Tip na výlet v okrese Nové Zámky

Trasa

Kováčov, domov dôchodcov - Pri kóte 344 - Skaly, vyhliadky - Pri kóte 344 - Štugelova lúka - Burdov - Štugelova lúka - Pri kóte 344 - Kováčov

Ráno sa budíme dolámaní v kufri nášho kombíka na brehu Dunaja pri domove dôchodcov Kováčov. Ani sám neviem, ako sme sa sem dostali. Zamierili sme pred pár dňami do Fatry, následne sme boli v Španej Doline, na Kališti, v Tesárskych Mlyňanoch a zrazu sme sa jeden večer nášho "roadtripu" rozhodli, že odbehneme do Ostrihomu. Krása mestečka si nás podmanila a ani sme sa nenazdali, zastihla nás noc. Rozhodli sme sa ju teda stráviť na parkovisku pri domove dôchodcov Kováčov.

Pre nás - Východniarov od detstva, ktorí poznajú skôr Torysu a Hornád je len samotný pohľad na Dunaj fascinujúci. Ale lákala nás predstava, akú perspektívu dostane mohutná rieka, keď vystúpime na skalné steny nad ním. Hodili sme do ruksakov nejaké jedlo, vodu a ešte rozospatí sme sa vnárili do húštiny kríkov pri železničnej trati, aby sme sa po pár metroch stratili. No hanba-nehanba, stratili sme značku v najmenšom pohorí, a to hneď za začiatku. Spleť hustých krovín a vyšliapaných chodníčkov nás ťahala trocha iným smerom, ako reálne smeruje značka. Uvedomujeme si, že to nie je správny smer, ale značku ozaj nevieme nájsť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyšliapaným chodníkom stúpame strmo do kopca a odrazu sa nám otvoril výhľad na valiacu sa masu vody osvetlenú rannými lúčmi. Krásny výhľad v skoré ráno. Dychčíme a fučíme akoby sme práve šliapali na Kriváň, no stúpanie je ozaj prudké a vôbec sa neflákame, aj keď sme v malom pohorí. Vyšliapaný chodník nás doviedol k akémusi betónovému pamätníku, o ktorom netuším, za akým účelom tu vznikol, ale jeho sláva zjavne pominula, keďže sa stratil zarastený v húštine.

Až teraz si uvedomujeme, že sme definitívne mimo značky, rozhodujeme sa pre urýchlený návrat na červeno značený chodník, ktorý od nás nie je ďaleko. Prvý dojem s krásnym ranným slniečkom a tichým Dunajom bol z pohoria kladný, avšak potom začali nájazdy komárov, ovadov a ôs. Naše spotené telá boli pre ne nesmiernym lákadlom a červenú značku prechádzame ako v tranze - rozhadzujeme rukami okolo seba, tľapneme sa po čele a tele a miestami skôr bežíme ako kráčame.

Úľava prichádza až v miestach, kde sú skalné vyhliadky. Tu sa slnko celou svojou silou opiera do skalných stien a komárov tu je razom menej. Tento pokoj si patrične užívame. Dávame si konečne prvý väčší oddych a vychutnávame si výhľady na Ostrihom a lode plaviace sa Dunajom. Plán sme mali navštíviť hlavne Kováčovské skaly, ale keďže je ešte len skoré ráno a my sme plní energie, rozhodujeme sa, že musíme zvládnuť aj najvyšší vrchol mimnipohoria - Burdov (395 m n. m.).

Priamo na vrchol nevedie značený chodník, ale mapa nás presviedča, že nájsť správny smer a cieľ nebude až taký problém. Vraciame sa po svojich stopách až k smerovníku "Pri kóte" odkiaľ pokračujeme modrou značkou smerom na sever. Značka nás prevedie peknou Štugelovou lúkou v obkolesení lesov a v mieste, kde modrá značka prudko mení smer z východu na sever, sa odpájame a pokračujeme dubovým lesíkom neznačenou cestou. Komáre a ovady sú stála súčasť nášho osobného priestoru a akosi sa učíme s nimi spolunažívať.

Veľké nádeje do najvyššieho bodu pohoria nevkladám. Predpokladám skôr nízke kríky a husté stromy. Žiadny výhľad ani výrazný bod, ktorý by značil, že sme na najvyššom bode pohoria nás nečaká. A predsa sme priamo na vrchole objavili niečo zaujímavé - celú rodinku diviakov. Našťastie, všimli si nás skôr ako sme sa stihli priblížiť a s nespokojným krochkaním sa pobrali hľadať pokojnejšie miesto na odpočinok.

Na vrchole bezradne postávame a obzeráme sa. Akosi neprichádza pocit, ktorý má človek, keď vystúpi na najvyšší bod pohoria. Les tu je podobný skôr húštine a my - ľudia rozmaznaní horskými smrekovými lesmi a starými bukovými pralesmi, tu postávame ako svätí za dedinou. No žiadny zázrak sa nekoná a očakávaný pocit ohúrenia neprišiel. No neprekáža.

Návrat volíme po svojich stopách, len pred záverom trasy sa rozhodujeme obzrieť si ešte miestnu zaujímavosť - katakomby v blízkej doline za domovom dôchodcov. Mnoho sme sa o tomto mieste nedozvedeli, ale niečo sme našli na stránke geocachingu: "Chodby pochádzajú pravdepodobne z obdobia 2. svetovej vojny, kedy ich vykopali vojaci nemeckej armády za účelom skladovania predovšetkým muničných zásob. Sieť chodieb je vskutku rozvetvená, a to nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Na niekoľkých miestach možno vidieť komíny vedúce na vyššie poschodia. Na stenách chodieb je zreteľne vidieť prácu sekacích nástrojov, vyvŕtané diery však dávajú tušiť i využitie dynamitu za účelom budovania podzemných skladísk. Vzhľadom na techniku razenia možno predpokladať, že niektoré z chodieb boli razené už dávno pred svetovou vojnou, ešte ako obrana pred tureckými vpádmi. Samotná lokalizácia takto rozsiahleho a dobre utajeného komplexu chodieb na hranici s Maďarskom vzbudzuje mnohé otázniky." (1)

Podzemný komplex sa nám podarilo nájsť, ale v úzkej doline, kde sa nachádzajú katakomby, boli tak husté mračná komárov, že sme si to nemohli ani len užiť. Otravné tvory nás doslova z tohto miesta vyhnali skôr ako sme si to tu stihli lepšie obzrieť.

Záver

Musím povedať, že aj keď mi z Burdy ostali v hlave skôr spomienky plné bzučania a pišťania hmyzu okolo hlavy, stále na mňa zabudnuté minipohorie pôsobí akosi zvláštne. Maličké hory odsunuté na okraj turistického záujmu, na okraji nížin, obmývané mohutným tokom Dunaja a Ipľa pôsobia len ako "chyba v programe", keď sa kdesi z rozľahlých rovín vynoria kopce. Niekedy mám pocit, že takéto miesta ukrývajú vo svojich útrobách prazvláštne genius loci, ktoré sa zapíše do mysle návštevníka a ostane v ňom omnoho dlhšie ako z miest, kde sa valia davy turistov.

(1) - https://www.geocaching.com/seek/cache_details.aspx?wp=GC4H041&title=