Ráno som nastúpil do vlaku a ten ma odviezol až na začiatok mojej trasy. Lesom stúpam na prvý dnešný kopec. Ruksak, ktorý nesiem je dosť ťažký, ale som rád, že som v lese a dnes sa nemusím ponáhľať ku žiadnej útulni. Vlastne ani neviem, kde budem spať. Asi kde to príde, tam ostanem. Les som nikdy nevnímal ako nepriateľské prostredie, a tak s tým nemám problém. Skôr sa teším na to aké to bude.

Som už pod vrcholom kopca, ale na ceste, po ktorej ide značka, je popadaných veľa stromov. Rozhodnem sa teda, že to obídem cez porast mladej smrečiny. Kráčam pomedzi mladé stromy, keď vtom uvidím, že popri mne beží medveď. Nestihol som sa ani naplašiť, keďže sa to odohralo počas niekoľkých sekúnd. Kým som sa spamätal, videl som len vzďaľujúcu sa zadnú časť tela medveďa. Tak dnes to teda nebude len prvá noc pod hviezdami, ale aj prvé stretnutie s medveďom. Paradoxne sa ma nezmocnil strach, ale nadšenie, že som mal česť stretnúť našu „obávanú“ šelmu.

Celkom natešený teda klesám do sedla a odtiaľ zase k vodopádu. Aj keď je ešte len začiatok leta, tak je celkom horúco. Naberám si teda vodu priamo z vodopádu. Veď nad ním žiadna dedina nie je, a tak bude voda hádam dobrá. Po krátkej prestávke stúpam lesom späť na hrebeň. Dostávam sa na pekné horské lúky, z ktorých síce nie sú výhľady, ale aj tak potešia. Počasie je dnes naozaj parádne, a tak si užívam teplé letné lúče slnka.

Večer sa už pomaly blíži. Začínam teda rozmýšľať, kde budem dnes spať. Asi o polhodinu cesty ďalej sa nachádza pekný vrch, z ktorého sú dobré výhľady. Mohol by odtiaľ byť zaujímavý západ a východ slnka. Pod vrcholom je chata, ale slúži len na prenájom. Spať som na nej samozrejme aj tak neplánoval, ale prekvapilo ma, že pri chate sú autá. Dnes som nestretol ani živej duše a tu razom takáto civilizácia uprostred hôr. Nikoho tu však nevidím, a tak dúfam, že to nie sú poľovníci. Od chaty je to hore na vrchol iba kúsok, tak som o chvíľku tam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Behám po rozsiahlom vrchole a sledujem výhľady do všetkých strán. Pri jednom z výhľadov sedí skupinka ľudí. Zisťujem, že sú to tí, čo majú autá dole pri chate. Vraj si ju prenajali a trávia tu pár dní dovolenky. Celkom milá partia. Keď som im hovoril, že tu plánujem spať, tak ma na večer pozvali k táboráku. Ešte ostanem hore až do západu slnka a oni idú zatiaľ pripraviť táborák na večer. Keď prídem dole, večerná zábava je v plnom prúde. Skupinka hrá nejakú divnú hru. Strieľajú z luku do výkresov, na ktorých je niečo nakreslené. Veľmi to neriešim a k ohňu si idem opiecť klobásku, ktorú som zobral z domu.

Neskôr zisťujem, že jedna žena zo skupiny je šamanka. Ale skutočná. Vraj bola v Bolívii a rok musela stráviť sama v pralese, aby získala duševný pokoj či čo to. Až potom ju mohli zaučiť a vymenovať za šamanku. No teda, už som stretol v lese kadekoho, ale šamanku ešte nie. Z podivnej hry sa neskôr vykľulo akési veštenie. Do kruhového terča si každý nakreslil svoje štyri stránky osobnosti a podľa zásahov šípu im potom niečo o nich rozprávala. Nakoniec papiere spálili. No divné, ale čo už.

So šamankou som sa hodnú chvíľu rozprával o pralese a živote v ňom. Mala celkom zaujímavé zážitky. Neskôr som sa rozprával ešte s jedným chlapíkom zo skupiny. Bol fotograf a ja som sa v tejto dobe pokúšal o nejaké prvé fotky. Celkom sme si na túto tému sadli a dlho sa do večera rozprávali. Ráno chcem pomerne skoro vstať, aby som stihol posledný vlak. A tak sa poberám späť na kopec. Dostal som aj ponuku prespať na chate, ale dnes chcem spať vonku, takže som odmietol.

Vybehol som teda hore, rozprestrel si karimatku a zaliezol do spacáka. Obloha bola naozaj krásna a svietilo na nej množstvo hviezd. Mal som však nejaký zlý pocit. Asi to bude tým, že je to prvýkrát. Neskôr ma však premohol spánok a zlý pocit odišiel. Presne o polnoci sa však zobúdzam na to, ako mi padajú kvapky vody na tvár. Keď rozlepím oči, zbadám ako sa nado mnou osvecuje celá obloha. No do ......., prebehlo mi hlavou.

Vyskočil som zo spacáka ako antilopa a rýchlo sa obliekol. Búrka bola už nado mnou a bol som na vrchole lúčnatého kopca. Nikdy predtým a asi ani nikdy potom som tak rýchlo nezbalil batoh. Keď som ho hodil na chrbát začalo pršať a blesky bili všade naokolo. Chodníkom utekám dole cez les k chate. Už som skoro pri nej, keď vtom asi 50 metrov odo mňa trafí strom blesk. Asi na desatinu sekundy sa celý strom rozžiaril ako volfrámové vlákno v žiarovke. Na ten výjav asi do konca života nezabudnem.

Bolo to na jednej strane strašidelné, ale na druhej krásne. Mať tak z toho fotku. Po vzhliadnutí svetla na konci tunela sa spamätávam a kráčam ďalej k chate. Uhlíky v ohnisku ešte aj v daždi svietia, ale dnu v chate je tma. Nechce sa mi budiť skupinu, s ktorou som bol večer, a tak idem na úzku verandu. Pred dažďom ma chráni len tak tak, ale som v suchu. Rýchlo sa prezliekam, keďže som celý mokrý a potom sa zabalím do spacáka. Veranda je úzka a krátka. Preto si tu nemôžem ľahnúť, a tak len sedím na zloženej karimatke. Búrka v okolí stále besnie a keď zafúka, pár kvapiek trafí aj mňa. Čakám kedy to konečne prestane.

Búrka však trvá dobré dve hodiny. Po búrke je všetko mokré a z verandy stále kvapká voda. Ľahnúť si teda stále nemôžem. Do rána tu teda sedím v akomsi polospánku. Keď začne svitať som aj rád aj nerád. Rád lebo je už ráno a nerád, lebo som toho veľa nepospal. Musím však stihnúť vlak domov. Posledný ide o 16-tej a mám pred sebou ešte 30 km. Po prebdenej noci sa mi asi dobre nepôjde, a tak vyrážam čo najskôr ako sa len dá.

Obloha je ráno ešte stále pochmúrna. Rozťahujú sa po nej oblaky z rozpadnutej búrky. Vlečiem sa po chodníku cez niekoľko lúk a potom zase lesom. Pri prvom prameni sa snažím dajako prebrať studenou vodou. Celkom sa mi to darí, a tak sa mi ide lepšie. Dnes ma našťastie nečakajú žiadne veľké stúpania a budem sa zväčša len jemne vlniť po hrebeni.

Ako si tak vykračujem, zbadám odbočku ku skalnému oknu. To predsa nemôžem obísť. Ťažký ruksak sa mi však do kopca trepať nechce, a tak ho nechávam dole pri chodníku. Naľahko sa mi ide hore celkom rezko. Skalnatý terén je po nočnej búrke pokrytý mazľavým blatom. Ako si tak vykračujem, zrazu sa mi šmykne a tresk kolenom rovno na špicatý kameň. Ak ma pred chvíľou neprebrala studená voda, tak teraz som úplne prebratý. Po vymenovaní niekoľkých slovenských „vybraných slov“ som vyliezol ku skalnému oknu. Je celkom pekné, ale či to stálo za pád, neviem.

Vraciam sa späť na chodník. Koleno mi dáva vedieť, že práve dostalo nakladačku a ešte sa z toho nespamätalo. Ruksak ma našťastie počkal na mieste. Krívajúc pokračujem v ceste. Koleno bolí a ešte sa rozhodlo opuchnúť. Mám pocit, že túra je jedno prekvapenie za druhým. Dokrívam až k poslednému kopcu, ktorý mi stojí v ceste. Pozerám na hodinky a usudzujem, že s týmto kolenom to na vlak nestíham. Preto sa rozhodnem vrch traverzovať. Síce ma to trochu mrzí, ale ďalší spoj odtiaľto ide až na druhý deň.

Na stanicu prichádzam akurát a ešte aj chvíľu čakám. Je tu pusto, žiadni ľudia okrem mňa. Snáď som na správnej zastávke. O pár minút prichádza vlak a moje posledné obavy sa strácajú do neznáma. Koleno sa nakoniec spamätalo, akurát potrebovalo trochu oddych. Prvá noc pod „širákom“ nebola príliš vydarená, ale určite patrí k pamätným. Veď keby všetko prebehlo v poriadku, zrejme by som na ňu zabudol.