Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad na Vápeč
Pohľad na Vápeč Zatvoriť

Túra Cez Strážovské vrchy (D. Vestenice – Vápeč – Handlová)

Na jar sa mi kvôli opatreniam nepodarilo uskutočniť túru v Strážovských vrchoch, ktorú som mal v pláne. Neskôr som sa sem vydal aspoň v rámci jednodňových túr, ale bočný hrebeň Rokoša a Magury mi aj tak nedali pokoja. V septembri bolo dlhšie obdobie ustáleného slnečného počasia. Viac mi nebolo treba. Naplánoval som teda túru cez dva hrebene a pridal som k tomu klasiky Strážovských vrchov - Vápeč a Strážov. Keďže sú už kratšie dni, túru som si rozdelil na 4 dni. Aby to bola pohodička a nemusel som sa naháňať alebo chodiť po tme.

Vzdialenosť
117 km
Prevýšenie
+5993 m stúpanie, -5788 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
jeseň – 18.09.2020
Pohoria
Strážovské vrchy, Hornonitrianska kotlina a Vtáčnik
Trasa
Voda
Prameň pod Kšinianskou poľanou, Prameň pri Blažovci, Pramene pod Strážovom, Prameň pod sedlom Javorinky, Čierna studňa na Lázkoch, Tri studničky
Nocľah
bivaky: sedlo Homôľka, sedlo Javorinka nad Čičmanmi, Prievidza-časť Púšť
Doprava
Prievidza (vlak, bus) - Dolné Vestenice (bus)
Handlová (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.478 Malá Fatra, Strážovské… (1:40.000)
» č.480 Strážovské vrchy, Súľo… (1:40.000)
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

1. deň Dolné Vestenice – sedlo Homôľka

(34 km, prevýšenie 2282 m)

Najvýhodnejší spoj z domu mi išiel do obce Dolné Vestenice, a tak začínam túru práve tu. Pomerne skoro ráno vystupujem z autobusu v centre obce. Smerovník je hneď vedľa zastávky, tak značku nemusím hľadať. Po žltej značke sa presúvam na okraj obce, kde sa ku mne pripojí túlavý pes. Je to už celkom veľký vlčiak, ale ešte stále vidieť, že je to šteňa. Keď ho pohladkám, tak sa automaticky pripojí ku mne. Lesom stúpame hore na hrebeň a cestou si to môj spolupútnik rozmyslí a vracia sa späť domov. Ešteže tak. Inak by sa zrejme zatúlal.

Postupne sa začínajú objavovať prvé vápencové skaly. Sú síce malé, ale aj tak potešia. Pod vrchom Dielce sa z rúbane otvára pekný výhľad na celý hrebeň pohoria Považský Inovec. Strávim tu hodnú chvíľku, keďže výhľad je takto z rána naozaj parádny. Jelene v okolí si idú svoju pieseň lásky, a tak mi spríjemňujú cestu cez Surdov na vrch Čihoc. Vrchol kopca tvoria vcelku veľké skaly a našiel som tu jeden skalný previs ako stvorený na bivak. Zo skál sú aj pekné výhľady na časť Hornonitrianskej kotliny a okolité pohoria.

Z vrcholu trochu klesám a napájam sa na červenú hrebeňovú značku, ktorú už poznám. Po hrebeni idem pohodlným chodníkom, ale tesne pod Rokošom sa stúpanie poriadne priostrí. Chodník stúpa nekompromisne kolmo na vrstevnice. Hore som však za námahu odmenený pekným výhľadom do Podhradskej doliny a okolia. Taktiež odtiaľto pekne vidieť vrchol Rokoša. Stúpanie sa opäť zmierňuje a popri dvoch smerovníkoch s názvom Rokoš - sedlo sa dostávam až na samotný vrchol. Je síce zalesnený, ale zo skaliek v okolí sú pekné výhľady hlavne smerom na údolie riečky Nitrice. Výhľady na druhú stranu sú zase z lúky pod Rokošom, odkiaľ vidieť Uhrovský hrad a široké okolie mesta Bánovce nad Bebravou. Na okraji lúky sa nachádza pamätník venovaný známym rodákom z Uhrovca - Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciam sa späť na vrchol a odtiaľ klesám smerom ku Košútovej skale. Cestou po hrebeni míňam viacero pekných skalných útvarov. Niekde by sa tu mala nachádzať jaskyňa Čierny kotol. Súradnice som si samozrejme nepozrel. Mal by k nej však viesť neznačený chodníček z hrebeňa. Snažím sa ho teda cestou nájsť, ale až po Košútovu skalu som žiadny chodníček nevidel. No neprekáža. Nabudúce si budem musieť lepšie pozrieť jej polohu a do tretice ju už hádam nájdem. Z Košútovej skaly sú celkom pekné výhľady smerom na Nitrianske Rudno a okolie.

Pomerne prudko klesám do sedla Rázdelie so starým turistickým smerovníkom. Po klesaní automaticky prichádza stúpanie. Spočiatku je mierne a zisťujem, že od jari sa tu nič nezmenilo. Chodník stále vedie cez hustý porast mladých bukov. Na kuse sa ním treba predrať a potom je cesta fajn. Stúpanie je postupne čím ďalej, tým prudšie, až kým sa nedostanem na Havraniu skalu. Sú z nej síce obmedzené, ale zaujímavé výhľady smerom na Strážov a Kľak. Odtiaľto je to len kúsok na Čierny vrch. Na vrchole je malá lúka, kríž a prístrešok s posedením. Chvíľu si tu dám oddych a potom klesám k smerovníku Kšinianska poľana. Urobím si tu malú zachádzku po zelenej značke smerom na Rudniansku Lehotu. Mal by sa tu nachádzať jediný prameň blízko hrebeňa počas dnešnej etapy. Je hneď pri ceste, a tak sa nedá prehliadnuť. Prameň je upravený betónovou skružou a na nej je položený drevený vrchnák. Vodu tak treba naberať nádobou alebo menšou fľaškou.

Vraciam sa späť na hrebeň a pokračujem ďalej na Suchý vrch. Cestou ma zaujme budova vysielača, ktorú som už niekde videl. Nebolo to však tu, ale v pohorí Branisko na východe. Sú na chlp identické. Pár metrov od vysielača stojí poľovnícka chata. Je na nej čulý ruch a vyzerá to tak, že sa tu pripravuje nejaká akcia. Veľmi sa tu teda neobšmietam a miznem v lese. Celkom miernym stúpaním sa dostávam na Suchý vrch. Je to najvyšší vrch v tomto bočnom hrebeni Strážovských vrchov, ale oproti Rokošu je dosť nevýrazný. Vrchol je zalesnený, no stojí tu pekný prístrešok s posedením. Je škoda, že na ňom neurobili aj povalu. Bola by to ďalšia celkom „luxusná“ búda na prespatie.

Z vrcholu opäť klesám po hrebeni a z rúbanísk sa mi otvárajú pekné výhľady či už na sever, kde dominuje vrch Strážov, alebo na juh, kde zase vidím celý hrebeň Považského Inovca. Po značke prechádzam na vrch Demovec. Na kopci sa nachádza druhá súkromná prírodná rezervácia Rysia. Tento rok som bol vo Vlčej, a tak som rád, že som sa dostal aj sem.

Večer sa pomaly približuje a s klesajúcou teplotou sa opäť naplno rozbieha jelení koncert, ktorý bol cez deň trochu utlmený. Jeleňov je v pohorí naozaj veľa. Viac som ich videl alebo v tomto období skôr počul len v Štiavnických vrchoch. Dlhým tiahlym klesaním sa dostávam na úpätie vrchu Čierna hora. Viem, že na výškovom profile trasy na dnešný deň bol na konci nejaký stupák a je to práve tento kopec. Spočiatku stúpam cez rúbaň, keď si v tom všimnem pod sebou dva jelene. Jeden hneď zmizol v poraste a druhý si ma ani nevšíma. Urobím pár fotiek, ale takto z ruky je to nič moc. Jeleň je to však statný. Na fotke som potom zistil, že to bol nepravidelný šestnástorák.

Slušným strmákom stúpam až na vrchol Čiernej hory. Hore je malý vysielač, ale hlavne parádny výhľad smerom na severovýchod, kde dominujú vrchy Strážov a Kľak. Slnko pomaly zapadá, a tak si vychutnávam záver zlatej hodinky. V podvečernom šere vystúpim ešte na vrch Kremenište, z ktorého sa otvárajú ďalšie výhľady, a potom len klesám až na Homôľku. Pri lyžiarskom stredisku je množstvo prístreškov. Nájdem si tu teda niečo na noc a pre dnešok končím.

2. deň sedlo Homôľka – sedlo Javorinka

(36 km, prevýšenie 1817 m)

Ráno ma prebudia jelene z blízkeho lesa. No lepší budíček ani nemohol byť, aj keď som ho plánoval o nejakú hodinu neskôr. Pobalím si teda veci a po modrej značke vyrážam smer Vápeč. Cez lúku prejdem do lesa a po výstupe na hrebeň idem dosť dlho po relatívnej rovine. Cestu mi spestrujú početné skalné útvary, z ktorých sa otvárajú pekné výhľady smerom na západ. Teda čakal som, že pôjdem väčšinou lesom, a tak som celkom príjemne prekvapený. Pomaly sa približujem k prvému dnešnému cieľu - vrch Vápeč. Z viacerých miest mám naň naozaj pekný výhľad, ktorý ešte umocňuje ranné svetlo.

Na Srvátkovej lúke sa napájam na červenú značku Cesty hrdinov SNP. Na Vápeč si teraz urobím malú zachádzku, a tak schovám ruksak v lese a idem naľahko. Dnes je sobota, a tak je nával ľudí na vrchole vysoko pravdepodobný. Som tu však dosť skoro, a tak tam ešte nikto nie je. Výhľad z vrcholu ma nikdy neomrzí. Je naozaj doslova letecký. Strávim tu hodnú chvíľu a navštívim všetky zaujímavé zákutia, ktoré tu poznám. Keď som vrcholu dosť nabažený, tak sa vraciam späť k batohu, ktorý ma počkal skrytý v lese. Teraz si trochu zaspomínam na prechod Cesty hrdinov SNP, keďže pôjdem po nej až na Strážov.

Značka sa na pomerne dlhom úseku krúti po lesnej ceste okrajom lesa. Von z tône stromov sa dostávam až pri osade Lapšovci, kde vchádzam do peknej krajiny strážovských lazov. Pohľady na roztrúsené osídlenie s lúkami, lesmi a políčkami ma nikdy neprestanú baviť. Cez lúky s peknými výhľadmi sa približujem k obci Zliechov. Nebol som tu už dávno, a tak som zvedavý, čo sa tu zmenilo. Zisťujem, že v podstate nič. Všetko je tu tak ako pred dvomi rokmi. Akurát ľudí je tu nejako viac. Na konci ulice, ktorou vedie značka stojí veľa áut. Je víkend, a tak som s tým počítal, že na Strážove bude zrejme nával.

Cez lúky za obcou idem k lesu, kde trochu zídem zo značky a idem k potoku. Po skúsenostiach viem, že studničky pod Strážovom bývajú v takomto čase vyschnuté. Naberám teda vodu z potoka, ktorý pramení neďaleko. Vraciam sa späť na značku a strmo stúpam až na lúku pod Strážovom. Samozrejme si neodpustím zachádzku na samotný vrchol. Výhľady sú dnes parádne. Vidím od Kysuckých Beskýd cez Moravsko-sliezske Beskydy, Biele Karpaty až po vrcholy Malých Karpát. Keďže sú výhľady dobré, moc sa mi odtiaľto nechce a strávim tu aspoň hodinu. Potom je však čas ísť, ak chcem dnes stihnúť ešte Čičmany.

Vraciam sa späť na lúku pod Strážovom, odkiaľ je pekný výhľad na neďaleký Kľak. Rozhodujem sa, že nepôjdem ďalej po červenej značke, ale vymením ju za zelenú, ktorá pokračuje po hrebeni. Po krátkom klesaní teda opäť stúpam na Čierny vrch. Celá trasa je prakticky zalesnená a bez výhľadov, ale zaujme ma javorový les na spomínanom kopci. Ešte som nikde nevidel, aby v lese tento strom dominoval. Väčšinou je ich len pár roztrúsených pomedzi buky. Tu však tvoria súvislý a takmer čisto javorový porast. Celkom zaujímavé miesto.

Cez susedný vrch Vrábľová prechádzam do sedla Samostrel. Cestou sa otvára jeden celkom pekný výhľad z prieseku pod vysokým napätím smerom na Kľak. V sedle je vybudovaný prístrešok s posedením a na povale má malé miesto na prespatie. Takýchto búd by mohlo byť aj viac. Dnes tu však spať neplánujem, a tak klesám po žltej značke do Čičmian. Stíham to tak akurát, aby bolo ešte dobré svetlo. Obzriem si maľované domčeky a pomaly sa začínam zamýšľať nad nocľahom. Viem, že pri lyžiarskom stredisku sú búdy, v ktorých sa dá prespať. Preto mierim rovno tam. Zistím však, že sa tu koná akási ožran párty, a tak pokračujem po červenej značke až do sedla Javorinka.

Tma ma pomaly dobieha, a tak sa rozhodnem, že ostanem v sedle. Zbehnem si teda nabrať vodu do blízkeho prameňa a pomaly sa pripravujem na noc. Dole na lúke je posed, a tak si tu nenatiahnem hamaku, ale dám sa radšej za kmeň mohutnej lipy. Na horizont sa síce strieľať nesmie, ale človek nikdy nevie. S tmou sa začína večerné divadlo. Do sedla prichádza jeleň, ktorý tu má svoje rujovisko. To, že je tu zvrchovaným pánom, začína dávať hlasno najavo všetkým naokolo. Z okolitých dolín a kopcov mu na jeho volanie odpovedá ďalších aspoň desať sokov. Niektoré sú ďaleko a iné iba kúsok odtiaľto.

Jeden z nich sa sem postupne približuje a neskôr počuť aj súboj parohami. Keď sa jeden z jeleňov poberie preč, pokračuje prekrikovanie s ostatnými jeleňmi v okolí. Jeleň na chvíľku stíchne, iba keď si na neho posvietim. No je to iba chvíľa a potom sa nenechá rušiť a pokračuje. Som tu v akomsi kotle, ku ktorému sa zbehli všetky jelene z okolia. Som zvedavý aké to tu bude ráno.

3. deň sedlo Javorinka – Prievidza, časť Púšť

(34 km, prevýšenie 1208 m)

Ráno je jeleň ešte stále na lúke a mizne v lese, až keď je príliš veľa svetla. V sedle Javorinka začína červená značka, ktorá vedie cez druhý bočný hrebeň Strážovských vrchov až do Bojníc. Práve po nej teraz pôjdem. Zo sedla mierne stúpam na Lazový vrch. Celý čas idem cez zaujímavé horské lúky, z ktorých sú pekné výhľady na neďaleký Strážov. To že leto vystriedala jeseň, potvrdzujú aj jesienky, ktorých sú tu stovky. Vchádzam do lesa a prudko klesám do Čičermanského sedla. Cez sedlo vedie na moje prekvapenie asfaltová cesta. Dokonca tu stretnem auto. Lesom stúpam na vrch Čičerman. Z niekoľkých rúbaní sa mi otvárajú celkom pekné výhľady na Vápeč, Strážov a Suchý vrch. Zatiaľ čo výstup bol celkom mierny, zostup je poriadny padák. Na takýto malý kopec naozaj slušný.

Pod Čičermanom sú dosť zanedbané horské lúky, ktoré pomaly zarastajú lesom. Ešte stále sú z nich však pekné výhľady do okolia. Cez vrch Kolenová prechádzam do lúčnatého sedla Obšiar. Pasie sa tu stádo kráv a stretávam tu známeho pastiera, s ktorým som sa rozprával na jar. Aj svorka pastierskych psov si ma zrejme pamätá, keďže ani nezabrešú. S pastierom prehodím pár slov a potom začínam dnešný najväčší stupák - na Malú Maguru. Cestou stretávam dvojicu starších turistov. Chvíľu idem s nimi a rozprávame sa o kadečom, čo súvisí s turistikou. V najstrmšom stúpaní dosť spomalili, a tak ich strácam.

Z Malej Magury je to len pohodová prechádzka až na Maguru, ktorá je najvyšším vrchom v bočnom hrebeni Strážovských vrchov. Vrchol je zalesnený, a tak neposkytuje žiadne výhľady. Aj tak si tu dávam dlhšiu prestávku a nakoniec ma dobehne dvojica, ktorú som stretol počas stúpania na Malú Maguru. Odtiaľto ma čaká zväčša len klesanie až do Bojníc. Bukovým lesom prechádzam k smerovníku Polianky. Z niekoľkých rúbaní sa tu otvárajú výhľady smerom do Hornonitrianskej kotliny na jednej strane a Rokoš na druhej strane. Klesám na Tri kopce, kde obyvatelia Kanianky postavili dvojkríž a malé posedenie. Je to najvyšší bod spomínanej obce, ale inak tu nie je nič svetoborné. Cez vrch Boškovie laz idem až na Panský háj. Tu zídem zo značky a zbehnem k miestnej poľovníckej chate Lázky. Je pri nej asi jediný dobre dostupný prameň vody na celom bočnom hrebeni. Dopĺňam si teda zásoby a vraciam sa späť na značku.

Prejdem cez Šútovské sedlo a les sa začína meniť na skôr lesopark. Bojnice sú blízko, a tak sú tu chodníky riadne vychodené. Väčšinou idem po rovine až ku kaplnke svätého Vendelína. Odtiaľto sa dá vybehnúť k rozhľadni Čajka. Nemám však momentálne chuť sa k nej trepať. Nie som nadšencom komerčných „chodníkov v korunách stromov“. Jedna návšteva mi stačila. Idem teda rovno do Bojníc, kde značka vedie popri zoologickej záhrade a Bojnickom zámku až do centra mesta.

Na námestí pred zámkom červená značka končí. Tu by som mohol prechod ukončiť, ale idem si vyriešiť ešte jeden "restík", ktorý mám voči susednému pohoriu Vtáčnik. Vrch Malý Grič je posledný kopec s turistickým značením v pohorí, na ktorom som ešte nebol. Vždy ho nejako obídem, a tak keď už som tu, vybehnem aj naň. Navyše, z Handlovej mám domov lepšie spoje. Po chodníku teda prechádzam do susednej Prievidze, kde sa na námestí napojím na zelenú značku. Cez viaceré uličky ma vyvedie von z mesta až do chatárskej osady, ktorá sa volá Púšť. Večer ma zase pomaly dobehol, a tak idem za osadu do lesa, kde si nájdem vhodné miesto na nocľah.

4. deň Prievidza, Púšť – Handlová

(14 km, prevýšenie 686 m)

Noc bola celkom pokojná aj napriek tomu, že som relatívne blízko mesta. Viac bolo počuť jelene niekde z hrebeňa Vtáčnika, ako dopravu. Zbalím si veci a po zelenej značke pokračujem smerom k Malému Griču. Po chvíľke vidím na strome výstražnú tabuľku „Podrúbané územie, vstup na vlastné riziko!“ Baňa Cigeľ nie je uzavretá dlho, a tak sa snáď niekam neprepadnem. Miernym stúpaním sa dostávam na lúky nad mestskou časťou Veľká Lehôtka. Z lúk sú pekné výhľady hlavne smerom na Kľak a Strážovské vrchy. Prejdem popri baníckom objekte a opäť vchádzam do lesa. Stretávam tu lesných robotníkov, ktorí tu robia ťažbu. Namiesto traktora používajú koňa, takže to, že sa vyťažia pár stromov, ani nevidieť. Keby sa to takto dalo všade.

Popri smerovníku Uhlisko prechádzam až pod Malý Grič. Odbočím na žltú značku a prudko stúpam až hore. Z vrcholových skál sú parádne výhľady na Handlovú a susedný Veľký Grič. Konečne mám dobrý signál, a tak si pozerám spoje z Handlovej domov. Jeden mi ide o hodinu a druhý až o 2,5 hodiny. Stihol by som aj prvý, ale musel by som dole trochu pobehnúť. Nakoniec sa však rozhodnem, že keď už som tu, tak sa nikam ponáhľať nebudem. Času mám teda dosť a hore strávim niečo vyše hodiny.

Z vrcholu potom klesám na Tri studničky. Názov vo mne hneď evokuje výstup na Kriváň, ale od toho som vzdialený dostatočne ďaleko. V minulosti tu bol vraj rekreačný areál, ale dnes je to tu spustnuté. Aj upravený prameň vody je v zlom stave a voda sa nabrať prakticky ani nedá. Stále po zelenej značke klesám až ku kostolu sv. Kataríny na hlavnom námestí v Handlovej. Z Handlovej sa pomaly stáva akýsi môj najväčší turistický uzol na Slovensku. Začínal som tu Ponitriansku magistrálu, prechádzal som tadiaľto počas okruhu Slovenskom, Cesta hrdinov SNP tiež nie je ďaleko od mesta a teraz tu končím strážovský prechod. No uvidím, čo Handlová prinesie nabudúce.

Záver

Ísť na túru do Strážovských vrchov na začiatku jesene bolo určite správne rozhodnutie. Okrem dobrého počasia spestrovali celú túru aj jelene v ruji. Krajšie by tu bolo už len počas farebnej časti jesene. Niekedy sa mi snáď podarí zrealizovať túru aj v tomto období a uvidím ďalšiu tvár Strážovských vrchov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie