Tip na túru v okrese Poprad

Trasa

Hrebienok – Nad Rainierovou chatou – Zamkovského chata – Téryho chata – Baranie sedlo – Baranie rohy a späť

Pekný septembrový víkendový deň na horskom vzduchu chce využiť aj synátor, preto sa pridáva do tímu. A na výlete v Tatrách nás bude sprevádzať aj naša mamina, avšak všetko s mierou, to znamená len po Téryho chatu. V Smokovci sa rozhodujeme odľahčiť nohám aj účtu zároveň a kupujeme si lístky na lanovku. Z Hrebienka sa normálnym tempom, avšak bez zbytočného zdržiavania, vydávame na zhruba 2,5-hodinový výstup na Téryho chatu Malou Studenou dolinou. Dolinu som popísal v samostatnom článku, tak sa nebudem zbytočne opakovať, zhrniem len podmienky. Tie sú ideálne, jasno, bezvetrie, letné horúčavy sú preč, tatranský jesenný chlad ešte nenastal. Polovica turistov kráča v krátkych rukávoch, jednoducho, horská idylka.

Cieľ cesty vidíme na začiatku výstupu, zakrátko sa nám však schová za Lomnický hrebeň po našej pravici a opäť ho uvidíme až od Téryho chaty. Po Veľký hang to ide ľahko, v strmom svahu pod Prostredným hrotom sa dostávame do pravej výstupovej teploty. Ešte zdolať serpentíny Malého hangu a sme pri Téryho chate. Tu si dávame konsolidačnú pauzu, pokukujúc s rešpektom po Baraních rohoch. Je nám jasné, že doteraz to bolo iba zahrievacie kolo a pravý záťah je stále pred nami. Lúčime sa s našou maminou za neustáleho ubezpečovania, že nie navždy a v plnej výstupovej zostave začíname expedíciu Baranie rohy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najprv sa potrebujeme dostať na svah, nachádzajúci sa medzi Baraními rohmi a hrebeňom Mačacích veží. Pri pohľade od Téryho chaty sú Baranie rohy mohutným štítom so širokou základňou napravo od Ľadového sedla, najnižšieho bodu v závere Kotliny Piatich Spišských plies. A Mačacie veže sú dve výrazné ostré skalné veže hneď napravo od Baraních rohov. Po oblých skalných platniach sa dostávame na druhý breh Prostredného Spišského plesa a chodníčkom v tráve ho obchádzame. Za plesom chodník začína stúpať, najprv mierne, neskôr riadne strmo. Skalné steny Baraních rohov máme stále pred očami. Postupne sa dostávame z trávnatého svahu do sutinového, odkiaľ je vidieť žľab vedúci do Baranieho sedla. Pri pohľade späť máme pred sebou krásny pohľad na zadnú časť Kotliny Piatich Spišských plies a jej drobnú špecialitku, Baranie pliesko. S nadmorskou výškou 2200 m by sa mohlo pýšiť titulom najvyššie položené pleso vo Vysokých Tatrách. Baranie pliesko sa však z času na čas stratí a pre svoju túlavú vlastnosť sa musí uspokojiť iba s titulom najvyššie položené nestále pleso.

Stúpame po pravej strane svahu, na strane hrebeňa Mačacích veží. Sutinový svah končí v širokom ústí žľabu, ktorý má jednu zvláštnosť. Je výrazne sfarbený do hrdzava, čo by mohlo znamenať, že tatranská žula je v tomto mieste znečistená oxidmi železa. To by mohlo vysvetľovať, prečo je tento žľab silne erodujúci. K uvoľneniu skaliek či skál tu dochádza naozaj veľmi ľahko. A pri sklone celého svahu to znamená, že uvoľnený kameň voľne padá dole, veselo sa odrážajúc od dna žľabu. Je to objektívne nebezpečné miesto a je potrebné dávať pozor na každý jeden krok. Tomuto problému sa dá vyhnúť presunom viac doľava, kde je pevná skala, ktorá je však o čosi nebezpečnejšia. Na rozdiel od žľabu je kde spadnúť. Zhruba 50-minútový výstup od chaty nás nakoniec privádza do Baranieho sedla v nadmorskej výške 2389 m. Na tatranských sedlách som si stihol obľúbiť ich jedinečnú vlastnosť. Po desiatkach minút, či dokonca hodinách obdivovania jednej tatranskej scenérie dokážu náhle, v jednom okamihu ponúknuť pohľad na scenériu úplne odlišnú.

Kým sa však môžeme začať venovať novým výhľadom, musíme rozdýchať, a to doslova, nápor vetra, ktorým nás sedlo privítalo. Po troch hodinách takmer bezvetria je to naozaj šok, akoby sme boli votrelci, ktorých treba čím skôr sfúknuť dole, kam patria. Len čo sme si pridali jednu vrstvu oblečenia a zastabilizovali sa v prievane, skúšam si zaznamenať výhľady zo sedla. Pri teoretickej príprave na dnešnú túru som zaregistroval, že na TuristickaMapa.sk v galérii sa nenachádzajú žiadne dostatočne dokumentačné fotky priamo zo sedla. Tento fakt sa nezmenil ani po takmer roku a pol, teda v čase písania textu. Prikladám preto k článku nejaké, aj keď sa veľmi podobajú na fotky vrcholové, ktorý je len o 140 m vyššie. V skratke, na jednej strane máme známy pohľad do Kotliny Spišských plies, pričom nad Prostredný hrebeň sa dostávajú Nízke Tatry na obzore. Na druhej strane je pomerne úzky, ale famózny pohľad dole na Chatu pri Zelenom plese, východnú časť Belianskych Tatier a najrôznejšie horstvá za nimi, z ktorých poznám len Spišskú Maguru. Do očí najviac udrie rozdiel v zelenej farbe medzi obomi panorámami.

Po krátkej pauze pokračuje náš výstup ďalej. Kým do sedla to bolo orientačne veľmi jednoduché, teraz sa to mení. Len čo sme opustili profil sedla, dostávame sa opäť do bezvetria. Pred nami je menšie bludisko, dosť neprehľadný terén, kde spleťou kratších žľabov či rokliniek stúpame hore, v podstate kopírujúc hrebeň, avšak na strane Malej Studenej doliny. Hneď na začiatku ma zaujalo jedno miesto, malý skalný previs, ktorý je snáď najlepšie prejsť posediačky. Postupne sa prepracujeme na širší svah orientovaný na juh, s krásnymi, takmer vrcholovými južnými výhľadmi. Traverzom sa konečne dostávame na vrcholové plató, čiže Baraniu galériu. Pohyb po šikmom svahu, pokrytom sutinou a balvanmi, je úplne bezpečný a bezproblémový. Chodníčkom vystúpame späť na hrebeň, kde sa nám opäť otvoria pohľady na východ, teraz nelimitované stenami sedla a o pár minút sme na vrchole. Zo sedla to trvalo niečo cez pol hodinku. So synom si vzájomne blahoželáme k dobytiu našej prvej 2500-vky, čiže vlastne našej prvej veľhory, ako sa nazývajú kopce od tejto výšky. Nachádzame si dostatočne komfortné miestečko na sedenie neďaleko vrcholu a s radosťou sa oddávame najpríjemnejšej časti dnešnej túry, teda obedu s perfektnými výhľadmi.

Ale! Napriek tomu, že sme po prvýkrát na „piatom tatranskom poschodí“ (štíty nad 2500 m n. m.), výhľady nie sú úplne dokonale kruhové. Baranie rohy, napriek svojej impozantnej výške, majú proste smolu na vyšších susedov. Napríklad, sediac a napchávajúc sa bagetami, priamo pred sebou máme neskutočný pohľad na masív Ľadových štítov na druhej strane doliny. Avšak ten je tak mohutný, že v podstate zakrýva celé zvyšné Tatry. Kúsok naľavo sa skromne ukazuje Gerlachovský štít, ešte skromnejšie napravo vykukujú Západné Tatry a to je všetko na západnom obzore. Alebo, otočiac hlavu na juhovýchod, máme pred sebou naozaj, ale naozaj fascinujúci pohľad na pyramídu Pyšných štítov doplnený o trojkorunu „Kežmarákov“ (Malý Kežmarský, Kežmarský štít a Veľká Vidlová veža). Keďže aj blízke vrchy prevyšujú miesto, na ktorom sme, spoľahlivo zakrývajú túto časť obzoru. Preto sa o kruhovom výhľade z Baraních rohov hovoriť nedá.

Ale ináč je to kvalitka. Z kilometrového pohľadu dole do hĺbky na Chatu pri Zelenom plese sa človeku môže aj hlava zatočiť. Alebo také Pieniny, celkom ako z lietadla. Dnes je celkom dobrá dohľadnosť, takže nezakryté časti obzoru ponúkajú úžasné výhľady do našej či poľskej krajiny. Spomenúť by som mal aj malú atrakciu Baraních rohov, ktorou je vrcholové skalné okno. Takmer dokonale štvorcové, naklonené doľava, ponúka ilúziu izbového výhľadu na Belianske Tatry na severe. A ešte jedna vec. Pekný víkendový deň znamená, že tu zďaleka nie sme sami. A v tejto súvislosti mi nedá nenapísať, že „obdivujem“ chladnokrvnosť (či skôr drzosť) tiežturistov, ktorý si pre seba obsadia vrchol (alebo tu aj skalné okno) a všetci ostatní, ktorí si chcete urobiť nejakú vrcholovku, si trhnite nohou. Z počutia viem, že na Rysoch či Kriváni sa to stáva pravidelne, tam som ešte nebol a s týmto správaním som sa stretol prvýkrát.

Zbytkami signálu, ktorý poletoval okolo nás, dávame našej mamine vedieť, že sme šťastne hore a chystáme sa, opäť šťastne, zostúpiť k nej. Z vrcholovej kopy skalných balvanov schádzame späť na sutinové plató. Bezprekážkový pohyb po ňom je taký lákavý, že zvádza proste ísť najkratšou cestou dole rovno smerom k Téryho chate, ktorú odtiaľ pekne vidíme v hĺbke pred nami. My však vieme, že vábivý terén zakrátko končí kolmými skalným stenami, mierime preto doľava medzi skaly. V jednej časti nejdeme úplne rovnakou cestou, ako sme sem prišli, zjavne je tu viac ako len jeden variant prechodu. Previsu sa ale nevyhneme a sme späť v Baraňom sedle. Zostup k Téryho chate je rýchly, akurát to vezmeme pomedzi Prostredné a Veľké Spišské pleso a k chate prídeme po značke. Pri chate ukončíme akciu Baranie rohy krátkou horalkovou pauzou za výdatného obdivovania štítu, na ktorom sme pred chvíľou stáli. Pred nami je len zostup dolinou, počas ktorého dobiehame našu maminu. Slnenie sa pri chate ju prestalo baviť skôr a vydala sa na pozvoľný zostup sama.

Zhodnotenie

Baranie rohy sú ôsmym najvyšším štítom Vysokých Tatier, máme teda za sebou prvý vstup do tatranskej top desiatky. Výstup neobsahuje náročnejšie lezecké pasáže, celý čas sa ide o trochu komplikovanejší chodecký terén, pomoc rúk je skôr len asistenčného charakteru. Odborný sprievod ocenia neznalí terénu asi iba v úseku medzi Baraním sedlom a Baraňou galériou. Z tohto dôvodu by na vrchol mohla viesť aj turistická značka. Najproblémovejším miestom je paradoxne žľab pod Baraním sedlom a to kvôli erózii a možnému padaniu skál pri väčšej premávke. Vrchol ponúka vynikajúce pohľady na východ a na sever do Poľska. Výhľady na samotné Tatry sú čiastočne obmedzené vyššími susedmi, na druhej strane dajú vyniknúť práve im. Pohľady do hĺbok na Téryho chatu a hlavne na Chatu pri Zelenom plese naozaj stoja za to.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek