Pod vrchom Pasiečky (Slopovo)
Túra

Kokava n. Rim. – Bykovo – Dobroč – Halič – Veľký Krtíš

02. 05. 2021
Chcel som si dať pred príchodom zimy ešte jeden dlhší prechod. Akurát počasie sa obrátilo proti mne a prakticky odvtedy ako som bol v Strážovských vrchoch v kuse pršalo. Nedali sa nájsť súvislé 2 - 3 dni bez dažďa. Už som bol pomaly zúfalý, ale stále som veril, že príde babie leto.

Bol koniec októbra, keď sa v predpovedi objavili štyri celkom pekné dni bez dažďa. Hneď som si povedal, že šancu musím využiť. V hlave som mal viacero trás a nakoniec padla voľba na červenú značku, ktorá vedie z Utekáča do Veľkého Krtíša. Lokalita turisticky dosť opustená, ale o to zaujímavejšia. Keďže sú dni dosť krátke, túru som si naplánoval na 4 dni. To som však ešte nevedel, čo všetko sa počas túry stane. Nakoniec bolo všetko inak, ale o tom viac ďalej.

Krížom cez Malohont, Novohrad a Hont

1. deň: Kokava nad Rimavicou – prameň rieky Ipeľ

(27 km, prevýšenie 1570 m)

Už samotná cesta na začiatok trasy bola zaujímavá. Na prepravu som klasicky využil vlak. Chcel som sa odviezť po lokálnej trati z Lučenca do Utekáča. Na stanici som teda nasadol do malého motorového vlaku. Bol dosť plný a vo vnútri to smrdelo ako v krčme. Všetci vrátane sprievodcu sa poznali, iba ja som tu sedel ako cudzinec. Najzaujímavejšia však bola cesta. Po tak zlej trati som sa ešte v živote neviezol. Na každom spoji koľajníc to vlakom nenormálne treslo. Mal som pocit, že nám každú chvíľu odtrhne podvozok a zvyšok mašiny skončí aj s nami niekde v jarku. Do koľajníc nikto nedal ani cent minimálne 30 rokov.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Začiatok trasy som nakoniec trochu pozmenil. Nie že by som sa bál vykoľajenia vlaku, ale zaujal ma vrch Slopovo nad Kokavou nad Rimavicou. Hore je rozhľadňa, a tak by odtiaľ mohol byť pekný výhľad. Vystupujem teda práve tu a cez obec sa presúvam k lesu. Prekvapí ma celkom pekné historické centrum mestečka. Aj keď som tu prvýkrát, Kokava nad Rimavicou je mi známa dedina. A vlastne ani neviem prečo.

Pri posledných domoch zahnem do lesa a mierne stúpam hore na Slopovo. Takmer celý čas idem lesom a cestu mi ozvláštňujú kopy hríbov v okolí chodníka. Po upršanom októbri je ich tu ako maku. Z lesa vychádzam až tesne pod vrcholom, ktorý tvorí pomerne rozsiahla lúka. Stojí tu drevená rozhľadňa, ktorú som spomínal na začiatku. Je trochu zbytočná, ale aj tak poteší. Zisťujem, že Slopovo je dosť významné miesto, čo sa týka paraglajdingu. Je tu viacero pamätníkov a podľa informačnej tabule sa tu zrodilo viacero významných osobností tohto športu. Či už z lúky alebo z rozhľadne sú pekné výhľady na Kokavu nad Rimavicou, vodárenskú nádrž Klenovec a zasneženú Kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier.

Lúčnatým hrebeňom sa presúvam na susedný vrch Pasiečky a cestou stretávam paraglajdistu, ktorý ide na Slopovo. Dnes to bol jediný človek, ktorého som stretol v lese. Celkom prudko klesám do Langovho sedla, kde sa dá odbočiť na miestne značenie a pokračovať rovno do obce Utekáč. Ešte pokračujem po zelenej značke cez Soliská a Ortáš do Cisárskeho sedla. Celkom zaujímavý názov. Ktovie ako vznikol. Sedlo je lúčnaté a okrem stáda kráv sú odtiaľto pekné výhľady smerom na západ.

Po žltej značke začínam klesať do Utekáča a okrem prameňa vody cestou míňam aj niekoľko zaujímavých drevených domčekov. Dostávam sa na koniec obce, kde mi do očí hneď udrie dom vyzdobený všakovakými strigami, tekvicami a duchmi. Niekto tu má asi rád Halloween. Po ceste sa presúvam k smerovníku Drahová, kde začína červená značka, ktorú som spomínal v úvode. Teraz pôjdem iba po nej až do Veľkého Krtíša. Na začiatku idem väčšinou po asfalte cez osady Drahová a Háj. Roztrúsené sídla majú vždy čarovnú atmosféru, nech sú kdekoľvek.

Za druhou spomínanou osadou opúšťam asfalt a pokračujem po lesnej ceste až na vrch Drahová. Je to najvyšší bod na mojej trase a pôjdem len cez čím ďalej nižšie kopčeky. Vrcholové partie kopca tvorí lúka, ktorej veľká čas je zahradená elektrickým oplôtkom. Na vrchol sa však dá dostať v pohode a sú z neho dobré výhľady na Klenovský Vepor. Škoda, že sa počasie trochu pokazilo a na oblohu sa začína nasúvať nízka oblačnosť. Inak by bol výhľad ešte lepší.

Nasledujúci úsek hrebeňa je najkrajšou časťou dňa. Striedavo idem cez lesy, lúky a každú chvíľu sa mi otvára výhľad na okolité vrchy a roztrúsené sídla. Na chvíľu sa dokonca roztrhla nízka oblačnosť a slnko zalialo celú krajinu svetlom. Toto sú celkom čarovné chvíľky, pre ktoré sa oplatí pantať po lese. Dostávam sa na vrch Čierťaž, ktorý je až mimoriadne nevýrazný. Je to skôr malá náhorná plošina. Aj keď som vo výške 1102 m, vyzerá to tu skôr ako niekde na poli pri Nitre. Akurát výhľady sú iné. V diaľke vidím známe dediny Lom nad Rimavicou, Drábsko, Sihla a za nimi hrebeň Veporských vrchov, ktorého sa ešte nepatrne dotýkajú slnečné lúče. Zvyšok oblohy je zatiahnutý hustou nízkou oblačnosťou.

Okrajom lúky prechádzam k pamätníku leteckého nešťastia. Vojenské lietadlo sa tu zrútilo v roku 1956 a čo je zaujímavé, pri nehode zahynulo 21 dôstojníkov Československej armády. Mimoriadne tragickú udalosť pripomína nový pamätník, informačná tabuľa a malý borovicový hájik vysadený na mieste nešťastia. K prameňu rieky Ipeľ je to odtiaľto len kúsok, a tak som po chvíľke tam. Prameň je pekne upravený a je tu taktiež prístrešok s posedením a informačná tabuľa.

Dopĺňam si tu zásobu vody. Je to vždy zvláštne piť z prameňa niektorej rieky. O pár stoviek kilometrov ďalej by sa v nej človek bál okúpať a tu sa z nej v pohode napije. Smutné na tom je, že za znečistenie môžeme práve my ľudia. Najskôr tu neplánujem spať a pokračujem po značke k prístrešku na Ilčíkových mlákach. Keď k nemu dorazím, zisťujem, že je tu riadny bordel. Hneď sa teda otočím a vraciam sa späť k prístrešku pri prameni Ipľa. Ostávam tu teda na noc. Akurát neviem, čo tu budem robiť 12 hodín. Som zvyknutý spať o polovicu menej a potme sa toho moc robiť nedá. Nanosím si teda ešte pred zotmením drevo z okolitého lesa a v ohnisku si robím vatru, až kým sa nepoberiem spať.

2. deň: prameň rieky Ipeľ – senník Dolina pod Lyscom

(59 km, prevýšenie 1844 m)

Ráno nedočkavo čakám, kedy bude svetlo. Takto dlho som nespal poriadne dlho. Počasie je dosť pochmúrne. Nízka oblačnosť sa dotýka vrcholkov kopcov, ale zase na druhej strane nie je veľmi zima. Predpoveď tentokrát skoro vôbec nevyšla. Malo byť vraj slnečno, ale čo už. Po lesnej ceste sa presúvam do sedla Prašivá. Prekročím cestu vedúcu do Hriňovej a stúpam do látčanskej osady Mláky. Ako tak idem hore, započujem nejaký hurhaj, ktorý sa ku mne približuje. Najskôr zbadám pastiera a za ním veľké stádo býkov. Zakričí mi, aby som sa dal niekde nabok. Vojdem teda do lesa a stádu sa vyhnem.

Stúpam na vrch s názvom Bykovo, ale stádo býkov som tu nečakal. Výstup na vrchol je dosť mierny a okrem hmly a pamätníka miestnemu lesníkovi tu nie je nič podstatné. Klesám teda prudko rovno dole a pri chodníku ma zaujme kamenný val, ktorý sa tiahne pozdĺž. Načo však mohol slúžiť, neviem. Dostávam sa na asfaltovú lesnú cestu a po nej klesám až do doliny potoka Chocholná. Zisťujem, že potok treba prebrodiť. V lete je to určite pohodička, ale teraz po mesiaci dažďov je prúd celkom silný. Najlepším spôsob ako prejsť potok, mi príde vyzuť sa a prebrodiť naboso. Radšej nech topánky ostanú suché. V päťstupňovej vode je to celkom osviežujúce.

Peknou dolinou potoka potom ešte chvíľu stúpam k lesnej ceste. Po nej však idem iba na kúsku a hneď odbočím do lesa smerom na rovnomenný vrch Chocholná. V rúbani strácam značku, a tak ju musím hľadať. Značku nájdem a k tomu ako zaujímavo vyriešenú. Kôra so značkou z iného stromu je zavesená na ďalšom strome. Takéto značky sú tu hneď dve. Nič podobné sa mi ešte inde nepodarilo vidieť. Na chvíľu vychádzam na lúku, z ktorej sú pekné výhľady smerom na Detviansku Hutu. Škoda, že počasie je pochmúrne, inak by odtiaľto boli ešte lepšie výhľady.

Medzičasom z domu dostávam telefonát, že vláda od zajtra zavádza lockdown. Ľudia sa majú vrátiť do svojho okresu do nedele. Akurát neviem, či do nedele vrátane alebo nie. Je to dosť podstatná informácia, keďže túru mám naplánovanú na 4 dni. No nič, budem sa to snažiť zistiť počas dňa. Klesám do doliny potoka Smolná, ktorý musím zase prebrodiť. Takže ma čaká opäť rituál ovlažovania nôh. Cez les idem k smerovníku Smolno a odtiaľto stúpam zväčša lúkami na vrch Táňovo. Cestou míňam viacero domov osamotene roztrúsených po krajine. Výhodou jesene na lazoch je, že si môžem prakticky na každom kroku odtrhnúť jablko. Jabloní je tu po lúkach dosť, a tak nemám o sladké plody núdzu.

Na vrchole si dám trochu oddych a potom zase klesám k lesu, cez ktorý prejdem až do sedla Prieraz. Je tu postavený kríž a otvára sa obmedzený výhľad na vodárenskú nádrž Málinec. Stále po červenej prejdem do blízkej osady Hrnčiarky. Priamo medzi domami sa tu nachádza prameň vody, a tak si ju dopĺňam. Vybehnú tu na mňa dva psy, ale hneď ich niekto zahriakne a vrátia sa späť. Z osady klesám do pomerne dlhej doliny Vrbinského potoka. Kúsok od obce Kotmanová ma prekvapí veľký prístrešok s grilom. Určite by sa tu dalo v pohode prespať. Akurát neviem či by blízkosť dediny bola dobrá.

Mám pred sebou dosť dlhý asfaltoví úsek a taktiež štyri dediny. Prejdem cez Kotmanovú, Dobroč až do Mýtnej. Cez podchod prekročím frekventovanú cestu zo Zvolena do Lučenca a pokračujem do ďalšej obce Divín. Po ceste prejdem popod rozostavaný most rýchlostnej cesty R2. Konečne dorazila nejaká rýchlostná cesta aj do zabudnutého kraja Novohradu. Snáď mu to pomôže v rozvoji. V diaľke vidím mohutnú zrúcaninu hradu Divín. Cez obec iba prefrčím a idem rovno na hrad. Oblasť som preskúmal pred rokom, ale obehnúť hrad si musím. Pri pohľade na juh ma prekvapí, že vodná nádrž Ružiná je vypustená. Takto som ju ešte nevidel.

Z hradu sa vraciam späť a po dlhšom čase vchádzam opäť do lesa. Ako si tak idem po chodníku, počujem niekde hrať hudbu. Zvuk je čoraz silnejší až si všimnem veľkú skupinu Rómov v lese. Niečo zbierajú zo zeme do tašiek a hrá im pri tom hudba z rádia. Čo tu však podvečer zbierajú, netuším. Pokračujem radšej v kráčaní a z lesa sa dostávam von v sedle Žiar. Kúsok od smerovníka uprostred lúky stojí jabloň. Je na nej dosť jabĺk, a tak neodolám a niekoľko si odtrhnem. Pomaly ale isto sa blíži noc. Pridám preto do kroku, aby som to stihol na Sedem chotárov ešte za svetla.

V lese stretávam poľovníka. Vraj si mám dať pozor na medvede. Údajne je ich iba tu na Siedmich chotároch minimálne osem. Keď započujem počet, skoro sa neudržím smiechu. Ach zase južné Slovensko. Všetci vidia všade kopy medveďov. Takéto „prúpovídky“ kolujú aj u nás. Pancem sa po lese naozaj často a väčšinou mimo chodníkov a ešte ani raz som nevidel ani len stopu alebo medvedí strom. Niekedy mi to pripadá len ako keby potrebovali poľovníci vystrašiť ľudí, aby nechodili na ich miesta. No nič, idem teda v ústrety ôsmim medveďom a na Sedem chotárov prichádzam tak akurát. Pôvodne som mal plán dnes prísť maximálne sem. Nikto mi však nevie povedať dokedy sa mám vlastne vrátiť domov. Ani vševediaci vyhľadávač si s týmto nevie rady. Nikde nie je napísané nič jasne. Rozhodnem sa teda, že potiahnem aj po tme, aby som sa zajtra stihol vrátiť domov.

V prístrešku na vrchole si teda dám ešte večeru a spotrebujem jablká, ktoré som natrhal v sedle. Toto obdobie nie je najlepšie na motanie sa po lese v noci. Poľovnícka sezóna je v plnom prúde a ľudí zo zbraňou je po lese viac ako spomínaných medveďov. Práve preto som potme veľmi chodiť nechcel, ale teraz nemám veľmi na výber. Dám si teda na seba všetko reflexné a svietiace, čo mám a lesom klesám do obce Stará Halič. Teda nikdy v lese na seba nepútam pozornosť, ale teraz musím svietiť ako Alcatraz v dobe svojej najväčšej slávy. Nad obcou stretávam poľovníkov. Akurát nakladajú ulovenú jelenicu do auta. Iba prebehnem okolo a som v obci. V diaľke vidím vysvietený Haličský zámok. Aj takto potme je to tu celkom zaujímavé.

Popri hrobke Forgáčovcov idem do centra susednej obce Halič. Škoda, že môj požičaný foťák nerobí dobré fotky v zlom svetle. Pohľad na vysvietený zámok je naozaj krásny. Cez viacero bočných uličiek sa vypancem z dediny a popri družstve idem niekam do poľa. V diaľke vidím svietiacu obec Lupoč, kam sa musím dostať. Nájsť značku je však bez šance, a tak idem iba za svetlom. Pripadám si ako mucha v noci. Celý čas len dúfam, že dorazím do správnej obce a keď uvidím prvú značku na plote, tak som celkom rád. Obec je samozrejme ako po vymretí, a tak ňou len prebehnem a zase stúpam k lesu. Na lúkach opäť strácam značku a nájdem ju až v lese. Ako tak idem nočným lesom, zrazu vyplaším celú čriedu diviakov. Prasce všetky utiekli, akurát stará sviňa ostala na mieste a výstražne na mňa grúli. Ja však nemám ani najmenšiu chuť robiť si nejakú zachádzku kvôli tomu, aby som ju obišiel. Hovorím jej teda: „Buď sa uhneš ty alebo tu môžeme stáť aj do rána a vrčať na seba.“ Chvíľu tam len tak na seba pozeráme a potom asi zistí, že to nemá význam a s veľkým hundraním sa poberie preč.

Môžem tak pokračovať do malej dedinky, ktorá sa volá Praha. Presne tak ako česká metropola. Jediné, čo ma mrzí na nočnej časti túry je práve to, že som dedinu nevidel za svetla. Pri smerovníku v centre obce stretávam jedného miestneho. Trochu nechápavo na mňa pozrie a opýta sa kam idem. Keď mu poviem, že na Lysec, tak mi odpovedá: „No mňa by tam potme nikto nevyhnal.“

Opúšťam dedinku a popri družstve mierim opäť k lesu. A tu ma čaká najzaujímavejšia čas celej dnešnej trasy. Na mapách som síce videl upozornenie na elektrické oplôtky v okolí, ale tabuľa s nápisom „Pozor chov býkov! Prechod na vlastné riziko!“ Ma teda dostala. Otáčať sa mi však vôbec nechce. Veď je predsa noc a býky budú snáď v maštali. Vojdem teda do ohrady a spoza tmy počujem mučanie. Posvietim si baterkou a v diaľke vidím svietiace oči. Idem teda takticky popri oplôtku a ak by na mňa niečo veľké utekalo, rýchlo preskočím na druhú stranu a budem dúfať, že to tri drôty s elektrinou zastavia. Keď som skoro na konci lúky, popred mňa niečo prebehne. Pfu, tak teraz sa mi zrýchlil krok a ani neviem ako rýchlo a som pri bránke. Tak toto bol teda úsek.

Lesom klesám k pražskému mlynu. Som celkom zvedavý, či tu bude budova bývalého mlyna. Vo svetle baterky už z diaľky vidím obrysy budovy. Keď prídem bližšie, zbadám, že budova musela vyhorieť. Je bez strechy a v okolí sa povaľuje obhorená konštrukcia strechy. Neviem, či je to budova mlyna, ale predpokladám, že áno. V okolí vidím nejaké chaty, ale veľmi sa o ne nezaujímam. Zas a znova stúpam z doliny hore a popri smerovníku Lentvorský mlyn prechádzam na lúku pod vrchom Lysec. Mal by sa tu nachádzať senník s krmelcom, v ktorom sa dá prespať. Nájdem ho na okraji lúky, ale je dosť zanedbaný. Zrejme sa oň dlhšie nikto nestará. Vo vnútri je staré seno s kopou pavučín a dierami po myšiach. No nič, dnu nejdem. Zavesím si hamaku pri krmelci pod strieškou. V noci by malo mierne spŕchnuť, a tak radšej budem pod strechou.

3. deň: senník Dolina pod Lyscom - Veľký Krtíš

(31 km, prevýšenie 725 m)

V noci ma prišli pozrieť diviaky. Zobudil som sa na hlasné „krofkanie“ v blízkosti. Keď som si však na ne posvietil, tak hneď utiekli. Dážď prišiel až nadránom a pršalo asi pol hodinu. Je to celkom príjemný pocit počuť klopkanie kvapiek o strechu a pritom byť v suchu. Na svitaní sa pobalím a stúpam na Lysec. Vrchol je síce zalesnený, ale nachádzajú sa tu pozostatky hradiska. Celkom ma takéto miesta zaujímajú, a tak si obzriem staré obranné valy.

Potom klesám do doliny potoka Kakatka, kde sa napojím na asfaltovú cestu, ktorá ma dovedie do osady Imrov Kopec. Pár domov a takto ráno nikde nikoho. Cez usadlosť teba iba prebehnem, aby som nerušil ranný kľud. Na poli za dedinou je v okolí značky veľký počet jabloní. Jablká na nich len tak visia, a tak neodolám. Pár si odtrhnem a ich jedením si krátim čas počas cesty do osady Príboj. Zaujme ma maličký kostolík postavený na okraji samoty. Napájam sa tu na štátnu cestu, ktorá vedie z Veľkého Krtíša do Zvolena. Idem po nej až do malej obce Senné, za ktorou značka odbočí do poľa. Rozbahnenou poľnou cestou prejdem k lesu. Začína pršať, a tak sa schovám aspoň pod stromy. Je to iba prehánka, tak to ani neriešim.

Dostávam sa do ďalšej malej osady Koprovnica. Nie je tu nič podstatné, čo by stálo za zmienku. Stúpam teda rovno na nízky chrbát, ktorý stojí medzi mnou a obcou Horné Strháre. Netrvá to dlho a zase klesám dole. Nad obcou musím obchádzať elektrické oplôtky, a tak zachádzam dosť mimo značku. Značenie je tu dosť zlé a mapa ma vedie úplne inou cestou ako ide značka. Navigácia nemala aktualizovanú mapu. Stúpam po nejakej asfaltke k lesu a dostávam sa zrejme do lomu. Je to celkom zaujímavé miesto, keďže je tu vysoká pieskovcová stena. Pripomína mi to bratislavský Sandberg, akurát vo väčšom. Takéto niečo by som tu nečakal. Mapa ma vedie okrajom lesa a po asi kilometri narazím na červenú značku, ktorá sa napája na cestu. Značenie je dosť biedne, a tak sa radšej orientujem podľa mapy.

Začína celkom slušne pršať a chodník je občas celkom dosť zarastený. Musím sa teda brodiť mokrou trávou. Z lesa sa dostávam až nad Modrým Kameňom a pomedzi vinice prejdem k smerovníku Pod Babkou. Tento úsek poznám a do Veľkého Krtíša je to len kúsok. Traverznem vrch Babka a som nad mestom. Na okraji lesa čistím trochu topánky, aby ma vôbec zobral autobus a potom len cez mesto klesám na stanicu, kde sa končí môj prechod.

Záver

Aj keď si človek niečo naplánuje, takmer nikdy to nevyjde na 100 %. Tak to bolo aj s mojou túrou, ktorá bola namiesto štvordňovej nakoniec trojdňová. Prinieslo mi to však nevšedný zážitok vo forme motanice potme neznámym lesom. Nie že by to bolo niečo výnimočné, ale nočný prechod cez ohradu s býkmi si budem ešte dlho pamätať. Keby si vytvorím pomyslený rebríček najväčších blbostí, čo som urobil na turistike, tak toto by sa určite zaradilo na popredné priečky. Dodnes vlastne neviem dokedy som sa mál vrátiť domov. Či do nedele vrátane alebo nie. Nepodarilo sa mi to zistiť nikde.

Fórum 11 príspevkov
Kokava n. Rim. – Bykovo – Dobroč – Halič – Veľký Krtíš včera 20:46 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kokava n. Rim. – Bykovo – Dobroč – Halič – Veľký Krtíš Chcel som si dať pred príchodom zimy ešte jeden dlhší prechod. Akurát počasie sa obrátilo proti mne a prakticky odvtedy ako som bol v Strážovských vrchoch v kuse pršalo. Nedali sa nájsť súvislé 2 - 3 dni bez dažďa. Už som bol pomaly zúfalý, ale stále som veril, že príde babie leto. 02/05/21 Pavel Forgáč Stolické vrchy, Veporské vrchy, +
Príbeh Opitý medveď Bolo už poobede, keď som sa začal zamýšľať, či dnes niekam vybehnem. Vonku bol pekný horúci letný deň, a tak ma to lákalo aspoň na krátku vychádzku. Chvíľu som rozmýšľal nad tým, kam dnes pôjdem a nakoniec som zvolil môj klasický okruh Vtáčnikom. 23/04/21 Pavel Forgáč Príbehy
Túra Cez Strážovské vrchy (D. Vestenice – Vápeč – Handlová) Na jar sa mi kvôli opatreniam nepodarilo uskutočniť túru v Strážovských vrchoch, ktorú som mal v pláne. Neskôr som sa sem vydal aspoň v rámci jednodňových túr, ale bočný hrebeň Rokoša a Magury mi aj tak nedali pokoja. V septembri bolo dlhšie obdobie ustáleného slnečného počasia. Viac mi nebolo treba. Naplánoval som teda túru cez dva hrebene a pridal som k tomu klasiky Strážovských vrchov - Vápeč a Strážov. Keďže sú už kratšie dni, túru som si rozdelil na 4 dni. Aby to bola pohodička a nemusel som sa naháňať alebo chodiť po tme. 17/04/21 Pavel Forgáč Vtáčnik, Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kolešne, Klenovský Vepor a Kabátová za víkend Medzi ikony Veporských vrchov rozhodne patria jeho bratské výsosti Vepor Ľubietovský a Klenovský. Preto bolo jasné, že na ne musím zájsť. Keďže druhý zmieňovaný je v atraktívnej lokalite plnej usadlosti a samôt, tak bolo treba len to nejako dômyselne pospájať. dnes Henrich Tomáš Veporské vrchy
Podcast O Slovenskom raji s riaditeľom národného parku Tomášom Dražilom Slovenský raj nie sú iba rokliny, kaňony a vodopády. Sú to aj lúky so svetovým rekordom, čo sa týka zdokumentovanej biodiverzity na malej ploche. Je to jediný národný park so zonáciou a kladie veľký dôraz na symbiózu s miestnymi ľuďmi. Riaditeľ Tomáš Dražil argumentuje, že ak nepresvedčí ľudí, ktorí v okolí žijú, že národný park je príležitosťou pre ich živobytie, ochrana prírody v ňom nemá dlhodobo šancu na úspech. včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Velická dolina Velická dolina je témou deviatej časti série Tatranské doliny. Nachádza sa v strednej časti Vysokých Tatier, priamo pod Gerlachovským štítom. Ohraničujú ju dve rázsochy odpájajúce sa z hlavného tatranského hrebeňa. Zo západnej strany je to rázsocha Gerlachovského štítu a z východnej strany rázsocha Bradavice s pokračovaním cez hrebeň Granátových veží. V jej zadnej časti ju uzatvára úsek hlavného hrebeňa medzi Zadným Gerlachom a Východnou Vysokou, s najnižším bodom v sedle Poľský hrebeň. Hlavnou prírodnou atrakciou doliny je Velické pleso, ktoré dopĺňajú vyššie položené Kvetnicové pliesko a Dlhé pleso. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Stolické vrchy, Veporské vrchy
      Juhoslovenská kotlina, Ostrôžky a Krupinská planina

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1118 m n. m. – Drahová (Vrchdrahová)

    • min: 194 m n. m. – Veľký Krtíš

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4139 m

    • klesanie: 4270 m

  • Vzdialenosť
    • 117 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 23.10.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.56681 ° SŠ
      dĺžka: 19.8423 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.20532 ° SŠ
      dĺžka: 19.35085 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.62302 ° SŠ
      dĺžka: 19.64416 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.35449 ° SŠ
      dĺžka: 19.46295 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • prameň Ipľa (prístrešok), lúka Dolina pod Lyscom (senník)

  • Voda
    • Prameň nad Utekáčom,Studnička Kremeňovo, Prameň rieky Ipeľ, Prameň Hrnčiarky, Starohaličský kostol - kohútik, Pumpa Senné

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Poltár (vlak, bus) - Kokava nad Rimavicou (vlak, bus)
      Veľký Krtíš (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.01 (0.53)