kysúc ponúka neokukané výhľady, zaujímavé laznícke sídla a je takmer ľudoprázdny. Turistov som stretával iba pri chatách. Keď si nájdem čas, určite sa sem ešte vrátim a prejdem vnútorný hrebeň, po ktorom vedie červená značka z obce Makov do Čadce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek