Tipy na túry v okrese Spišská Nová Ves, Levoča a Prešov

Trasa

Slatvina – vodná zdrž Dúbrava – Dúbrava – Harakovce – Korytné – Poľanovce – Skládka pri prameni – Prašivá, sedlo – Vyšný Slavkov, Farisko

Čerstvým nápadom to nazývam preto, lebo pôvodne som spišské podhorie Braniska chcel prejsť inou a dlhšou trasou, ale deň predtým, keď som objavil na webe článok o nájdení a rekonštrukcii nástenných malieb v malej podhorskej dedinke Slatvina, tak som sa rozhodol pozmeniť trasu, skrátiť ju a začať práve tam.

No hlavný a starší dôvod pre tento plán tkvel v zase inom novinovom článku, ktorý spomínal objavenie základov kostola či kláštora na rozhraní Spiša a Šariša, kadiaľ viedla stará obchodná cesta. To som si samozrejme nemohol nechať ujsť a naplánoval som si sem trasu. Zároveň, ako hrdý obyvateľ spod Bachurne a Braniska som chcel spoznať aj túto časť, keďže prvýkrát som bol na druhej strane len pred dvomi rokmi počas turistickej akcie Hermanovský šlid, keď som si sám predĺžil zimné kochanie sa krásami týchto pohorí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nástenné maľby v Slatvine

Ale späť k Slatvine. Využívajúc spojenie Sabinov - Spišská Nová Ves, som prestúpil vo Spišských Vlachoch na lokálny spoj a už sa prechádzal po Slatvine. Ešte predtým som sa telefonicky spojil so správcom farnosti, ktorý bol ochotný mi ukázať maľby pochádzajúce zrejme z rokov 1400 - 1420.

Čakal ma pred kostolom a čoskoro sme cez sakristiu s krásnymi gotickými oblúkmi prešli do kostola, ktorý bol barokizovaný, ale čo hneď upútalo, boli nástenné maľby, ktoré boli na oboch stranách presbytéria. Pán farár mi porozprával o renovácii a najmä o samotných motívoch malieb. Na stenách sú výjavy z ukrižovania a postavy svätcov. Na klenbových poliach zase Madona s dieťaťom, Svätá Trojica či Kristus Pantokrator. Zaujímavé je, že maľby sa našli čírou náhodou a po Žehre sú druhé najrozsiahlejšie.

Aj keď som neplánoval, strávil som tu asi hodinu a spýtajúc sa na najkratšiu cestu na Dúbravu, som sa rozlúčil s ochotným pánom farárom a ponad záhradu s práve posadenými zemiakmi a s výhľadmi do Hornádskej kotliny v pozadí s Tatrami som sa vydal úpätím Braniska, ktorý som mal kopírovať až po Vyšný Slavkov.

Zo Slatviny do Dúbravy som síce začal neznačene, ale pokračoval som po značkách, keďže som objavil žltú značku. Najprv mi to bolo čudné, že prečo je tu značka vedúca na Sľubicu, čím ma prepadli obavy, že idem zle, ale smer som mal dobrý a až za poľným krížom z roku 1905 a peknou červeno-žltou Božou mukou, som objavil smerovník, čo ma dosť prekvapilo, lebo žiadny som nečakal. A na ňom som sa dozvedel, že žltá z Richnavy cez sedlo Predky bola doznačená až po Dúbravu, kde žltá potom smeruje cez Harakovce a stúpa na hrebeň k vysielaču Rudník.

Toto zistenie ma potešilo, a tak ma teda viedla žltá, ale to som videl do širokého okolia, a tak som neuvidel len vykúkajúce vrcholky Spišského hradu, ale aj dedinu Dúbrava. Vysoké Tatry samozrejme bolo tiež vidieť, ale kvôli oblačnosti len veľmi mizerne.

Ešte spomeniem, že v Slatvine ako aj pri smerovníku pri Božej muke, sa nachádzajú pramene kvašnej vody a sú veľmi chutné, v Slatvine som si aj nabral a pochutnával som si na nej až po koniec mojej cesty. Pri druhom pramení som zaznamenal aj slniaceho sa hada, tak som veľmi neskúšal si nabrať. Nebol som si istý, či je to len užovka, či vretenica.

Zdrž pri Dúbrave

Od prameňa po Dúbravu je to zo 10 minút, teda ak sa ešte nezastavíte pri umelej zdrži pod dedinou Dúbrava, ktoré je pekným oddychovým miestom pre miestnych. A môžu si po ohlásení aj zarybárčiť. Tulákov poteší možnosť prespatia vo veľkom prístrešku.

Za chvíľu som teda bol v novej časti Dúbravy, odkiaľ sú nádherné výhľady na humná staršej časti dediny, čím mi pripomenulo neďaleké Brutovce, ale trocha aj pohľad z Druhej Strany oravského Mútneho.

Prešiel som zrenovovanou dedinou, zašiel ku kostolu a keď som zbadal miestne babky v „kidľoch“, zamyslel som sa, ako sa za ich dlhý vek ich dedinka zmenila. Keď sa narodili, možno ešte do dreveného domku a po vonku namiesto asfaltky bola len tráva alebo len počas dažďov blato, ktoré sa dalo prejsť len vo vysokých čižmách. A potom zrazu sa začalo všetko meniť. Zaviedla sa elektrina, prišlo prvé auto a trávu a blato vymenila pevná asfaltka. A tiež čižmy sú len ako módny doplnok.

Takto premýšľajúc som kráčal od kostola naspäť a následne po štátnej ceste mierne klesal do Harakoviec, ktoré sú zase príkladom opačným, keď sa tu život zastavil. Pár domov, ktoré boli modernými, keď dodýchaval minulý režim, veľké pozemky na obhospodarovanie a všetko dotváral gotický, na prvý pohľad nenarušený kostol z 13. storočia.

Harakovce, kde bol problém zvoliť aj starostu, predstavuje len jedna hlavná a jedna pozdĺžna ulica. No tu bol môj čiastkový cieľ, keďže som chcel vidieť nádherný biely kostol, ktorého veža mi trochu pripomínala futuristickú stavbu, najmä, keď som sa na ňu pozeral zo spodnej ulice.

Aj od Harakoviec som musel pokračovať po asfaltke, lebo som sa chcel dostať do Korytného. Ale vôbec mi to neprekážalo. Bol príjemný deň, doprava žiadna, a tak na pohodu som si vykračoval po ceste s výhľadmi na Spiš. Ale ak by to niekomu prekážalo, môže vystúpiť po zmienenej žltej na hrebeň ku smerovníku Pod Rudnom. A mimochodom, Rudno bol aj niekdajší názov Harakoviec.

Do Korytného som teda zbehol po serpentínach E-18, ktorá pred otvorením tunela Braniska predstavovala jeden z top najhrozivejších horských priesmykov na Slovensku. Vtedy by som si nevedel predstaviť ísť tadiaľ pešo, ale tentoraz tadiaľ prešlo zopár áut. Tak som si to vcelku vychutnával.

Popod diaľničný most v Korytnom

Aj keď som mohol odbočiť na lesnú cestu a obísť Korytné, chcel som dedinou a popod diaľničný most prejsť. A to nielen z toho dôvodu, že ma dedina v hlbokej doline medzi Braniskom a Ostrou hôrkou zaujala, ale keďže som cestoval diaľnicou, tak sa mi ten úsek diaľnice medzi Prešovom a Ružomberkom asi najviac páčil.

Žiaľ, diaľnica dosť zmenila raz dediny a aj hluk ako keby sa rozliehal doďaleka. Výhodou je asi len zminimalizovanie premávky. Došiel som ku skromnému kostolíku na konci dediny, ktorá bola pred 1996 len miestnou časťou 2 km vzdialených Poľanoviec a najedol som sa. Čo je ešte zaujímavé, vedľa stoja ruiny kúrie, kde ešte do roku 1956 bývala jej vlastníčka Gizela Jencsa.

Môj ďalší postup smeroval do Poľanoviec a opäť po asfaltke, na ktorej je vyznačené modré C. Opäť som dôsledne kopíroval úpätie Braniska a odtiaľ bolo vidieť televíznu vežu Rudník, z ktorej by bol perfektný výhľadový bod.

Za 20 minút som došiel do typickej koncovej dediny, ale na čudo nebolo tu ani veľa pôvodných drevených stavieb, tak som zašiel len ku kostolu, ktorý sa týči na strane pahorkov Levočských vrchov, na ktorých pomedzí som išiel.

Aj keď pešia značená trasa z Poľanoviec nevedie, žltá prechádza ponad dedinu, od sedla Chvalabohu do sedla Prašivá, kam teraz viedli moje kroky. Z dediny som tak išiel stále rovno po pohodovej a len mierne sa dvíhajúcej sa zvážnici, a tak nie je veľký problém dôjsť do sedla Prašivá. No rovnako sa dá viesť aj modrým C. A to sa spája so spomenutou žltou v miestne zvanom Skládka pri prameni, ktoré je asi 1 km od obce, a tak som vlastne do sedla Prašivá došiel po žltej.

Ruiny základov kostola v sedle Prašivá

Tak som sem konečne došiel a bol rád, jednak kvôli archeologickému nálezisku, ale aj samotnej lokalite, ktorá predstavuje lúčne sedlo a lesy Braniska. Musím dodať, že to tu malo špeciálnu atmosféru. Preto sa nedá diviť, že tu bol postavený kostol či kláštor Premenenia Pána. Začali ho skúmať archeológovia len pred 5 rokmi na popud miestneho nadšenca, ktorý mal informácie od starých Vyšnoslavkovčanov o ruinách na Prašivej.

Žiaľ, nadzemné zvyšky základov zo 17. storočia zrejme padli za obeť budovaniu miestneho JRD, keď postavili ovčín, toho času v dezolátnom stave. Ale svoj podiel na tom majú aj z Poľanoviec, keď kamene použili na stavbu fary. A iste nejaký kameň sa ukrýva aj v kaplnke, ktorá sa nachádza hneď vedľa náleziska.

Predstavuje stále otvorené vykopané sondy, ktoré pekne ukázali 14 x 18 m rozmery základov kostola. Aj keď nateraz je výskum ukončený, počíta sa s jeho pokračovaním a nadstavením múrov ako je tomu na iných miestach zaniknutých kostolíkov. Čo by určite pridalo na atraktivite a mystickosti miesta. Informácie sa dajú nájsť na informačnej tabuli.

Žltá, po ktorej som chcel nasledovať, na neďalekom smerovníku síce chýba, ale má rovnaký smer ako modré Céčko a zase od kaplnky je vidieť na stĺpoch elektrického vedenia, jasne žltú odbočku na rozsiahle lúky pod napravo stojacom lese. Čiže do Vyšného Slavkova značka nevedie priamo dole, ale po lúkach obchádza a až následne veľmi mierne klesá do stredu Vyšného Slavkova. Ešte spomeniem, že keď som sa vybral po žltej, objavila sa líška, ktorá si ma najprv nevšimla, a tak som ju mohol pár minút pozorovať. Až následne ufujazdila.

Odtiaľ, ale aj od sedla Prašivá sa naskytajú krásne výhľady na okolie hornej Torysy, hlavne na Vyšný Slavkov, za ním horské lúky Bachurne či blízko stojace strmé lesy Braniska pod Smrekovicou. Mohol som to pozorovať zo spomenutých lúk úbočia pahorkatín Levočských vrchov.

Značka vedie naozaj prekrásnou časťou a veľmi sa mi tu páčilo a nasával som nádheru plnými dúškami. Na kraji lesa som objavil nielen kríž, ktorí domáci postavili za šťastný návrat syna Michala z vojny, ale aj senník, ktorý by mohol poslúžiť. To už neďaleko značkárskeho kolíka, ktorý oznamoval, že treba pomaly schádzať dole do dediny. Tak som sa ním vydal a po lúke plnej žltých púpav som po tretíkrát zišiel do Vyšného Slavkova, kde som oficiálnu časť túry zakončil.

Ale neoficiálna ešte nekončila...

Neznámymi horskými lúkami Bachurne

Vyšný Slavkov – Skala – Čierny močiar – Bachureň, sedlo – Magura, sedlo – sedlo Buče – útulňa Chotárna – Mindžová, sedlo – Hermanovce

Keďže sa mi nechcelo cestovať domov oblúkom autobusom a ešte k tomu aj stopovať. Tak som pokračoval pešo priamo cez kopce. Mal som možnosť ísť jednoducho cez dobre známe Lačnovské sedlo, alebo ísť mierne naokolo cez neznáme horské lúky Bachurne, na ktoré som mal dobré referencie z Hikingu a ktoré ma zaujali aj pri Nočnej expedícii z Nižného Slavkova. Tak som zvolil druhú možnosť.

Už pri klesaní zo sedla Prašivá, som skúmavo sledoval lúky a snažil sa zistiť, kadiaľ sa na ne dostanem. Z dediny som sa teda musel vybrať po červenej, potom chvíľu po červenej lokálke k Vyšnoslavkovským vodopádom, ale zároveň v príhodnú chvíľu odbočiť a pokračovať po lúčnej ceste priamo na kopec Skalka.

To boli dve hodiny a nechcel som prísť neskoro, tak som trochu pridal. Čo asi nebol najlepší nápad. Aj keď sa mi išlo vcelku dobre, miestami som mal pocit, že kropí. Ale nevracal som sa, nehlásili totiž prehánky. Vyšiel som teda na Skalku a dúfal som, že nájdem pokračovanie na nižšie položené lúky, ktoré ohraničovali kriačiny.

Žiaľ, prechodu nikde, tak som musel čiastočne klesať. I som našiel, ale stratil som výškové metre a opäť som musel stúpať a až následne som objavil úzky chodník. No "me nepor...."? Z mapy som vydumal, že môžem ísť poza lesík, čo bol ako ostrov pomedzi rozsiahle horské lúky a ďalšie lesíky. Presne ako sa mi to páči. Kopcovité lúky, lesy, hájiky. Vedľa som v diaľke vidiel veľkú lúku Roveň, kadiaľ prechádza nielen červená, ale aj lokálka.

Tam som ale nechcel ísť, a teda som sa držal len po ľavej strane pod výraznou Bučinou. I ukázali sa mi ďalšie krásne lúky a na nich, ale v diaľke nejaké objekty. No nešiel som ich obzrieť. Našiel som zvyšky senníkov, ale i to len na kraji lesa. Čo je škoda, lebo by tu iste nádherne zapadali. Lesy sú tu našťastie nepoškodené, a tak vyniká západná časť Magury. Za ňou som predpokladal sedlo Bachureň, kam stúpa iná červená, z Nižného Slavkova, na ktorú som sa chcel napojiť. I keď to bolo na dohľad, postup k nej bol veľmi nejasný a nakoniec z toho bol vskutku problém.

A to z dôvodu, že nasledujúce lúky nie sú kompaktné, ale sú oddelené bezmennými potokmi, ktoré sa vlievajú čo Čierneho močiara. Podľa mapy som sa mal dostať blízko k lúke s červenou, ale musel som trafiť správnu. A keďže boli dve, tak som si nebol istý, ktorá to je. Hádal som na bližšiu, a tak som sa štveral k nej. No keď som na ňu vyšiel, nezdala sa mi povedomá, a tak nakoniec vysvitlo, že som na inej - bližšej lúke a až ďalšia je správna.

No problém bol, že sa k nej nedalo jednoducho prejsť a tu som mal dve možnosti. Buď skúsiť zvážnicu vedúcu hore do lesa pod Magurou, alebo kapitulovať a klesať k červenej k smerovníku Čierny močiar. Pre pokročilý čas a absenciu síl som kapituloval a stavil na istotu červenej a musel klesať k potoku Čierny močiar. Ale i tak ma štvalo, že klesám a klesám a budem musieť opäť stúpať a stúpať a to len preto, že som zle čítal terén z mapy.

Po asi 10 minútach som s úľavou objavil smerovník a červenú značku a mohol kľudnejšie opäť strmo naberať výšku. Prv kratšie cez rozsiahlu lúku, odkiaľ sa mi ukázali predchádzajúce, ktorými som práve išiel, ale potom som musel cez ďalšie menšie lúčky či čistinky stúpať, až som začínal strácať sily a musel som si nájsť palice, aby sa mi lepšie kráčalo.

Konečne som sa dostal k najvyššej čistinke s nádhernými smrekmi, ktoré som prvýkrát obdivoval v zimnom šere počas Večernej expedície a o chvíľu som bol v sedle Bachureň, čo som bol naozaj rád, keďže ma čakalo až na jedno stúpanie, len a len klesanie či pohodové úseky.

Cestou do Hermanoviec, som sa akurát zastavil napojiť sa pri pramení pod Magurou, najedol sa pod krížom na Bučiach a pri stúpaní na Mindžovú som pociťoval kŕče v ľavej nohe. Tie mi zmizli pri prameni pod útulňou Chotárna, kde som stretol jedného chalana a potom sa zjavil horský bežec.

Odtiaľ to už bolo len o vychutnávaní si síce oparových, ale širokých výhľadov na Čergov, Slanské vrchy či Čiernu horu. Ale na Branisko som sa radšej ani nepozeral, aj keď som skúmal, či Vysoké Tatry vidieť, ale veru nebolo. Iróniou ale bolo, že dlhší prechod popod Branisko ma tak nezmohol ako kratší cez Bachureň, z ktorej som práve klesal do Hermanoviec, kde bol definitívne koniec.

Zhrnutie

Prvá časť bola pohodová a objavná. Veľmi som sa tešil zo slatvinského kostola, či základov kostola v sedle Prašivá. Rovnako sa mi páčilo aj jeho prostredie. Nadšený som bol aj z bieleho harakovského kostola či prechodu pod diaľničný most pod Korytným.

Rovnako však boli parádne lúčne úseky do Vyšného Slavkova či neznačené po sedlo Bachureň. I keď sa divím, prečo ma to tak zmohlo. Trasa mi akurát zapadla do plánov a som rád, že som tadiaľ konečne išiel a spoznal to tam.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek