Bludári
Príbeh

Bludári

19. 03. 2021
Ovanie ma príjemné teplo. Hodiny predpovedajú neskoré raňajky, no Kamenná chata je vyľudnená. Podobne ako na Štefáničke, aj tu je dostatok prázdnych stoličiek. Po obvode miestnosti sú radiátory, nad nimi železné stojany na sušenie oblečenia. Vzadu bar a okienko s pozláteným zvoncom. Slúži ako signál tunajšej obsluhe, aby, keď je treba, rýchlo utekala k pultu. A práve teraz veru treba. Od Hulváta som započul, že na chate disponujú terminálom.

Ajajáj! Zablikalo mi pred očami. Na ceste sme dlho, papierové peniaze sa dávno minuli. Posledné dni boli o rožkoch a paštéte. Peňaženky zažívali, na rozdiel od nás, obdobie sucha.

Ale terminál, vážení, to je iná káva! Platobné karty sa rozozvučali ani píšťalky. Na stole pristávajú párky s hranolčekmi, buchty, čokolády či tatranské čaje.

Otupme si zmysly priatelia!“ zvolá Hulvát a zodvihne poldecák. Chatou sa ozve zarinčanie pohárikov a súhlasné mrmlanie. Vykuknem z okna. Dažďové kvapky bubnujú po skle a vytvárajú všakovaké útvary. Od rána leje ako z krhly. V hmle rozoznávam len kabíny lanovky. Pohupujú sa zo strany na stranu. Pripomínajú čerešne na uchu šantiaceho decka.

Nechce sa mi von, už cesta zo Štefáničky ma premáčala do špiku kostí, no nič sa nedá robiť. Pršať má aj zajtra, nemôžeme naivne čakať na slnko. Nakoniec, k útulni pod Chabencom sú slabé tri hodiny. To zvládneme aj v daždi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hulvát s Ľubom vyrážajú do boja. Sledujem ich, kým sa nestratia v bielej tme. Po pár minútach sa púšťame do nízkotatranského hrebeňa aj my. Kráčame po skalnom chodníku lemovanom závejmi. Nestabilné zrázy hladné po našich telesných schránkach. Stačí jeden chybný krok a... radšej ani nemyslieť.

Domča, Peťo, Trizo a ja. Štyria odvážni na ceste do sloty. Aby toho nebolo málo, kúsok za Kamienkou zbadáme medvedie stopy. Križujú chodník, smerujú kamsi do doliny. Na koncoch sú rozmazané, macko mal očividne naponáhlo. S Trizom si vymeníme vykoľajené pohľady. Medveď na hrebeni bez väčšej vegetácie a zdroja potravy?

Určite tadiaľto šiel dávno, tipujem tak tri dni,“ odhaduje Peťo, študujúci štruktúry pošliapaného snehu. Všetci súhlasíme. Určite sú to tri dni, možno aj štyri. Riadim sa heslom, že stokrát vyslovená lož sa stáva pravdou. Päťdesiaty siedmykrát sa teda presviedčam, že čerstvé medvedie stopy sú dávno po záruke. Ich majiteľ už možno ani nežije, tak je to!

Cesta ubieha celkom dobre. Pomaly, ale isto sa blížime k Ďurkovej. Pred Poľanou sa rozfučí. Ľadový vietor sa do nás z chuti zahryzne.
Do riti!

Začujem nadávku a obzriem sa. Peťo prešľapuje na mieste a ukazuje na vzďaľujúcu sa čiernu škvrnu. Nárazy mu vytrhli z ruksaku pláštenku proti dažďu.
Mi normálne vybuchol batoh!“ opätuje mi pohľad a rozhodí rukami, „a to nie je ani môj... Ach! ma zabije kolega!

Vrátim sa k nemu a rázne mu vysvetlím, že pátranie po kúsku handry sa konať nebude. Bola by to čistá samovražda. Smutne prikývne. Potľapkám ho po pleci a pokračujeme. S Domčou a Trizom sa stretáme pred Krížskym sedlom. Sme do nitky premočení, ale pohyb a adrenalín nás dopujú teplom. Robíme si spoločnú fotku a vytešujeme sa z prvej polovice perepúte.

Ešte Kotliská a Chabenec,“ usmejem sa na parťákov, „o chvíľku sme tam!“ Moju idylickú predpoveď hatí koniec severného masívu. Narážame na tabuľku s názvom Kotliská. Rozlámaná leží na okraji priepasti. Pravdepodobne bola pripevnená o peň kúsok od chodníka. Meluzína ho zlomila ako zápalku.

Ak dokázala spraviť takúto spúšť so zdravým a silným drevom, čo urobí na otvorenom priestore s nami? Uf, prehrabnem si vlasy a vyženiem negatívne myšlienky. Aj tak nemáme na výber, musíme pokračovať. Vracať sa na Chopok neprichádza do úvahy.

Peťo s Trizom idú prví. Ja s Domčou za nimi. Dostávame sa na hrebeň. Sedlo nás vypľúva do ozajstnej fujavice. Vietor piští, kvapky vody nás fackajú až máme červené tváre. Prikrčím sa a stisnem Dominikinu dlaň. Pritiahnem si ju k sebe. Nemôžem dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Medzi Kotliskami a Chabencom vládne peklo. Meluzína s nami hrá nerovnú partiu. Vysoká tráva bičuje lýtka a dážď hustne.

Mali by sme ho traverzovať!“ kričí Trizo a ukáže na vrchol pred nami. Stojí mi rovno pri uchu, no aj tak ho ledva počujem. Vietor nám drzo kradne slová. Pokývaním hlavy mu dám najavo, že súhlasím – vyliezť na Chabenec v tomto nečase by bolo číre bláznovstvo.

Vrch mi pripomína detskú šmykľavku, na ktorej konci smiech strieda plač, prípadne úplné ticho. Počkám, kým k nám podíde aj Peťo a snažím sa prekričať vietor: „Musíme obísť Chabenec,“ revem na priateľov, „pôjdeme spolu, pomaly, jeden za druhým. Ak by bolo niekomu zle, zakričí! Ak by niekto nemohol pokračovať, zakričí!“ Preberám masku osobnosti, ktorá má za úlohu aj v najťažších chvíľach vyrieknuť formulku o tom, že bude všetko v poriadku.

Trizo je na čele. Určuje smer podľa mobilnej navigácie. Májový sneh je nevyspytateľný, aj malá chybička môže mať fatálne následky. Každý krok treba merať dvakrát. Miestami je breh taký strmý, že si pomáhame rukami. Žmúrim do hmly. Neviem sa dočkať rovnejšieho terénu. Strmina nám nič nedaruje, zo svojich spárov nás prepúšťa až po dlhých desiatich minútach. Ocitáme sa v belasej ničote, pád do doliny už síce nehrozí, no sme bez značky. Stratení na nekonečnej planine. Z blata do kaluže...

Hrebeň pôsobí ako abstraktný obraz. Všade rovnaké holé lúky, len tráva je miestami popretkávaná čečinou či snehovými machuľami. Atmosféra je zlá. Dážď začína presakovať cez oblečenie. Cítim, ako mi tuhnú končatiny. Dýchnem si na ruky a rozhýbem prsty. Rozhliadnem sa navôkol. Nehostinná pustina. Spomeniem si na desiatky vojakov, čo tu cez povstanie pomreli chladom či vyčerpaním... Dosť! Rozkážem si a vytiahnem mobil. Navigácia mi káže otočiť sa a ísť späť.

Ani Bohovi!“ zahreším digitálnej obrazovke. Sklonený nad technikou sa snažím nemyslieť na najhorší scenár. Blúdenie po hrebeni mi naháňa hrôzu... Vojaci, chlad, vyčerpanie, smrť.

Musíme nájsť značku a dostať sa čo najrýchlejšie do tepla. Hrebeň je široký. Rozdelíme sa a kráčame v rojnici. V šírke štyroch metrov prečesávame okolie. Trávnaté plochy strieda kamenistý terén. V diaľke vidím nejasnú siluetu. Trizo mi pravdepodobne vošiel do dráhy. Keď začuje kroky, otočí sa. Na tvári mu zahrá úsmev.

Mám ju!“ povie a ukáže na skalu poniže. Leskne sa na nej modrá farba. Naozaj tam je. Značka nás vedie do doliny. Zostupujeme, no mám pocit, akoby sme stáli na jednom mieste. Chodník, tráva, hmla. Všetko hrozivo rovnaké.

Trizo sa rozhodne ísť napred. „Keď nejdeme správne, otočím sa a ušetrím vám aspoň trochu energie,“ povie a stratí sa v diaľke.

Značku máme, no stále ma nahlodávajú pochybnosti. Ak sa Trizo vráti s neúspechom, ostanú len dve možnosti: buď sa otočíme a vylezieme späť na hrebeň, alebo zídeme dolu. Cesta do obývaných častí by však trvala hodiny. A hrebeň? Škoda reči. V našom stave sú obe možnosti utópia.

Stále klesáme. Vietor už tak nefučí, ale začína nás dobiehať únava. Máme dosť. Všetci. Domča sa zastaví a čupne si. Slzy sa jej kotúľajú po lícach. „Už chcem, aby sa to skončilo,“ vraví a premrznutou rukou si utiera oči.

Dostanem Ťa do bezpečia, sľubujem,“ pohladím ju a pomôžem späť na nohy. Chápem ju a zároveň obdivujem. Ani ja nemám ďaleko od zrútenia. Situácia je stále nepriaznivá. Furt nie je jasné, ako sa to celé skončí.

Objednajte niečo na zahriatie... Neviem... Vodku, borovičku hocčo..,“ dolieha k nám známy hlas. Otočím sa na Peťa a Domču: „Počujete to aj vy?

Obaja prikývnu. Spravím ešte pár krokov a div nevrazím do Triza. Sedí na batohu a čaká nás. Zo srdca mi padá kameň. Čo kameň. Balvan! Z hmly kúsok za ním totiž vytŕča strecha.

Útulňa Ďurková je na prvý pohľad obyčajná chata ako desiatky ďalších. Dnes ju však vidíme inak. Je to chata, ktorá nám zachránila život.

Fórum 10 príspevkov
Bludári 05/04/21 11:30 10 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Mimovládne organizácie spustili petíciu za funkčné národné parky Dnes spustilo 25 mimovládnych ochranárskych organizácií petíciu Osloboďme národné parky. Požadujú reformu národných parkov a systémové zmeny v ochrane prírody na Slovensku. … » celý článok dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Májový Rokoš cez Predný Rokoš Pri písaní príspevku Decembrový Rokoš som si uvedomil, že mi zostávajú nespoznané len dve oficiálne trasy vedúce k vrcholu. Dal som si ich do zásobníka plánov. Bol by to pekný prechod ... » viac dnes Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Bludári Ovanie ma príjemné teplo. Hodiny predpovedajú neskoré raňajky, no Kamenná chata je vyľudnená. Podobne ako na Štefáničke, aj tu je dostatok prázdnych stoličiek. Po obvode miestnosti sú radiátory, nad nimi železné stojany na … » celý článok 19/03/21 Patrik Slanina Príbehy
Túra Babia hora – nevesta hornej Oravy Jedno španielske príslovie hovorí, že svadba je ako kúpa melónu, človek musí mať pri výbere šťastie. Myslím, že keď som sa dostal na rad, stálo pri mne. Zobral som si dievča z Oravy. ... » viac 10/03/21 Patrik Slanina Oravské Beskydy
Túra Vysoká - princezná Malých Karpát Neviem, ako je to u vás, no keď vidím turistickú značku, prejde mnou vzrušenie. Pocit dobrodružstva. Je jedno, či je namaľovaná na strome, dome alebo kameni. Láka ma. Už dlhší čas ... » viac 19/12/20 Patrik Slanina Malé Karpaty
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bludári 05/04/21 11:30 10 príspevkov
0.63 (0.24)