Tip na túru v okrese Námestovo

Tichý útek

„Čelovka, mačky, náhradné oblečenie, rum, čaj...,“ šomrem si pri dverách. Nechávam ich pootvorené na šírku palca. Nechcem púšťať zimu do domu, kde ešte odpočíva celá rodina.
„Hej!“ okríkne ma Majo od auta, „Nerozmýšľaj tam toľko a poď mi pomôcť odškrabávať.“
Zasmejem sa a zabuchnem. Veru, postávaním mu nepomôžem. Vonku je hmla hustá ako cmar a zima ani v ruskom filme. Výborné podmienky, len čo je pravda. Mädlím si ruky na inverziu. Prikryje dedinky v doline, trčať ostanú len zubaté Tatry. To bude fotka. To bude... nič. Za Oravskou Polhorou nás hmla vyhodí do sveta s ostrými tvarmi a hviezdnatou oblohou. Sme nad hranicou oblačnosti. Nuž, čo sa dá robiť. Farebný východ by nám nemal uniknúť tak či onak.

Začíname naplno a postupne pridávame

Myslím, že som obišiel dva smreky a prekročil zľadovatený potôčik, keď som stratil Maja z dohľadu. Je to možné? Čo som už stihol zle odbočiť? Spytujem si svedomie a rozhliadam sa navôkol. Kúsok je auto. Zaparkovali sme pri Hviezdoslavovej horárni. No nič, idem ďalej, ak som sa ozaj stratil zídem naspäť.

Zbadal som ho na lúke povyše. Pokojne stál a vychutnával si pohľad na Babiu horu. Ukázala sa celá. Vo svetle mesiaca priam žiarila. Stála pyšne, široko-ďaleko nemala konkurenciu. Jej vlnitý chrbát sa ťahal od lesa končiaceho vysoko nad našimi hlavami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Wau, úchvatný pohľad! Ale zdolať ju ešte pred svitaním? S Majovou kondíciou by to nebol problém. Ale za nohou mal pripnutú stokilovú guľu. To myslím mňa. Nepatrím k najpomalším, ale behať ma tiež nikdy nebavilo.

Nechcel som ho mojím tempom obmedzovať, Boh mi je svedkom, že nie. No keď sme prešli ponad divú vodu Bystrej, stalo sa nečakané. Práve sa začínalo ozajstné stúpanie, keď sa vypli svetlá.
Baterky, napadne ma. Vyberiem, pošúcham, dám naspäť. Bez úspechu. Čelovka protestuje. Spln síce osvecuje krajinu, no ostré skaly pod nohami zostávajú zahalené rúškom noci.
„Pohoda, ideme spolu,“ povie Majo a nastaví sa na moje tempo. Proste prehodí stupeň obťažnosti tak o štyri stupne nižšie. Žiadna veda.

Teplota klesla hlboko pod bod mrazu. Sneh škrípe. Vrcholce smrekov sa ohýbajú pod nánosmi snehu. Všetko je biele. Perinbabe česť, robotu si spravila poctivo. Od východu začína krajinu rozsvecovať prvé svetlo. Najskôr je bledučko modré, po chvíľke vystupuje ružovkastý nádych. Ach! Už som mal stáť na vytipovanom mieste s rozloženým statívom.

„Majo, koľko ešte k tej druhej búde?“ pýtam sa ho zadychčaný ako závodný kôň.
„Desať minút,“ odpovie a premeria si ma. Zaváha. „Možno dvadsať.“
Obaja sa zasmejeme. Do východu ostáva hodina. Stihneme. Musíme.

Les redne. Hustá spleť ihličnanov končí, nastupuje kosodrevina a chodník sa zvažuje. Po výživných stúpaniach prichádza traverz. Tu som doma, rýchlosť prehodím z dvojky rovno na štvorku, len to tak zahučí. Okolo prvej útulne prefrčíme na Tótha. Obloha prechádza do purpurových tónov, čas sa kráti.

Východ pod Babou

Podarilo sa. Zapriahnutý za Majovým chrbtom rozdýchavam na vysnívanom mieste. Vrchol je čo by kameňom dohodil, ale držíme sa plánu. Ostávame pri Rabčickej búde. Zhodím batoh, prezlečiem si premočené oblečenie a strácam sa medzi nízkou kosodrevinou. Sporadicky sa vystrčí aj solitérny smrek či jedľa. Dolina je prikrytá oblačnou perinou, v diaľke vystupujú Tatry. Od Belianskych až po Nízke. Nádherný pohľad. Zubaté štíty pripomínajú vojakov na stráži. Vzorne nastúpení, jeden vedľa druhého. Ticho stoja a strážia našu vlasť.

Nebo za Kežmarským štítom vybuchuje farbami. Ružová je preč, vládu prebrala jemne oranžová. Spoločne so snehom obliekajú krajinu do nádherných šiat. Plesových či svadobných. Naša zem jednoducho vyzerá viac ako dobre. Do východu slnka ostáva necelých 20 minút. Netrvá dlho a nájdem kompozíciu. Kosodrevina je pod prašanom do popredia, zadok vyplnia Tatry. Neskôr príde na rad Pilsko či zaujímavé stromy. Pod nánosom snehu vyzerajú ani mystické mátohy. Cvak, cvak, cvak. Presun. Zaostrenie. Cvak, cvak, cvak. Stereotyp, ktorý milujem.

Slnko vyšlo spoza Ľadového štítu. Prvé dotyky patrili vrcholkom stromov, o pár momentov hladili aj kosodrevinu. Sneh zružovel. Na pohľad zmäkol. Po oblakoch v doline sa ťahali dlhé svetlé pásy, pripomínali slnečné prsty. Para z oblakov stúpala a dotvárala idylickú atmosféru. Po fotografických orgiách som sa vrátil za Majom. Tiež fotil. Krajinu sme mali ako na dlani. Okrem Tatier bol vidieť aj Veľký Choč či Malú Fatru.

Štrngli sme si rumom. Takú krásu človek len ťažko trávi. Museli sme zapiť. Nie raz, na to je Slovensko až priveľmi pekné. Padli dva kalíšky. Nálada znovu poskočila. Vysmiati od ucha k uchu sme sa konečne odhodlali dobyť vrchol.

ČÉÉÉŠČ!!!

Hore to vyzerá ako v základnom himalájskom tábore. Po udupanom snehu sa váľajú stany, karimatky, variče aj ľudia. Všade samí Poliaci. Zlatý to národ. Pri stretnutí srdečne pozdravia, do toho pípne mobilný operátor. Oznámi, že som v Poľsku. Pozdrav, pípnutie, pípnutie, pozdrav...
Ozaj zlatý národ. Pípnutie, pozdrav, pozdrav, pípnutie...
Po chvíli mi to už také zlaté nepríde. Možno by aj stač... Píp! Vitajte na Slovensku. Pravdepodobne sedíme presne na hranici mobilných sietí. Nakloním sa doľava - som doma, doprava... Píp! Vitajte v Poľsku.
„Čéšč!“ zakričí starší pán obďaleč.
Uf! Kým som jedol klobásku z Dunajskej Stredy až tak mi to neprekážalo. Ani keď som ju zapil fajnou domácou zo Starej Turej.

Ale keď ma pozdravil ďalší, asi desiaty jóntek z Jordanówa, začalo mi nenápadne cukať viečkom. Pozdravov aj pípnutí pribúdalo, pokoj sa rozpúšťal v ľadovom vzduchu.
„Majo, pome het!“ okríknem švagra, „Dojeme dolu pri vyhliadke.“
Zostupujeme ku Góre Sokolici. Mapa sľubuje výhľad na severnú stenu Babej hory. Chodník sa tiahne cez hustú spleť kosodreviny. Pred nami Tatry, za chrbátami narastajúca Babia hora. Schádzame. Čo schádzame, padáme! Strmo a veľa.

Čím sme nižšie, tým sa zdá Diablak, ako našu Babu Poliaci volajú, strmší a mohutnejší. Zrázy severnej steny pripomínajú svahy najvyšších tatranských vrchov. Radosť pozrieť. Len tie výškové metre. Ubúdajú až priveľmi. Málo chýbalo, aby som navrhol návrat. Zbabelé myšlienky zahnal v poslednej chvíli turistický hríbik. Stálo na ňom: Góra Sokolica.

„Konečne!“ poviem nahlas. Dozadu radšej nepozerám, museli sme zísť minimálne pol kilometra. Veď ty si mal na starosti mapu, mal si si lepšie pozrieť, nezabudol podpichnúť vnútorný hlas. Ignoroval som ho. Sme tu a hotovo. Do západu času dosť.
Prekvapili ma dve veci. Prvou bol les, v ktorom sme stáli. Druhou len dvaja Poliaci. Vyhliadka v lese a bez davu? Nemožné. Tu bude nejaká chyba.
Majo na nič nečaká. Podíde k Poliakom a spustí: „Jest povinno byc widok,“ ukáže okolo seba.
Poliaci sa na seba pozrú a pokrčia plecami, vyšší si prehrabne vlasy a spustí: „Jest nie. Nie ma nic, widok jest w dolinie. Przełęcz Krowiarki.”

Skontrolujem mapu, spomínaná vyhliadka je pekne ďaleko. Uhm, Przełęcz Krowiarki. My už v przeli sme, ani nemusíme absolvovať ďalšiu hodinu zostupu. Výhľad-nevýhľad, padá dohoda, že pokračujeme v naplánovanej trase. Rozlúčime sa. „Čaute!” zakričím za nimi s úsmevom. Dnes už žiadne čéééšč, ani keby čo bolo.

Ach tie mierky

Pokračujeme lesom. Je pekný, vianočný. Slnko osvecuje zasnežené stromy. Chodníček sa vlní v rytme našich krokov, dokonca počuť vtáčí spev. Všetko fajn, len keby furt neprichádzame o prekliate metre. Padáme a padáme do hlbín starých borovíc. Babia hora sa mi zdá neskutočne vysoko. Do západu slnka ostávajú štyri hodiny. Hlavou mi blúdia rovnice, priamky a iné matematické čary. Stihneme sa dostať ku autu, kým nás dobehne tma? Čo ku autu, stihneme sa dostať aspoň na Malú Babiu? Cítim, ako ma nahlodáva úzkosť. Hodinové ručičky divo bijú a my sa stále vzďaľujeme... a klesáme.

Szkolnikowe Rozstaje. Zišli sme ďalšie desiatky metrov, no chvalabohu sme tu. Hodina cesty k Markovým Ščavinám (Markowe Szczawiny) a odtiaľ na vysnenú Malú Babiu horu. Myšlienka, že sa vraciame, ma upokojí. Znovu si vychutnávam okolie. Razom sa mi nezdá také ďaleké a neznáme.

Kráčame po štrkovom chodníku spevnenom drevenými trámami. Vysoké borovice zahatávajú cestu slnku. Obloha je bezoblačná, no les je fádny a studený. Otupné ticho narúša iba zurčanie vody. Popod strminu vyvierajú slabšie aj silnejšie pramene a spoločne sa vlievajú do Rybného potoka v ústi doliny. Stromov ubúda, na svetlo sveta sa dostáva Babia hora. Je majestátna. Strmá. Nebezpečná.

Hore sa rozfučalo. Aj od chodníka vidieť ako veterné poryvy rozháňajú po hrebeni sneh. To ešte len bude sranda. Pomyslím si a napravím batoh. Odiera ma po bokoch, ale nedbám. So švagrom sme sa dohodli, že pauzu spravíme až na Malej Babej. Nájdeme si závetrie a v pokoji počkáme na západ slnka. Večerná idylka. To si viem predstaviť. K autu zbehneme aj potme.

K mladšej sestre

Na Mar. Szczawinach sa to hemží ľuďmi. Bežkári, turisti, bežci či skialpinisti. Všetci si vychutnávajú zimnú pohodu v chate. Okolím rozvoniava aróma vareného vína. Veru aj my by sme si dali, no peňaženky ostali v aute. Nečakali sme podobné pohostenie priamo na trase. Vyťahujem aspoň termosku. Čaj nám dodá energie a rum, dôležitá ingrediencia, zase nálady.

Čaká nás extrémne strmé stúpanie na sedlo Brána (Przełęcz Brona). Sneh je miestami zľadovatelý, no naše tvrdé hlavy stále protestujú a nedávajú signál rukám, aby zvesili mačky z batohu a namontovali ich na topánky.

„Niéé, to ešte dáme. To len vyzerá tak strmo. Pohoda to bude!“ ubezpečujeme sa navzájom.
Pohoda bola. Kým povedľa Maja nepreletel mladý jontek a div si nezlomil nohu. Uf, nič moc. Ale je ich tu ako v Číne bohov, bolo jasné, že niekto si Čierneho Petra potiahne.

Stúpanie nás vyžmýkalo. Tesne pred hrebeňom musíme opäť otužovať. Ďalšia várka mokrých handier do batohu, posledné suché na seba. Slnko sa prehuplo do druhej polovice. Pomaly, ale isto smeruje k horizontu. Sedlo Brána (Przełęcz Brona) je rozsiahla plošina. Pri zráze sú namontované zábradlia, informačné tabuľky a turistický hríbik. Poliaci sa starajú, to sa musí uznať, no mne aj tak viac reže slovenská divočina.

Babia hora sa nám pretŕča od severozápadu. Tu sa mi zdá najkrajšia. Vidieť strmý skalný zráz z poľskej strany aj miernejší svah, viac zalesnený zo slovenskej. Utešená je aj mladšia sestra. Malá Babia hora vyzerá magicky. V jej okolí začína prales, niektoré stromy pamätajú časy dávno minulé. Časy dedov našich dedov.

Bude to zážitok, o tom niet pochýb. Len sa tam dostať. Nohy mám ako z olova. Cítim každý krok. Krátka noc a druhý výstup z doliny v rozmedzí pár hodín si vyberajú svoju daň. Pocitová teplota padá do tmavomodrých častí môjho uboleného tela. Každých pár metrov stojím a zbieram posledné sily na výstup. Už len kúsok, už to tu je! Hecujem sa v duchu. Už len... medzibod.

„Aaáá!“ zakričím do bielej ničoty na plné hrdlo. Neznášam medzibody. Sú to miesta, nad ktorými vidíte len oblohu. Mysľou zapichávate víťaznú vlajku svojej krajiny na najvyššom vrchu široko-ďaleko. Rozhliadate sa po hornatej krajine ako víťaz. Vládca sveta. Keď zrazu... medzibod. Nad pomyselným vrcholom sa týči ďalší vrchol, ešte vyšší a ešte vzdialenejší. Tento môj sa volá Nizszy Cyl.

Zhlboka sa nadýchnem. Spravím pár záberov a s námahou dobyjem „vyšší Cyl.“ Výhľady berú dych. Na severe sa rozprestierajú nekonečné poľské nížiny a pahorkatiny. Západu dominuje povesťami opradené Pilsko a od východu sa dvíha symbol Oravy, Babia hora. Svedčí jej mäkké poobedné svetlo. Odráža sa od bielučkého prašanu a robí krajinu očarujúcou. Okolie sa trblieta a jagá. Borovice nižšieho zrastu utopené pod haldami snehu dokresľujú rozprávkovú atmosféru. Opäť fotografujem. Zima nás síce neúprosne zožiera, no podobné scény sa musia zachovať. Za necelú hodinu spadne opona, slnko zájde a krajinu ovládne krutá zimná noc.

Rozprávkovým lesom

Vietor duje ohromnou silou. Piskotom nás vyprevádza z Malej Babej hory do tajomných pralesov. Najprv sme chceli počkať až do západu slnka, vychutnať si Babiu horu v kúpeli posledných lúčov. Nenápadne ju zvečniť, očami pohladiť jej ladné krivky, popriať dobrú noc. Chceli sme, no nedalo sa. Mráz bol rázne proti. Zažieral sa hlboko pod kožu a všetko živé zaháňal do doliny.

Chvíľu sme vzdorovali. Trucovito postavili vodu na čaj. Polámali zmrznuté wifonky. Boli sme pripravení zahriať sa a vydržať. Ľadový severák však neustále sfukoval oheň na variči. Náš jediný plamienok nádeje. Vzdali sme to, až keď sme mali prsty skrehnuté na kameň. Pokorne sme sa teda s horou rozlúčili a stratili v tieni vysokých borovíc.

Miestami sa brodíme aj polmetrovým závejom. Zasnežené konáre stromov sa ohýbajú, visia z posledných síl. Slnko je zase o kus nižšie, mäkkým svetlom rozpíja okolie, pridáva krajine na pravej vianočnej atmosfére. Chodník postupne klesá. Obchádza statné ihličnany, vyvrátené pne bukov či menšie čučoriedkové kríky. Za mladým borovicovým hájikom sa napájame na zvážnicu. Podľa mapy by mala viesť až na Borsučie. Cesta sa rozšíri, nevýrazný chodníček meníme za hradskú.

Podídem kúsok nižšie a idem si oči vyočiť. „Že by naozaj?“ zašomrem a zrýchlim krok. Nechce sa mi veriť. Práve sme sa s Majom bavili o chabej podpore pre útulne či horské chaty, keď som pod kopcom uvidel novú strechu. Čakal som, že zrub Zadný Vonžovec bude zničený. Aj o ňom sme sa pred chvíľkou bavili. Ale zrada! Zrub stojí. Dokonca sa pýši vyblýskanou strechou. Interiér stále chátra, no vidieť, že tu prebieha rekonštrukcia. Odhadujem, že v lete sa dočkáme. Romantická chatka v tôni starého lesa rada uchýli nejedného dobrodruha.

Smrtka na Oravskej Polhore

Na krajinu padla tma. Zem osvecujú posledné, dočervena sfarbené obláčiky. Pod Borkom, dobré 2 km od Vonžovca a ďalší od horárne nastupujeme na asfalt. Tvrdá bodka za namáhavým dňom sa mi stáva pravidlom. Nezáživne prekladám nohy. Meter, desať metrov, dvadsať... Myslím na pivo a horúcu kapustnicu od Silvestra. Predstava, čo ma ženie vpred ako somára mrkva na udici. Pre článok potrebujem ešte pár záverečných fotiek. a tak so švagrom spravíme dohodu. Ja sa pomotkám, on ide k autu. Vyzdvihne ma cestou späť. Zlatý to švagrík veru, dobre som "kúpil melón".

Na Vonžovci ma zaujme pokrútený strom. Pahýle sa mu krížia do všakovakých strán. Chvíľu ho obdivujem, keď ma osvieti. Halóó. Paťko! Palice do kamiónu! Trkne ma.

Synovi som sľúbil, že mu z lesa prinesiem drevo a doma spoločne vyrobíme pne do jeho obľúbeného autíčka. Nakladača dreva značky Man. Najprv som sa snažil zbierať s mierkou v oku po jednom, no naďabil som na čerstvú, dlhú, ku koncu mierne ohnutú palicu.

„Ty budeš dobrá, doma ťa porežeme, pobrúsime,“ prihovorím sa jej a poď s ňou na rameno. Spokojný s korisťou pokračujem v záverečnej krížovej ceste. Posúvam sa pomaly, mierne krívam. Na dôvažok sa ozvalo aj operované koleno. Niet sa kam ponáhľať. Čaká ma posledný kilometer k autu, možno menej. Majo už určite štartuje, vyzdvihne ma každú chvíľu.

Práve v mysli bilancujem dnešný deň, keď zbadám povyše na kopčeku dvoch mladých ľudí. Čudný čas na večernú prechádzku, napadne mi pri pohľade na zaľúbencov. V lese vládne šero, vidím len ich obrysy. Pravdepodobne rande, obaja sú slušne oblečení a pevne sa držia za ruky.

Zrazu zastanú. Chalan zaspätkuje, dievča sa k nemu tuhšie priľne. Pozerajú kamsi za mňa. Preľaknem sa. Zastavím tiež a započúvam sa do ticha. Ak uvideli medveďa, chcem ho aspoň započuť. Otočím sa, no nikde nikto. Cesta je prázdna a les pokojný. Spravím teda zase krok a slimačím tempom napredujem. Aj mladí sa odvážili, akurát sa mi zdá, že keby sa dalo, najradšej by zdúchli kade ľahšie. Keď sme na meter od seba, zrazu sa chalan, môže byť podobne starý ako ja, s úľavou rozosmeje a prihovorí sa mi: „Kristepane! My sme si mysleli, že ste nejaká smrtka, či bosorák, či ký fras!“
„Prečo preboha?“, nechápavo zodvihnem obočie.
„Pre toto!“ dievča ukáže na palicu, čo držím. Pozriem sa a už sa smejeme všetci traja. Došlo mi to. V šere videli len umorenú postavu krívajúceho čudáka, čo má cez rameno dlhý, na konci ohnutý papek.
„Z diaľky palica vyzerala ako kosa. No pána, tak som sa už dlho nezľakla,“ rečie milo mladé dievča. Ospravedlním sa im za nepríjemný zážitok a v dobrom sa rozlúčime.

Netrvá dlho a na ceste sa objavia dva svetelné kotúče. Blíži sa švagrík. Batoh hádžem do kufra, seba na predné sedadlo. Ovanie ma príjemná vôňa a teplo sálajúce z vetrákov po bokoch. Uvelebím sa ako kráľ. Majo stlačí plyn a spoločne sa necháme unášať nočnými lesmi, poliami aj dedinami až domov.

Záver

Horná Orava je nádherný kus zeme. Bez kompromisov. Majestátna priehrada, husté lesy, vysoké vrchy či malebné dedinky. Tunajšia zem doslova dýcha históriu našich starých mám a otcov.

Dnes sme zdolali miestny symbol, Babiu horu. Obzreli sme si ju ako nevestu, dopodrobna a z každej strany. A veru sme neoľutovali. Fajná žienka to bola, chutný melónik. Krásna v každom pohľade. Nejedenkrát sme sa za ňou otočili a sväto-sväte jej sľúbili, že sa určite vrátime. Potom, v lete. S kyticou poľných kvetov...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek