Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Krupinská planina
Túra

1. korovander 2020: Dudince – Šahy

27. 03. 2021
Turisticko-vandrácke plány na rok 2020 som mal impozantné. Chcel som chodiť ďaleko, vysoko, túlať sa, bivakovať, stanovať, opekať… a rok sa začal presne podľa mojich predstáv. Zimný vander v Štiavnických vrchoch s kamarátmi dopadol výborne, tak isto aj turistika v iných pohoriach.

Tipy na túry v okresoch Levice a Krupina

Moje hradologické aktivity nabrali taktiež pozitívny smer. Navštívil som a zdokumentoval stredoveké lokality na Manínci, v Zalabe a vo Veľkých Lovciach. Preto som sa optimisticky tešil na ďalšie nové zážitky. Hlavne na vander, ktorý som mal v marci naplánovaný v poľských Poloninách. Až prišiel 6. marec, kedy bol potvrdený prvý koroprípad u nás. A musel som prehodnotiť svoje plány.

Trasa

Dudince – Patkôš – Hontianske Tesáre – Dvorníky – Hontianske Tesáre, stanica – Tesárska roklina – Šipice – Sebechleby – Stará Hora – Mladá Hora – Hontianske Nemce – Medovarce – Plášťovce – Olvár, letisko – Sikereš – Tešmák, Veľká piesková duna – Šahy, námestie – Šahy, železničná stanica

Korona-nekorona, vander musí byť!

  1. marec – Prvý potvrdený prípad ochorenia COVID-19 na území Slovenska,
  2. marec – Ministerstvo zdravotníctva potvrdilo ďalšie dva prípady ochorenia,
  3. marec – Zákaz organizovania športových, kultúrnych aj verejných podujatí,
  4. marec – Prvé prísne opatrenia, zatvorenie škôl, voľnočasových zariadení, zastavenie medzinárodnej prepravy a zavedenie povinnej 14-dňovej karantény pri návrate zo zahraničia,
  5. marec – Spustené kontroly na hraniciach a zrušené medzinárodné lety,
  6. marec – Na Slovensku bol vyhlásený núdzový stav,
  7. marec – Zatvorili sa školy, univerzity, voľnočasové zariadenia, reštaurácie, zakázaný bol maloobchodný predaj a služby vo všetkých prevádzkach okrem predajní potravín, lekárni a drogérií,
  8. marec – Vyrážam na Prvý korovander roku 2020 z Dudiniec do Šiah.

Doba je neistá, valí sa na nás pandémia, seďte doma, nikam nechoďte, rúška, odstup, dezinfekcia… Nikto nevie čo a ako. Plán vandra v Poloninách sa rúca ako domček z kariet. Sám neviem, ísť či nejsť, zostať doma? Uvažujem, čo v lesoch? Čo na lúkach? Čo na miestach, kde niet ľudí? Nakoniec poriadne tresnem do stola! Bohuotcuprisahám, idem! Nie som hlupák, rozum mi ešte hádam dobre slúži a viem zvážiť únosnosť rizík. Keď už nie Poloniny, tak aspoň Slovensko a niekde tu, za humnami Banskej Štiavnice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sadám si k mapám. Expresne si naplánujem vander po Honte - v bohom zabudnutom kúte Slovenska. Tu určite nikoho nestretnem a je dostatočne blízko k domovu, aby som sa mohol bez problémov vrátiť. Nakoniec sa mi podarí presvedčiť aj manželku, že je to bezpečný plán. Tak nič nebráni tomu, aby ma ráno 19. marca 2020 odviezla do Dudiniec. Moderné kúpele tu vybudovali len nedávno, hoci pramenisko minerálnych vôd je známe od nepamäti.

1. deň Dudince – Tesárska roklina

Z auta vystupujem na parkovisku neďaleko kúpeľnej promenády. Ako prvé si prezerám Dudinské travertíny. V kúpeľnom parku je ich niekoľko. Ich sústavou ma vedie náučný chodník. Žiaľ, vďaka zachyteniu prameňov sú dnes všetky travertínové kopy okrem vrtu S3 mŕtve. Svedkom dávneho kúpeľníctva sú tzv. „Rímske kúpele“. Nachádzajú sa na travertínovej terase za hotelom Diamant. Neďaleko nich, za futbalovým ihriskom sa nachádza prameň Búroš. Jeho charakteristickú sírovodíkovú vôňu cítiť doďaleka. Samozrejme, ochutnávam ho a konštatujem, že som pil aj z „voňavejších“ prameňov.

