Tip na túru v okrese Detva

Trasa

Očová – Bujačie – Iviny – Kaľamárka juh – Močilná (Močidlianska) skala – Dúbravy

Z Očovej po Bujačie

Ráno vystupujeme z autobusu na konečnej v Očovej. Je celkom sviežo. a tak sa nezdržiavame, ale vyrážame po zelenej značke, ktorá ide z Očovej cez sedlo Príslop až do Kysliniek. My máme skromnejší cieľ, ideme ňou len po Iviny. Kráčame po spevnenej ceste otvorenou krajinou s peknými výhľadmi. Teší nás pohľad na obľúbenú Chochuľku, ktorú na našich potulkách často vídavame z rôznych kútov nášho kraja. Cesta sa asi po kilometri rozpletala viacerými smermi. Značka ani smerovník však nikde. Navigátor nás poslal doprava. Vľavo od cesty sa dvíhajú do mierneho návršia široké pusté pasienky. O chvíľu nás pristavila a pobavila zákazová tabuľa. Asi 5 metrov od cesty bola veľká kopa zeminy (alebo to bol hnoj?) a pred ním tabuľa: Zákaz vstupu súkromný pozemok! Objekt napojený na políciu! Žeby v tej kope bol poklad?

Za zákrutou sme začali tušiť, čo je vo veci. Cesta prechádzala cez dvor obrovskej haciendy. Po výstrahách sme sa neodvážili ňou prejsť, a tak sme si to švihli do hájika vpravo. Cez hájik, potôčik a pole sme sa potom dostali na cestu, na ktorej sme objavili stratenú značku. Potom to už bola pohoda, peknou lesnou cestou po horáreň Bujačie. Bujačie je zároveň križovatka ciest. Vľavo ide cesta na Očovské lazy, ktoré vyzerajú tiež zaujímavo a stáli by za návštevu a vpravo ide cesta na Iviny a ňou pokračuje zelená značka, ktorej sa zatiaľ držíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bujačie – Iviny – Dolná Chrapková

Z Bujačieho ideme chvíľami lesom a chvíľami jeho okrajom. Pred vstupom do osady sme si dali kratšiu občerstvovaciu prestávku, aby sme si v zastavanej časti nemuseli dávať dole rúška. Potom sme rezkým krokom kráčali za zvukov brešúcich havkáčov pomedzi jednotlivé usadlosti. Tých je tu požehnane, ale sú roztrúsené v podhorí ako rozsypané korálky. Kráčali sme otvoreným terénom ponad, ale i popod jednotlivé usadlosti. Pekné pohľady boli hlavne na Zvolenskú kotlinu a Javorie.

Dobrou spevnenou cestou sme chceli prejsť až pod Kaľamárku, ale keď sa na nás z jednej samoty vyrútili tri psy, zavelila som na ústup a chodníkom zčasti blatovým a zčasti zaľadneným sme zišli k potôčiku. Radšej dáko prebrodiť, ako si dať roztrhať gate! Potôčik však nebol hlboký a boli na ňom mrazom vyčarované zaujímavé ozdôbky.

Za potôčikom sme prechádzali okolo dvoch nových a celkom honosných domov. Hoci to nie sú žiadne malé dreveničky, ich architektúra napodiv celkom zapadala do prostredia. Pred domami pár ovocných stromov, za nimi les a nad nimi skala. Za samotou nám cestu križovala Hradná. Horský potok je nižšie nad Dúbravami dosť hlboký, ale tu bol plytký a v pohode sme ho prehopkali. Prešli sme na pekné široké priestranstvo, kde sa lúky striedali s malými hájikmi. Pod nami vykúkali strechy domov Dolnej Chrapkovej a nad nami sa týčili okrajové bralá Hornej Kaľamárky. Lákali, ale dnes si chceme pozrieť iné skaly.

Kaľamárka juh

Lezecká oblasť Kaľamárka juh bola otvorená v roku 2017. Ale pravdu povediac, vôbec som o nej netušila a dozvedela som sa to na internete až po príchode domov. Aj keď občas neodolám vábeniu ferraty, rokmi som prišla na to, že mi najviac vyhovuje spoznávanie prirodzených krás prírody, prirodzenou cestou, čiže pešou chôdzou. Preto zámerne nepátram ani po lezeckých sektoroch, ale keďže sú väčšinou v pekných skalách, tak na ne občas natrafíme. Stačí mi však pohľad hore spod skál alebo pohľad dole zo skál. Tak aj teraz cestou na Močilnú skalu sme si na mape vyhliadli skalný pás bez názvu a išli sme ho preskúmať. No a objavili sme lezeckú oblasť Kaľamárka juh.

V sedielku vedľa križovatky lesných ciest je ohnisko a od neho ide nenápadný chodníček. Už prvé skaly za okrajom lesa sa nám zapáčili. Neboli veľmi veľké, ale pekne členité a ozdobené visiacimi cencúľmi. Skaly tu majú formu „skladaných skál“. Tečúce lávové prúdy sa tu postupne na seba ukladali. Tlakom a časom vytvorili síce kompaktnú, ale akoby „nariasenú“ skalu. Čas, slnko, vietor, dážď a mráz potom z nich vytvarovali jednotlivé skalné bloky. Páčila sa mi vežička s hlavou, ale aj naklonená veža bola celkom pôsobivá.

Na plošine nad skalami sme sa naobedovali a potom zostúpili na južnú stranu pod skaly. Mnohokrát som kráčala popod skaly, ale vždy a znova ma fascinuje ich rozmanitosť, členitosť a dramatickosť. Pri sopečných skalách si často predstavujem ako to asi vyzeralo počas búrlivého obdobia ich vzniku. Ale ľudská fantázia veľmi zaostáva za fantáziou prírody. A tak len kráčam, obdivujem a ďakujem, že môžem byť aspoň na chvíľu svedkom krásneho prírodného divadla.

Skalný pás má asi iba 300 metrov, ale išli sme ho veľmi dlho. Brzdila nás chôdza v sutinovom teréne, ale hlavne sme sa každú chvíľu pristavovali pri jednotlivých skalách. Je tu veľa previsov, a tak nečudo, že aj keď skaly nie sú obzvlášť vysoké, niektoré lezecké cesty majú vysokú obťažnosť. Mňa lezecké cesty fascinujú hlavne svojimi názvami. Teraz som ich však veľmi nečítala, lebo kvôli foteniu som kráčala ďalej od steny. Niektoré skaly vyzerali ako na seba naukladané bochníky, iné mali kolmú stenu, akoby odrezanú podľa pravítka. Zaujímavá bola skupina skál, ktorá mala podložie z tufo-brekciového materiálu, ktorý rýchlejšie zvetráva a nad ňou boli lavice kompaktnej lávy. Možno z nich raz budú skalné hríby v podobe smrčkov.

Očarili nás tiež ľadopády, ale museli sme dávať pozor, lebo slniečko zahrievalo a občas to nejaký cencúľ nevydržal a spustil sa rovno k zemi. Pristáť na našej hlave – asi by to bolelo! Milujem zeleň, a tak moja topka bola skala zarastená machom a po nej stekajúci ľadopád. Takmer na konci skalného radu nás čakalo ešte jedno prekvapenie. V skalnej štrbine boli schodíky. Hneď som bola zvedavá, kam vedú, a tak poďme hore. Schodíky ma priviedli na vrcholovú plošinu obrovského balvana. Skalolezci to majú ako prístupovú cestu a my ako vyhliadku. Tí dole boli celkom maličkí. Od vyhliadky len pár desiatok metrov a boli sme na konci skalného radu. Odtiaľ sme zišli do sedla medzi Kaľamárkou juh a Močilnou skalou.

Močilná skala (Močidlianska skala)

Zo sedla sme sa miernym hrebienkom vydali k vrcholu Močilnej skaly. Vedeli sme, že je zalesnená, teda výhľady nebudú, no ale vrchol treba dobyť – no nie?! Pred samotným vrcholom sú celkom pekné skalky, ale prekvapila výrazná zníženina okolo vrcholu. Vyzerá ako umelo vyhĺbená priekopa. Na vrchole je dosť rozsiahla plošina, a tak nie je vylúčené, že tu kedysi bolo hradisko alebo strážna veža. Napovedala by tomu aj dobrá strategická poloha Močilnej skaly. Je dostatočne vysunutá do kotliny a pritom dobre chránená skalnou hradbou z troch strán. Chvíľu sme si na vrchole vydýchli a potom šup, popod skaly. Aj tu majú mnohé skaly bochníkovitý tvar. Nie sú také vysoké ako na Kaľamárke juh, ale zato sú ešte členitejšie a poprerastané dubmi a hrabmi. Fascinuje ma sila stromov, ktoré dokážu žiť v takýchto stiesnených a vyslovene nepriaznivých podmienkach.

Opatrne sme zišli na kraj lesa, prešli primrznutými lúkami na poľnú cestu a tá nás priviedla do Dúbrav, kde sme spokojní nasadli na autobus a odviezli sa domov.

Záver

Poľana je veľmi zaujímavé pohorie. Má takmer kruhový tvar, jej stred tvorí dobre čitateľná kaldera, ktorú len na jednom mieste prerušila Hučava. Je to pohorie takmer bez holorubov a v jej lesoch sa ukrýva nielen množstvo skalných útvarov, ale aj krásnych horských lúk, drevené senníky, pekné osady a samoty. Úryvok z piesne skupiny Jazdci platí aj o Poľane: „Každý tu nájde svoj tichý kút a miesto svojich snov.“

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek