Tip na túru v okrese Detva

Trasa

Hriňová – Detvianska Huta, časť Komárno – Bratkovica – prameň Ipľa – Čierťaž – sedlo Prašivá – Bykovo – Chocholná – Smolno – Táňovo – Vrchdobroč

Nečakaná pohoda Komárna a Bratkovice

Doma ešte počas balenia som silno rozmýšľal, či si zobrať alebo nezobrať snežnice. Nakoniec si ich pre istotu beriem. Prevýšenie trasy nie je vôbec veľké, tak ich teda odnesiem aj keby som ich nevyužil.

Ráno po východe Slnka šliapem prvé metre rannou Hriňovou. V chladné ráno je mesto, pochopiteľne, opustené. Nestretávam takmer žiadneho človeka. Trasa prechádza celým mestom a popri cintoríne začínam pomaly stúpať do lesov nad sídliskom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta je vyjazdená od áut, a tak sa ide veľmi pohodovo. Dlhý lesný úsek preruší len jeden alebo dva výhľady smerom k Poľane. Všímam si aj stopy medveďa, ktorý prešiel na viacerých miestach cez cestu. Čudujem sa, že som len 2 až 3 kilometre od mesta a macko si tu behá ako by sa nechumelilo.

Od rána cítim, že počasie je omnoho príjemnejšie ako pred pár dňami, keď som v poriadne silných mrazoch celý deň mrzol v Stolických vrchoch. Už od deviatej hodiny je cítiť príjemne teplé slnečné lúče. Cestu v takýchto podmienkach som si doslova vychutnával. Po asi dvoch hodinách sa vynorím na okraji časti osady Komárno, ktoré patrí k Detvianskej Hute. Pár zasnežených lazníckych domčekov roztrúsených po okolí vyzerá výborne a neviem, čo skôr fotiť. Jedno sympatické zákutie strieda druhé. Vzadu z pozadí krásy čnie rozložité zalesnené Bykovo. Proste paráda.

Od samej radosti zabúdam aj na značky a spamätávam sa až o pol hodinu, keď som pol kilometra ďalej a zastavia ma až súkromné pozemky. Nevraciam sa ale „strihám“ to skratkou cez Mikulášsky prameň, kadiaľ podľa mapy vedie značka. Malá dolinka pod 40-centimetrovou snehovou pokrývkou príjemne prekvapí svojimi zimnými zákutiami.

Na lúkach pri časti Dolná Žabica si dám obed a vychutnávam si príjemné slnečné lúče. Po výdatnej polhodinke sa pohýnam striedavo po chodníčku v snehu alebo bežkárskej trati smerom k ďalšej lákavej lokalite, ktorú poznám len z fotiek - Bratkovica.

Po vykuknutí z lesa na okraji spomínanej osady sa opakuje scenár spred dvoch hodín a opäť žasnem nad krásou čarovných obydlí v lone prírody. V tejto časti už príjemne pulzuje život. Sánkujúce sa deti a pár prechádzajúcich sa ľudí dodáva lokalite život. Opäť urobím viacero záberov. Zaujmú ma drevenice, ktorých scenériu dotvára vzdialená vysoká, divá Poľana. Po nabažení sa a plný estetických dojmov opäť stúpam smerom k miestnemu vrchu Skalka.

Výhľadová Čierťaž a mrazivá noc v konzerve

Ďalším lesným úsekom stúpam pohodovými chodníčkami a bežkárskymi trasami, ktorých je tu poriadne veľa. Slnko je na "pol nebi" a príjemne hreje. Začínam stretávať prvých bežkárov. Trate sa križujú kade-tade lesom a hovorím si, že to vyzerá na ďalší bežkársky raj. Terény pre tento šport sú tu naozaj ideálne. Žiadne strmé svahy, ale mierne stúpania a klesania prepojené kratšími alebo dlhšími rovinatými úsekmi.

Podľa mapy viem, že už už by som mal naraziť na včelín na Mikulášskom vrchu, kde sa dá prespať. Viacerí turisti ho prirovnávajú k známemu „magic busu“ z filmu Into the Wild. V diskusii na stránkach Hikingu poslední návštevníci miesta uvádzali, že sa tu v čase Vianoc zdržiavali nejakí stáli obyvatelia, ktorí sa odmietali deliť o nocľah. Som zvedavý, či tam niekto bude a či budem musieť hľadať iné miesto na prenocovanie. Vtom sa zrazu vynorí kulisa starého železného auta. Som tu. Objekt je poriadne zapadnutý snehom a vyzerá opustene. Otváram dvere a skúmam magické miesto. Je tu čisto. Sú tu nejaké potraviny a suché drevo a nikde nikoho. Vyzerá to tak, že silné mrazy vyhnali osadenstvo a som rád, že tu môžem stráviť noc.

Oddychujem a jem. Za stenami auta sa veselo bežkuje. V jednom momente počujem, že tu niekto zastal. Otvoria sa dvere a keď ma starší pán zbadá, zľaknutý rýchlo zavrie. Kričím na neho nech kľudne vojde. Osmelí sa a pár minút kecáme. Zaželá mi s nocľahom veľa šťastia a obaja sa poberáme preč. Keďže je len 15.00 h a vonku je príjemné počasie, láka ma to ísť podľa plánu ďalej k prameňu Ipľa a na vyhliadku na vrch Čierťaž.

Pri spojnici červenej a modrej značky na Ilčíkových mlákach stretávam prvých peších turistov. Ja však velím na oddych, vyhrievam sa pod smrekovcom a opaľujem v kúpeli slnečných lúčov. Asi prvýkrát tohto roku cítim takéto príjemné teplo. Po oddychu vyrážam pozrieť si spomínaný prameň, ktorý leží asi 50 metrov od červenej trasy smerujúcej k vrchu Čierťaž. Je to pekné pramenisko a neodolám si nabrať vodu, ktorá mi už aj tak chýba.

Po krátkom stúpaní sa ocitám na začiatku veľkej výhľadovej lúky pri kríži a pamätníku leteckého nešťastia. Značka odbočuje vpravo popri lese k vrcholu Čierťaže. Idem pomaličky, lebo do západu slnka ostáva vyše hodiny, a tak si vychutnávam široké výhľady, ktoré lokalita ponúka. Cez vrchol som prechádzal v máji počas túry na Klenovský Vepor, ale vtedy neboli také skvelé výhľadové podmienky.

Najvýraznejšie do oka padne kompletný hrebeň Nízkych Tatier. Na spomínanom vrchole ho vidieť naozaj celý až po kráľovohoľský masív. Jasne viditeľný je dokonca Veľký bok, čo sa nestáva často, pretože z juhu býva skrytý za Zadnou hoľou a Homôľkou. Za ním sa týči hrebeň Vysokých Tatier s dominantným Kriváňom. Pohľady vpravo umožňujú vidieť neďaleký Klenovský Vepor, od ktorého vpravo rozoznávam odlesnený Kohút v Stolických vrchoch. Naľavo od „zbojníckeho vrchu“ vidieť severozápadnú časť Muránskej planiny s Michalovou, Psicou a Javorinkou. Úplne vľavo ponad značnú časť Veporských vrchov s Ľubietovským Veprom a Poľanou trčia vrcholy Veľkej Fatry - Ploská a Čierny kameň. Pod tým všetkým ležia rozsiahle pasienky a lesy Sihlianskej planiny s trčiacou vežičkou kostola a pár domami Lomu nad Rimavicou. Z miestnych širokých pohľadov uznanlivo súdim, že je to famózne výhľadové miesto.

Keď sa blíži západ Slnka, na lúkach sa pohybujú poslední bežkári, a tak začínam fotiť. Počas fotenia začínam pociťovať rastúcu zimu, tak sa pomaly ale isto poberám zas naspäť k včelínu stráviť v ňom noc. K miestu prichádzam už za tmy a po večeri sa ukladám do spacáku.

Po príjemnom a nenáročnom dni nie som veľmi unavený, a tak sa mi nedarí zaspať. Okolo 21. hodiny začujem zvláštny zvuk podobný nárazom vetra, ale rýchlo usudzujem, že to boli nejakí noční bežkári. Situácia sa opakuje párkrát neskôr v noci, na čo si však spomínam len matne počas spánku. Posteľ je síce pohodlná, ale v noci sa často prehadzujem a nespí sa mi najlepšie. Postupne sa pridávajú aj zvuky „miestnych stálych obyvateľov“ - plchov, ale našťastie neboli najhlučnejší.

Budím sa okolo 5-tej hodiny a hneď začínam deň. Čabajka a naša domáca klobása padnú vhod a pred 6-tou sa lúčim s romantickým „magic busom“.

Lazy Látok a čarovné lesy Bykova

Cesta cez husté lesy smerom k sedlu Prašivá spájajúca detviansky a kokavský kraj je ešte za tmy celkom strašidelná. Pomaly sa však prebúdza aj deň a o hodinu sa objavím na mieste pri asfaltovej ceste. Využijem miestne koše triedeného odpadu na odľahčenie batoha a o stovky gramov ľahší stúpam pomedzi chatky k ďalšej lákavej osade Mláky.

Cestou ma silno ožaruje stúpajúce Slnko, ktoré pomedzi stromy oslepujúco svieti priamo do očí. Krásne momenty ranného zimného lesa. Pri spomínanej osade je viacero poprepájaných bežkárskych tratí, a tak cesta ubieha stále veľmi pohodlne. Kochám sa chalúpkami osady patriacej k Látkam. Čisto romantický dojem však kazí lyžiarsky vlek a objekty s ním spojené. V rannom zlato-oranžovom slnku je to tu aj tak čarovné a zas neodolám fotochúťkam.

Smerom k mohutnej hore Bykovo míňam viacero sympatických chalúpiek. Všímam si aj rozpadnutú drevenicu, v ktorej by sa dalo núdzovo prenocovať. Na vrchol Bykova stúpam striedavo chodníkom a bežkárskou trasou, ktorých je tu naozaj neúrekom a myslím, že ide o ďalší, ale menej známy bežkársky kraj, ktorý si dovolím prirovnať k Donovalom alebo rozvíjajúcej sa Čertovici. Naozaj krásne lokality pre bežecký šport, ktorý si osobne nechávam na dôchodok, pretože momentálne mám najradšej snežnice. Zatiaľ ich však nesiem už deň na pleci a pravdepodobne ich ani nebudem potrebovať. Lokalitu a miestne podmienky však vôbec nepoznám a preto som si ich radšej zobral.

Krásne lesy Bykova ma oslovia a po pár minútach na vrchole začínam klesať k ďalším cieľom, k osadám Chocholná a Smolno. Chodecká pohoda stále trvá napriek hlbšiemu snehu na úsekoch chodníka, ale snežnice stále nenasadzujem. Celá trasa mi ubieha veľmi dobre a preto rozmýšľam, čo si cestou pridám. To však ešte neviem čo ma čaká o chvíľu.

Galeje zimných potokov a bolestivý záver

Podľa mapy ma čaká kľukatá cesta k spomínanej Chocholnej, a tak po viacerých zákrutách sa ocitám už dosť blízko. Trasa však prechádza cez rovnomenný potok. Pár sto metrov som nevidel značku, tak sa vraciam a skratkou svahom smerom k potoku značku objavím. Pohodová cesta sa tu razom mení na zarastený chodník plný napadaných stromov, ktoré s námahou prekonávam. Je mi jasné, že budem musieť prekonať potok. Verím však, že nejaká lávka bude. V neprehľadnom zimnom strmom svahu opäť strácam chodník. Dostávam sa k zamrznutému potoku, cez ktorý sú na viacerých miestach popadané stromy. Hrubé ľady v okolí potoka vyzerajú nádejne na prechod, ale opak je pravdou. Na viacerých miestach sa prebáram. Asi pol hodinu hľadám miesto vhodné k prechodu. Som asi 500 metrov od chodníka, ale neverím, že by to na ňom bolo lepšie, čo sa mi potvrdí na podobnom mieste o 2 hodiny ďalej pred osadou Smolno.

Nachádzam vhodný hrubý strom, po ktorom by to mohlo ísť. Kmeň je pod snehom namrznutý a obalený vrstvou ľadu, a tak budem musieť ísť "po zadku". Je to dosť náročná tortúra, ale postupne sa dostávam na druhý breh. Musím ešte preliezť kolmý „koláč“ (koreňový systém obalený zemou vyvráteného stromu). Po malej horolezeckej časti začína druhá a tou sú veľmi strmé svahy dolinky. Po vyše hodine galejí som na chodníku a poriadne si vydýchnem: „fúúú, toto bolo husté“. Podľa mapy viem, že o krátky čas ma čaká podobný úsek. V nádeji však dúfam, že tam nejaký mostík alebo cesta bude.

Na lúkach Chocholnej výdatne oddychujem a otváram energeťák, ktorý si šetrím na takéto náročné chvíle. Z dovtedajšieho hladkého priebehu som si myslel, že si ho dám len pre chuť, ale potok s horolezeckou vložkou ma poriadne vyšťavil. Po otvorení prichádza sklamanie. Z energeťáku je zmrzlina. Stláčam ho, ale vychádza len pár kvapiek. Nakoniec ho musím rozkrojiť nožom, s ktorým vyjedám zmrzlinu s príchuťou RedBull. Musím uznať, že takúto som ešte nemal. Zaujímavé, že nebola vôbec sladká. „Ktovie, kde zmizol všetok cukor,“ hovorím si.

Po výdatnom oddychu a pokochaním sa osadou Chocholná, sa vydávam cez zasneženú lúku. O chvíľu zas strmo klesám k ďalšiemu potoku Smolná. Chodník je tu v lepšej forme, rovnako značenie, a tak dúfam, že nejaký mostík by tu mohol byť. Opak je však pravdou a v síce čarovnom zákutí potoka zas špekulujem ako na druhý breh. Situácia sa opakuje. Strom vhodný k prechodu je však blízko, a tak idem do toho. Je však problém sa k nemu vôbec dostať. Malým skokom sa mi to darí, takže sa znovu po zadku presúvam na druhú stranu. Svahy opačného brehu sú klasicky strmé a kým dôjdem k značke, fučím ako kôň.

„Toto teda bola,“ hovorím si. Začínam pociťovať bolesť priehlavku tiahnucu sa až do predkolenia. „Asi som si natiahol nejaký sval.“ Takúto bolesť zvyknem pociťovať po túrach, ale počas nich som ju ešte nezažil. Nie je to však až tak zlé a idem ďalej. Vlastne ani nemám na výber.

Teším sa, že ma dnes už nič podobné nečaká a šliapem ďalej k Smolnu. Prichádzam k smerovníku Smolno, ktorý na prekvapenie leží v lese a postupne za lesom míňam prvé chalúpky ďalšej príťažlivej samoty Smolno, patriacej k Látkam. Sú to sympatické lokalitky, na ktorých by som si vedel predstaviť žiť.

Predo mnou je dlhá snehová pláň, a tak prvýkrát nasadzujem snežnice, ktoré pomáhajú, ale v 30 cm snehu by to išlo aj bez nich. Bolesť stále neprechádza a stupňuje sa. Pred ďalšou samotou Táňovo snežnice vyzúvam a krivkajúc pomaly postupujem ďalej. Je tu toho na obdivovanie dosť a pravidelne sa objaví nejaká pekná chalúpka. Nad Táňovom sa otvárajú výhľady aj na južnú stranu Slovenska. V diaľke vidím hory okolo Poltára a pahorky v blízkosti Lučenca a Rimavskej Soboty. Vládne tam však denný opar a výhľady sú obmedzené.

Cestou na Vrchdobroč postupujem pre rastúcu bolesť dosť pomaly a rozmýšľam, že to budem musieť vzdať skôr a vidím to na taxík z Vrchdobroče. Do Hriňovej to už asi nepotiahnem, aj keď ma to láka. Bolesť je však ostrá a strácam aj psychickú chuť pokračovať. Prostredie je lákavé a počasie fantastické. Prvýkrát v roku 2021 cítim, že mi silnejúce slnko prekáža a predposledný oddych si dávam netradične v tieni. Na tvári cítim, že ma dobre chytilo. S krémom som však ešte nerátal, a tak najbližšie dni budem mať červenú tvár notorika. Moja chuť obdivovať pre bolesť klesá a posledný kilometer na Vrchdobroč je preto dosť utrpením.

Od kóty Vrchdobroč vidím autobusovú zástavku a smerujem rovno k nej. Autobus ide o 20 minút a som rád, že nemusím míňať peniaze na drahý taxík. Urobím pár úprav batoha a oblečenia do civilizácie a dúfam, že autobus príde. Tesne pred odchodom prichádza na zástavku pani a to vyzerá nádejne. V autobuse hodnotím výlet a som rád, že som nepokračoval do Hriňovej. V utrpení to nemá význam a však sa sem ešte vrátim. V Hriňovej striedam autobus za auto a fičím domov.

Záver

Túlačka lazníckym krajom v okolí dlho vysnívanej Hriňovej sa napriek nepríjemnému záveru vydarila. Množstvo fotogenických osád s malebným pozadím Veporských vrchov a Poľany dokonale uspokojili moje estetické chúťky. Kochať sa a fotiť by sa tu dalo donekonečna. Výhľadová Čierťaž a krásne zalesnené Bykovo budú navždy zapísané v mojom turistickom srdci. Už počas túry som špekuloval vrátiť sa sem aj v čase jari alebo leta a užiť si scenérie aj v zelenom a farebnejšom šate. Nedokončená trasa pre nepríjemnosti s nohou mi k tomu dáva ďalší dobrý dôvod. Už teraz sa teším.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek