Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vojnový cintorín Veľkrop
Vojnový cintorín Veľkrop Zatvoriť

Túra Pamiatkami Podduklianska V. – Christos voskres!

Prvú jarnú túru roku 2019 som opäť venoval svojmu rodnému východu, čo je aj trocha logické, keďže na dlhšie túry sa ďaleko neoplatilo ísť. Ale zhodou náhod som sa nevybral na potulky na juh, ale teraz opačným smerom.

Vzdialenosť
27 km
Prevýšenie
+717 m stúpanie, -687 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 10.04.2019
Pohoria
Nízke Beskydy - Laborecká vrchovina
Trasa
Voda
prameň na Bukovej hôrke
Doprava
Stropkov (bus)
Bukovce (bus) - Stropkov (bus)
SHOCart mapy
» č.236 Horný Zemplín, Polonin (1:100.000)

Trasa

Stropkov – dvojkríž – rozhľadňa na Ščerbovke – dvojkríž – Breznička – Vysoká – Maleník – Veľkrop – Makovce – Bukovce – Buková Hôrka (Buková Hirka) – Bukovce

Nestáva sa mi často, aby som "letnú" turistickú sezónu začínal v severnejších lokalitách Slovenska, kde je jednak chladnejšie alebo tráva polomŕtva. No keď som mal príležitosť ísť do oblasti, kde veľa ľudí nechodí, s partáčkou Luckou, ktorá býva blízko, tak som zmenil plány. Veď Slovenský kras neujde a snáď nebude skoro horúco.

Dôvod, prečo ma ťahalo opäť „pod Duklu“, tkvel v tom, keď som sa dozvedel, že skončili renováciu najväčšieho vojnového cintorína z I. svetovej vojny na Slovensku, vo Veľkrope, blízko Stropkova . Na jeho obnove som sa svojou troškou spolupodieľal, tak som dlhšie rozmýšľal tam opäť zájsť a vidieť, ako sa tam činili.

Rovnako ma však zaujímalo samotné mestečko Stropkov, keďže asi ako jediné zo S - mestečiek - severoslovenských miest (Stropkov, Snina, Svidník) ponúka o čosi viac historických pamiatok aspoň miestneho významu. Niežeby v iných sa čosi pôvodne nenašlo, ale predsa len severovýchod bol chudobnejší a aj komunisti sa na malých námestiach miest budovateľsky vybúrili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zvyšky mestského hradu v Stropkove

S Luckou sme sa stretli na autobusovej zastávke, kde ma čakala a aj keď na rozhľadňu na Ščerbovke chcela použiť iný, bližší a kratší variant, chcel som ešte zájsť do centra a prezrieť si nepatrné zvyšky málo známeho hradu Stropkov. Podľa dochovaných základov z múrov to bol mestský hrad z 15. storočia, zrejme na štýl toho v Kežmarku, ale okrem základov múrov, ktoré boli pri nejakej pohrome zbúrané, sa zachoval len veľký kostol a kaštieľ.

Vlastnili ho Pereňovci, potom Peteovci a dnes v ňom sídli pobočka Krajského múzea v Prešove. Zaujímavosťou je, že v kaštieli sa načas zastavil František Ferdinand d’Este, čo pripomína pamätná tabuľa. V blízkosti sa nachádza aj menšie drevené sympózium a stará mestská studňa.

Od centra sme sa vybrali do kopca k dvojkrížu, kam ma viedla moja spoločníčka. Prešli sme okolo cintorína, kde sa Rómovia snažili tváriť, že upratujú, a povedľa poľnohospodárskeho družstva sme pomaly stúpali do kopca, kde sa od ulíc ukazoval dvojkríž. Tesne pod ním bolo vidieť nejakú strechu, z ktorej sa vykľul cykloturistický prístrešok alebo skôr altánok na opekanie.

Bol postavený pri príležitosti cezhraničnej spolupráce Stropkova a Rešova (Rzeszów) ako súčasť dávnej krajinskej cesty Jozefínka, ktorá spájala práve tieto dve mestá. A teraz sa modro značeným cyklochodníkom Jozefínka dá dostať do 140 km vzdialeného poľského historického mesta.

Rozhľadňa na Ščerbovke

Od dvojkríža sme sa vybrali k 15 metrov vysokej rozhľadni na Ščerbovke, ktorá ponúka výhľady nielen na mesto a okolité dediny, ale aj na zvlnenú krajinu Ondavskej vrchoviny. Zaujímavosťou je, že do konca roka 2020 by mala pribudnúť druhá vyhliadková veža v okolí Stropkova, a to na protiľahlom kopci Ščob.

Vrátili sme sa rovnakou trasou k dvojkrížu a pokračovali ďalej hrebeňom, čím sme sa dostali ku krížu a modrej TZT smerujúcej zo Stropkova do Vojkoviec. Tu sa nachádzal smerovník Kozinec. Spomenutia hodná je znalosť ďalšieho prístrešku na modrej smerom k mestu.

My sme nepokračovali po modrej pešej, ale po modro značenej cyklotrase „Jozefínka“, a teda po hrebeňovej poľnej ceste ideálnej na turistiku s pohodovými pasážami a výhľadmi do dolín na dediny ako Chotča či Krušinec. Pri Blednici (346 m) sme, ako kázala modrá lokálna značka, zišli nižšie, no stále v "hrebeňových" pasážach. Na Blednici sa nachádza okrem kríža v obkolesení stromov aj infotabuľa o lokálnych značkách, ako ukazoval smerovník červenej farby na protiľahlý kopec Kamenec.

Keď sme zišli do sedla, došli sme k miestu s „lahodnou“ sladkastou arómou. Za ním sa cesty rozdvojovali a chvíľu sme nevedeli kam ísť, a to aj napriek tomu, že tam boli smerovníky. Ale nie s modrou, po ktorej sme išli. Parťáčka preto vytiahla mobil a poradil nám ísť doprava. Tak sme teda išli a po chvíli sme uvideli bordel. Ach ľudia...

To bol tiež neklamný znak, že sme blízko nejakej dediny, čo potvrdila stará asfaltka, ktorou sme sa za chvíľu dostali do Brezničky. A mne sa cestičky po kraji lúk a húštin, ktorými sa dá zísť do dedín v malebných dolinách, veľmi páčia.

Naslepo cez lúky a lesy

Podľa modrej značky Jozefínky, sme mali pokračovať po asfaltke, čo sa mi veľmi nechcelo. Preto som navrhol Lucii, aby sme išli opäť do kopca a lúkami a malým úsekom v lese by sme sa mali dostať nad Veľkrop. Veľmi sa jej to síce nepáčilo, ale nakoniec súhlasila.

Nájduc schopnú zvážnicu na výstup na lúčnatý kopec sme pomaly z neho ukrajovali, čím sa poodhaľovali širšie a širšie výhľady. A to bola nesporná výhoda oproti asfaltke. Nás zaujímali hlavne výhľady na pasáže, ktorými sme prechádzali pár desiatok minút od Kozinca. Dostali sme sa do lúčnatého sedla a tu nám opäť pomohol mobil, ktorý nám poradil ísť do najvzdialenejšieho bodu lúk.

Došli sme tam a mali sme vstúpiť do lesa. Keďže terén padal prudko nadol a mali sme sa držať vrstevnice, museli sme sa držať jednej úrovne. Chvíľami sme šli po nájdenej lesnej ceste, chvíľami šli nadivoko pomedzi stromy. Aj keď sa zdal lesný úsek krátky, predsa len trvalo ho prejsť, čím Lucia začínala mierne panikáriť a musel som ju upokojovať.

No vcelku sa nám darilo si držať výšku a nemuseli sme schádzať a prácne vychádzať. A to bol aj môj úmysel. Vedel som, že musíme obísť dolinu miernym oblúkom. Nakoniec sme kus zašli a objavili sa na druhej lúke nad dedinou Potôčky, čím sme prešli nevýrazný kopček Vysoká. Ale to nakoniec nebol problém, lebo sme aspoň zistili, kde sme a teda, že máme ísť len rovno a musíme dôjsť na lúky nad Veľkropom. V lese pri lúke sme objavili kríž a lavičku s vyrezanou cyrilikou. Pekné oddychové miesto.

Od tohto miesta sme sa snažili ísť rovno, čomu nenapomáhala lesná cesta, ale keďže šla viac-menej naším smerom, tak neprekážalo. Pri jedinej rozdvojke sme odbočili doprava a išli brezovou alejou, čím som si pripadal ako v ruskom filme. Les čím ďalej redol, až sme nakoniec vyšli na rozľahlé lúky medzi Soľníkom a Veľkropom. Ale vedeli sme, že mame ísť ďalej rovno hrebeňom a od starého kríža, na ktorom chýbal Corpus sme odbočili mierne doľava a obišli lúčnatý Maleník a čoskoro sme zbadali Veľkrop. To som vetril, kde bude vojnový cintorín a ten sa po chvíli ukázal.

Vojnový cintorín nad Veľkropom

Tak sme k nemu zišli a išli si ho obzrieť. Veru, musím uznať, nádherné vyzerá. Dobrovoľníci z KVH Beskydy Humenné za 8 rokov odviedli majstrovské kusisko práce. Dominantou cintorína s 8662 telami vojakov je pamätník s obmurovaným katolíckym i pravoslávnym krížom.

Vojnový cintorín nad Veľkropom vznikol po prechode frontu, keď sa tu v roku 1915 odohrávali boje, po ktorých zostali v širokej krajine provizórne hroby. A tie boli do roku 1918 exhumované a premiestnené na centrálny cintorín. Tak je hrobov dokopy 127 a z toho 72 je hromadných.

Po prezretí sme zbehli krátkym náučným chodníkom do dediny a chceli sme pokračovať ďalej. Ale keďže Lucia bola unavená, tak sa rozhodla skončiť. Ďalším dôvodom bol skorý odchod autobusu. Ja som ale chcel pokračovať, lebo keď som už v oblasti, tak nech sa tu kus zdržím.

Mojím ďalším a posledným cieľom bola Buková hôrka, rusínsky zvaná Buková hirka, ktorá sa nachádza v neďalekej dedine Bukovce hneď za kopcom a potokom Chotčianka. Tým pádom som musel prejsť cez sedlo a dôjsť do Makoviec. Aj keď som veľmi nechcel ísť po starej asfaltke, veľmi na výber nebolo, a tak som opäť šiel po modrej Jozefinke.

V Makovciach ma zaujal kostol, ktorý sa ako jediná stavba nachádza na ľavej strane vcelku širokého potoka Chotčianka a po pravej strane sú len rodinné domy. Len čo som prešiel na druhú stranu potoka, tak som hneď skúsil stopovať, lebo "pešochodom" by som nestíhal dôjsť na Bukovú hirku. Mal som hneď šťastie a prvé auto ma zobralo a skrátilo mi cestu do susednej dediny Bukovce, nad ktorou sa nachádza kopec a monastyr Buková hirka.

Šofér ma vysadil až pod dedinou na rázcestí, kde sa odbočuje nielen na Bukovú hirku, ale aj do Oľšavky. Tu sa začína žltá TZT, smerujúca práve cez hirku na Gribov a ďalej, v Kožuchovciach sa zase napája na zelenú, po ktorej som šiel pred pár rokmi s parťákom Marekom pri úvodnom spoznávaní Pamiatok Podduklianska.

Pútnické miesto na Bukovej hôrke

Vtedy som spoznal kláštor v Krásnom Brode a tentoraz som chcel bývalý kláštor na Bukovej hôrke, ktorý som mal tiež dlhšie v hľadáčiku. Po asi polhodine po žltej som došiel k odbočke a po pár minútach ku slávobráne a veľkému krížu pútnického miesta na Bukovej hôrke, ktorého počiatky sa datujú z roku 1738, keď sa tu podľa legendy zázračne uzdravil slepec z Haliče.

Areál gréckokatolíckeho pútnického miesta, kde následne o 4 roky vznikol kláštor rádu sv. Bazila Veľkého, je sčasti za lesíkom, obsahuje okrem pútnického kostola Povýšenia sv. Kríža, aj menšiu kaplnku Premenenia Pána a dom duchovného správcu. Naľavo od "vstupu" v tôni stromov sa nachádzajú rôzne menšie stavby ako napr. toalety či spovednica a pod. Rovnako sú tam tribúny či domček asi pre pútnikov. Keďže sú tam lavice, stoly či kreslá, dalo by sa to použiť ako miesto na prespatie.

Priestranstvu okrem kostola dominuje veľké dubisko, na ktorého robustnom kmeni je ikona Matky Božej. Pri kostole sa nachádzajú tri staré hroby. Výhodou je, že je možnosť voľne si nabrať vody z kohútika, ktorý je asi napájaný zo studne.

Tak som sa tu trocha pomotal a musím uznať, že tu bolo vcelku príjemne. Kľud a pokoj a zvláštna atmosféra. Tak som bol rád, že som sem zašiel. Oproti Krásnemu Brodu má výhodu v tom, že autá z hlavnej cesty nepočuť.

Keďže čas neúprosne bežal a bolo nutné sa dostať domov, tak som sa vrátil rovnakou cestou do Bukoviec, kde ma na plechovom plote miestneho družstva zaujal budovateľský nadpis.

Zhrnutie

Trasa, hoc veľmi krátka, splnila moje očakávania, ktoré tkveli v návšteve cintorína vo Veľkrope a pútnického miesta na Bukovej hôrke. Rovnako ma potešila rozhľadňa nad Stropkovom i samotné mestečko. Za zváženie by stálo prepojiť zaujímavosti okolia Stropkova oficiálnou značkou.

Хрістос воскрес! (Kristus vstal z mŕtvych!) - rusínsky pozdrav počas Veľkej noci

Fotogaléria k článku

Najnovšie