Za železničnou stanicou nastupujem na zelenú značku. Vedie cez Merovce, ktoré sú dnes časťou Dudiniec. Nikde nestretávam nikoho, ani v meste, ani na stanici, ani v Merovciach. Akoby som sa nachádzal v čase, keď na zemi vymrelo ľudstvo. Obchod s potravinami je zatvorený, tak si ani nemám kde dať rituálne štartovacie pivo. Neprekáža, rezko pokračujem poľnou cestou, z ktorej vidieť zvlnenú krajinu s majestátnym Sitnom. V diaľke ako maják „svieti“ kostolná veža v Hontianskych Tesároch. Cesta smeruje k železničnej stanici v Teranoch. Ale šípka značky ma nasmeruje na chodník, ktorý vedie popri chatách, ktoré sú sčasti zasekané do tufových skál. Značka sa znova stáča a privádza ma k železničnej trati, popri ktorej vedie do Dvorníkov. Ja až tam ale nepôjdem.

Po približne 1,5 km odbočujem k samote Patkôš. Riečku Štiavnicu prekonávam po železnej lávke a som tu. Teraz prišiel čas, aby som čitateľovi povedal, prečo som sem išiel. V Patkôši (dnes časť Hont. Tesárov) sa dodnes zachovala ruina gotickej kúrie z 15. stor. Okrem nej tu archeológ Václav Hanuliak objavil základy románskeho kostola z 12. stor. Preto nie je vylúčené, že aj kúria môže pochádzať z tohto obdobia. Aj keď je v súkromných rukách, majiteľ nemá problém, aby si ju verejnosť prezrela. Stačí len slušne požiadať. Potom si idem prezrieť neďaleko stojace pozostatky kostola. Som však nemilo prekvapený. Celý areál je zarastený, kamenné základy sa rozpadajú. Keď som tu bol prvýkrát (1994) okolie bolo príkladne upravené, ale dnes… škoda reči.

Do Hontianskych Tesár sa presúvam chodníkom cez polia. Okrem kostola ma zaujme neďaleký starý cintorín. Hroby hovoria ku mne záhadnými príbehmi. Tu spí večný spánok dieťa, tu mladík, rodina či vojak, čo položil život v SNP. Neznáme príbehy mŕtvych! Zamyslený idem do centra obce. Nikoho nestretávam, dedina je ako vymretá. Našťastie malý obchod je otvorený. Ako doň vstúpim, všetko stíchne. Miestny si ma prezerajú ako mátohu z druhého sveta. Dokupujem potraviny, pivo a dačo ostrejšie na večer. Predavačka sa ku mne správa akoby som mal mor. Rýchlo sa porúčam a naberám smer Dvorníky.

Najprv križujem hlavnú cestu, potom idem cez most ponad Štiavnicu a železnicu. A som v Dvorníkoch. Pustota naokolo ma začína deprimovať. Tu je zatvorené úplne všetko. Ani psy nebrešú, keď prechádzam dedinou. Cesta k železničnej stanici v Hontianskych Tesároch mi trvá len chvíľu. Ani tu nikoho niet. Jedine z neďalekej prevádzky počuť brechot psa. Normálne sa tomu poteším. Pri stanici je križovatka turistických značiek. Zelená pokračuje do Šipíc. Ja ale pôjdem po miestnej červenej k Tesárskej rokline, kde plánujem táboriť. Obchádzam malý priemyselný areál, za ktorým chodník vedie cez trať k okraju lesa a popri ňom k dúpencom s Tesárskou roklinou.

Hneď sa vydávam na jej prieskum. Už samotné ústie je impozantné. Po drevenenej lávke prechádzam popod mohutné bralo. Za ním sa začína roklina. Vznikla prerezaním vodného toku cez sedimenty vulkanického pôvodu. Na jej stenách je to dobre vidieť. K atraktivite Tesárskej rokliny prispievajú štyri vodopády, pričom najväčší z nich má výšku 8 metrov. Jar je momentálne veľmi suchá, tak v rokline nieto takmer žiadnej vody a vodopády predstavujú len skalné prahy. Jej záver mi veľmi pripomína štrbinový Antilopí kaňon v Arizone. Kolmé steny sú nebezpečné aj pre zver, o čom svedčia dve kostry na dne.

Prehliadka sa neočakávane končí pod vysokou skalnou stenou. Späť idem po rovnakej trase. Tiesňava sa dá prezrieť aj zhora, z chodníka vedúceho po jej pravej strane. Vraciam sa k dúpencom. Sú to skalné skrýše vybudované pravdepodobne v nepokojných časoch 16. / 17. stor. Aj keď domorodci svätosväte tvrdia, že vznikli počas tatárskeho vpádu. Dovedna ide o štyri skrýše, pomenované podľa počtu malých komôr.

Ide o dve tzv. Jednodierky, jednu Dvojdierku a najzaujímavejšiu Osemdierku. Všetky boli vytesané v takmer kolmej skalnej stene. Vstup do Osemdierky je možný len po úzkom skalnom chodníku, ktorý je zabezpečený reťazou. Čistý, suchý a pred nepohodou chrániaci interiér ma presvedčil, že nebudem stavať stan, ale prespím tu. Do večera zostáva ešte veľa času, tak sa vyberám k ďalším dúpencom. Nachádzajú sa asi 700 metrov západnejšie.

Prvá Jednodierka je hneď pri chodníku, druhá, volaná Dvojdierka o kus vyššie. Do nej sa ide po drevenom rebríku. Posledná Jednodierka je položená najvyššie a je prístupná len za pomoci lana. K jej prezretiu treba nabrať trochu odvahy. Po ich prehliadke sa vraciam k Osemdierke. Dole pod skalnou stenou je ohnisko. Nazbieram dreva, zapálim táborák a onedlho sa vzduchom šíri vôňa pečenej slaninky. Otváram pivo, aj „ohnivú vodu“ a pravý vandrácky večer sa môže začať! Spať idem tesne pred polnocou. Bivak v Osemdierke prebehol bezproblémovo. Vstávam svieži, rýchlo raňajkujem a balím tábor. Pozdravom „Vale“ sa lúčim a sľubujem, že tu nie som naposledy.

2. deň Tesárska roklina – Hontianske Nemce

Vraciam sa na železničnú stanicu. Odtiaľto ma zelená značka privádza do Šipíc. Nie je tu obchod, ani krčma. Ale pusto… Za dedinou vchádzam do doliny Belujského potoka. Ten, podobne ako mnohé iné v oblasti, vytvoril údolie zarezané do okolitej planiny. Chodník ide striedavo po jej okraji alebo lúčnym dnom. Dnes je krásne, ale veľmi chladné ráno. Dolina je takmer celá pokrytá inovaťou. Aj keď mám tieto končiny „za humnami“, tu som ešte nebol. Divokosť krajiny ma veľmi zaujala. Ako sa približujem k Sebechlebom, dolina sa zužuje a jej steny už nie sú také vysoké.

Pri Dolinskom mlyne musím prejsť ponad potok po spadnutom kmeni, lebo mostík zobrala voda. Stačí malé zaváhanie a bol by som vo vode. Nakoniec prekážku bravúrne zvládam a onedlho som v Sebechleboch. Značka vedie popri božích mukách ku kostolu sv. Michala Archanjela. Krčmy sú samozrejme zatvorené, tak idem aspoň do malého obchodu neďaleko kostola. Konečne stretávam ľudí. Najmä ženy si ma obzerajú dosť nedôverčivo. Zato chlapi sediaci pred obchodom ma ani nevnímajú. Pijú pivo, debatujú o korone, politike… Tiež si jedno dávam. Oddýchnutý pokračujem.

Pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie sa napájam na miestnu modrú značku a naberám smer Stará Hora. Za rozsiahlym sadom sa dostávam na asfaltovú cestu, ktorou dôjdem k osade. Značka pred ňou zabočí na lúku a nevýrazným chodníkom prichádzam k prvým vinohradníckym domčekom. Osada Stará Hora predstavuje súbor vinohradníckych chyžiek s pivnicami stojacich mimo obydlia vinohradníkov. V roku 1981 bola Stará Hora zapísaná do zoznamu Pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku. V centre sa nachádza kaplnka sv. Urbana z roku 1732. Pri nej sa z informačnej tabule dozvedám vyčerpávajúce informácie o celej lokalite. Chyžky sú pekne upravené a najmä najstaršie vytvárajú veľmi interesantné zákutia.

Pri poslednej registrujem pohyb. Gazda vetrá pivnicu a motá sa okolo. Dávame sa do reči. Zisťujeme, že máme spoločných známych, tak sa stretnutie v pivnici pri pohári dobrého vína poriadne pretiahne. Pri rozlúčke mi do batohu ukladá podarúnok v podobe troch fliaš výborného rizlingu. Za Starou Horou sa rýchlym tempom pokúšam znížiť časovú stratu. Značka sa však stráca, ale zablúdiť sa tu nedá. Poľná cesta vedie popri vinohradoch, odkiaľ pekne vidieť až do Maďarska. Prichádzam na križovatku ciest. Tu musí nastúpiť navigácia, ktorá ma nasmeruje na lesnú cestu vedúcu popod Viničný vrch. Idem pomedzi kamenné terasy bývalých vinohradov k rázcestiu Viničný vrch. Odtiaľto vedie miestna žltá na Opátov vrch a ďalej lesnými chodníkmi do obce Beluj.

Pokračujem po modrej. Hoci je tu značiek ako šafranu, z cesty nie je kde odbočiť. Až na križovatke zvážnic intuitívne naberám JV smer. Tieto miesta poznám z predchádzajúcich výletov, preto nepokračujem k rázcestiu Kredy. Cez vinice pokračujem južne a popri lese zbehnem k potoku. Tu sa napojím na značku, ktorou sa dostávam k osade Mladá Hora. Aj keď ide o „mladú“, najstaršie archeologické nálezy odtiaľto sú z praveku. V súčasnosti sa v osemdesiatych pivniciach vyrába a skladuje víno. Podobne ako v Starej Hore, aj tu sú vinohradnícke chyžky zväčša dobre zachované.

Za poľnohospodárskym hangárom idem krížom cez polia. Chodník je nevýrazný, viac sa spolieham na navigáciu ako značku. Prechádzam cez opustené sady, polia a remízky. Pred osadou Pod Vŕškom vchádzam na poľnú cestu. Odtiaľto je značenie viac-menej bezproblémové. Samotná osada má rovnako vinohradnícky charakter ako predošlé dve. Má však jeden unikát, a tým je kostolík sv. Urbana a Donáta zo začiatku 14. stor. Vždy na sviatok sv. Urbana (25. mája) sa tu koná tradičná púť. Neďaleká lúka je od roku 2017 dejiskom festivalu Atmosféra.

Nasleduje pomerne dlhý úsek po asfaltke do Hontianskych Nemiec. Podľa mapy sa dá ale skrátiť. A naozaj, stačí prísť k lesu a zbehnúť dole do dediny. Spleťou ulíc prichádzam do centra. V obchode si dokupujem čerstvé potraviny a aj niečo na „veselý večer“. Zaujímavosťou obce je Nemčianske múzeum v Turčanovom mlyne a pôvodne románska bazilika stojaca na dominantnom skalnom výbežku. Keďže som časovú stratu dohnal a do zotmenia je ďaleko, idem si ho prezrieť. Cesta k nemu vedie okolo krčmy. Na terase krčmár rozpredáva posledné zásoby, tak sa aj mne ujde zopár pív. Ani si neuvedomujem, že je to na dlhý čas posledné čapované pivo. Po obhliadke kostola opúšťam obec. Modrá značka ide chodníkom vedľa hlavného cestného ťahu. Pri pizzerii Hont odbočujem a cez železničnú trať vchádzam do lesa. Míňam čistinku s posedením, kde by sa dalo táboriť. Ale hluk z blízkej cesty ma presvedčí, že táboriť bude lepšie hore na planine. Ako sa tam dostanem, nájdem si miesto na okraji lesa. Ihneď staviam stan, pripravujem ohnisko, zbieram drevo… Ako šero sadá na krajinu, zapaľujem oheň, opekám klobásky a dopriavam si hojne dúškov z rizlingu, čo som dostal v Starej Hore.

3. deň Hontianske Nemce – Konerad

Vstávam pomerne skoro. Je jasné, ale chladné ráno. Varím si čaj, ktorý ma s poriadnou dávkou „umu“ dostáva do formy. Balím tábor a odhodlane vyrážam. Rozsiahlymi poľami a okrajom starého sadu prichádzam na križovatku ciest medzi majermi Krasačník a Holcer. Odtiaľto idem k okraju lesa. Pri spätnom pohľade je pekne vidieť Štiavnické vrchy. Ako postupujem, ľudské obydlia sa strácajú a krajina naberá na divokosti.

Dubinou sa dostávam k okraju údolia Krupinice. Svah ma lesostepný charakter. Duby s krovinami striedajú krátke trávnaté úseky. Chodník nie je vyšliapaný, ale zo dve značky mi ukážu správny smer. Cez niekoľko skalných úsekov zostupujem do údolia. Z lesa pozorujem veľké srnčie stádo. Keď sa k nemu priblížim na 20 metrov, srnce ma spozorujú a stádo sa stráca v okolitých lesoch. Dno údolia tvoria lúky, ktorými meandruje tok riečky. Krajina je tu bez stôp po civilizácii, čo ma veľmi teší. Mám rád takéto miesta.

Cestou vyplaším jeleňa, zopár muflónov a na nebi sledujem krúžiaci pár dravcov. Milo ma prekvapuje bralnatá stena doliny, ktorá vo mne umocňuje dojem kaňonu. Prechádzam cez opustený ovocný sad plný pokrútených starých stromov k západnému cípu lúky. Značka pokračuje sotva badateľným chodníkom ponad pravý breh. Onedlho sa dostávam na cestu vedúcu okolo do skál vytesaných pivníc. Lávkou prejdem na druhý breh Krupinice a chodníkom pomedzi domy sa dostávam do centra Medovariec. Je to malá dedina ukrytá v údolí Krupinice. Tu akoby ani korona nebola. Ľudia stoja pred obchodom, debatujú o novej vláde, ktorú dnes 21. marca prezidentka vymenovala. Kupujem si pivo a započúvam sa do debát. Veľmi ma prekvapila úvaha staršieho pána, ktorý hovoril na margo situácie: „Nám bude treba premiéra formátu, akým bol Winston Churchill.“ Keď si na toto pri písaní článku spomeniem, tak len skonštatujem, že premiéra takéhoto formátu nemáme…

Za poslednými domami vchádzam znovu do lesa. Cesta vedie popri úžľabine s niekoľkými skalnými prahmi. Keby v nej tiekla voda, určite by sa zmenili na vodopády. Trasa značky sa kľukatí a cez lúky ma privedie k rázcestiu na návršie Tŕstie. Odtiaľto idem poľnou cestou k pásu stromov. Vedľa stojaci poľovnícky posed mi poslúži ako malá rozhľadňa. Pokračujem cez lúku na ďalšiu križovatku poľných ciest. Po jednej zabočím k lesu. Jeho okrajom by som mal prísť k južnému cípu lúky. Skôr ako tam dorazím, zabočím doprava k lesu, kde by sa mal nachádzať pozostatok mohutného Valu obrov. Kedy bol val postavený, to dnes presne nevedia ani odborníci. Niektorí tvrdia, že vznikol v dobe bronzovej, iní ho datujú do čias Veľkej Moravy. A pseudobádatelia tvrdia, že ide o najstaršiu stavbu na svete! Na toto miesto upozornil na Hikingu prvýkrát Pavol Timko v článku Val obrov, Feľaťa a iné záhady Hontu. A naozaj. Hneď za okrajom lesa sa nachádzajú pozostatky valu. Sám som prekvapený ich veľkosťou, lebo časti, ktoré som navštívil pri Pečeniciach sú menšie.

Po návrate na značku prechádzam okolo zaniknutého arboréta Feľaťa. O jeho existencii svedčí dnes len pekná lesná aleja a niekoľko tabuliek s názvami drevín. Akosi nechápem, aký nezáujem zapríčinil tento stav, veď arborétum vzniklo len nedávno, v roku 1958. Po kilometri prichádzam k samote Brezovo. Na poskladaných kmeňoch oddychujem a posilňujem sa jedlom. Napravo je miesto, kde stávala samota. Ruiny starých sídiel sa pomaly rozpadajú, zato novopostavená chata preberá ich štafetu. Značka pokračuje cestou, ktorú lemujú staré stromy. Nakoniec vchádzam do dubového lesa. Pred sebou mám posledný úsek dňa. Nie je veľa hodín, ponáhľať sa nemusím, preto pozvoľne postupujem. Prechádzam okolo viacerých kamenných múrov, asi bývalých domov. Zakrátko sa dostávam na výhľadové miesto. Z neho vidieť nielen do okolia a na Novohradské vrchy (Börzsöny). Za vrchom Šípka ma čaká zostup po kamenistej ceste do Plášťoviec, cieľa dňa.

Plášťovce - dedina s bohatou minulosťou, ležiaca v údolí pri sútoku Krupinice a Litavy. Hneď na začiatku dediny odbočujem ku kalvárii. Od kríža je pekný výhľad, poniže pod kamennými platňami spí svoj večný spánok miestna šľachta. Odtiaľto idem po NCH Plášťovce, ktorý vznikol v roku 2019. Chodník vedie k zaujímavým prírodným výtvorom ako dutina Čierna diera, jaskyňa Vodopádový previs a rezervácia Šípka. Z väčšej časti je ale zameraný na históriu.

Od kaštieľa z 18. stor. pokračuje k secesnému kostolu sv. Juraja a ku kúrii Ivánkovcov, kde má dnes domov Spolok maďarských skautov na Slovensku. Podstatná časť NCH je venovaná bitke pri Plášťovciach. V auguste 1552 sa tu odohrala bitka s Turkami. Uhorské cisárske vojsko v nej bolo porazené, zahynulo a do tureckého zajatia padli tisíce vojakov. Po bitke sa veľká časť Hontu dostala pod osmanskú nadvládu. Na mieste bitky stojí tzv. Turecká kaplnka. Neďaleko nej sa nachádza Pamätný park bitky z roku 1552. Ide o pekne upravené miesto s replikou dela a stožiarmi bojových zástav. Táto časť chodníka nesie meno po miestom rodákovi a veľkom protitureckom bojovníkovi Jurajovi Thurym. Pod kopcom Konerad sa nachádza menšia rozhľadňa, z ktorej vidieť celé bojisko. Celý NCH som si prešiel minulý rok, preto dnes absolvujem len jeho časť.

Z kalvárie smerujem dole ku kaštieľu. V jeho susedstve stojí klasicistická sýpka z 19. stor. postavená na mieste hrádku z 13. stor. Do areálu kaštieľa som sa dnes nedostal. Bol uzamknutý. V čase pred pandémiou bol park verejnosti prístupný, hoci samotný kaštieľ nie. Schádzam poniže do centra. V obchode si dokúpim čerstvé potraviny a „veselú vodu“ k táborovému ohňu a rýchlo prechádzam cez dedinu. Križujem hlavnú cestu a čoskoro som pri Tureckej kaplnke. V týchto miestach plánujem nocovať. Za lúkou s delami sa po chodníku dostávam k rozhľadni. Výhľad je hlavne západným smerom. Stačí zatvoriť oči a v duchu vidím nešťastnú bitku s Osmanmi. Jej opis je na informačnej tabuli pri rozhľadni.

Cestičkou pomedzi kroviny sa dostávam na poľnú cestu, po ktorej prichádzam na vrchol Koneradu, kde na malej lúke nachádzam miesto na postavenie tábora. Ako slnko zapadá, zapaľujem oheň a pri „veselej vode“ sa oddávam myšlienkam. Verím, že duchovia padlých bojovníkov ma neprídu v noci strašiť. Preto si dám poriadny hlt „veselej vody“ a zaspávam.

4. deň Konerad – Šahy

Noc bola teplá, ráno ešte viac. Dobre vyspaný vsávam, balím sa a rezko vyrážam. V spleti chodníčkov udržujem východný smer. Za asfaltkou prechádzam cez husto zarastenú strž. Ísť tadiaľto v lete, asi by som cez húštinu neprešiel. Neskôr natrafím na poľnú cestu, z ktorej pekne vidieť Plášťovce a svahy Krupinskej planiny.

Nad poľnohospodárskym družstvom sa napojím na značku. Cez dubový les vchádzam na dlhé pole. Mierne stúpam po oblom chrbte ku kóte Olvár. V týchto miestach prechádzala línia opevnenia z 30-tich rokov minulého storočia. Z bunkrov „ropíkov“ sa zachoval len jeden pri samote Slovákov Olvár. Nasleduje asi polkilometrový úsek po ceste k rázcestiu, odkiaľ značka vedie k letisku Plášťovce. Pod letiskom sa v tomto prípade myslí vybetónovaná dráha plná nerovností. Dnes by tu bezpečne asi nepristalo žiadne lietadlo. Na jeho okraji sa nachádza turistický smerovník Olvár, letisko. Značka smeruje do lesa.

Rád by som sa vrátil k názvu Olvár. Slovo „Óvár“ v maďarčine znamená starý hrad a tak „Olvár“ by mohol predstavovať jeho slovenský ekvivalent. Takže by sa tu mal niekde nachádzať starý hrad. Pravda je, že dole v údolí riečky Olvár na kóte 238 Uhlisko, stál hrad. Bola to jednoduchá drevená stavba strážiaca cestu z hradu Litava do Šiah. Po hrade sa dochovalo len niekoľko terénnych zlomov a terás. Ak by ste ho chceli navštíviť, tak musíte od turistického smerovníka zbehnúť dole asi 80 výškových metrov, prebrodiť riečku Olvár a za lesnou cestou sa vybrať hore až na vrchol. Tu nájdete skromné pozostatky po hrade, či skôr po strážnom hrádku. Cesta späť je rovnaká ako cesta sem. Len pozor, ide sa krížom cez les, lebo chodníkov tu niet.

Návrat hore strmým svahom mi dal celkom zabrať. Doprajem si krátky oddych, doplním energiu a vyrážam. Najprv idem lesom, potom jeho okrajom k poliam. Pekne je vidieť na okolie a Štiavnické vrchy. Chodník ešte trikrát zmení smer, aby v mieste, kde sa napojím na asfaltovú cestu, definitívne nabral kurz na Šahy. Úmorná cesta asfaltkou sa za majerom Ďuro končí. Prechádzajúc cez široké polia pozorujem pred sebou pohorie Börzsöny, ktoré je na slovensku známe pod názvom Novohradské vrchy. Poniže sa leskne solárna elektráreň. Priamo predo mnou je Studený vrch s televíznym vykrývačom. Tam sa chcem dostať.

Za odbočkou cesty sa púšťam cez pole k vykrývaču. Onedlho som tu. Dnes sa kopec volá Studený vrch, ale na mape 2. vojenského mapovania Uhorska nesie meno Várheď (Hradný vrch). Prečo to spomínam? Mesto Šahy je priam prešpikované pamiatkami z obdobia tureckých bojov. Prvá zmienka o meste je z roku 1237. Medzi rokmi 1223 - 1235 tu založil bán Martin z rodu Hunt-Poznanovcov kláštor premonštrátov. Postavili ho na vyvýšenine nad riekou Ipeľ. Strategická poloha ho predurčila, aby ho v roku 1546 po páde Budína a Ostrihomu prestavali na pevnosť. Na kalvárii, ktorá sa týči nad kláštorom, vybudovali predsunuté opevnenie a na Studenom vrchu (Várheď) stála strážna veža.

Do tohto obdobia sa datujú aj neďaleké fortifikácie v polohách Sikereš a Tešmák, Veľká piesková duna. V Maďarsku, len necelých 8 km na východ sa nachádzajú ruiny hradu Drégel, volané Uhorské Alamo. Pod hradom stojace mestečko Drégelypálank (slov. Dregeľ-Polianka) Turci zase premenili na významnú pevnosť, odkiaľ podnikali výboje do oblasti banských miest. V obci Hont, hneď za hranicou SR / HU stojí staré hradisko, ktoré bolo pravdepodobne sídlom rodu Huntovcov. V 11. storočí bolo prestavané na hrad a stalo sa sídlom Hontianskeho komitátu. O jeho význame svedčí malý hrádok pri rieke Ipeľ a ďalšie hradisko / hrad na Veľkom vrchu nad obcou Tešmák. Z tejto plejády pamiatok som niektoré navštívil, ďalšie mám v pláne navštíviť teraz.

Ako som vyššie napísal, som na Studenom vrchu (Várheď). Strážna veža bola z dreva, preto zanikla bez stôp. Zostal len názov vrchu a pekný výhľad na široké okolie. Dnes mám ešte v pláne navštíviť fortifikáciu v polohe Sikereš, ktorá sa nachádza na západnom výbežku Veľkého vrchu nad dedinou Tešmák. K nej sa dostávam po ceste poza záhradkársku osadu. Za ňou prechádzam cez lesík a pole na ďalšiu cestu vedúcu k majeru Volnerova pustatina. Odtiaľto pokračujem do sedla medzi Veľkým vrchom a polohou Sikereš. Keď som v tam, stačí zájsť k lesu, ktorý ukrýva opevnenie. Ide pravdepodobne o pevnosť z obdobia osmanských bojov. Valové opevnenie je pomerne výrazné a dosahuje výšku takmer 7 m.

Vraciam sa do sedla a pokračujem k hlavnej ceste. Tesne pred Tešmákom odbočujem na Náučný chodník Poiplie a prezerám si Tešmácku mokraď. Ide o zvyšok pôvodne rozsiahlej mokraďovej nivy Ipľa. Pokračujem okolo pozostatkov ramien Konopisko a Martonka k brehu rieky. Do dediny nejdem, veď tam je určite všetko zatvorené, tak mašírujem stále po brehu k Veľkej pieskovej dune. Mám šťastie na nízky stav vody, lebo pri vysokej hladine býva chodník zaplavený. Tok Ipľa tu vytvoril pekné zákutia. Celkovo ma jeho údolie uchvacuje. Konečne prichádzam k Veľkej pieskovej dune. Ide o pozostatok duny prevyšujúcej o 6 metrov okolie. Jej polohu v strede inundačného pásma využili v 16. - 17. storočí na stavbu pevnosti, z ktorej sa dalo kontrolovať celé údolie. Po pevnosti ale veľa stôp nie je. Duna bola z veľkej časti odťažená, a tak zanikli takmer všetky pozostatky opevnenia.

Nasledujúci úsek do Šiah vedie po hrádzi. Z nej dobre vidieť južné okraje Krupinskej planiny, ktoré sa tiahnu od Šiah až po Modrý Kameň. Maďarskému obzoru dominujú Novohradské hory (Börzsöny) s ruinou Drégeľského hradu. Mimochodom, pod neďalekou Vrabčou horou stojí malá rozhľadňa, z ktorej je pekný pohľad na juh. Keď sa dostanem k okraju Šiah, ako prvú idem navštíviť kalváriu. Z nej je výborný pohľad na mesto a okolitú krajinu. Keď prerábali kláštor na pevnosť, vybudovali tu predsunuté opevnenie brániace jej priamemu ostreľovaniu. Škoda len, že pri stavbe kalvárie sa zničili jej pozostatky.

Po návrate si prezerám kláštor s kostolom. Z pôvodných stavieb sa zachoval len kostol s unikátnym románskym portálom a sýpka, ktorá je zvyškom kláštorných budov. Na jej východnej stene vidieť stopy krížovej chodby zaniknutého rajského dvora. Opevnenie sa zachovalo v južnej a západnej časti, aj to len v hmote budov na Kapitulskej ulici. V pláne mám ešte návštevu hlavného námestia so župným domom Hontianskej stolice, v ktorej bol v roku 1848 tri dni väznený Janko Kráľ.

Námestie aj priľahlé ulice zívajú prázdnotou, zopár ľudí si ma podozrivo obzerá. Asi budím dojem nedôveryhodne vyzerajúceho indivídua, preto si námestie zbežne prezerám a rýchlo sa presúvam na železničnú stanicu v miestnej časti Homok (z maďarčiny piesok, pozn. red.). Na blízkej pumpe si kupujem pivo. Ešte ma zastavujú domáci, vraj v Maďarsku sú krčmy otvorené, práve idú tam, nech sa pridám. Ich pozvanie s úsmevom odmietam. Do odchodu vlaku mi zostáva takmer 1,5 h. Preto ešte raz navštívim pumpu a dobre zásobený pivom očakávam jeho odchod. Z manželkou sa cez mobil dohodnem, aby po mňa prišla do Hontianskych Nemiec.

Úderom 19-tej hodiny sa úplne prázdny motorák vydáva na svoju púť. Míňam Dudince, Hontianske Tesáre… Cez okno vlaku sa snažím pohľadom preniknúť tmu a pozrieť si miesta, kadiaľ som nedávno išiel. Cestujem úplne sám. Nik nepristúpil. Keď piskot bŕzd signalizuje stanicu Hontianske Nemce, vystupujem. Zvítavanie sa s manželkou a cesta domov ubehla rýchlo. Až neskoro večer doma, sediac pri dobrom víne, hodnotím vander známkou, ako inak, výbornou.

Korona nekorona, vander musí byť!

Fórum 12 príspevkov
1. korovander 2020: Dudince – Šahy 12/04/21 10:04 12 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Motanica osadami Terchovej Pôvodne som chcel na autorskom stretnutí v Dierach pri Terchovej ísť na túlačky inam, ale fakt, že nebolo až také ideálne počasie a najmä to, že takto s kolegami veľmi nemám možnosť pochodiť nejaké trasy, tak som rozmýšľal … » celý článok dnes Henrich Tomáš Malá Fatra, Kysucká vrchovina
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo ... » viac 24/07/21 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
PR Dovolenka v Pieninách: Červený Kláštor, plte na Dunajci, či Tri koruny Dovolenka na Slovensku je výborný nápad. Tento itinerár sme pre Vás pripravili v spolupráci s rodinným podnikom Antiqua Villa, ktorý svojim hosťom sprostredkúva jedinečné zážitky a ... » viac 19/07/21 sponzorovaný článok Slovensko
Najnovšie články autora
 
Túra Vander Slatinka nad Bebravou – Inovec – Hlohovec – Šaľa Od vandru po planinách Slovenského krasu neubehol ani 1,5 mesiaca a mňa to znovu ťahá do hôr. Sediac pod starou hruškou opäť študujem mapy a vymýšľam rôzne zaujímavé kombinácie trás. Nakoniec, po dlhom zvažovaní som sa … » celý článok 03/07/21 Anton Zahradník Podunajsko, Považský Inovec, +
Prístrešok Ladislavova vyvieračka Vo východnej časti Jasovskej planiny sa nad obcou Debraď nachádza areál kostola sv. Ladislava. Ide o pozoruhodné miesto, obľúbené turistami aj pútnikmi. Okrem ruín kostola a výdatného ... » viac 01/05/21 Anton Zahradník Slovenský kras
Túra Zádiel – Moldava nad Bodvou (vander) Od prvého korovandra pomaly uplynul mesiac a pol a mňa to opäť začalo ťahať do hôr na viacdňový vander. Aj pandemická situácia sa zlepšila. Od konca apríla sa začali uvoľňovať ... » viac 06/04/21 Anton Zahradník Slovenský kras
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
1. korovander 2020: Dudince – Šahy 12/04/21 10:04 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Krupinská planina, Štiavnické vrchy a Podunajská nížina - Podunajská pahorkatina (Ipeľská pahorkatina)

  • Počet dní
    • 4

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 452 m n. m. – pod Viničným vrchom nad Starou Horou

    • min: 122 m n. m. – Šahy, most cez Ipeľ

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1780 m

    • klesanie: 1667 m

  • Vzdialenosť
    • 91 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 19.03.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.16892 ° SŠ
      dĺžka: 48.16892 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.05929 ° SŠ
      dĺžka: 18.95667 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.21061 ° SŠ
      dĺžka: 18.94568 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.28466 ° SŠ
      dĺžka: 19.00576 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.14724 ° SŠ
      dĺžka: 18.97207 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • bivaky: Tesárske dúpence (Osemdierka), medzi Hontianskymi Nemcami a majerom Krasačník, vrch Konerad nad Plášťovcami

  • Voda
    • Prameň Búroš, Sebechlebská pumpa, Starohorská studňa, Medovarce - pri pivniciach

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Dudince (vlak, bus)
      Šahy (vlak, bus)

1.53 (0.91)